Hlas Ĺudu, júl 1968 (XV/155-181)
1968-07-01 / No. 155
K U ZO Ifl ^OVANIE Vv Dôchodkov do ríT7flm stáva konkrétnu lU/UIII formu a) v akrevn inm se Topoľčany. Z M Om onv5ii“ž p°sia“ ' na SUSZ na reao lizáciu približne 5500 rozhodnutí zvýšení nízkych dôchodkov, čo predstavuje asi trištvrte milióna korún. Aktívnym účastníkom boja proti fašizmu zvýšili dôchodky v 258 prípadoch. (n) PRVÉHO JÚLA v rekreačnom stredisku n. p. Tatra v Striebornici začne sa tohtoročná pionierska rekreácia. V prvom turnuse sa vystrieda vyše 160 detí tatrovákov z Bánoviec nad Bebravou. (šh) NOVA TEHELŇA. MNV vo Velkých Olanoch a v Abraháme sa dohodli vybudovať spoločnú tehelňu. Bude v Abraháme a dajú ju do prevádzky ešte v tomto roku. Ročná kapacita má byť milión tehál. (fcfg) OSP V GALANTE sa rozhodol v budúcom roku vystavať 10 rodin KRITICKÁ KAMERA. Na okraji hlavnej cesty v obci lla stojí táto autobusová čakáreň. Postavili ju na to, aby slúžila občanom v nečase i páľavách. Ale nie takto, je to vandalizmus ako na to ukazuje súdruh Bangha metodik OV ČSZTV v Komárne. Boli by sme zvedaví, čo povedia na to cestujúci do kúpeľov v Patinciach a o zahraničných turistoch ui ani nehovoriac. Text a foto: J. ANDRISÉIN, Komárno ných domkov z novej stavebnej hmoty zo syporexu. Vyrábajú ho v Saštinských Strážoch. (kfg) OHLAS NA KRITIKU Gaíantský dlh HLOHOVCU V člániku s týmto nadpisom z čísla 107 Hlasu Iudu sa poukázalo na nedostatky v organizácii Investičnej bytovej výstavby v Hlohovci, ktorú robí Stavebná správa z Galanty a Pozemné stavby v Trnave. Na naše požiadanie flám odpovedali súdruhovia zo Stavebnej siprávy PS v Galante asi v tomto zmysle: Nevedia, o akých 29 neodovzdaných bytov sa jedná, pretože odovzdanie je stanovené „Krajským kalendárnym plánom na rok 1967“ ako aj na základe odberatelskododávatelských vzťahov vo výšike 149 bytov, ktoré boli k 31. decembru 1967 bezozbytku odovzdané. Čo však stavbárov bolí, to Je, že nie je ani jeden bytový objekt zakladaný podie pôvodného projektu, pretože nie je dostatočne urobený geologický prieskum. To znamená nielen nesmierne zvyšovanie nákladov na realizáciu, ale aj podstatný vplyv na plynulosť v investičnej výstavbe. Dailej súdruhoylarstavbárl poukazujú aj na to, že výstavbu nového sídliska Hlohovec-Vtnohrady malí začať v apríli, avšak koncom apríla nebolo toto stavenisko usporiadané pre majetkovoprávne ako aj Iné dôvody, ktoré mali vybaviť KIO v spolupráci s MsNV v Hlohovci. Podlá toho, ako píšu v liste zo dňa 26. 4. 1968, rátajú s odovzdaním staveniska v júli, či auguste t. r. Napokon mali súdruhovia ešte jednu poznámku. V nej apelujú na orgány mesta, aby im pomáhali pri získavaní chýbajúcich pracovníkov, pretože tak ako im leží ne srdci rýchlejšia výstavba mesta, malo by aj mestu na tom záležať. [aj Bola raz jedna čitáreň Bola, ale už nie je. Pri poslednom prebudovaní železničnej stanice v Pezinku ju zrušili. Prečo? Na to nám odpovedal náčelník stanice. Išlo o bývalé kultúrne stredisko, ako píše v liste, ktoré zrušila Správa východnej dráhy v Bratislave z úsporných dôvodov. Zrušením střediska v Pezinku ušetrili dve pracovné sily. Zrušili z ekonomických