Elán, 1935-1936 (VI/1-10)
1935-09-01 / nr. 1
vie koľké ešte generácie a nič nestvoria, kým si literatúra neurčí svoje problémy, veiké problémy, životné úlohy svojej tvorby a kým ich nebude stavať na základoch celej našej kultúry a na ideáloch ľudského duchovného bohatstva vôbec. Lebo písať sa u nás píše, redakcia alebo nakladateľ dá preddavok — tak sa už len niečo vypotí, tak ten biedny Pegas už len docvála niekam, ale také písanie u nás je čírou grafomániou, keď nemá hlbokého základu, opodstatnenia, založeného na úsilí najvyššom, ktoré odpovedá na otázky o smysle slovenského slovesného tvorenia, a ktoré si aj vymáha takú odpoveď. V debatách na parížskom kongrese bolo povedané jasne, že aj dielo spisovateľovo, román, novela, báseň, kritický článok — musí mať svoj základ v hlbokom, nielen morálnom, citovom, ale aj ideovom, teda myšlienkovom presvedčení, že aj práca spisovateľova musí byť pripravená štúdiom, nielen dušespytnou. ale aj konkrétne poznávacou technikou, že spolu sa musia dvíhať idealizmus s materializmom, čiže Prometeus musí ísť spolu s Heraklesom, idea s matériou. Keď toto platí pre druhých spisovateľov, ani pre slovenských netreba vynachodiť inakšiu školu, lebo tieto zásady majú platnosť medzinárodnú, len sa na každej kultúrnej pôde inak aplikujú a prispôsobujú. Priepasť je medzi našimi spisovateľmi a spomínanými v tom, že kým tamtí svoje dielo budujú vo víre problémov svojej doby, svoj individuálny obraz tvorby zakladajú na celonárodnom, na ideovo živom matériáié, na rastúcom podklade, temer celá naša literárna pro- Z nových básní L.ACA JíOVOMESKÉHO Aeroplán nad mestom Išli sme cestou vtákov, oblakov a svätých, keď sa ma zmocnil nepoznaný strach; avion krúžil v zatáčkach. Pod nami zem sa nahýbala a mestá, tie smiešne maličkosti mnohé stály na šikmej ploche. Tu, v tejto výške začal nový vek a tu som zazrel strašné konce sveta: mestá sa zrútia do hlbín, zaliatych striebrom riek, jak lístia, ktoré stromu urval hrom, so strechy smyté prívalom. Keď sleteli sme k zemi, ten pohľad skazy zostal veľkým výškam, svet z blízkosti je pevne postavený. Lez kto to povie plachým lastovičkám a kto to povie hrdým orlom skalným? Od vekov čítame v ich zraku sčernalom strach z nášho osudu i pohŕdanie nad ním. Kresba z výletu Zvetralý hrad sa nudí nad roliami, ako my pod ním na výlete v lese; už nechodí tu krásna biela pani a rytier z cudzích krajov ju už neunesie. Už dávno, dávno stratil na význame, už možno tade chodiť v usmierení; inak sa vládne, iné vlády máme, žoldnieri neútočia v ťažkom obrnení. Na hradnej bašte vetrisko si píska a strielňami sa díva do záhuby. Nie prvý dívam sa na rumoviská a vidím staré, pokazené zuby. Motýľ nad lampou Až sa deň do tmy zrúti, motýľ vyletí, v okrajoch krýdiel skryje vykrojené rty. A hľadá iné rty k tým ukradnutým rtom, za nimi bez ustania blúdi večerom. Zlodej i láska chcú byť večne skrytí hľa, ako protestuje motýľ nad lampou. Pod jedľou Vejáre dievčat s plesov študentských, pávi sa v karty hrajú na výslní, vlnia sa listy roztvorených kníh: tajomstvá skromnej kapradiny. Tá maškara už lezie v ihličí, ach, stratí sa, až dôjde na vrcholce. A každá jedľa tôňu dožičí, keď horúci deň rozpaľuje since. Obrazy dávne sú tu rozsiate: tu horely raz verše Janka Kráľa, keď schvátily ho ťažké závrate, tak staré, jak je poézia stará. A Heinrich Heine ňou chcel napísať vyznanie lásky