Expres, ianuarie-martie 1971 (Anul 3, nr. 1-13)
1971-01-16 / nr. 3
3 »o, ex#pres SNY A ILÚZIE • • X 0 AKO ŽIJÚ ZAHRANIČNÍ ROBOTNICI V NSR — NAJLEPŠIE ROKY ŽIVOTA V DREVENÝCH BARAKOCH — „TU SA KLAME VŠADE!" Zahraniční robotnici v Nemeckej «polkové j republike sú ako pracovné sily zafleneni do Je} hospodárskeho procesu. Ako ľudia sú vlak mimo neho. Obyvatelia jjuhoeurópskych, zväčša poľnohospodárskych, krajín, ktorí doma nie sú schopní nasýtiť rodiny, hľadajú záchranu alebo pomoc vo výrobných strediskách európskych priemyselných štátov. Neraz niekoľko rokov nezamestnaní nemajú Inú voľbu ako pracovať v cudzine. Cena za to Je vysoká. V mnohých dedinách na juhu Európy sú neprirodzené pomery: práceschopní sa musia vysťahovať do zahraničia, starci, ženy-, deti ostávajú doma Rodiny sú roztrhnuté, manželstvá rozbité. Ženatí mužovia žijú ako slobodní v cudzích krajinách, Izolovaní v getách ... Kým budú chudobní vandrovat do výrobných stredísk bohatých, budú bohatí síce bohatšími, ale vlasť vysťahovalcov o toľko chudobnejšia. Sťahovanie pracovných sfl — v našom prípade z juhu na sever — stabilizuje hospodársku nerovnováhu vo svete. Aký Je pritom život týchto robotníkov v „krajine hospodárskeho zázraku“? Taliansky robotník, spoluúčastník veľkého sťahovania národov na európsky sever, má v západnom Nemecku nárok na: posteľ, stoličku, stolnú dosku (ktorá nahrádza stôl), tri štvorcové metre na bývanie a desať kubických metrov na dýchanie. Ak podnikateľ spln! tieto minimálne požiadavky, môže bez výčitiek svedomia natlačiť do jedného ohraničeného priestoru šesť mužov. Takáto podniková nocľaháreň zodpovedá smerniciam prijatým vládami v Rime a Bonne. Steny a strechy majú«odolaf rozmarom počasia. Možnosť prania a záchod má byť blízko spacích priestorov. Škodlivý hmyz vylúčený. Tie isté „principy" sa dodržiavajú aj pre juhoslovanských, tureckých, gréckych a španielskych robotníkov. Nie je ťažko pozbíjať drevené baraky a urobiť z nich tábor, ktorý vyhovie týmto podmienkam, takže západonemecké kontrolné orgány nemôžu mať proti nemu námietky a pritom — neveľmi sa líši od chatrčí, kde prebýva bieda. Dva milióny fudf Koncom uplynulého roku sa ocitol v paľbe ostrej kritiky veľký frankfurtský stavebný podnik: že v jeho ubikáciách pre zahraničných robotníkov vládnu ľudsky nedôstojné pomery, sedemsto mužov za ostnatým drôtom, prístup nikomu nedovolený, prečo? Keď delegácia dobročinného spolku chcela navštíviť tábor, odopreli jej vstup. Podozrenie, že ťu niečo nie je v poriadku. .zosilnelo. Kritici, ktorí ostali za plotom, začali porovnávať masové robotnícke ubikácie s niekdajšími koncentračnými tábormi. Každý obyvateľ platí 65 mariek nájomného mesačne za štvrtinu izby, dve postele sú nad sebou, dosky z dlážky odstávajú, na jasnosivé drevené steny neslobodno nič lepiť ani vešať. Prevládajúci zápach: nafta na kúrenie. Práčovňa je v susednom alebo ďalšom baraku, na 140 mužov pripadá jeden kohútik s horúcou vodou. Kto sa previní proti domácemu poriadku, bude „bez ohľadu na štátnu príslušnosť a národnosť vylúčený zo spoločenstva obytného objektu“. V masových ubikáciách nemôže človek očakávať pohodlie a komfort. Aj kasárenský vzduch sa ťažko dýcha. No dokiaľ to človek vydrží? Mnohí muži bývajú už osem rokov v tábore. Ich provizórny život sa stáva trvalým. Uvedomujú si, že najlepšie roky života trávia v cudzej krajine medzi posteľou a stavbou (alebo fabrikou), v zatuchnutom drevenom baraku, so striedajúcimi sa partnermi, nikdy nie sami. Každých šesť alebo dokonca dvanásť mesiacov návšteva domo.va: u odcudzenej ženy, u odcudzených detí, ktorým sú otcami. Aj s desiatimi kubickými metrami na dýchanie sa človek môže zadusiť. Nenasýtený západonemecký pracovný trh prilákal zo zahraničia dva milióny ľudí do krajiny, „kde tečie med a mlieko“ ... Dva milióny — to je oficiálny údaj Spolkového úradu pre sprostredkovanie práce a poistenie v nezamestnanosti. V skutočnosti ich je oveľa viac, keď pripočítame nezaregistrovaných rodinných príslušníkov a tých, čo prišli do NSR Ilegálne. Skoro každý desiaty zamestnanec priemyselného podniku v západnom Nemecku prlvandroval sem zo. Stredomoria. Nežiaduci Podnik, ktorý sa prostredníctvom pracovného úradu uchádza o zahraničného robotníka, musí dokázať, že má preň zabezpečené prístrešie a nocľah. Tak sa vrchnosť stará o to, aby nikto, kto vstúpi na západonemeckú pôdu s úmyslom tu pracovať, nebýval a nespával na ulici. Lenže... Koho by zaujímalo, kde a ako bývajú všetci zahraniční robotníci v Západnom Nemecku, musí sa poobzerať po periférii veľkých miest. Tu sa postavili obytné haly, tu stoja barakové sídliská, v chatrčiach a domčekoch býva nový proletariát. Popredné firmy prirodzene stavajú aj „útulné domovy“ a prenajímajú domy vo vnútornom meste, lenže kto sa sem dostane? Na vedľajšom koľajišti frankfurtskej nákladnej stanice sú ležadlové vozne a prebudované vagóny, ktoré sú domôvom niekoľko sto eiektrorobotníkov. Vnútri mesta a v okolí Frankfurtu je dnes asi 350 menších a väčších závodných nocľahární pre zahraničných robotníkov. Cudzinec, ktorý nechce v západnom Nemecku len pracovať a spať, ale má aj vyššie, kultúrnejšie nároky, veľmi skoro opustí životný priestor, ktorý mu určili. Spravidla po roku — keď preveria jeho pracovné a morálne kvality — smie si priviezť rodinu. Hľadá byt alebo aspoň izbu; ak nie je práve dieťaťom Šťasteny, prežije teraz ozajstnú kalváriu cudzinca, ktorý má honosný titul Gastarbeiter (— hosťujúci robotník). Zahraničného robotníka a jeho rodinu v západnom Nemecku neradi prijímajú na byt. Na inzerát rodiny talianskeho robotníka: „Manželia hľadajú trojizbový byt vo Frankfurte. Telefón ..“ sa ozvali dvanásti ľudia, schopní takýto byt poskytnúť. Šiesti z nich ihneď jednoducho zavesili slúchadlo, keď pcčuli, že byt hľadá talianska robotnícka rodina. Štyria povedali: „Cudzincov nechceme.“ Dvaja sa zhovárali zdvorilejšie, no jednako mali účinnú výhovorku: „Ak sú tam deti, nie je to, žiaľ, možné.“ Sicílsky, robotník referoval, o svojich osudoch takto: — Býval som v piatich barakoch. Žena mi niekolko ráz písala: „Musím s tebou žiť, či už ja prídem za tebou, alebo sa ty vrátiš na Sicíliu. Tu sú deti, nemôžeme takto žiť.