dôvodov. Škoda! Cestujúci sa určite netešia, že im zobrali stánok kultúry. (a) Šetria na cestujúcich Bolo to ešte v apríli, keď sme písali o nevykurovaných čakárňach na dôležitej železničnej križovatke v Lužlankaoh. Večere a najmä noci boli vtedy ešte velmi studené. Podľa šetrenia pracovníkov Prevádzkového oddielu ČSD v Bratislave, ako vypovedal pracovník stanice zodpovedný za kúrenie, mohlo sa stať, že už nad ránom vyhasol oheň v kachliach. I ked sa nepamätal na kritizovaný deň, predsa ho napomenuli, aby podľa predpisov — ak klesne teplota pod 15 stupňov Celzia — konal riadne svoju povinnosť. Ďakujeme v mene nášho čitateľa 1 cestujúcej verejnosti. (a) Starajú sa o seba V Starom Tekove majú vzácnu starú pamiatku — sochu Trojice. Náš čltateť z Nitry však poukázal o na to, že socha chátra a nik sa ňu nestará. Obrátili sme sa preto na MNV v Starom Tekove, aby nám oznámil! skutkový stav. Vo svojom liste oznámili, že podťa rozhodnutia Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti v Bratislave, vlastníkom a správcom sochy je MNV. Keďže však MNV nemá prostriedky na udržiavanie tejto pamiatky, o čom vyrozumeli aj uvedenú inštitúciu, starostlivosť jej venujú miestni občania. Podťa listu nášho čitateľa ako i fotografie — je to velmi slabá starostlivosť. (a) ÄIWEG pre Slovnaft NEBUDE BRATISLAVA (hC) — Nie je žiadnou tajnosťou, že slovnaftári v Bratislave mienili postaviť Alweg. Mal viest z Centrálneho trhoviska do Vlčieho hrdla a slúžiť k rýchlejšej preprave pracujúcich. Stavba sa mala začať o niekoľko rokov. Ako sme sa teraz dozvedeli z kompetentných miest, s možnosťou výstavby Alweg pre Slovnatt sa odbor investičnej výstavby po tieto dni zaoberal, ale vzhľadom na privysoké náklady a nevyužitie tohto zariadenia z titulu kapacitných, sa od realizácie toho plánu upustilo. Celý aparát Scotland Yardu sa rozbehol na plné obrátky. Melville Macnaghten sa ponáhľal za jedinou ženou, ktorá v roku 1896 vypovedala, že Beck nie je asi mužom, ktorý ju podviedol. Najprv nepochopila správne, prečo k nej „pán“ prišiel, bola prostitútkou. Nedorozumenie bolo však vysvetlené a len čo sa dozvedela, o čo ide, hned odišla s Macnaghatenom na policajnú strážnicu v Bow Street, kde už čakal Thomas. Poznala ho: — To je ten fiškus, čo ma pred deviatimi rokmi podviedol. Ani s ostatnými svedkyňami z rokovania proti Beckovi z roku 1896, pokiaľ sa ich podarilo nájsť, nebolo tomu inak. Priznali svoj omyl, boli rozpačité, hľadali vysvetlenie a ospravedlňovali sa. Thomas mal 1azvu pod uchom, ktorá Beckovi chýbala! Bol obřezaný. Popis osoby johna Smitha z roku 1877 sa hodil presne naň. Thomas sa konečne zrútil, ked v ňom domáci poznal svojho bývalého nájomníka, ktorý u neho býval pod menom John Smith v roku 1877. O niekoľko hodín bola už široká verejnosť oboznámená z jeho príbehom. Dozvedela sa tak o najhroznejšom justičnom omyle, aký zažilo Anglicko na prelome storočia. Thomas a John Smith bola tá istá osoba. Dopustil sa podvodov, za ktoré bol roku 1877 odsúdený. Narodil sa ■oku 1839 v Lincolnshire. Tvrdil, že sa so svojimi rodičmi vysťahoval do Ruska, vo Viedni študoval lekárstvo, ako hlavný lekár domorodej vládv slúžil