Hlas Ĺudu, júl 1968 (XV/155-181)

1968-07-01 / No. 155

K U ZO Ifl ^OVANIE Vv Dôchodkov do ríT7flm stáva konkrétnu lU/UIII formu a) v akre­­vn inm se Topoľčany. Z M Om onv5ii“ž p°sia“ ' na SUSZ na rea­o lizáciu približne 5500 rozhodnutí zvýšení nízkych dôchodkov, čo predstavuje asi trištvrte milió­na korún. Aktívnym účastníkom boja proti fašizmu zvýšili dôchod­ky v 258 prípadoch. (n) PRVÉHO JÚLA v rekreačnom stredisku n. p. Tatra v Striebor­­nici začne sa tohtoročná pionier­ska rekreácia. V prvom turnuse sa vystrieda vyše 160 detí tatro­­vákov z Bánoviec nad Bebravou. (šh) NOVA TEHELŇA. MNV vo Vel­kých Olanoch a v Abraháme sa dohodli vybudovať spoločnú te­helňu. Bude v Abraháme a dajú ju do prevádzky ešte v tomto ro­ku. Ročná kapacita má byť mi­lión tehál. (fcfg) OSP V GALANTE sa rozhodol v budúcom roku vystavať 10 rodin­ KRITICKÁ KAMERA. Na okraji hlavnej cesty v obci lla stojí táto autobusová čakáreň. Postavili ju na to, aby slúžila občanom v nečase i páľavách. Ale nie takto, je to vandalizmus ako na to ukazuje súdruh Bangha metodik OV ČSZTV v Ko­márne. Boli by sme zvedaví, čo povedia na to cestujúci do kúpeľov v Patinciach a o zahraničných turistoch ui ani neho­voriac. Text a foto: J. ANDRISÉIN, Komárno ných domkov z novej stavebnej hmoty zo syporexu. Vyrábajú ho v Saštinských Strážoch. (kfg) OHLAS NA KRITIKU Gaíantský dlh HLOHOVCU V člániku s týmto nadpisom z čísla 107 Hlasu Iudu sa pouká­zalo na nedostatky v organizácii Investičnej bytovej výstavby v Hlo­hovci, ktorú robí Stavebná sprá­va z Galanty a Pozemné stavby v Trnave. Na naše požiadanie flám odpovedali súdruhovia zo Staveb­nej siprávy PS v Galante asi v tom­to zmysle: Nevedia, o akých 29 neodovzda­ných bytov sa jedná, pretože odo­vzdanie je stanovené „Krajským kalendárnym plánom na rok 1967“ ako aj na základe odberatelsko­­dodávatelských vzťahov vo výšike 149 bytov, ktoré boli k 31. de­cembru 1967 bezozbytku odovzda­né. Čo však stavbárov bolí, to Je, že nie je ani jeden bytový objekt zakladaný podie pôvodného pro­jektu, pretože nie je dostatočne urobený geologický prieskum. To znamená nielen nesmierne zvyšo­vanie nákladov na realizáciu, ale aj podstatný vplyv na plynulosť v investičnej výstavbe. Dailej súdruhoylarstavbárl po­ukazujú aj na to, že výstavbu no­vého sídliska Hlohovec-Vtnohrady malí začať v apríli, avšak kon­com apríla nebolo toto stavenisko usporiadané pre majetkovoprávne ako aj Iné dôvody, ktoré mali vy­baviť KIO v spolupráci s MsNV v Hlohovci. Podlá toho, ako píšu v liste zo dňa 26. 4. 1968, rátajú s odovzdaním staveniska v júli, či auguste t. r. Napokon mali súdruhovia ešte jednu poznámku. V nej apelujú na orgány mesta, aby im pomá­hali pri získavaní chýbajúcich pracovníkov, pretože tak ako im leží ne srdci rýchlejšia výstavba mesta, malo by aj mestu na tom záležať. [aj Bola raz jedna čitáreň Bola, ale už nie je. Pri posled­nom prebudovaní železničnej sta­nice v Pezinku ju zrušili. Prečo? Na to nám odpovedal náčelník stanice. Išlo o bývalé kultúrne stredisko, ako píše v liste, ktoré zrušila Správa východnej dráhy v Bratislave z úsporných dôvodov. Zrušením střediska v Pezinku ušetrili dve pracovné sily. Zrušili z ekonomických