Historia Ecclesiastica 2023/2
Michal CIRNER - Gabriel SZÉKELY: Totalitné praktiky režimu Slovenskej republiky (1939-1945) na príklade perzekúcií gréckokatolíckeho duchovenstva
Totalitné praktiky režimu Slovenskej republiky (1939 1945) na príklade perzekúcií gréckokatolíckeho duchovenstva akej miery sme oprávnení narábať so spojením „klérofašistický“, či sme vedecky korektní atd. Vo vzťahu k vyššie uvedenému v prvej časti nášho príspevku uvádzame rôzne typológie politických režimov, ktoré nám pomohli dospieť k poznaniu, že Slovenský štát politicky nepredstavoval klérofašistický režim, akúsi obsesívnu symbiózu náboženstva a fašizmu. Dovolili sme si spochybniť samotný pojem ako teoretický konštrukt. Povedané ináč, klérofašizmus považujeme za produkt marxisticko-leninskej historiografie, éry po februári 1948; išlo o snahu zakotviť cirkev a fašizmus vo vzájomne kompromitujúcej korelácii. Nielen z politologického hľadiska sa ako výstižnejšie naďalej ukazuje používanie označenia „ľudácky režim“. Rovnako tak, politický režim Slovenskej republiky možno jednoznačne priradiť k autoritárskym režimom so všetkými deficitmi individuálnej a spoločenskej (ne)slobody, ktoré sú režimom tohto typu vlastné. Napriek tomu, označovať tento režim v určitej fáze svojho dynamického vývoja za totalitárny, resp. totalitný je z hľadiska teórie nedemokratických režimov akceptovateľné a legitímne avšak za predpokladu jasného vymedzenia konkrétnych deficitov tejto totality („deravá totalita“, „defektný totalitarizmus“, resp. „pretotalitný režim“). Na Slovensku nebola dôvodom perzekúcií iba bezprostredne politická, ale aj rasová, konfesionálna či národnostná príslušnosť. V druhej časti príspevku sme uviedli konkrétne príklady perzekúcií gréckokatolíckeho duchovenstva formou ich stíhania vo vyšetrovacích väzbách ako aj v zaisťovacom (koncentračnom) tábore v Have. Hoci u niektorých gréckokatolíckych kňazov k tejto „mimosúdnej perzekúcii“ z rôznych dôvodov nedošlo, táto forma perzekúcie v Slovenskom štáte plnila nepochybne funkciu zastrašovania. Bola prostriedkom demonštrácie neobmedzenej moci či svojvôle režimu, resp. nástrojom hrozby v podobe „preventívnej“ väzby. Okrem toho, k väzneniu niektorých gréckokatolíckych kňazov za ich pomoc partizánom, resp. obhajobu svojich veriacich, ktorí partizánom pomáhali, sa uchýlilo aj nemecké Gestapo. Vychádzajúc z predložených príkladov usudzujeme, že politický režim Slovenskej republiky sa ideologicky pokúsil zdôvodniť svoju existenciu prostredníctvom ideológie slovenského národného socializmu, pričom národ, národné zbožštil (panteizoval). A nielen to. Národné/občianske redukoval na kresťansko-katolícke, teda úzko konfesionálne. V konečnom dôsledku ponížil, využil, resp. zneužil kresťanstvo na zištné politické ciele.153 Hoci nami analyzované perzekúcie členov gréckokatolíckeho duchovenstva mali oporu v platných právnych normách Slovenskej republiky, v niektorých prípadoch sa ako dôležitý ukazoval práve politický, prípadne ideologický podtón celej perzekúcie. iss v tejto súvislosti hodno pripomenúť slová z encykliky Pia XI. Mit Brennender Sorge z roku 1937: „Veriacim v Boha nie je každý, kto rečnícky používa slovo Boh, ale len ten, kto s tým vznešeným slovom spája pravý a dôstojný pojem Boha [...]. Kto rasu alebo národ, alebo štát, alebo štátnu formu, alebo nositelov štátnej moci, alebo iné hodnoty spoločenského života - ktoré v rámci pozemského poriadku zaujímajú dôležité a ctihodné postavenie - vytrháva z ich pozemskej hodnotovej stupnice a robí z nich najvyššiu normu všetkých ostatných, aj náboženských hodnôt a modloslužobnícky ich zbožňuje, ten prevracia a falšuje Bohom vytvorený a Bohom ustanovený poriadok." 1 4 1