Dějepis a Zeměpis ve Škole, 1966-1967 (IX/1-10)

1967-02-01 / No. 6

šinu. Takejto väčšiny sa obávali ako Nemci, tak aj Maďari a preto protes­tovali proti zvolaniu novej ríšskej rady, ktorá, ako sa zdá, nebola by schválila bez zmeny pripravované rakúsko-maďarské vyrovnanie. Beust preto patentom zo 4. februára 1867 odriekol zvolanie mimoriadnej ríšskej rady a dal zvolať užšiu ríšsku radu podľa suspendovanej februárovej ústa­vy. Predpokladal, že túto užšiu ríšsku radu Česi neobošlú. Hneď po odstúpení Belcrediho a vy­menovaní B.austa bola 17. februára vymenovaná nová uhorská vláda na čele s gr. J. Andrássym, a to ešte pred prijatým modifikovaných ústav­noprávnych zákonov z r. 1848. Deák v novej uhorskej vláde neprijal žiadne kreslo a prenechal predsedníctvo no­vej uhorskej vlády príslušníkovi jed­nej z najbohatších aristokratických uhorských rodín gr. J. Andrássymu, odsúdenému po roku 1849 na smrť pre svoju činnosť proti Rakúsku. V jeho vláde zasadal z prvej, tzv. parlamentnej vlády z roku 1848 len barón J. Eötvös, a to opäť ako minis­ter školstva a osvety. Výsledky dohody medzi predstavi­teľmi rakúskej vlády a panovníkom a- predstaviteľmi maďarských vlád­­núcich tried boli vtelené do osobit­ného zákonného článku XII z roku 1867, ktorý uhorský snem napokon v máji 1867 schválil. 8. júna potom nasledovala slávnostná korunovácia Františka Jozefa za uhorského kráľa v budínskom kostole sv. Mateja. Zá­konný článok XII z r. 1867 mala ako nezmeniteľný zákon schváliť aj ra­kúska ríšska rada. Rakúsko-maďarské vyrovnanie zna­menalo konečnú porážku úsilí o vy­tvorenie jednotnej, centralistickej ra­kúskej monarchie. Rakúsko-uhorské dvojštátie predstavovalo dva navzá­jom samostatné štáty spojené v jedno reálnou úniou. Pri vytváraní rakúsko­­uhorského dualizmu vychádzali najmä Maďari z uznávania platnosti pragma­tickej sankcie z roku 1723. Priznávali, že z jej existencie vychádza pre sa­mostatný uhorský štát záväzok spo­ločnej obrany všetkých krajín monar­chie a teda aj spoločné zabezpečenie nákladov na obranu, ako aj spoločná zahraničná politika. Z toho potom ďa­lej vyplývalo, že museli byť vytvorené pre trvalé a r.avvhnutné spoločné zá­ležitosti aj snoločné orgánv. teda mi­nisterstvo zahraničných záležitostí, vo­jenstva a financií. Panovníkovi bolo tiež priznané právo riadenia, vedenia a rozhodovania ai o vnútornej orga­nizácii armády. No zákonodarstvo vo veciach vojenských sa priznávalo ako uhorskému snemu, tak ai rakúskej ríš­skej rade. Pravda, zákonodarstvo vo veciach vojenských v oboch častiach súštátia malo čo do formy a obsahu byť rovnaké, i keď uhorskej vláde sa umožňovalo rozhodovať samostatne napr. o brannej povinnosti, povolá­vaní brancov, o vojenskom súdnictve, o zaopatrení vojska. Uhorsko však vy­tvorilo po čase aj samostatné vojsko, tzv. honvédstvo fdomobranu) a po jeho príklade zriadilo potom aj Ra­kúsko svoju domobranu poori spoloč­nom c. a k. vojsku, ktorého veliaca reč bola prevažne nemecká. Keď Maďari nechceli připustit zria­denie spoločného zákonodarného or­gánu, najmä nie spoločný ríšsky snem, boli vytvorené tzv. delegácie, akési výbory, zákonodarných snemov oboch častí súštátia, a to každý rok opätovne zostavované voľbami z čle­nov uhorského snemu a z členov ríš­skej rady predlitavských krajín. Počet členov delegácií bol stanovený tak, že uhorský snem i ríšska rada vysie­lali po 60 členov (20 z panskej a 40 z poslaneckej snemovne). Mali za úlohu na svojich zasadnutiach, kona­ných striedavo vo Viedni a v Buda­pešti, rokovat a uznášat sa o predlo­hách zákonov týkajúcich sa pôsob­nosti spoločných ministerstiev, pričom každá delegácia rokovala osobitne, ale