Elán, 1943-1944 (XIV/1-10)
1943-09-01 / nr. 1
Miloš Krno Komár Dobzučal dopil krv až brucho sa mu striaslo Dobzučal dopil krv z makkunkéi dlane ako maslo Dolietal dokrúžil a nikdy sýty nebol Dolietal dokrúžil okolo očú ako nebo Ruka ho zasiahla ľahunká rúčka ženy Ruka ho zasiahla na zemi leží rozpučený Kto primoc krvi chce aj slabá dlaň ho zdrví Kto primoc krvi chce ako ten komár zhynie v krvi 29. augusta 1945 liter, dejín Uhorska? Áno, y zahraničí si už dávno navykli rozumieť pod názvom „hongrois“ to isté ako my slovom „maďarský“, najmä v oblasti jazyka a literatúry. Ale toto národnostné a jazykové poňatie slova „hongrois" Maďarom nestačí, preto ho pred cudzinou zakrývajú, kde sa im to hodí, nevinnými náhradnými slovami, ako „stredovýchodne europský“, „karpatský“, „podunajský“ — „Dunajská kotlina“, len aby sa vyhli presnému označeniu etnografickému. Sziklaymu, ako mnohým iným ide opäť a opäť o to, aby národnosti bývalého predtrianonského Uhorska malv spoločného menovateľa, a teda i teraz hovorí o literatúre stredovýchodnej Európy. Myslím, že tento termín nepomôže západnému čitateľovi predstaviť si teritórium bývalého Uhorska. Keď len trochu pozná geografiu Európy, bude vedieť, že nemaďarské národy bývalého U- horska sa ďaleko rozprestierajú za jeho hranice a že ich literatúry sa nedajú oddeliť hranicami, ako si ich predstavuie p. Sziklav. Nemecké dejiny literárne odjakživa ignorovaly štátne hranice, križujúce oblasť nemeckého jazyka, tak ako francúzske prekračovaly hranicu Švajčiarska a Belgicka, a predsa nikto nebude traktovať Rousseaua alebo Maetcrliucka so špeciálneho švajčiarskeho alebo belgického stanoviska, lebo patria svojím jazykom i duchovn"m ustrojením do súboru francúzskej literatúry. Tak Kollár, Šafárik patria do súboru českej a slovenskej literatúry, ako sedmohradskí Rumuni do rumunskej literatúry atď. Spisovný jazyk je teda rozlišovacím znakom medzi literatúrami, a to všeobecne a odjakživa. Používa sa síce termínov ako „literatúra europská“, „západoeurópski“ v špeciálnom význame, keď ju chceme odlíšiť od ostatného sveta, ale myslíme tým vždy literatúry v množnom čísle. Preto názov „literatúra Stredovýcho 1- nej Európy“ je celkom pojem vyumelkovaný, najmä ak sa vzťahuje len na bývalé Uhorsko. Niečo iné je hovoriť o literatúrach stredovýchodnej Európy a rozumieť nimi literatúry od Baltického mora až po more Egejské a Adriatické. Ale ohraničiť túto oblasť len Karpatmi, hoci totožné jazykové a literárne javy ju ďaleko presahujú, nemá vedeckého oprávnenia. Niečo iné by bolo hovoriť o sfére maďarského vplyvu na stredoeuropské literatúry, ba môže sa hovoriť o literatúrach v Uhorsku do roku 1918. Ale názov „literatúra stredovýchodnej Európy“ v teritoriálnom rozsahu bývalého Uhorska za dnešných pomerov je úplne nevhodný. V ďalšom podopiera svoju tézu dokazovaním duchovnej jednoty bývalého Uhorska, čiže stredovýchodnej Európy až do konca 18. storočia. Cituje diela Davida Czvittingera, Pavla Wallaszkého a Petra Bodá, ktorí vo svojich «oznamoch uhorských spisovateľov nerozlišovali národnosti a pod slovom Uhor rozumeli rovnako Maďara, Slováka alebo Rumuna. Toto je, pravda, veľmi slabý