Hlas Ĺudu, máj 1968 (XV/103-129)
1968-05-01 / No. 103
P atrí to už akosi k sebe - príchod najkrajšieho ; mesiaca v roku, symbolu lásky a oslava dôs- ! tojnej ľudskej práce, náplne nášho života.'! ! Since vykukne zavčas rána nad horami, zvíta sa!! s kapelami, čo pripravujú ozajstnú prvomájovú nákladu, nazrie do oblokov, za ktorými šuštia sviatočné ; šaty, či kroje, aby mladí ani starí neprišli neskoro! " do sprievodu ... J! !! Ľudia vedia, že Prvý máj je ich sviatok, že im patrí;! !!celý, tak ako oni zas počas roku vkladajú všetok;; ;;svoj um a majstrovstvo rúk do práce. Nezabudli,! že otcovia a matere sa neraz skrývali kdesi za de-! dinou, len aby mohli vypočuť svojho rečníka, že sa! pasovali s četníkmi a potom po celé roky vojny; ; nebolo radno sa im, čo len v malej skupinke stret-’ ;núť ... ! ; Bolo že to radosti z prvého slobodného májového! sviatku! Bolo že to nadšenia, zápalu, túžob a pred-! savzatí. Ale s pribúdajúcimi rokmi sa pomaly, po-; maličký vytrácali ako opar nad dolinou. Nebolo už; toľko nadšenia, ozajstnej radosti a voľnosti. Ľud-! skú túžbu po slobode, po šťastí však nespútaš. Ne-! !i možno každému nakomandovať z čoho sa smie a! ! z čoho sa nesmie tešiť. Azda aj preto je dnes ná-; lada, akú tak radi vidíme medzi ľuďmi. Opäť pre-; žívamé radosť. Tá iste poznačí aj tohoročný Prvý máj... ;; -------------- PRVÝMAJ AŽENY Sprievody na počesť sviatku všetkých pracujúcich sveta sme si nikdy nevedeli predstaviť bez žien, bez tých veselých, pestrooblečených dievčat, matiek s džavotajúcim drobizgom, či už robotníčok, pracovníčok v poľnohospodárstve alebo príslušníčok inteligencie. V záplave kvetov, farebných mávatiek a transparentov sa valí ulicami jasot, smiech a spev. Prvé máje v minulosti však neboli vždy výrazom spokojnosti a pohody. Boj robotníkov o elementárne práva, borba žien za rovnoprávnosť a rozhorčenie voči vykorisťovateľom, boli poväčštnou hlavnými témami sprievodov. Ženy nikdy neostávali bokom prvomájových osláv. Že to nebolo vždy ako dnes, pokúsime sa vám aspoň niekoľkými obrázkami priblížiť ovzdušie a milieu tých dní. Prvé máje uja Ko Uja Kotulu sme doma nenašli. Vraj, keď je pekné počasie, nik ho neudrží. Hoci má už sedemdesiatpäť rokov, nevie byt ant chvíľu bez roboty. Neostávalo nám nič iného, než ist za ním. Na svahy obce Lúka nás vyviedla kľukatá cesta. Prešli sme niekoľko záhrad a tam hore nám ukázali na skrčenú postavu v modrej robotníckej blúzé: „Tam ho máte!" Stefan Kotula si nevšímal okoloidúcich. Kľačal pri narezaných agátových konároch a vplietal ich do zarazených kolov, ktoré oddeľovali cestu pre dobytok od obrobenej role. Zvieratá sú nedisciplinované, nuž im treba cestu „rukolapne“ vyznačit. Tým sa zároveň uchráni značný kus ornej pôdy. Sediac na medzi, obklopení lietajúcimi chrústami, sa ako film rozvíjali spomienky na zašlé časy, na tie každoročné jarné sviatky robotníkov, ktoré boli ako tŕň v očiach vtedajších vládcov. „Pre poľnohospodárskych robotníkov bola prvá republika veru veľmi nežičlivá,“ — začína staručký ujo Kotula. „H'.ac[ a bieda všade, kde sa len človek obzrel. Nikde sme sa nemohli obrátit o uznanie, či pomoc. Všade nás odstrkovali ako ľudí prebytočných, na ktorých nikomu nezáleží. Nečudo preto, že Prvý máj bol pre nás akýmsi svetlým bodom v celom tom neutešenom živote. Osobne ja som bol veľmi postihnutý. Na front som musel