spoločne mali právo rozhodovat o spo­ločnom rozpočte. Ich uznesenia museli byt súhlasné a nadobudli platnost sankciou panovníka. Pri rozhodovaní delegácií platila zásada naprostej pa­rity oboch štátov, čo pre skutočnú prevahu predlitavských krajín oproti Uhorsku bolo veľmi nevýhodné pre Rakúsko. O výške úhrady spoločných výdavkov neradili sa však delegácie, ale tzv. kvótové deputácie volené obi­dvoma zákonodarnými telesami. Určo valí podiel (kvótu), ktorým mal ten či onen štát prisptevat na potreby celku. Ak sa kvótové deputácie ne­dohodli, určil kvótu sám panovník. Spoločné trovy mali sa uhradit pre­dovšetkým z výnosu cla, zvyšok mal sa kryt spoločnými príspevkami obi­dvoch štátov. Keďže výnos z ciel bol v predlitavských krajinách podstatne vyšší ako v Uhorsku znamenalo to, že predlitavské krajiny museli nevy­hnutne na Uhorsko doplácat. Prvá kvóta bola dohodnutá tak, že pri uznaní rovnosti v právach a v povin­nostiach mal byt pomer 30 ku 70 v neprospech predlitavských krajín. Súčasne s politickým vyrovnaním boli určené aj zásady pre vyrovnanie hospodárske, obchodné a k colnému spolku medzi obidvoma štátmi. Tieto dohovory sa však uskutočňovali medzi obidvoma vládami zvyčajne vždy na dobu 10 rokov. Tým sa zabezpečovala jednotnost obchodného a colného' úze­mia monarchie. Na ne nadväzovali aj jednotlivé colné zmluvy s inými štát­mi a podliehali im aj úpravy daní z piva, liehu, tabakový a solný mono­pol, menové veci a ríšska cedulová banka. Rakúska národná banka sa zmenila v Rakúsko-uhorskú národnú banku až roku 1878, ale neskoršie Maďari neustále volali po samostatnej národnej banke cedulovej, vyvolávajúc týmto požiadavkom veľké politické trenice. Napokon podliehala desat­­ročným dohovorom aj úprava mier, váh, poštové, obchodné a živnosten­ské záležitosti. Obidvom zmluvným stránkam (vlá­dam) išlo o to zabezpečiť vo vzájom­nom pomere a najmä vo vnútroštát­nych záležitostiach čo najväčšiu sa­mostatnosť. Cisárske nariadenie urči­lo roku 1868 novému štátu označenie monarchia rakúsko-uhorská, pričom spoločné orgány sa až od roku 1890 označovali ako „cís. a kráľ.“ V uhor­skom politickom živote sa stále viac objavovali ku konci 19. stor. snahy, zastávané najmä t;zv. stranou Nezá­vislosti, aby sa z Uhorska vytvorilo samostatné colné územie. Maďari si tiež vymohli, že v predlitavských kra­jinách bude trvať tzv. „plná ústav­nosť“, pod čím sa skrývala predo­všetkým pre Maďarov možnosť, že jej uplatňovanie bude vyvolávať škriepky medzi Nemcami a Čechmi, z ktorých by mohli ťažiť pri svojich štátopráv­nych bojoch s Viedňou. Rakúsko-maďarské vyrovnanie z r. x867 vytvorilo podmienky pre dočas­nú Stabilizáciu vnútropolitických po­merov v Rakúsku-Uhorsku, ktoré od roku 1848 prekonávalo hlbokú krízu. Rakúsko-maďarské vyrovnanie súčasne zavŕšilo obdobie buržoáznych revolúcií v rakúskej monarchii. Vzájomný kom­promis maďarských a rakúskych vlád­­núcich tried umožnil vznik konštituč­nej monarchie, v ktorej vládli bur­­žoázno-statkárske triedy nemecké a maďarské, a to proti záujmom bur­žoázií nenemeckých a nemaďarských národností, nehovoria o potláčaní vznikajúcej robotníckej triedy. V Uhorsku upevnilo rakúsko-maďar­ské vyrovnanie rovnako hospodárske, ako aj politicko-mocenské pozície statkárskej a buržoáznej triedy. Od­hliadnuc od roku 1848 po takmer pol­storočnom zápase sa uskutočnili túžby maďarských vládnucich tried uplatniť vlastné mocenské ambície, podporované aj osobitnou ideológiou, ktor.ej podstatnou črtou bola požia­davka pretvoriť mnohonárodnostný uhorský štát v maďarský národný štát. Hoci maďarské vládnúce triedy s istým uspokojením oslavovali uskutočnenie 174

Next