dôkaz duchovnej jednoty Uhorska, keď väčšia čiastka literatúr' do roku 1800 je písaná latinsky. Rozhodne nie je to taká jednota v rámci štátu, aká bola v tom čase už vo Francúzsku, v Anglicku, v Španielsku alebo v Taliansku, podložená dlhým vývinom národných jazykov. Latinská literatúra nemala citové vlastnosti reči národnej a teda nebola ani v modernom smj'sle literatúrou duchovnej jednoty. Bol to pozostatok stredovekej latinčiny v službách feudalistického, stavovského štátu, v službách administratívy, školstva a cirkvi. My predsa dnes hovoríme 0 národných literatúrach, kdežto latinská bola literatúrou nadnárodnou. Konečne túto predpokladanú jednotu porušili sami Maďari, lebo od začiatku 19. stor. prestali v uhorských dejinách literatúry uvádzať literatúry nemaďarské a pod termínom „ungarische Literatur“ predkladali cudzine len literatúru maďarskú. Teraz po viac ako sto rokoch by chcel p. Sziklay oživiť starých slušných osvietencov, ako bol Czviltinger alebo Wallaszký. Pravda, v cudzine nemožno pod slovo „ungharische Literatur“ zahrnúť dnes nemaďarské literatúry, preto musí byť „literatúra stredovýchodnej Európy“. Keby bol p. Sziklay dôsledný, nezaťažený predstavou, že jeho práca má slúžiť len a len myšlienke Veľkého Uhorska predtrianonského, nebál by sa hovoriť o „porovnávacích dejinách stredoeuropských literatúr“, ktoré by zahrnovaly celý komplex literatúr medzi nemeckou a ruskou. Sledujme ešte otázku duchovnej jednoty bývalého Uhorska. Je známo, že od reformácie sa začínaly uvedomele vyviňovať národné literatúry v službách reformovaných cirkví a reakciou na to 1 V katolíckej. Veľká väčšina Slovákov a Nemcov prijala v Uhorsku učenie Lutherovo, Maďari zväčša Kalvínovo. Rumuni a Srbi boli pravoslávni. A tu treba hľadať korene rozličného duchovného vývinu národov Uhorska. Duchovne predstavovalo Uhorsko od počiatku novoveku križovatku duchovných prúdov západu a východu. Pritom o nejakej absohítnej prevahe maďarského živlu, ktorý hy bol zárukou jednoty, sa nedá hovoriť. Súčasný a bystrý literárny historik maďarský Farkas Gyula vo svojej knihe A fiatal Magyarország kora (Budapest 1932) píše: „Z 13 miliónov obyvateľov Uhorska roku 1842 je sotva 5 miliónov maďarskej národnosti. Z týchto piatich miliónov štyri a pol väzí v poddanstve a žije podkultúrnym životom. Sotva na desať tisíc sa môže brať počet tých, ktorí sa do nezávislej vzdelaneckej triedy prebojovali. Z pol milióna zemanov prevážna väčšina sú takzvaní zemani krpčiari (bocskoros nemes), ktorých vzdelanostná úroveň nie je omnoho vyššie od poddanskej.“ (S. 83.) Či mohlo byť užitočné a správne pre Maďarov a pre ich štát, keď za takýchto okolností nadekretovali miesto latinčiny pre všetky národy Uhorska jedinú úradnú reč -— maďarskú? Či práve tento čin nebol dostatočný, aby i tá predpokladaná jednota štátneho cítenia bola smrteľne narušená? Keby boli Maďari — t. j. maďarská šľachta — dali viac slobody občianskej, národnej obyvateľom Uhorska, boli by pre svoju politiku a svoj štát získali priazeň i Slovanov a Rumunov mimo Uhorska žijúcich. Tak sa mohli stať skutočne stredom strednej Euro-py. Ich politika však bola úplne opačná. Ak by