Dějepis a Zeměpis ve Škole, 1966-1967 (IX/1-10)
1967-02-01 / No. 6
šinu. Takejto väčšiny sa obávali ako Nemci, tak aj Maďari a preto protestovali proti zvolaniu novej ríšskej rady, ktorá, ako sa zdá, nebola by schválila bez zmeny pripravované rakúsko-maďarské vyrovnanie. Beust preto patentom zo 4. februára 1867 odriekol zvolanie mimoriadnej ríšskej rady a dal zvolať užšiu ríšsku radu podľa suspendovanej februárovej ústavy. Predpokladal, že túto užšiu ríšsku radu Česi neobošlú. Hneď po odstúpení Belcrediho a vymenovaní B.austa bola 17. februára vymenovaná nová uhorská vláda na čele s gr. J. Andrássym, a to ešte pred prijatým modifikovaných ústavnoprávnych zákonov z r. 1848. Deák v novej uhorskej vláde neprijal žiadne kreslo a prenechal predsedníctvo novej uhorskej vlády príslušníkovi jednej z najbohatších aristokratických uhorských rodín gr. J. Andrássymu, odsúdenému po roku 1849 na smrť pre svoju činnosť proti Rakúsku. V jeho vláde zasadal z prvej, tzv. parlamentnej vlády z roku 1848 len barón J. Eötvös, a to opäť ako minister školstva a osvety. Výsledky dohody medzi predstaviteľmi rakúskej vlády a panovníkom a- predstaviteľmi maďarských vládnúcich tried boli vtelené do osobitného zákonného článku XII z roku 1867, ktorý uhorský snem napokon v máji 1867 schválil. 8. júna potom nasledovala slávnostná korunovácia Františka Jozefa za uhorského kráľa v budínskom kostole sv. Mateja. Zákonný článok XII z r. 1867 mala ako nezmeniteľný zákon schváliť aj rakúska ríšska rada. Rakúsko-maďarské vyrovnanie znamenalo konečnú porážku úsilí o vytvorenie jednotnej, centralistickej rakúskej monarchie. Rakúsko-uhorské dvojštátie predstavovalo dva navzájom samostatné štáty spojené v jedno reálnou úniou. Pri vytváraní rakúskouhorského dualizmu vychádzali najmä Maďari z uznávania platnosti pragmatickej sankcie z roku 1723. Priznávali, že z jej existencie vychádza pre samostatný uhorský štát záväzok spoločnej obrany všetkých krajín monarchie a teda aj spoločné zabezpečenie nákladov na obranu, ako aj spoločná zahraničná politika. Z toho potom ďalej vyplývalo, že museli byť vytvorené pre trvalé a r.avvhnutné spoločné záležitosti aj snoločné orgánv. teda ministerstvo zahraničných záležitostí, vojenstva a financií. Panovníkovi bolo tiež priznané právo riadenia, vedenia a rozhodovania ai o vnútornej organizácii armády. No zákonodarstvo vo veciach vojenských sa priznávalo ako uhorskému snemu, tak ai rakúskej ríšskej rade. Pravda, zákonodarstvo vo veciach vojenských v oboch častiach súštátia malo čo do formy a obsahu byť rovnaké, i keď uhorskej vláde sa umožňovalo rozhodovať samostatne napr. o brannej povinnosti, povolávaní brancov, o vojenskom súdnictve, o zaopatrení vojska. Uhorsko však vytvorilo po čase aj samostatné vojsko, tzv. honvédstvo fdomobranu) a po jeho príklade zriadilo potom aj Rakúsko svoju domobranu poori spoločnom c. a k. vojsku, ktorého veliaca reč bola prevažne nemecká. Keď Maďari nechceli připustit zriadenie spoločného zákonodarného orgánu, najmä nie spoločný ríšsky snem, boli vytvorené tzv. delegácie, akési výbory, zákonodarných snemov oboch častí súštátia, a to každý rok opätovne zostavované voľbami z členov uhorského snemu a z členov ríšskej rady predlitavských krajín. Počet členov delegácií bol stanovený tak, že uhorský snem i ríšska rada vysielali po 60 členov (20 z panskej a 40 z poslaneckej snemovne). Mali za úlohu na svojich zasadnutiach, konaných striedavo vo Viedni a v Budapešti, rokovat a uznášat sa o predlohách zákonov týkajúcich sa pôsobnosti spoločných ministerstiev, pričom každá delegácia rokovala osobitne, ale