Evanjelický Posol Zpod Tatier, 1948 (XXXVIII/1-52)
1948-01-04 / No. 1
Roěvrr* 38. Liptovský Sv. Mikuláš, 4. januára 1948. Čisio 1. joKUuráš: Novoročný odkaz POŽEHNANÝ, MILOSŤOU PANOVOU PREŽIARENÝ, PLNÝ BETLEHEMSKÉHO JASU A VIANOČNEJ RADOSTI I POKOJA NASTALÝ NOVÝ ROK 1949 Z ÚPRIMNÉHO SRDCA PRAJEM VŠETKÝM SPOLUPRACOVNÍKOM, ČITATEĽOM I PRIATEĽOM. KTORÍ SI NA MŇA SPOMENULI VIANOČNÝMI POZDRAVMI, AKO AJ VŠETKÝM ĽUĎOM DOBREJ VÔLE. Nestačím nateraz každému osobne blahopriať. TeSne pred Vianocami vrátil som sa po polročnej misijnej a študijnej ceste v Spojených štátoch severoamerických do svojej vlasti, aby som tu pokračoval vo svojej cirkevnej práci. Týmto čís!om preberám znovu vedenie nášho POSLA, prosiac o láskavú priazeň svojich spolupracovníkov i čitateľov. Predovšetkým srdečne ďakujem br. škol. inšpektorovi Milošovi Janoškovi a hr. kaplánovi Jánovi Hanovi za ich ochotné zastupovanie pri vedení POSLA v dobe mojej polročnej neprítomnosti. O svojich amerických skúsenostiach nebudem písať v POSLE už teraz. Niet na to času, pre mnohú zameškanú prácu, ale ani miesta v POSLE, — máme ešte referáty z ciest po cudzine iných pisateľov a potom mnoho článkov časových. Mám však tak bohaté zážitky z USA, že ich pravdepodobne predložím našim čitateľom knižne. Už teraz však tlmočím Vám všetkým, slovenským evanjelikom. ÚPRIMNÉ A SRDEČNÉ POZDRAVY našich evanjelických bratov za morom, najprv slovenských, ale aj ostatných amerických. Nie sú menej srdečné ako boly Vaše, ktoré ste im posiali odo mňa pred polrokom. Niektorí celé svoje srdce chceli poslať so mnou do svojej starej vlasti. Mnohé pozdravy a odkazy najbližším stačil som si zaznačiť a hodlám Ich postupne uvereiňovať v POSLE. Nateraz len jednou vetou: V AMERIKE NAŠIEL SOM BRATOV, BA VIAC, NEŽ BRATOV. A to hovorí mnoho. — Odišiel som posilnený vedomím, že nie opustení kráčame do neistých dní budúcnosti. Popri Pánovi našom, modlitby a srdcia amerických bratov a sestier sú s nami. A skúsil som I v USA, čo znamená sila modlitby. Veď moja cesta a práca bola sprevádzaná ustavičnými modlitbami bratov a sestier — a keď bola požehnaná, teda iste len pre tieto modlitby. Veru, veru, v Amerike sa evanjelici viac modlia, ako u nás. Ešte I v parlamente začínajú svoje práce modlitbami. Už pre tieto modiiíby musí Pán požehnávať ich krajinu. Americkí evanielici hľadia na nás, na našu cirkev, ako na misijnú baštu pri šírení SVETLA EVANJELIA KRISTOVHO v častiach východnej Európy, ktorá toho tak veľmi potrebuje. Veď naša cirkev je najväčšia evanjelická cirkev vo východnej čiastke Európy a hlavne medzi slovanskými národmi. — O tomto viac azda neskôr. Slovenskí evanjelici v Amerike vidia v našej cirkvi živú . Cirkev, ktorá v strednej Europe, ale najmä v CSR OBRAŇUJE PRAVÉ UČENIE KRISTOVO, bojuje proti zlu a za vífazstvo pravdy a lásky Kristovej. Tak hľadeli na ňu v dobe sedem rokov „úrodných” na tmu, teror a násilie. Podobné Chcú vidieť v nej dnes i v budúcnosti. našich z Ameriky Naša cirkev v