sa mohlo predsa hovoriť o jednotnom duchu tejto „stredovýchodnej európskej literatúry“, tak by to bol jednak duch latinského stredoveku, feudalizmu a v novej dobe duch revolučného liberalizmu a demokratizmu. Ale práve tu, kde sa mali Maďari stretnúť v svornej spolupráci s inými národnosťami, vinou Maďarov sa to nestalo. Y maďarskej literatúre však je dosť prác, ktoré svojím obsahom a úprimnou snahou po demokratizme vyhovovaly a vyhovujú aj susedným národom. Sociálna skutočnosť však tieto snahy veľmi zatienila. Stalo sa to tým, že šľachta nemaďarských národov dezertovala k Maďarom a k maďarčine. Tak sa národnostné protiklady znásobily ešte hlbšie sociálnou priepasťou medzi Maďarmi a Nemaďarmi, ktorá dosiaľ určuje postavenie Maďarov v strednej Europe. Slováci, Rumuni, Srbi, Chorváti, Rusíni zostali odkázaní hlavne na svoju inteligenciu pôvodu meštianskeho a sedliackeho, ich drobné zemianstvo, čo sa nepomaďarčilo, sa zdemokratizovalo a necíti komplexu povýšenosti oproti občianskym vrstvám. Maďari sa však stali vo svojej kultúrnotvornej vrstve národom aristokratickým, kde sa prísne rozlišuje šľachtický pôvod od meštianskeho a sedliackeho. Tieto okolnosti sa zračia i v literatúre, a to nie, ako myslí p. Sziklay, jednotou ducha, ale naopak rôznobežnosťou foriem i tendencií. Je mnoho spoločných motívov v literatúrach bývalého Uhorska, ale nie látky a motívy sú dôležité, lež ich zámery, ich ideové a sociálne psychologické intencie. Bolo samozrejmé a prirodzené, že v nemaďarských literatúrach bývalého Uhorska bolo množstvo diel, namierených výslovne i skryte proti maďarizácii a duchu feudalizmu. Tieto okolnosti veľmi výrazne ukazujú rôznobežnosť ideového vývinu mezi Maďarmi a Nemaďarmi. Naivne je preto tvrdenie Sziklayho, že „aj viedenská politika divide et impera prispela k rozdeleniu duchovnej jednoty, ktorá trvala od tisíc rokov“! \iedenská politika naopak pomohla Maďarom udržovať hegemóniu v Uhorsku a zdanlivú duchovnú jednotu. Totiž, aby sme hovorili s Heglom dialekticky: duchovnou jednotou rozumieme zápolenie duchovných síl, bojovné spojenie protikladov, ktoré sa i v napätí navzájom znesú a vyvažujú. Ale tam, kde toto napätie bolo v zárodku vždy udusené nadvládou jednej vrstvy, sa môže hovoriť o duchovnej jednote len v úvodzovkách. Bola to jednota záujmová, stavovská, zovňajšia, nie vnútorná, slovom uniformita, nie jednota. Čo znamená rok 1849 pre maďarskú spoločnosť? To, že sa liberalistické zemianstvo po nezdarenej revolúcii zrieklo boja proti politickému, hospodárskemu mravnému feudalizmu, že sa s ním a vyrovnalo, 'smierilo a ustrnulo, a to len zo zbytočného strachu, aby sa nemuselo deliť o moc s Nemaďarmi v štáte. Konečne s týmto súvisí celkový štýl maďarského života spoločenského a duchovného, značne odlišný od susedných národov. Y ňom je všetko zamerené na etiketu, všetky inštitúcie a formy spoločenského styku majú na sebe pečať 1‘art pour 1‘art-izmu, ktorý uzaviera skutočnosť každodennú magickým kruhom. Maďarská literatúra je plná tendencií ušľachtilých, ba aj revolučných, ale aj to patrí k etikete. Opravdivá sloboda ducha a demokratické hodnotenie človeka sa si clo manierou, značkou