na Havai' a nakoniec sa stal v Honolulu plantážnikom. Zistilo sa však, že Thomas alias Smith žil v roku 1876 v Londýne pod menom William Weiss a vydával sa za rakúskeho volenského vyslúžilca. Po odpykaní svojho prvého trestu sa v roku 1881 vysťahoval do Južnej Austrálie, odkiaľ sa roku 1894 vrátil do Londýna s novým menom Meyers. Čoskoro na to ho zatkli. Bol podozrivý, že podvodne vymámi! na sfalšovanú zmenku 300 libier. Pretože chýbali priame dovazv a nebolo zistené, že Meyers le Identický s Johnom Smithom, museli ho prepustiť na slobodu. V roku 1894 sa Smith vrátil ku svojmu pôvodnému „remeslu“ a podvádzal ženy do tých čias, kým sa dozvedel z novín, že z jeho trestných Cínov bol obvinený akýsi Adolf Beck. Zmenil si meno a ako dr. Marsch odcestoval do Ameriky. Po přicestovaní zmenil sl opäť meno a až do roku 1903 vykonával v Spojených štátoch podmenom dr. W. A. Wyatt lekársku prax. Mal šesťdesiatpäť rokov, keď sa v auguste roku 1903 vrátil do Londýna. V podvodoch a krádežiach videl najľahšiu možnost ako bezprácne a pohodlne žlť v miliónovej metropoli, ku ktorej ho neustále Cosi priťahovalo. Vrhol sa do „práce“ s vervou. Dôsledky tejto Činnosti sa nikdy nepodarilo dôkladne preveriť. Väčšina žien sa hanbila pripojiť k trestnému- stíhaniu, mnohé sa obávali, aby ich nemenovali v novinách. Len banke Union, o ktorej Scotland Yard vedel, bolo predložené na zaplatenie 25 bezcenných šekov a len päť žien sa prihlásilo! Nesporne by bol Smith alias Weiss alias Meyers alias dr. Marsh alias dr. Wyatt alias William Thomas — a ktožehovie koľko mal ešte priezvisk — ušiel trestu 1 tentoraz, keby bol po Beckovom zatknutí prestal na území Anglicka páchať podvody. Štátny sekretariát pre vnútro nariadil okamžité prepustenie Becka na slobodu. Dňa 19. júla 1904 bol celkom omilostený. Za väzenie a trest mu vyplatili odškodné vo výške päťtisíc libier. S tým sa však verejnosť neuspokojila. Beckov prípad vyvolal taký ohlas, ktorý veľmi vážne ohrozil postavenie Scotland Yardu, štátneho sekretariátu pre vnútro, žalobcu Avoryho 1 sudcu Fultona. Sir Forrest Fulton napísal verejný list, adresovaný novinárom Times, v ktorom sa pokúsil ospravedlniť aspoň seba. Vláda menovala zvláštnu vyšetrovaciu komisiu, ktorá navzdory veľmi opatrne] formulácii dospela k zdrvujúcim záverom. Horace Avory musel bez poznámky prejsť, Co mu povedal Beck pred komisiou: — Nemal som od roku 1896 to potešenie znova sa stretnúť s týmto úctyhodným pánom, ktorý v Old Bailey na mňa pozeral z výšky žalobcu s neosobným ale zato ironickým úsmevom, ktorými ma odsudzoval, hoci nemal v rukách Jediný dôkaz. Je to vôbec Človek? Horšie je už, že Avoryho sa Beckove slová vôbec nedotkli. Britská vláda však musela pod tlakom verejnej mienky reagovať oveľa rozhodnejšie. Prvý raz v dejinách anglickej justície bol zriadený odvolací súd Otvorenou ostala otázka Identifikačného systému zaužívaného v Anglicku. Scotland Yard vyšle! z „Beckovho prípadu“ s najpošramotenejšnu povesťou. — KONIEC — GORDICKÝ UZOL S v Pohronskom Ruskove (Dokončenie zo strany 1.) Napriek urgenciám, plaču i hádkam bývali Bajkayovci ďalších deväť rokov (!) v tej komore. Žiadosti, ani