ísť, zanechajúc doma ženu s troma malými deťmi a viete si predstaviť, ako to bolo, keď som sa vrátil domov. Dobre sa pamätám ešte na Prvý máj v Novom Meste nad Váhom v roku 1919. Pešo sme naň išli z Lúky a aby sme sl topánky nezodrali, vyzuli sme st ich a niesli na ramenách. Spolu so mnou išli priatelia Stančík, Klčovský i dnes už nebohý jantga. Hrdo sme si pred mestom vystrčili na klopy kabátov červené klinčeky a rezkejšie vkročili do mesta. Ani tie neskoršie Prvé mále sa neobišli bez ťažkostí. Žandári nás už pred Novým Mestom pristavovali a naivne sa opytovali, že kam vlastne ideme (ako by to už dávno predtým neboli naisto vedeli/. Stávalo sa často, že nás „zo zdvorilosti aj ubytovali na strážnici", kde nás držalt zavretých až do druhého mája. Len aby dokázali, že iba málo komunistov prišlo na manifestáciu. Veru, pekné to boli Prvé máje v Novom Meste. Povzbudzovalo nás, keď rečníci hovorili o tom, ako sa v Rusku vyporiadali utlačovaní so svojimi pánmi. Vtedy nás žandári obkľučovall a neraz len šťastiu možno ďakovať, že neprišlo aj k tragédii. „Moji" žandári, z obce Lúka ma nezabudli vždy na druhý deň po manifestácii navštíviť priamo doma a vyzvedať sa, že ako to bolo, čo sa robilo v meste, prečo som aj ja tam šiel a kto všetko ešte bol. Vždy som st z nich len uťahoval, veď som vedel, že na čo to potrebujú. Iba na to, aby mohli vykázať nejaké „erfolgy", t. j. činnosť proti „nevítaným živlom". Hja, bolo to už dávno, veľmi dávno. Človek v mojom veku, čo toľko prežil, má o čom rozmýšľať. Neraz sa prichytím prt myšlienke, či sa robí všetko, aby znova neprišli také dni, aké som prežil ja s mojou statočnou manželkou a deťmi. Lebo nič nie je hroznejšie, ako žiť v takej biede, v akej sme vtedy žili my.“ Tak, ako sme sa s ufom Kotulom zvítali, tak sme sa aj rozlúčili. Znova sa sklonil k svojej ohrádke a začal ju prepltetavať agátovými konármi. Bol si vedomý, že i touto prácou je niekomu užitočný. Len nikdy neostať bez činnosti .... O. HOTTMAR Vladimír Mináč HÁJ 1945 Vo vetkom dome štvorhrannej budovy za Bad TBlzom je zhromaždený obrovský zástup. Nad hlavami zástupu vejú spojenecké zástavy. jarné slnko svieti na ostrihané hlavy, na chudé tváre a na blelo.modro pruhované uniformy. To sú tí, ktorí ušli smrti. Členovia všetkých národov sveta, ktorí trpeli v nemeckých táboroch smrti za lepšiu a krajšiu budúcnosť ľudstva. Ktosi rečni z vysokej tribúny. Málokto rozumie slovám, ktoré sa tratia v jarnom vzduchu, a predsa každý šepce tú istú modlitbu. Vypočuj a ochráň nás, Veľký a Všemohúci. Ochráň naše deti a deti našich deti pred nešťastím. Nech nikdy nie je vojna. Nechceme vojnu. Nenávidíme nenávisť. Nikdy viac nesmie prerušiť pokoj a ticho šialený výkrik. Nech navždy utichne dunenia kanénov. Poplašné sirény nesmú viac zobúdzať starcov a nemluvňatá zo spánku. Nikdy viac nech nežiahue človek na živut človeka. Nechceme vojnu. Šepot silnie, slová sa vzdúvajú, mohutnejú, zapĺňajú ticho a letia s jarným vetrom ponad vejúce zástavy na západ a na východ. Tak sa modlí zástup. Nech nikdy nebude vojna. Lebo vykúpenie nie je v smrti, ale v živote. Lebo najvyšším zákonom života je láska, a nie nenávisť. Nikdy, nikdy už nech nezakrúžla oceľoví vtáci, aby rozsievali smrť. Nech neskropí krv zem, pretože zem má rodiť chlieb. Nech nepošliape oceľová noha vieru a lásku. Tak sa modlia ľudia, ktorí ušil smrti. Zástup