dôvo­dov. Škoda! Cestujúci sa určite netešia, že im zobrali stánok kul­túry. (a) Šetria na cestujúcich Bolo to ešte v apríli, keď sme písali o nevykurovaných čakár­ňach na dôležitej železničnej kri­žovatke v Lužlankaoh. Večere a najmä noci boli vtedy ešte velmi studené. Podľa šetrenia pracovní­kov Prevádzkového oddielu ČSD v Bratislave, ako vypovedal pra­covník stanice zodpovedný za kú­renie, mohlo sa stať, že už nad ránom vyhasol oheň v kachliach. I ked sa nepamätal na kritizova­ný deň, predsa ho napomenuli, aby podľa predpisov — ak kles­ne teplota pod 15 stupňov Celzia — konal riadne svoju povinnosť. Ďakujeme v mene nášho čitateľa 1 cestujúcej verejnosti. (a) Starajú sa o seba V Starom Tekove majú vzácnu starú pamiatku — sochu Trojice. Náš čltateť z Nitry však poukázal o na to, že socha chátra a nik sa ňu nestará. Obrátili sme sa preto na MNV v Starom Tekove, aby nám oznámil! skutkový stav. Vo svojom liste oznámili, že po­­dťa rozhodnutia Krajského stre­diska štátnej pamiatkovej starost­livosti v Bratislave, vlastníkom a správcom sochy je MNV. Keďže však MNV nemá prostriedky na udržiavanie tejto pamiatky, o čom vyrozumeli aj uvedenú inštitúciu, starostlivosť jej venujú miestni občania. Podťa listu nášho čita­teľa ako i fotografie — je to vel­mi slabá starostlivosť. (a) ÄIWEG pre Slovnaft NEBUDE BRATISLAVA (hC) — Nie je žiadnou tajnosťou, že slovnaf­­tári v Bratislave mienili postaviť Alweg. Mal viest z Centrál­neho trhoviska do Vlčieho hrdla a slúžiť k rýchlejšej prepra­ve pracujúcich. Stavba sa mala začať o niekoľko rokov. Ako sme sa teraz dozvedeli z kompetentných miest, s možnosťou výstavby Alweg pre Slovnatt sa odbor investičnej výstavby po tieto dni zaoberal, ale vzhľadom na privysoké náklady a nevyužitie tohto zariadenia z titulu kapacitných, sa od realizácie toho plánu upustilo. Celý aparát Scotland Yardu sa rozbehol na plné obrátky. Melville Macnaghten sa ponáhľal za jedinou ženou, ktorá v roku 1896 vypovedala, že Beck nie je asi mužom, ktorý ju podviedol. Najprv nepochopila správne, prečo k nej „pán“ prišiel, bola prostitútkou. Nedorozumenie bolo však vysvetlené a len čo sa dozvedela, o čo ide, hned odišla s Macnaghatenom na policajnú strážnicu v Bow Street, kde už čakal Thomas. Poznala ho: — To je ten fiškus, čo ma pred deviatimi rokmi podvie­dol. Ani s ostatnými svedkyňami z rokovania proti Beckovi z roku 1896, pokiaľ sa ich podarilo nájsť, nebolo tomu inak. Priznali svoj omyl, boli rozpačité, hľadali vysvetlenie a ospravedlňovali sa. Thomas mal 1azvu pod uchom, ktorá Beckovi chýbala! Bol obřezaný. Popis osoby johna Smitha z roku 1877 sa hodil presne naň. Thomas sa konečne zrú­til, ked v ňom domáci poznal svojho bývalého nájomníka, ktorý u neho býval pod menom John Smith v roku 1877. O niekoľko hodín bola už široká verejnosť oboznámená z jeho príbehom. Dozvedela sa tak o najhroznejšom justič­nom omyle, aký zažilo Anglicko na prelome storočia. Thomas a John Smith bola tá istá osoba. Dopustil sa podvodov, za ktoré bol roku 1877 odsúdený. Narodil sa ■oku 1839 v Lincolnshire. Tvrdil, že sa so svojimi rodičmi vysťahoval do Ruska, vo Viedni študoval lekárstvo, ako hlavný lekár domorodej vládv slúžil na