prosby nepomáhali. Po búrke bolo v komore až po členky vody. Raz 78, inokedy zas 100 vedier brečky povynášall jej obyvatelia na dvor, aby sa mohlo ďalej žiť a ... trpieť ... Avšak, dokedy ešte? A vtom prišla správa, že sa uvolnilo jedno prístrešie v dedine, malý domček na jej konci. Nakoľko dediča nebolo, vytiahol sa Oradný vestník Ministerstva financií č. 5 zo 14. IV. 1964 a na MNV začali študovať, čo ternz. V jednom jeho bode sa hovorí: ,,Ak neprejaví záujem o kúpu rodinného domčeka jeho užívate! (užívatelia) v primeranej jemu určenej lehote, upozorní štátna organizácia vhodným spôsobom veřejnost na možnosť kúpy rodinného domčeka, a to za podmienok, za ktorých sa ponúkol terajšiemu užívateľovi (užívateľom). Rodinný domček sa potom predá tomu občanovi, aby sa predajom uspokojil i spoločenský záujem, za daných okolností najdôležitejší“. Áno, to by malo byť najdôležitejšie! Avšak ako sa vyvíjala situácia ďalej! Antónia Bajkayová zašla 23. III. 196B do Levíc na Okresný národný výbor a priamo do úradovní Komisie (udovej kontroly. Rozpovedala, že už 10 rokov žiada pre svoju rodinu primerané bývanie a vždy naráža len na hluché uši. Teraz sa konečne naskytla príležitosť, ale má obavu, že ju zasa nevybavia ako prod časom, keď len-len, že sa jej neušiel byt pri škôlke, kde pracuje ako upratovačka. Ku cti pracovníkom ľudovej kontroly slúži, že už o tri dol neskôr boli na tvári miesta a na vlastné oči videli, v čom to tá 6-členná rodina býva. Zároveň sa však s prekvapením dozvedeli, že Rada MNV v Pohronskom Ruskove už svojím rozhodnutím číslo 311/68 — R bod b, sa uzniesla odpredať dom po neb. Verešovej tajomníkovi MNV, Ondrejovi Stredoví. Zároveň Rada uložila predsedovi MNV, aby urobil potrebné kroky k odpredaju. Bolo to však rozhodnutia nezákonné, pretože MNV dotyčný dom ešte nemal úradne prirleknutý. Komu záležalo na tej rýchlosti? Komisia radovej kontroly preto Radu MNV požiadala, aby nezákonné rozhodnutie zrušila. Stalo sa tak až 24. mája 1968, ale pretože Rada MNV už mala v rukách papier o vlastníctve domu, znova ho pridelila na odpredaj svojmu tajomníkovi. Bajkayová sa prato znova obrátila na Komisiu ľudovej kontroly. Nikto jej vraj z MNV neoznámil, prečo jej ten domček nepridelili na kúpu, hoci ona v prvom rade z celej obce by ho pre svoju rodinu najviac potrebovala. Komisia považovala jej sťažnosť za odvolanie a vyzvala MNV v Pohronskom Ruskove, aby Bajkayovej svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil. Súčasne Rade MNV pripomenuli, že uznesenie nenadobúda právoplatnosť a nemôže byť uzavretá a podpísaná kúpnopredajná zmluva, ani sa nemôže v jej vybavovaní pokračovať, poklať nebude vydané druhostupňové rozhodnutie. .. Konečne dostala Bajkayová i Komisia ľudovej kontroly výpis uznesenia Rady MNV v Pohronz skom Ruskove, že komn pridelili k odpredaju dom po neb. Verešovej, i s dôvodmi, prečo ho nepridelili rodine Rajkayovcov. Medziiným sa argumentuje aj tým, že Bajkay zarába v Ostrave 2—3 tisíc korún, (hoci má 4 deti) a tajomník MNV iba 1200 Kčs. Rada vraj „nakoniec brala do úvahy poradie došlých žiadosti a súdruh tajomník si podal žiadosť už v roku 1965 o kúpu