spína ruky. Oči, ktoré mesiace a roky videli len smrť v tisícorakých podobách, hľadia teraz na jarné nebo s veselými bielymi obláčkami. Posielame odkaz všetkým ľuďom a všetkým národom na svete. Posielame odkaz, vykúpený utrpením a krvou. Nech nikdy nie je vojna. Chceme mier. Chceme v pokoji zarábať svoj každodenný chlieb. Chceme vybudovať krásny svet pre nás a pre budúcich. Chceme rozsiať lásku a krásu do všetkých kútov neštastného sveta. Petrovi sa zviera hrdlo. Pozerá ďaleko ponad červenú strechu, ďaleko ponad štíty Alp a vidí cestu do Klancov, bielučkú a ožiarenú slnkom, preplietajúcu sa medzi horami, Marta, brat, otec, matka. Biele domčeky, klanské vrchy, ktoré sú na jar také krásne. — Pôjdeme? — Chytí Peter Lőtér Blahu za ruku a hlavou ukáže na východ. — Půjdeme, — prikývne Blaho. Slnko sa skláňa nad červenou strechou, dotýka sa vrcholcov Alp. Je krásne a pokojne. (2 románu Smrť chodí po horách) ■ Prvomájové zhromaždenie v Indii roku 1330. Rečníka-ženu veľmi pozorne počúvajú aj muži. B Tokio, 1. mája 1331: Rozhorčené ženy protestujú proti japonskej politike vojny. fl Zhromaždenie moskovských pracujúcich na Prvého mája v osudovom roku 1918. Ako vidieť, väčšina účastníkov sprievodu sú ženy. Muži so zbraňou v ruke boli na frontoch. g „Nech žije republikal“ — kričia rímske ženy na Prvého mája po páde fašizmu. „Nikdy nie vojnul Nikdy nie teror, násilie a porobu!“ máj ako máj Nie je Najprvší Prvý máj, ktorý sa mi do vedomia vplietol, bol ešte z čias detstva. Písal sa rok 1928, ale mohlo to byť aj prv alebo neskoršie. Pamätám sa naň určitým svojským spôsobom. Ešte dnes sa mi krútia pred zrakom kolesá bicyklov, prepletené medzi spicami krepdešinovými pentiami bielej, modrej a červenej farby. Kto sa na takom bicykli viezol, tomu bolo hodno závidieť. Pri jazde farby vytvárali súvislé pásy, podobné dúhe. Na pozadí sivej cesty alebo trávnika sa pestro vynímali. Skrátka bolo to čosi pôvabné, sviatočné, nezabudnuteľné. Pravdaže, zo zásuvky pamäti možno vytiahnuť aj ďalšie spomienky. Na pestré kroje Horehroncov, ktoré museli byť v ten deň zvlášť čisté a upravené. Tuším, že vtedy som videl na čele sprievodu prvýkrát okrem zástavy troch farieb i zástavu červenú. I my s otcom sme boli v tom sprievode a čo som si zvlášť vážil, bolo to, že náš ocifrovaný bicykel nebol od ostatných odchodnejší. Naviac na kormidle bola nastoknutá aj kytica. Viem to podľa toho, že som sedel na sedadielku za kormidlom a otec mi pripomínal, aby som sa nevrtel, lebo zhodím kvety. Zdá sa mi, že aj ja som mával malou zástavkou. Či však bola červená úplne alebo len z tretiny, ťažko si dnes spomenúť. Akákoľvek však bola, bola taká, že bolo pri nej človiečaťu hrdo a radostne. Potom sa mi v spomienkach preháňajú obrazy na muziku — dychovku, na spevy, na výkriky a na prejavy z tribúny, ktoré boli pre mňa príliš učené. No napriek tomu som im asi tlieskal, ako tlieskali iní. Význam tohto sviatku som samozrejme nechápal. Viem iba. toľko, že to bolo čosi aj pre dieťa čarovné, nevšedné, na ktoré sa ani po dlhých rokoch nezabúda. Potom nadišli roky, kedy človek mohol byť účastníkom viacerých Prvých májov. Tie po vojne mali v sebe zvláštnu arómu oslobodenia, jasnej perspektívy nového života, ktorý povstal z ruín. Tieto už čosi z tajuplnosti detských liet stratili, ale zo zorného uhla dospelého zažiarili ako svietiaca hviezda do