“ Švagor našiel starý drevený barak, kde predtým chovali prasatá a králiky. Súhlasil som, lebo t<? bola naša jediná možnosť. Investoval som päťsto mariek do tohto baraku. Čosi som vylepšil, vyčistil, vytapetoval. Keď pršalo, voda zatekala. Nemali sme záchod, ani vodovod. Iba na dvore bola malá studnička, ktorá zamŕzala v zime, keď nás zároveň množstvo snehu odrezalo od sveta. V baraku býval ešte jeden španielsky robotník. Keď sme naraz varili 'na elektrických dvojplatničkách, vždy bolo krátke spojenie. Večer sme často boli bez prúdu. Pri baraku boli aj svine, zápach, hnojisko. Každý večer som kydal hnoj. Keď prišla žena s deťmi, povedal som: „Prasce musia zmiznúť!“ Týchto deväť mesiacov sme žili ako psi.“ Itaf Ipakulantov Z niekdajších prepychových vil v západnej časti Frankfurtu, kde kedysi žili bcháči, stali sa slums, brlohy. Špekulanti s pozemkami . rad-radom skupujú tieto domy, aby ich dali zbúrať a pozemok mohli výhodne predať nejakému podniku pre administratívnu budovu V domoch, ktorým predbežne nehrozí zbúranie, smú dočasne bývať zahraniční robotníci s rodinami, takže tu dnes žije viac rodín zahraničných robotníkov ako v ktorejkoľvek inej časti mesta. Špekulanti im prenajímajú izby jednotlivo — tak sa to najlepšie vypláca. Takto sa aj tureckí robotníci dostávajú k tomu, aby bývali „po pansky“. Fatma a Hassan z Anatólie vedú svojich hostí do veľkej, svetlej izby, ponúkajú kávu — tureckú, pravdaže! — a ukazujú nový nábytok, ktorý si kúpili na Vianoce. Život tejto tureckej rodiny sa sotva líši od existenčných možností nemeckej rodiny. A či predsa? Veru — lebo domorodcovi by sa majiteľ sotva opovážil prenajať prázdnu izbu s použitím kúpeľne a kuchyne za 350 mariek mesačného nájomného; k tomu ešte asi 80 mariek dávok. Piati sa štvrťročne napred! Turkov švagor platí za susednú priestrannejšiu izbu 400 mariek. Býva v nej so ženou a dvoma deťmi. Pod nimi býva holič tiež Turek, pracujúci na stavbe. Pre seba, ženu, tri deti a sestru má malú izbu s pristavenou kúpeľňou a kuchyňou v suteréne. Platí 350 mariek nájomného mesačne. Týchto niékolko frankfurtských príkladov hovori za mnohé iné. Pritom je zaujímavé, ako málo sa postihnuti zahraniční robotníci ponosujú. Nedávno uskutočnená anonymná akcia ústavu verejnej mienky ukázala, že len každý štvrtý opýtaný kritizoval bytové pomery, kým každý tretí poukazoval na nedostatky západonemeckej kuchyne. Vyše 70 pere. opýtaných pokladalo svoje životné podmienky v západnom Nemecku za prijateľné, ba dobré. Zdvorilosť alebo presvedčenie? V porovnaní s chudobnými dedinkami vo vlasti je azda cudzie, suchopárne veľkomesto, v ktorom sa všetko dá kúpiť, vytúženým snem. aj vtedy, keď robotnici zo svojich drevených barakov takmer nevychádzajú, aj vtedy, keď sa dostávajú do osídel podvodníkov, vydieračov a koristnikov. Istý Maročan to lakonicky vysvetlil slovami: „Tu sa klame všade!" Pľuvaf zakázané I Nedávno si vylieval svoj žiaľ Turek, ktorého ubytovali s piatimi krajanmi v miestnosti veľkej dvadsať metrov štvorcových Firma, ktorá túto izbu prenajímala, pýtala mesačne 60 mariek nájomného od každého robotníka Keď sa niektorý chce! sorchovať alebo variť, musel navyše ešte Hodiť niekoľko grošov do automatu. „Zašiel eom,“ — vrav! turecký robotník z Offenbachu, — „na úrad, kde dozerajú na ceny nájomného. Bol som presvedčený, že Je to okrádanie. Oradnlk bol veľmi prekvapený a povedal ml: No a čo vlastne chcete? Povedal som mu: To je úžera, tu musíte voľačo robiť, zasiahnuť. Povedal: Akože? Vaši krajania nemôžu dostať Izbu v priváte. Ja sa pýtam: A prečo? On mi odpovedá: Lebo jedla cesnak a pľujú na dlážku!