rodinného domu a na tejto trvá až podnes. I v tomto roku podal žiadosť prvý“. Čudné! Že by si v Pohronskom Ruskove museli podávať žiadosti každým rokom? V liste rodine Bajkayovej sa ďalej doslovne píše: „Rada MNV necíti vo Vašom prípade, že sa voči Vám zachovala macošsky, nakoľko úsilia bolo vynaložené voči Vašej rodine viac, ako tu uvádza. Ešte doteraz každý bol a je spokojný, kto mohol nadobudnúť byt. Viacerým záujemcom nemohlo byť vyhovené pre nedostatok bytov oproti požiadavkám. Tieto dobré vzťahy medzi MNV a drvivou väčšinou voličov je možné udržiavať len vzájomným porozumením, obapoľnou skromnosťou a spoločnou starostlivosťou o domový fond v obci. Ešte 1 dom, v ktorom bývate, je možné udržať patričnou úpravou a odstránením tej časti, čo sa rúca.“ Po prečítaní týchto riadkov som ostal šokovaný. Kto tu vlastne navádza ku skromnosti a k obapolnému porozumeniu tých trpiacich rudl, čo skoro desať rokov Žijú pod úrovňou človeka? Navlac som sa roztriasol, keď pod rozhodnutím o pridelení predaja domčeka tajomníkovi t odôvodnením zamietnutia žiadosti Bajkayovcov, bol podpísaný SÁM TAJOMNÍK. Čiže, podťa tohto dokumentu sl dom pridelil sám (!) hoci o lom rozhodovala celá Rada. Neuveriteľné! Bajkayovcov nabádajú ku skromnosti tf, čo byty majú a ako sme sa dozvedeli, tajomník má a| pozemok a vraj, už aj nejaký stavebný materiál. Chystal sa stavať, ale keď sa naskytla táto príležitosť ... Reči sa hovoria a chlieb sa je. Do Pohronského Ruskova sme prišil už neskoro. Na MNV už neúřadovali. Súdruha tajomníka srna chceli navštíviť doma, ale nezastihli sme ho. Aby sme išli za nim do cukrovaru, vraj je ešte lam. O desať minút nám ho člen závodne) stráže ukázal. Kľačiac v kabina obrovského buldozéra, opravoval ho. Vťúdne nás privítal, opatrne podal zaolejovanú ruku, ponúkol lavicu k sadnutlu. Hovoríme, prečo sme prišli. Pozorne nás vypočul bez toho, že by sa bol čo i najmenej zamračil. Tvár mu ostala vládna, vety vyslovovat uvážene a logicky. Čim ďalej rozhovor pokračoval, tým viac som mal pocit, že som tomuto dobromyseľnému ujovi v duchu krivdil. „Nešťastný som, verte ml, veľmi nešťastný“ — opakoval niekoľkokrát. „Keby som bol vedel, čo z toho bude, veru by som sa na to nebol dal. Nuž, ale urobil som niečo? Veď ma pochopte! Mladosť som nemal dobrú; ako všetci učni v mojich časoch. Vyučil som sa za strojného zámožntka a ako repatriant z Maďarska som prišiel sem do Pohronského Ruskova aj s rodinou. Tri deti som vychoval; už vyleteli ako vtáci z rodného hniezda. S mamičkou, t. j. s mojou manželkou bývame v tzv. kasárni. To sú spoločné domy pre zamestnancov cukrovaru. Mám nízku mzdu a ktovie aká malá bude preto penzia. Manželka tiež donesie domov niekoťko stovák mesačne. Robí v cukrovare ako balíčka. Žijeme veľmi skromne, žiadne vetké nároky nemáme. Pozrite sa, je už 5 Lodín odpoludnia, a ja tu ešte robím. Porucha! sa motor buldozéra, nuž. kto ho opraví? jeden z našej party rukuje, druhý zajtra nepríde, nuž ostávam tu sám. Nepýtam sa, čo za to dostanem, v najlepšom ta bude náhradné voľno. Ináč nemôžem robiť, lebo stroj musí ráno pracovať. ja nie som taký tajomník MNV, ako si myslite, že celý