Historia Ecclesiastica 2023/2

Anna BARNAU: Koniec sveta: Samuel Štefan Osuský a jeho pohľad na apokalyptickú knihu Zjavenie Jána

Koniec sveta: Samuel Štefan Osuský a jeho pohľad na apokalyptickú knihu Zjavenie Jána prechodom z jedného obdobia do druhého. „ Vo svojom pohľade na budúcnosť ako kontext božskej spásonosnej a súdiacej činnosti možno apokalyptickú eschatológiu považovať za pokračovanie prorockej eschatológie“, tvrdí Hanson.19 20 21 Existuje teda prechod z jedného obdobia do druhého, ktorý už bol oznámený prorokmi ohlasu­júcimi uzavretie novej zmluvy (Jeremiás 31, Ozeáš 2), prechod do veku, v ktorom vzťah medzi Bohom a jeho ľudom nikdy nekončí. V tejto súvislosti Osuský nazýva ľudský život bojom. „Diabol vedel, že zákla­dom Božieho kráľovstva je Mesiáš, Kristus... vedel, že druhým príchodom Krista bude koniec jeho panstvu, preto už v nebi začína boj proti nemu", Osuský píše vo svojom komentári k Jánovmu Zjaveniu 12,4. Hinlicky vysvetľuje Osuského myš­lienku nasledovne: „Skrytá pravda, ktorá bola odhalená v apokalypse, je to, že boj medzi diablom a Kristom (154-5) prebieha na pozadí ľudskej histórie, napriek tomu sa prejavuje v ľudských bytostiach ako zápas týchto bojujúcich panstiev nad nimi (175). Apokalyptický boj nie je platónskym alebo gnostickým ontologickým alebo antropologickým dualizmom (25, 82,172,190) medzi mysľou a hmotou ale­bo duchom a telom, ale apokalyptickým dualizmom vekov, [boj] Boha, ktorý sa hlási k svojej vlastnej zvrchovanosti nad stvorením proti uzurpujúcim mocnostiam tmy. Tieto spurné sily sú nesvätou trojicou diabla, ktorý bojuje proti Bohu, anti­krist, ktorý vedie boj s Ježišom Kristom a falošný prorok, ktorý zápasí proti Duchu Svätému (122,171,177,186, 202).“20 Touto argumentáciou ako Osuský, aj Hinlic­ky nasledujú starozmluvnú predstavu, podľa ktorej je človek chápaný ako jednota tela a duše, psychosomatický organizmus. 3 Vzkriesenie a ospravedlnenie verných Bohu Apokalyptická literatúra Starej zmluvy rozlišuje medzi ľuďmi, ktorí sú verní Bohu a tými, ktorí porušujú Božiu zmluvu. Autor knihy Daniel (Dan 11: 40 - 12: 3) opisuje skupinu ľudí, ktorí sú verní Hospodinovi (múdri, maškilim) prenasle­dovaní a utláčaní helenizujúcimi židmi počas vlády Antiocha IV. Epifana v dru­hom storočí pred naším letopočtom. Úloha maškilim nie je iba trpieť kvôli svojej vernosti Bohu a Jeho prikázaniam, ale aj vyučovať obyčajných ľudí a privádzať ich k spravodlivosti. Aj keď nie je možné, aby sa im za ich utrpenie dostalo osprave­dlnenia na tomto svete, Boh ochráni a oslávi týmto spôsobom svoj vyvolený ľud tak, ako to zasľúbil ústami prorokov. Ako tvrdí Collins, „nádej spravodlivých nie je daná pre ich moc a vplyv na zemi, ale pre ich nebeský život po smrti“.21 Je to teda nádej pre múdrych maškilim, že „sa budú skvieť ako jas oblohy“ a „ako hviezdy na večné veky“ (Dan 12:3). Nádej spásy je preto orientovaná do budúcnosti (escha­­tologická a apokalyptická), a zároveň je už aj prítomná skrze ich privilegované poznanie, ktoré získali prostredníctvom zjavenia.22 19 HANSON, P. D. Apocalypticism, p. 29. 20 HINLICKY, P. R. Between Humanist Philosophy and Apocalyptic Theology, p. 117. 21 COLLINS,). J. Current Issues in the Study of Daniel. In The Book of Daniel: Composition and Reception. Vol. 1, ed. John J. Collins. Peter W. Flint. Leiden : Brill, 2001, p. 12. 22 BARNAU, A. The Traditio-Historical Context of Resurrection Hope and Its Significance for the Theology of Wolfhart Pannenberg, p. 293. 147

Next