spoločne mali právo rozhodovat o spoločnom rozpočte. Ich uznesenia museli byt súhlasné a nadobudli platnost sankciou panovníka. Pri rozhodovaní delegácií platila zásada naprostej parity oboch štátov, čo pre skutočnú prevahu predlitavských krajín oproti Uhorsku bolo veľmi nevýhodné pre Rakúsko. O výške úhrady spoločných výdavkov neradili sa však delegácie, ale tzv. kvótové deputácie volené obidvoma zákonodarnými telesami. Určo valí podiel (kvótu), ktorým mal ten či onen štát prisptevat na potreby celku. Ak sa kvótové deputácie nedohodli, určil kvótu sám panovník. Spoločné trovy mali sa uhradit predovšetkým z výnosu cla, zvyšok mal sa kryt spoločnými príspevkami obidvoch štátov. Keďže výnos z ciel bol v predlitavských krajinách podstatne vyšší ako v Uhorsku znamenalo to, že predlitavské krajiny museli nevyhnutne na Uhorsko doplácat. Prvá kvóta bola dohodnutá tak, že pri uznaní rovnosti v právach a v povinnostiach mal byt pomer 30 ku 70 v neprospech predlitavských krajín. Súčasne s politickým vyrovnaním boli určené aj zásady pre vyrovnanie hospodárske, obchodné a k colnému spolku medzi obidvoma štátmi. Tieto dohovory sa však uskutočňovali medzi obidvoma vládami zvyčajne vždy na dobu 10 rokov. Tým sa zabezpečovala jednotnost obchodného a colného' územia monarchie. Na ne nadväzovali aj jednotlivé colné zmluvy s inými štátmi a podliehali im aj úpravy daní z piva, liehu, tabakový a solný monopol, menové veci a ríšska cedulová banka. Rakúska národná banka sa zmenila v Rakúsko-uhorskú národnú banku až roku 1878, ale neskoršie Maďari neustále volali po samostatnej národnej banke cedulovej, vyvolávajúc týmto požiadavkom veľké politické trenice. Napokon podliehala desatročným dohovorom aj úprava mier, váh, poštové, obchodné a živnostenské záležitosti. Obidvom zmluvným stránkam (vládam) išlo o to zabezpečiť vo vzájomnom pomere a najmä vo vnútroštátnych záležitostiach čo najväčšiu samostatnosť. Cisárske nariadenie určilo roku 1868 novému štátu označenie monarchia rakúsko-uhorská, pričom spoločné orgány sa až od roku 1890 označovali ako „cís. a kráľ.“ V uhorskom politickom živote sa stále viac objavovali ku konci 19. stor. snahy, zastávané najmä t;zv. stranou Nezávislosti, aby sa z Uhorska vytvorilo samostatné colné územie. Maďari si tiež vymohli, že v predlitavských krajinách bude trvať tzv. „plná ústavnosť“, pod čím sa skrývala predovšetkým pre Maďarov možnosť, že jej uplatňovanie bude vyvolávať škriepky medzi Nemcami a Čechmi, z ktorých by mohli ťažiť pri svojich štátoprávnych bojoch s Viedňou. Rakúsko-maďarské vyrovnanie z r. x867 vytvorilo podmienky pre dočasnú Stabilizáciu vnútropolitických pomerov v Rakúsku-Uhorsku, ktoré od roku 1848 prekonávalo hlbokú krízu. Rakúsko-maďarské vyrovnanie súčasne zavŕšilo obdobie buržoáznych revolúcií v rakúskej monarchii. Vzájomný kompromis maďarských a rakúskych vládnúcich tried umožnil vznik konštitučnej monarchie, v ktorej vládli buržoázno-statkárske triedy nemecké a maďarské, a to proti záujmom buržoázií nenemeckých a nemaďarských národností, nehovoria o potláčaní vznikajúcej robotníckej triedy. V Uhorsku upevnilo rakúsko-maďarské vyrovnanie rovnako hospodárske, ako aj politicko-mocenské pozície statkárskej a buržoáznej triedy. Odhliadnuc od roku 1848 po takmer polstoročnom zápase sa uskutočnili túžby maďarských vládnucich tried uplatniť vlastné mocenské ambície, podporované aj osobitnou ideológiou, ktor.ej podstatnou črtou bola požiadavka pretvoriť mnohonárodnostný uhorský štát v maďarský národný štát. Hoci maďarské vládnúce triedy s istým uspokojením oslavovali uskutočnenie 174