na nebesia. Ďnes v podvečer sa pod ňou budú smiať Heinrich a Agneša. Dve sbierky poezie Laca Novomeského NEDEĽA a ROMBOID vyšly práve v druhom vydaní, v jednom sväzku, ako 52. sv. EMSA — Bros. po 15 korún, u všetkých kníhkupcov, alebo u nakladateľa L. Mazča v Prahe dukcia spontánne sa rozlieva do stále jednakých foriem a napĺňa ich temer jednakou kvalitnou látkou, llomán, novela, verš — sú u nás prejavmi citových a individuálnych prežití, vyššej štylizácie niet, a ostatné slovesné formy (dráma, essay, epigram, pamflet, satira, historický román, epos atď.) míkvo plesnivejú a márne čakajú na slo'venskú náplň. Na parížskom kongrese sa konštatovalo, že terajší spisovatelia sú priam nútení vyjadrovať sa politickým žargónom a že je obmedzovaná ich tvorivá sloboda. O tomto by sme našli aj v slovenskej literatúre dosť dokladov a keď by sme mohli aj na tomto mieste vymenovať konkrétne príklady, pripojujeme sa k parížskemu konštatovaniu vyhlásením a protestom proti obmedzovaniu slobody slovenského spisovateľského prejavu a najmä proti politickému žargónu, ktorý slovenské spisovateľské prejavy nesprávne, krivo vysvetľuje. Spisovateľ má právo svojím menom komentovať kultúrne udalosti svojho prostredia, má právo poukazovať na príznaky spoločnosti svojho prostredia a má právo za ideu svojím náhľadom a prácou sledovanú bojovať, ňou vlívať na duchovný život svojho národa. Toto právo musí si zachovať aj slovenský spisovateľ a predovšetkým teda musí ho uplatňovať. Skazou pre duchovný vývin by bolo, keby proti konštatovaniu pravdy jedným spisovateľom vystupoval druhý spisovateľ — a to politickým žargónom a dialektikou. A nejeden takýto prípad sme už zažili v slovenskej literatúre. Tohoto roku je aj päťdesiate výročie smrti V iktora Huga, o ktorom je známo, že za svoje presvedčenie mnoho rokov musel žiť vo vyhnanstve a jednako ako spisovateľ nemohol ustúpiť od náhľadov, ktoré svojím charakterom posväcoval. Hngovo stanovisko bolo nadstranníekei, bolo založené na duchovnom presvedčení — majúc za najvyšší ciel dobro vlasti. Dnes je stále menej takých spisovateľov, ktorí by stáli nad dennými politickými stranami a bránili najvyšší prospech svojho národa. Vlády europských štátov vymáhajú od spisovateľov solidaritu, žiadajú, aby spisovatelia propagovali ich mocenské plány, aby slúžili ich politickým tendenciám. Treba teda Čítali sme v Slovenskom denníku dva prejavy autora románu o Štefánikovi, dr. L. N. Zverinu, ktoré mohly narobil dosť poplachu a vzbudiť vo verejnosti velkú nedôveru k filmu o Štefánikovi, ktorý sa pripravuje pod vedením filmového režiséra Jána Svitáka. Istá vec, ze ostrý tón Zvérinov mohol by nepriaznivo vlívať na všetkých, ktorí na filme pracujú, mohol by otriasť ich sebadôverou, bez ktorej je ťažko tvoriť. Ale zas priznať treba vystúpeniu dr. Zverinu i užitočnosť. Aspoň my, ktorí rodenie sa diela nestranne sledujeme, nemôžeme zazlievať Zvéfinovi jeho ostré vystúpenie, vyplývajúce asi z obavy, či tento prvý pokus: dramaticky zhustiť celý bohatý život Štefánika vo filme, nebude prenáhlený. My rozhodne želáme tomuto smelému podniku čo najväčší bojovať o slobodu tvorivého ducha, a v tomto boji môže víťaziť len spoločné usilovanie všetkých spisovateľov, aby sa vrátilo niekdajšie ich právo — slobodne a bezvýhradne vyjadrovať duchovne pravdy o svojom národe. Na parížskom kongrese r. 1878, ktorému vtedy predsedal Vietor Hugo, ruský spisovateľ Turgeniev vyslovil pamätné slová: „Dôstojnosť a hodnota spisovateľa nemeria sa jeho spoločenskými náhľadmi, skôr jeho schopnosťou vyjadrovať pravdu!