pre vývoz, doma však nanajvýš témou uhladenej konverzácie. Idea svätoštefanskej koruny a veľkého Uhorska, duchovná jednota jeho národov v dobe nacionalizmu bola tiež len etiketou a i dnešné kultúrne snaženie, zimnične podporované vládou, smeruje na udržanie tejto „jednoty“, skutočnosťou už dávno rozbitej. Typickým príkladom, ako sa pod tlakom spomenutej kultúrnopolitickej tendencie deformujú f aktá a pojmy, je práve termín „maďarský“ a „uhorský“. Sziklay píše napr.: „Petőfi, veľký genius lyrickej poézie maďarskej (ungherese), je pôvodu slovanského; — Hviezdoslav, najväčší básnik slovenský, je zo šľachtickej rodiny maďarskej (tiež ungherese).“ (Str. 174.) Cudzinec by si (mohol myslieť celkom oprávnene, že rodičia Hviezdoslavovi holi Maďari, tak ako iPetôfiho Slovania. Ale Hviezdoslavovi rodičia holi čistí Slováci, tak ako matka Petôfiho Slovenka a otec tiež. Pri tom si p. Sziklay nechce uvedomiť nesinyselnosť tejto machinácie s termínom „ungherese“. Áno, rodičia Hviezdoslavovi bola zemianska rodina uhorská v štátnom a stavovskom smysle, ale nebola maďarská. Pod slovo „hongrois“ Maďari dosiaľ pred cudzinou zahrnujú všetkých Slovákov, Rumunov, Rusínov, Srbov, Chorvátov atď., pri čom neinformovaný cudzinec ich môže pokladať skutočne za Maďarov. Toto zavádzanie (sveta trvá, hoci pre celý kultúrny svet je vec príslušnosti národnostnej rozriešená príslušnosťou k jazyku. Keby sme vychádzali z predpokladu skutočnej duchovnej jednoty bývalého Uhorska, ako by sa daly vysvetliť tie nacionálne antagonizmy, ktoré viedly k rozpadnutiu štátu Uhorského? Ak nejaká duchovná jednota bola v bývalom Uhorsku (— a bola, ale len v zemianstve —), tak sa Maďari ako vládnuci národ ukázali neschopnými ju udržať. Ako iný význačný príklad tej „jednoty4 uvádza autor vplyv maďarského lyrika Adyho na slovenskí! poéziu po prvej svetovej vojne, hovoriac, „že temer celá moderná poézia slovenská rokov 1918—1930 sa vyvíjala ipod vplyvom veľkého génia Ján Smrek: Tak ma vábi toto zavýjanie, to je ako rám na obraz mojej duše, to je ako rám na obraz sveta celého. Vietor vanie, vietor vanie od Uralu až po Kordillery cez oceány a slzy slané. Huá, huá, húú .... je to Beethoven, či je to Liszt? alebo je to snáď Izaiáš, či to Mefisto a či sám Antikrist? Huá, huá, hú ... . to je reč, akou dnes vraví svet, cíť v tom prírodu i mátohu, cíť v tom živú krv, i živý kvet. Je to Osudová symfónia, je to ľudská reč, však i reč psia, ty si zakry uši, moja milá, toto počúvať smiem iba ja. K počúvaniu zvukov takýchto potrebné je silné srdce muža, ja som si už zvykol počúvať iba to, v čom najväčšia je hrúza. Ani neviem, ako sa raz vrátim do čias, v ktorých vravia slávici, za túto však hrúzu draho platím, duša moja vždy má nové vrásky, i keď podobná je tygrici. Tygrica a víchrica — dve mená, oba dravci to v živote celom a ten život plynie nenávratne a na konci jeho panny čakajú a sú oblečené v rúchu bielom. To sú panny tie, čo nesú kahance, lebo tma je dnes a bude tma i potom, primálo je svetla vo vesmíre a len básnik hovoriť smie o tom. 21. júla 1943 Dnešný pohľad na Námestie slobody v Bratislave s palácom Ministerstva zahraničia (vid článok) 2