Havai' a nakoniec sa stal v Honolulu plantážnikom. Zistilo sa však, že Tho­mas alias Smith žil v roku 1876 v Londýne pod menom William Weiss a vydával sa za rakúskeho volenského vy­slúžilca. Po odpykaní svojho prvého trestu sa v roku 1881 vysťahoval do Južnej Austrálie, odkiaľ sa roku 1894 vrátil do Londýna s novým menom Meyers. Čoskoro na to ho za­tkli. Bol podozrivý, že podvodne vymámi! na sfalšovanú zmenku 300 libier. Pretože chýbali priame dovazv a nebolo zistené, že Meyers le Identický s Johnom Smithom, mu­seli ho prepustiť na slobodu. V roku 1894 sa Smith vrátil ku svojmu pôvodnému „remeslu“ a podvádzal ženy do tých čias, kým sa dozvedel z novín, že z jeho trestných Cínov bol obvinený akýsi Adolf Beck. Zmenil si meno a ako dr. Marsch odcestoval do Ameriky. Po přicestovaní zmenil sl opäť meno a až do roku 1903 vykonával v Spojených štátoch pod­­menom dr. W. A. Wyatt lekársku prax. Mal šesťdesiatpäť rokov, keď sa v auguste roku 1903 vrátil do Londýna. V podvodoch a krádežiach videl najľahšiu možnost ako bezprácne a pohodlne žlť v miliónovej metropoli, ku kto­rej ho neustále Cosi priťahovalo. Vrhol sa do „práce“ s vervou. Dôsledky tejto Činnosti sa nikdy nepodarilo dô­kladne preveriť. Väčšina žien sa hanbila pripojiť k trestné­mu- stíhaniu, mnohé sa obávali, aby ich nemenovali v novi­nách. Len banke Union, o ktorej Scotland Yard vedel, bolo predložené na zaplatenie 25 bezcenných šekov a len päť žien sa prihlásilo! Nesporne by bol Smith alias Weiss alias Meyers alias dr. Marsh alias dr. Wyatt alias William Tho­mas — a ktožehovie koľko mal ešte priezvisk — ušiel tres­tu 1 tentoraz, keby bol po Beckovom zatknutí prestal na území Anglicka páchať podvody. Štátny sekretariát pre vnútro nariadil okamžité prepuste­nie Becka na slobodu. Dňa 19. júla 1904 bol celkom omi­lostený. Za väzenie a trest mu vyplatili odškodné vo výške päťtisíc libier. S tým sa však verejnosť neuspokojila. Bec­­kov prípad vyvolal taký ohlas, ktorý veľmi vážne ohrozil postavenie Scotland Yardu, štátneho sekretariátu pre vnút­ro, žalobcu Avoryho 1 sudcu Fultona. Sir Forrest Fulton napísal verejný list, adresovaný novinárom Times, v kto­rom sa pokúsil ospravedlniť aspoň seba. Vláda menovala zvláštnu vyšetrovaciu komisiu, ktorá navzdory veľmi opatr­ne] formulácii dospela k zdrvujúcim záverom. Horace Avo­­ry musel bez poznámky prejsť, Co mu povedal Beck pred komisiou: — Nemal som od roku 1896 to potešenie znova sa stret­núť s týmto úctyhodným pánom, ktorý v Old Bailey na mňa pozeral z výšky žalobcu s neosobným ale zato ironic­kým úsmevom, ktorými ma odsudzoval, hoci nemal v ru­kách Jediný dôkaz. Je to vôbec Človek? Horšie je už, že Avoryho sa Beckove slová vôbec nedo­tkli. Britská vláda však musela pod tlakom verejnej mienky reagovať oveľa rozhodnejšie. Prvý raz v dejinách anglickej justície bol zriadený odvolací súd Otvorenou ostala otáz­ka Identifikačného systému zaužívaného v Anglicku. Scotland Yard vyšle! z „Beckovho prípadu“ s najpošramo­tenejšnu povesťou. — KONIEC — GORDICKÝ UZOL S v Pohronskom Ruskove (Dokončenie zo strany 1.) Napriek urgenciám, plaču i hád­kam bývali Bajkayovci ďalších de­väť rokov (!) v tej komore. Žia­dosti, ani