“ Bude treba mnoho usilovnej práce, aby sa spisovatelia cenili podlá týchto hlbokých slov a slovenskí spisovatelia v otázkach celonárodnej kultúry môžu iba poznávaním a vyjadrovaním pravdy — sociologickej a umeleckej — víťaziť v boji o tvorivú slobodu v slovenskom prostredí. A terajšom čase, keď v celej Europe rastie záujem o duchovné hodnoty, ba všade ich pýtajú, musí sa spisovateľ oboznámiť so sociologickou skutočnosťou, do ktorej je postavený a musí byť — ako to na kongrese v Paríži povedal Gide — v nevyhnutnom kontakte s čitateľom. Po selankovom období v poprevratovej slovenskej literatúre, keď si každý spisovateľ písal „ako mu zobák narástol“, prišlo obdobie, keď spisovateľ musí byť umeleckým vyjadrovateľom životných právd svojho národa — inak je grafomanom. Dnes musí aj slovenský spisovateľ — ako musia spisovatelia druhých europských literatúr — odpovedať na otázku o smysle duchovného tvorenia svojho národa, o smysle životných právd vôbec a o hodnote a smysle svojej práce. Ak nebude tvoriť pod týmto príkazom, nebude postupovať, ostane v permanentnom chaose a stratí sa v zdanlivé umelecko-tvorivom sebaklame. Čitatelia — aj slovenskí — budú stále viac pýtať hodnotné zrno umeleckej tvorby a budú sa sdružovať okolo spisovateľov, ktorí nesú ideále duchovnej sily a ktorí rozmnožujú duchovné bohatstvo celku. Zásoby starých hodnôt sa vyčerpaly a treba žiť a tvoriť nielen dňu, ale aj nahromadiť nové zásoby nových hodnôt, z ktorých budú čerpať a žiť veľké zástupy pracujúcich, aby mohly tvoriť ďalej. Kto sa nezúčastní takovejto tvorby — ostane grafomanom, nech by mal desiatky románov a desiatky sbierok básní. V slovenskej literatúre sú dnes štyria tvorcovia (menami poslúžim nabudúce), ktorí tvoria pod takýmto príkazom. A čo ostatní? Načo vydávajú plody svojho spontánneho prejavu, založeného na pseudopoetike a pseudo-normách umeleckej tvorby? Či ešte dlho slovenská cieľavedomá umelecká tvorba nezaujme miesto nahodilej lžitvorby a šaľby grafomanov ? úspech, ale práve preto si myslíme, ze kecZ sa ozvú i hlasy skeptické, lepšie je, kecĽ sa ozvú pred dokončením diela, ako az potom. Zvérinova nedôvera režiséra Svitáka mýliť nemusí, ak má vec dobre premyslenú, ale naopak, môže na jeho prácu dobre vlívať a vo všeličom povzbudiť k zdvojnásobenej opatrnosti. Toto je naša nestranná a úprimná mienka a povedali sme ju i režisérovi Svitákovi, keď sme mali s nítn o veci rozhovor. Pritom sme ho požiadali o odpovetl, či je plne presvedčený, ze sa mu film o Štefánikovi podarí tak, aby splnil očakávanie verejnosti. Svitákovu odpoveď prinášame. — Red. Kronika, román, či živé dielo? — to si museli uvedomiť scenáristi filmu „M. R. Štefánik“, keď začali písať jeho synopsis. Ak chceli mať kroniku, mohli siahnuť po oficiálnej histórii. Ak chceli mať sfilmovaný román, mohli siahnuť po románe. A myslím, práve v okolnosti, že nesiahli po ňom, je raison ď étre poplachu. Ale aj tak bol román predmetom dlhých debát. Radi by sme vysvetlili, prečo sme nevypracovali scenário filmu „M. R. Štefánik“ podľa románu rovnakého mena. Sfilmovaný román vystihuje život, ale nie jeho smysel. Biografický román nemôže byť libretom filmu, ktorý musí mať dramatičnosť. Nevzali