spomenutých rokoch BOJOVALA PROTI ZLU, ktoré prišlo na svet od kohokoľvek a v akejkoľvek forme: proti násilníckemu diktátorstvu a potlačovaniu osobnej slobody 1 prejavu, — proti obmedzovaniu túžby po slobode perzekúciami, vyšetrovaniami, súdmi, žalářováním, mučením 1 koncentračnými tábormi, — proti prenasledovaniu pre náboženské presvedčenie alebo rasovú príslušnosť, — proti nečestnosti v politike i verejnom živote, — proti „slabým chrbtovým kostiam” a „obracaniu kabátov”, — proti nádavkam a lžiam v tlači 1 v prejavoch, — proti uprednosťovanlu fudí podľa krstného listu a percentovanlu vo verejnom živote, — proti verejnému vybavovaniu osobných účtov, udavačstvu a pomste, — proti „večnému” vodcovstvu a pohanskému kultu ľudí, akoby boli bohovia zostúpili na zem, — proti dobrorečeniu zbraniam, vyhlasovaniu svätej krížovej vojny menom Toho, ktorý zomrel, aby nepriatelia stali sa priateľmi, — a dekorovaniu vrážd, vyznamenávaniu záslužnými krížami tých, ktorí najhorlivejšie vraždili a pálili,.. A takto by sme mohli pokračovať! Bojovali sme na strane Kristovej. I keď v menšine, s Ním mali Sme väčšinu. Vyhrali sme vojnu, ale ešte sme nevyhrali mier. Ešte vždy nám prichodí volať — a to i v tomto roku 1948 — volať DO BOJA, DO POVSTANIA PROTI ZLU, ktoré i naďalej vládne, len, azda zmenilo svoje meno a svojn íarbn. Všimnime si starých hriechov a porovnajme ich s novými. Je v tom nejaký podstatný rozdiel? Ešte vždy trvá staré zlo, pribuďo azda i niečo nového: neúcta k osobnému presvedčeniu i nanncovanie politického stanoviska a ideologie. — prílišné prízvukovanie triednej príslušnosti a privlastňovanie si výhod pre triednu príslušnosť, — uprednosťovanie náboženskej väčšiny a zaznávanie menšiny, — otravovanie verejného života a sŕdc ľudí tlačou, vymýšľaním a uverejňovaním nepravdivých zpráv, osobných útokov, štvaním politických strán proti sebe, znevažovaním človeka a jeho duchovných hodnôt. — A spolu s tým prekvitá: čierny obchod a moderné arizátorstvo, — rozkošníctvo, hýrenie, opilstvo, zlá pracovná morálka a lenivosť, takže mládež prestáva byť držiteľkou rána a stáva sa po prehýrených nociach vyspávačkou rána... A takto by sme mohli pokračovať! Už azda chybuje len vychvaľovanie a dekorovanie hromadných vrážd. A k tomuto ešte pristupuje bezbožné znesväcovanie nedele, pri ktorom chcú donucovať i zbožného kresťana v nedeľu nahrádzať to, čo bezbožní, bezmoráini alkoholici v pracovných dňoch týždňa nevykonali, ale vykonať mali. — Pravda, pri takomto stave aj dvojročnica ide tak, ako tie nedeľňajšie, Republike darované hodiny. Mnoho hodín, mnoho výkazov a chváľ, ale nijaký výsledok. Dvojročnica splňuje svoj plán na 100 percent — aspoň podľa písačiek tlače — a kde sú výsledky, výrobky!? — Pri vyhlásení Dvoiročnice žiadali sme v POSLE, aby ju vláda započala V MENE BOŽOM — S POMOCOU BOŽOU. — Obrátili sa vtedy proti nám: Išlo to bez Neho a pôjde to bez Neho.. — Äno. ale aj vidíme — ako! Hneď po vyhlásení Dvojročnice přišly mrazy,