prosby nepomáhali. Po búrke bolo v komore až po členky vody. Raz 78, inokedy zas 100 ve­dier brečky povynášall jej obyva­telia na dvor, aby sa mohlo ďalej žiť a ... trpieť ... Avšak, dokedy ešte? A vtom prišla správa, že sa uvol­nilo jedno prístrešie v dedine, ma­lý domček na jej konci. Nakoľko dediča nebolo, vytiahol sa Oradný vestník Ministerstva financií č. 5 zo 14. IV. 1964 a na MNV začali študovať, čo ternz. V jednom jeho bode sa hovorí: ,,Ak neprejaví zá­ujem o kúpu rodinného domčeka jeho užívate! (užívatelia) v pri­meranej jemu určenej lehote, upo­zorní štátna organizácia vhodným spôsobom veřejnost na možnosť kúpy rodinného domčeka, a to za podmienok, za ktorých sa ponúkol terajšiemu užívateľovi (užívate­ľom). Rodinný domček sa potom predá tomu občanovi, aby sa pre­dajom uspokojil i spoločenský zá­ujem, za daných okolností najdôle­žitejší“. Áno, to by malo byť najdôleži­tejšie! Avšak ako sa vyvíjala situácia ďalej! Antónia Bajkayová zašla 23. III. 196B do Levíc na Okresný národný výbor a priamo do úradovní Ko­misie (udovej kontroly. Rozpove­dala, že už 10 rokov žiada pre svo­ju rodinu primerané bývanie a vždy naráža len na hluché uši. Teraz sa konečne naskytla príle­žitosť, ale má obavu, že ju zasa nevybavia ako prod časom, keď len-len, že sa jej neušiel byt pri škôlke, kde pracuje ako upratovač­ka. Ku cti pracovníkom ľudovej kontroly slúži, že už o tri dol neskôr boli na tvári miesta a na vlastné oči videli, v čom to tá 6-členná rodina býva. Zároveň sa však s prekvapením dozvedeli, že Rada MNV v Pohronskom Ruskove už svojím rozhodnutím číslo 311/68 — R bod b, sa uzniesla odpredať dom po neb. Verešovej tajomníko­vi MNV, Ondrejovi Stredoví. Záro­veň Rada uložila predsedovi MNV, aby urobil potrebné kroky k od­predaju. Bolo to však rozhodnutia nezákonné, pretože MNV dotyčný dom ešte nemal úradne prirleknu­­tý. Komu záležalo na tej rýchlos­ti? Komisia radovej kontroly preto Radu MNV požiadala, aby nezá­konné rozhodnutie zrušila. Stalo sa tak až 24. mája 1968, ale preto­že Rada MNV už mala v rukách papier o vlastníctve domu, znova ho pridelila na odpredaj svojmu tajomníkovi. Bajkayová sa prato znova obrá­tila na Komisiu ľudovej kontroly. Nikto jej vraj z MNV neoznámil, prečo jej ten domček nepridelili na kúpu, hoci ona v prvom rade z celej obce by ho pre svoju ro­dinu najviac potrebovala. Komisia považovala jej sťažnosť za odvo­lanie a vyzvala MNV v Pohron­skom Ruskove, aby Bajkayovej svoje zamietavé rozhodnutie odô­vodnil. Súčasne Rade MNV pripo­menuli, že uznesenie nenadobúda právoplatnosť a nemôže byť uza­vretá a podpísaná kúpnopredajná zmluva, ani sa nemôže v jej vyba­vovaní pokračovať, poklať nebude vydané druhostupňové rozhodnu­tie. .. Konečne dostala Bajkayová i Ko­misia ľudovej kontroly výpis uznesenia Rady MNV v Pohron­z skom Ruskove, že komn pridelili k odpredaju dom po neb. Verešo­vej, i s dôvodmi, prečo ho nepri­delili rodine Rajkayovcov. Medzi­iným sa argumentuje aj tým, že Bajkay zarába v Ostrave 2—3 tisíc korún, (hoci má 4 deti) a tajom­ník MNV iba 1200 Kčs. Rada vraj „nakoniec brala do úvahy poradie došlých žiadosti a súdruh tajomník si podal žiadosť už v roku 1965 o kúpu rodinného domu a na