deň iba v kancelárii sedím. Ťažko pracnjem celý deň a tajomnícku funkciu vykonávam iba keď treba. A to, že som sa chcel na starobu dostať von z cukrovarníckej kulénie, ža som sa ešte trochu chcel tešiť životu v malom domčeku so záhradkou a králikmi, to že by bol hriech? Verte, ak by nebol u nás v obci bytový problém s Bajkayovcaml, nikto sl môjho presťahovania ani nevšimne. Som komunistom, funkcionárom MNV, predsedom komisie pre verejný poriadok (zajtra máme predvolaných vyše 70 stránok) a bol som predsedom ROH v cukrovare. Všetok môj čas som venoval tejto spoločnosti a teraz, keď som dúfal v trochu lepši život, prišlo toto __ Ten môj podpis na rozhodnutí, ktoré mi k predaju prideľuje dom po Verešovej, sa mi hneď nepozdával. Listinu mi priniesli na podpis sem na pracovisko. Mal som už vtedy akési tušenie. Znovu vám vyhlasujem, že som nešťastný. Ani na tej Rade som nebol, kde sa to rozhodnutie upieklo.“ To najväčšie prekvapenie z celého gordického uzla' Pohronského Rnskova sme si nechali naposledy. Antónia Bajkayová nevyčkala výsledok svojho odvolania a vyviedla neuveriteľnú vec: vylomila zámky na Verešovej domčeku a nasťahovala sa do neho s rodinou i zariadením. Samozrejme, neobišla sa to bez pomoci známych, povozu a koni. Navštívili sme ju. Manžel pracuje aj naďalej v Ostrave, najstaršia dcérka sa učí v Partizánskom, ostatná tri sa obšmietali okolo nás. Šťastné aj s mamičkou, že po toľkých rokoch strádania bývajú konečne ako tudia. Nuž, ale za akú cenu? Čo ich ešte čaká? „Odtiaľ ma nikto viac nevyženie. Zmena sa môže stať len cez moju mŕtvolu,“ — vyhlásila. Prepáčte mi, mill čitatelia, že som vás týmito riadkami tak trochu vohnal do situácie, v akej som sám. Čo bude teraz v Pohronskom Ruskove ďalej? Môžu deložovať 6-člennú rodinu Bajkayovcov na ulicu, aby sa na ich miesto nasťahoval tajomník, čo má svoj dvojizbový byt? Podťa zákona ánot Ale bude mať niekto srdce tak urobiť? Alebo zoberme druhú otázku. Uspokojí sa vyše 20-členná Rada MNV, že ich uznesenie sa zmenilo iba na zdrap papiera, že ho A. Bajkayová nerešpektovala? V tejto situácii je najdôležitejšia rozvaha. Celú záležitost okolo odpredaja domku po neb. Verešovej treba ešte raz prerokovať. Ala opakujem: s veľkou rozvahou! Nejeden raz sa už našlo východisko aj z takého labyrintu protichodných názorov, že uspokojilo všetky strany. K tomu si však musia nájsť odvahu sami Ruskovčania. Nečakajte, aby za vás ťahali gaštany z pahreby iní! Ešte sa totiž nestalo, že keď majú všetci zainteresovaní úprimná, ale skutočne úprimnú vôťu problémy riešiť, že sa nevyriešia. O. HOTTMAR Vodné mlyny slúžia GALANTA fkfg) — V krásnom prostredí v povodí Malého Dunaja v Jahodnej je ešte aj dnes niekofko vodou poháňaných mlynov. Ich kolesá sa krútia už viac akv sto rokov a ešte pred dvadsiatimi mleli pšenicu a raž. Kolesá sa ešte ani teraz nezastavili. Pred niekoľkými rokmi šrotovali obilniny pre miestne družstvo. Aj teraz sa ešte rozkrútia kolesá, keď požiadajú občania o zošrotovanie niekoľkých kíl zrna. Jeden z mlynov rlúži na rezanie dreva a dosák. Výrobné náklady sú skutočne minimálne. Ročná spotreba je iba 2—3 kg kolomaže. To je všetko ..,