“ V anonymnom letáku akýcfisi horúcich a prázdnych hláv čítame: „V Južnej Európe sa propagujú mnohodetné rodiny a u nás antikoncepčné pilulky. Prebytok populácie vandruje k nám. O 50— 100 rokov už nebude ani jedného Nemca.“ Bojovať za odstránenie nedostatkov, súvisiacich s problémami zahraničných robotníkov v západnom Nemecku, nie je totiž vôbec populárne. Keď sa niekto doma pusti do takéhoto boja, dostane sa mu výsmešnej výstrahy: Starajte sa radšej o svoje nemecké veci! AJ v Spolkovom úrade pre sprostredkovanie práce sa zaoberajú bytovým problémom zahraničných robotníkov. Vravia: Co sa stane a podnikovými drevenými barakmi, keď klesne záujem o posteľ a vzduch na dýchanie .. „ keď v dôsledku možných hospodárskych zmien, najmS poklesu konjunktúry, prestane mátožiť opojenie z peňazí? Baraky sa rozbijú tak ako kedysi koncentračné tábory. Existuje však kategória robotníckych ubikácii, ktoré by sa dal! prebudovať na normálne domy a byty. Pracovné úrady poskytujú výhodné úvery podnikateľom, ktorí chcú stavať primerané byty pre zahraničných robotníkov Sú teda aj výnimky, v Pod tarifou V Turecku čaká nateraz ešte 850 tisíc mužov na pracovné povolenie v západnom Nemecku. Pracovných miest je tu dosť, ale procedúra okolo „pripustenia“ je komplikovaná a zdĺhavá. Tisíce narazia na krajanov-podvodníkov, ktori sa „vyznajú“ vo veci, poznajú všetky možné tajné chodníčky, vedia lovit v mútnom a za vysoký honorár sľubujú vybavenie všetkých formalít. Ako odhadujú na pracovnom úrade, do západného Nemecka prichádza ilegálne najmenej 5 pere. zahraničných robotníkov Keď sa prechod hraníc podarí načierno alebo s turistickým pasom, nájde sa vždy zamestnávateľ, ktorý ich zamestná, pravda: pod tarifou. Bez pracovnej zmluvy, bez policajnej prihlášky. Sú celkom bezprávni. Keby reptali, vyhodili by ich. Mnohí si ani len neuvedomujú, že sa previnili proti zákonu. Muž, ktorý ich doviedol a ktorému za to ešte dobre zaplatili, povedal: všetko je v poriadku. Kto má vysvetliť chudákovi analfabetovi, ktorý nevie ani slove po nermeky, čo sa tu vlastne dokopy zbehlo? Pošlú ho šupom naspäť. Všetko, čo vôbec dakedy mal, investoval do svojej cesty, plnej snov, nádeji a ilúzii o západnoip Nemecku. Takéto tragédie nie sú zriedkavé. Obchod s „hosťujúcimi robotníkmi“ kvitne. Dva alebo možno až tri milióny ľudí sú významným hospodárskym faktorom. Kto však nesie vinu na tom, že ľudia s pomerne dobrým zárobkom musia viesť taký úbohý život? Od priemyselných podnikov, rozličných sprostredkovatelov, prenájomcov nemožno len tak ber všetkého očakávať, že sa budú správať ako dobročinné alebo sociájne inštitúcie. Predstavitelia príslušných úradov môžu s metrom v ruke dokázať aj v najzatuchnutejších polozborených búdach, že- zahraničný robctník má naporúdzi dostačujúci životný priestor. Desať kubických metrov na dýchanie. O živote samom sa v smerniciach neuvádza nič Frankfurter Allgemeine Zeitung gastarbeitra Turecká rodina platí za prázdnu izbu vo Frankfurte 400 mariek mesačne