tejto trvá až podnes. I v tomto roku podal žiadosť prvý“. Čudné! Že by si v Pohronskom Ruskove museli podávať žiadosti každým rokom? V liste rodine Bajkayovej sa ďa­lej doslovne píše: „Rada MNV ne­cíti vo Vašom prípade, že sa voči Vám zachovala macošsky, nakoľko úsilia bolo vynaložené voči Vašej rodine viac, ako tu uvádza. Ešte doteraz každý bol a je spokojný, kto mohol nadobudnúť byt. Viace­rým záujemcom nemohlo byť vy­hovené pre nedostatok bytov opro­ti požiadavkám. Tieto dobré vzťahy medzi MNV a drvivou väčšinou vo­ličov je možné udržiavať len vzá­jomným porozumením, obapoľnou skromnosťou a spoločnou starostli­vosťou o domový fond v obci. Ešte 1 dom, v ktorom bývate, je možné udržať patričnou úpravou a odstrá­nením tej časti, čo sa rúca.“ Po prečítaní týchto riadkov som ostal šokovaný. Kto tu vlastne na­vádza ku skromnosti a k obapolné­­mu porozumeniu tých trpiacich ru­dl, čo skoro desať rokov Žijú pod úrovňou človeka? Navlac som sa roztriasol, keď pod rozhodnutím o pridelení predaja domčeka ta­jomníkovi t odôvodnením zamiet­nutia žiadosti Bajkayovcov, bol podpísaný SÁM TAJOMNÍK. Čiže, podťa tohto dokumentu sl dom pridelil sám (!) hoci o lom roz­hodovala celá Rada. Neuveriteľné! Bajkayovcov nabádajú ku skrom­nosti tf, čo byty majú a ako sme sa dozvedeli, tajomník má a| pozemok a vraj, už aj nejaký stavebný ma­teriál. Chystal sa stavať, ale keď sa naskytla táto príležitosť ... Reči sa hovoria a chlieb sa je. Do Pohronského Ruskova sme pri­šil už neskoro. Na MNV už ne­úřadovali. Súdruha tajomníka srna chceli navštíviť doma, ale neza­stihli sme ho. Aby sme išli za nim do cukrovaru, vraj je ešte lam. O desať minút nám ho člen závod­ne) stráže ukázal. Kľačiac v ka­bina obrovského buldozéra, opra­voval ho. Vťúdne nás privítal, opa­trne podal zaolejovanú ruku, po­núkol lavicu k sadnutlu. Hovorí­me, prečo sme prišli. Pozorne nás vypočul bez toho, že by sa bol čo i najmenej zamračil. Tvár mu ostala vládna, vety vyslovovat uvážene a logicky. Čim ďalej roz­hovor pokračoval, tým viac som mal pocit, že som tomuto dobro­myseľnému ujovi v duchu krivdil. „Nešťastný som, verte ml, veľmi nešťastný“ — opakoval niekoľko­krát. „Keby som bol vedel, čo z to­ho bude, veru by som sa na to nebol dal. Nuž, ale urobil som niečo? Veď ma pochopte! Mladosť som nemal dobrú; ako všetci učni v mojich časoch. Vyučil som sa za strojného zámožntka a ako repa­triant z Maďarska som prišiel sem do Pohronského Ruskova aj s ro­dinou. Tri deti som vychoval; už vyleteli ako vtáci z rodného hniez­da. S mamičkou, t. j. s mojou man­želkou bývame v tzv. kasárni. To sú spoločné domy pre zamestnan­cov cukrovaru. Mám nízku mzdu a ktovie aká malá bude preto pen­zia. Manželka tiež donesie domov niekoťko stovák mesačne. Robí v cukrovare ako balíčka. Žijeme veľ­mi skromne, žiadne vetké nároky nemáme. Pozrite sa, je už 5 Lodín odpoludnia, a ja tu ešte robím. Porucha! sa motor buldozéra, nuž. kto ho opraví? jeden z našej par­ty rukuje, druhý zajtra nepríde, nuž ostávam tu sám. Nepýtam sa, čo za to dostanem, v najlepšom ta bude náhradné voľno. Ináč nemô­žem robiť, lebo stroj musí ráno pracovať. ja nie som taký tajomník MNV, ako si myslite, že celý deň iba v