všedných dní roka. Prišli však aj inakšie Prvé máje. Napríklad v rokoch 1950 a ďalších. Bolo to síce obdobie, vyznačujúce sa pompéznosťou a alegorickými vozmi, ale aj iným, menej svietivým. Začínali sa zvyčajne už niekoľko týždňov vopred so schôdzami, na ktorých sa volil prípravný výbor, rozdeľovali sa úlohy, kto ponesie transparent, kto zástavy, kto bude usporiadateľom, kto kontrolórom účasti a tak ďalej. Na lístkoch nám rozdali heslá, ktoré bolo treba prevolávať i piesne, ktoré sa bolo treba naučiť. Boli to síce heslá priliehavé a príťažlivé, ale mohli byť medzi nimi i krajšie, keby sme si ich boli sami vymýšľali. O tvorivú časť boli sme totiž ukrátení. V celku to bolo možno v poriadku, ale predsa tu akosi príliš prevládali dáke direktívne prvky. Človek musel nadobudnúť pocit, že sa tu deje akýsi zbytočný nátlak, korekcia slobodnej vôle i nadšenia, úprava zhora, ktorá nie každému vyhovovala. Často nebolo možné kráčať v sprievode s celou rodinou, lebo manželky nastupovali so svojím podnikom, mužovia so svojím, deti zasa inde a tak. A dokázali sme na piedestál postaviť aj menší strašiačik. Ak neprídeš načas si neuvědomělý. Ak neprídeš vôbec budeš mať kádrové vytriasačky, nepatríš medzi pokrokových ľudí. A priznajme si, koľkí mali nepríjemnosti len preto, že stáli na chodníku, čiže podľa hesla nemilovali republiku. V záujme presnosti a masovosti sa nastupovalo neraz i o šiestej ráno a potom sa v uliciach vyčkávalo aj tri štyri hodiny, kým bolo možné dostať sa pod ľa plánu do sprievodu. Popred tribúnu poa tom kráčali často unavení a uzimení ľudia na prevolávanie a spev neostalo veľa chuti a síl. Po skončení slávnosti nemal neraz kto odniesť do podniku zástavy a odložené transparenty sa ponevierali po uliciach. V posledných rokoch už kalila prvomájovú náladu aj tá skutočnosť, že evokácie sa nekryli s presvedčením ľudu. Transparenty o plnení plánu boli neraz klamné, výkriky o šťastí boli polopravdami. Kto i vtedy chcel Prvý máj osláviť, musel sa povzniesť nad zlo a vidieť v prvomájových oslavách čosi krásne, internacionálne, zvýrazňujúce solidaritu pracujúcich celého sveta. Aké budú ďalšie Prvé máje ťažko odhadnúť. Ale mali by sme si želať, aby tento sviatok vyznieval všade dôstojne a radostne. Pamätáte sa na prvé máje u nás v minulosti. Ale bolo by treba porozmýšľať, ako ich spraviť dňami manifestácie, farieb, ako ich preniknúť heslami humanizmu a ľudskosti. Možno ich realizovať rozličným spôsobom, ktorý však bude najvhodnejší, to ukáže budúcnosť, vychádzajúca a opierajúca sa na dobré i menej dobré príklady, jedno je však isté, ak naše národy budú preniknuté toľkou dávkou aktivity ako dnes, ak si tento zdravý vzťah k životu uchovajú a ak sa budú pred nami perspektívy zjasňovat, potom sú predpoklady aj na radostné prvé máje — sviatočné bilancie pracovných dní. V takejto atmosfére nebude treba príkazníctvo, nútenie, vyhrážanie, v takejto atmosfére dobrovoľnosti a uváženej disciplíny budú i ulice plné, i heslá sa budú niesť v pravdivom budovateľskom duchu, 1 transparenty budú hlásať naše skutočné úspechy a demonštrovať našu národnú hrdosť a príslušnosť k socialistickým myšlienkam. Budú to prvé máje kvetov a zástav a nás všetkých, ktorí máme radi život a manifestovanie za reálne šťastie v rámci tých možností, ktoré si s múdrymi a čestnými ľuďmi na čele nášho veaenja zabezpečíme. E. SVETOŇ