Historia Ecclesiastica 2023/1
Peter KARPINSKÝ - Lucia ŠTEFLOVÁ: Čorbova kronika - svedectvo o cholerovej epidémii z roku 1831 z historického a jazykového hľadiska
Čorbova kronika - svedectvo o cholerovej _____________ epidémii z roku 1831 z historického a jazykového hľadiska_____________ e. Asimilácia v —> f je oproti ostatným častiam šarišských nárečí mierne oslabená (napr. výslovnosť ovca oproti ofca). Na rozdiel od väčšej časti šarišských nárečí sa tu už vyskytujú zemplínske tvary ňijsc, prejsc, kojsc (oproti celošarišským podobám ňisc, preše, kose). „Ďalej sú pre tieto nárečia ešte charakteristické také jednotlivosti, ako napríklad formy smerek, karč ,krč', hrimi ,hrmí\ mliha ,hmla', sliza ,slza',ftak, meji, rovečňik, jiridlo .žriedlo', xriň .chren', pijatek, hňeška, borsugi (oproti podobám smrek, kure, hermi, molha al. hmla, solja al. soha, ptak, meji, rovesník, žridlo, xrin, pjatek, ňeška, borsuki v ostatných šar. nárečiach)."31 V období po štúdiu (študoval na kolégiu v Prešove do r. 1797) a pred odchodom do Hanušoviec nad Topľou Čorba pôsobil ako farár 27 rokov v obci Žehňa, ktorej dialekt je zas súčasťou stredošarišských nárečí. Predpokladáme, že ako rodné nárečie Chmeľová, tak aj nárečie Žehne a Hanušoviec sa stali súčasťou jazykového základu jeho veršovanej kroniky. Zároveň musíme brať do úvahy aj okrajovú, resp. pomedznú pozíciu Hanušoviec nad Topľou a s tým spojený vplyv zemplínskeho nárečia. Daný vplyv musíme vnímať o to výraznejšie, že i samotný Čorba tvrdí: „[...] ja píšem tak jak mluvi Zemplinčaňe, /1 Šariske, Spiske, spolu jedne reči [...] / Od davna predkove naši tak mluviľi / A mi sme se rečit od nich naučili.“32 Hoci šarišské, spišské i zemplínske dialekty sú súčasťou východoslovenského nárečového makroareálu a spájajú ich reliktné znaky praslovanského pôvodu, predsa len sa medzi nimi vyskytujú výraznejšie rozdiely. Podľa Rudolfa Krajčoviča33 západný región východoslovenských nárečí (sem patria spišské, šarišské a abovské nárečia) od východného regiónu (sem patria zemplínske, užské a sotácke nárečia) oddeľujú viaceré hraničné izoglosy. „Také sú napríklad izofóny neutralizovaného -/proti -u (hňif, hňef II zempl. hňeu), ol, er proti li, ri (soha, cherbet I/ zempl. sliza, chribeť), najmä však izomorfy (moro H zempl. morjo v nom. a ak. sg., sinovi U zempl. sinoj, ruce, nože // zempl. r ukoj, nohoj, v dat. a lok. sg., sinoch, ženoch // zempl. sinou, ženou, dobrého H zempl. dobroho, teho H zempl. toho, jeho II zempl. joho, som // zempl. mi a iné).“34 Práve pomedzné nárečie Hanušoviec nad Topľou, ktoré v sebe spája znaky západnej i východnej časti východoslovenských nárečí, konkrétnejšie šarišských a zemplínskych dialektov, sa mohlo stať základom interdialektu, ktorý Čorba vo svojom texte Hrozne a strašne rospravki o chorobe choleri... použil. Ako príklad historickej podoby nárečia Hanušoviec, s ktorou možno Čorbov text konfrontovať, ponúkame ukážku zapísanú Sámuelom Czambelom35 a publikovanú v diele Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov: „Ked ja but ešče mladi, ta v Hunušoucoch bula veľká povodz. Zobralo veľo chiže. Ta še stato, že jednu chižu obstala voda. A v tej chiži bulo dzevec ľudzi. Z tich dzevecoch ľudzi šicke še potopili, lem jedna baba z nich višla. Zňesta ju voda tukoj na štverc milí žeme. Tak vona 31 BUFFA, F. Šarišské nárečia, s. 342. 32 ČORBA, A. Hrozne a strašne rospravki o chorobe choleri..., s. 379. 33 KRAJČOVIČ, R. Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988, 344 s. 34 KRAJČOVIČ, R. Vývin slovenského jazyka a dialektológia, s. 278. 35 Czambel v poznámke uvádza, že rozprával Ján Pohlod, rodom z Hanušoviec, v notárskej kancelárii 7. júla 1904. 111