kancelárii sedím. Ťažko pracnjem celý deň a tajomnícku funkciu vy­konávam iba keď treba. A to, že som sa chcel na starobu dostať von z cukrovarníckej kulénie, ža som sa ešte trochu chcel tešiť ži­votu v malom domčeku so záhrad­kou a králikmi, to že by bol hriech? Verte, ak by nebol u nás v obci bytový problém s Bajkayov­­caml, nikto sl môjho presťahovania ani nevšimne. Som komunistom, funkcionárom MNV, predsedom ko­misie pre verejný poriadok (zajtra máme predvolaných vyše 70 strá­nok) a bol som predsedom ROH v cukrovare. Všetok môj čas som venoval tejto spoločnosti a teraz, keď som dúfal v trochu lepši ži­vot, prišlo toto __ Ten môj podpis na rozhodnutí, ktoré mi k predaju prideľuje dom po Verešovej, sa mi hneď nepo­zdával. Listinu mi priniesli na pod­pis sem na pracovisko. Mal som už vtedy akési tušenie. Znovu vám vyhlasujem, že som nešťastný. Ani na tej Rade som nebol, kde sa to rozhodnutie upieklo.“ To najväčšie prekvapenie z ce­lého gordického uzla' Pohronské­ho Rnskova sme si nechali napo­sledy. Antónia Bajkayová nevyčka­la výsledok svojho odvolania a vy­viedla neuveriteľnú vec: vylomila zámky na Verešovej domčeku a na­sťahovala sa do neho s rodinou i zariadením. Samozrejme, neobišla sa to bez pomoci známych, povozu a koni. Navštívili sme ju. Manžel pracuje aj naďalej v Ostrave, naj­staršia dcérka sa učí v Partizán­skom, ostatná tri sa obšmietali okolo nás. Šťastné aj s mamičkou, že po toľkých rokoch strádania bý­vajú konečne ako tudia. Nuž, ale za akú cenu? Čo ich ešte čaká? „Odtiaľ ma nikto viac nevyženie. Zmena sa môže stať len cez moju mŕtvolu,“ — vyhlásila. Prepáčte mi, mill čitatelia, že som vás týmito riadkami tak tro­chu vohnal do situácie, v akej som sám. Čo bude teraz v Pohron­skom Ruskove ďalej? Môžu delo­­žovať 6-člennú rodinu Bajkayovcov na ulicu, aby sa na ich miesto na­sťahoval tajomník, čo má svoj dvojizbový byt? Podťa zákona ánot Ale bude mať niekto srdce tak uro­biť? Alebo zoberme druhú otázku. Uspokojí sa vyše 20-členná Rada MNV, že ich uznesenie sa zme­nilo iba na zdrap papiera, že ho A. Bajkayová nerešpektovala? V tejto situácii je najdôležitej­šia rozvaha. Celú záležitost okolo odpredaja domku po neb. Verešo­vej treba ešte raz prerokovať. Ala opakujem: s veľkou rozvahou! Ne­jeden raz sa už našlo východisko aj z takého labyrintu protichod­ných názorov, že uspokojilo všet­ky strany. K tomu si však musia nájsť odvahu sami Ruskovčania. Nečakajte, aby za vás ťahali gašta­ny z pahreby iní! Ešte sa totiž ne­stalo, že keď majú všetci zaintere­sovaní úprimná, ale skutočne úprimnú vôťu problémy riešiť, že sa nevyriešia. O. HOTTMAR Vodné mlyny slúžia GALANTA fkfg) — V krásnom prostredí v povodí Malého Dunaja v Jahodnej je ešte aj dnes niekofko vodou poháňa­ných mlynov. Ich kolesá sa krútia už viac akv sto rokov a ešte pred dvadsiatimi mleli pšenicu a raž. Kolesá sa ešte ani teraz nezastavili. Pred niekoľkými rokmi šrotovali obilni­ny pre miestne družstvo. Aj teraz sa ešte rozkrútia kolesá, keď požiadajú občania o zošrotovanie niekoľkých kíl zrna. Jeden z mlynov rlúži na rezanie dreva a dosák. Výrobné ná­klady sú skutočne minimálne. Ročná spotreba je iba 2—3 kg kolomaže. To je všetko ..,

Next