sme si za ideál vyčerpať celú šírku a bohatstvo materiálu. Chceli sme mať predsa filmovú drámu kompletnú, ako syntézu a práve pre uskutočnenie tejto myšlienky sme sa zriekli toho, kopiť materiál. Za motívy sme vybrali najdôležitejšie momenty, a aj z tých tie, ktoré odôvodňujú činy a naznačujú cieľ. Predovšetkým nám šlo o dramatičnosť a nie o kroniku. Dramatičnosť nám bola dôležitejšia, ako homogénnosť látky, alebo jej harmonické splývanie. Ale silná dramatická logika predsa znamená, že každý za sebou nasledujúci motív vyplýva z predošlého, organicky sa vlieva do dramatického deja, nemožno ho odtajiť, a čo je hlavné: postupne sa tým vyvíja dej obsahové i psychologicky. Šlo nám ďalej o koncentrovanie materiálu, čo sme mohli docieliť iba tak, keď sme analýzou vybrali z existujúceho voľného materiálu všetko ľudské, nezaťažené oficialitou a legendárstvom. Prečo by sme boli siahali po románe, keď sme mali po ruke materiál bohatší, nespracovaný individualitou literáta, pre ktorého je dôležitejší Štefánikov výstup na Mont Blanc, ako hociktorý ľudský moment zo Štefánikovho života. Že si niekto film o Štefánikovi predstavuje tak či onak, to ešte neznamená, že jeho subjektívny náhľad môže byť jedine správny a že nikto iný nie je povolaný a nemôže stvoriť dôstojné dielo. Konečne veľkou nevýhodou tohoto quasi historického filmu je skutočnosť, že každý z historikov a osobných známych Štefánika vidí ho ináč, — kreslia jeho charakter individuálne a nemajú nijakej diakritičnosti pri analyzovaní Štefánikovho charakteru. Nemajú ani ľudského postoja pre jeho činy a ak ho aj majú, ostali na povrchu, analyzovali len okom suchého historika. V našom filme nie história vytvorila Štefánika, ale Štefánik vytvoril svoju históriu, veľkú a večnú. Ale zodpovednosť a samozrejmosť pietného uctenia pamiatky nášho najväčšieho hrdinu nedovolila nám učiniť z tohoto filmu vec ateliérovú a obchodnú. Chceli sme tu zdôrazniť výsledok niečoho, čo sa zrodilo z túžob spolupracovníkov. Banálne by som sa mohol vyjadriť, že šlo tu o lásku k veci, čo býva koľkoráz najintenzívnejšou vzpruhou pre systematické a vecné štúdium, aké podobná látka bezpodmienečne vyžaduje. To by bola odpoveď na otázku, či máme vec dobre premyslenú. Na otázku, či sme plne presvedčení, že sa nám film o Štefánikovi podarí, odpovedám vetou pitého slovenského filmára, J. Kovačeviča, ktorý v rozhlasovej reportáži z natáčania tohoto filmu charakterizoval našu prácu takto: „Zdá sa, že československá kinematografia si uvedomila vážnosť svojho poslania až teraz, pri realizovaní filmu o generálovi Štefánikovi.“ Pôjde teda o hodnotenie výsledku kolektívnej práce pracovníkov československej kinematografie. Osobité sa tu bude zračiť kladná teoretická aj praktická práca Slovákov, bez ktorých si tento film vôbec nevieme predstaviť. Ich prácou sme nadšení nielen my, ale akiste ju uzná aj odborná kritika. A táto kritika — nikdy však nie kritika literárna, bude môcť povedať a aj povie svoje slovo vtedy, keď film uvidí. Nebude ho však posudzovať podľa fotografií. Nás „poplach“' nemýli. Držíme sa Madácha: „Človeče, pracuj a dôveruj.“ tmou, Ján Sviták Kronika, román, ci živé dielo K filmu o Štefánikovi Režisér filmu o Štefánikovi Ján Sviták (v bielom kabáte) so svojimi spolupracovníkmi pred mohylou na Bradle (Foto Frič a Rubas) Z filmu o Štefánikovi: Zvonimír Rogoz v úlohe generála Štefánika S