Hlas Ĺudu, február 1971 (XVIII/26-49)
1971-02-25 / No. 47
„Na Brestovci pod lipkami...“ Je síce ešte február, ale do kopčiaoskeho údolia s potôčikom Myjavankou akoby už bola zavítala jar. Pripomenuli nám to tiež všade na okolí sa belajúce bahniatka, husiam sa dvoriaci gunár i čerstvo poobstrúhavané kmene vŕb. S tajomníkom Miestneho národného výboru v Brestovci, Jánom Michalcom, stojíme pri charakteristickej stodole pokrytej starou čierno-šedivou slamenou strechou a pozeráme sa na okolité kopčeky. Cesta sa pomaly vinie k horizontu. Je stále užšia a užšia, až sa zmení na chodníček. Z ľavého svahu k nám zhliadajú domčeky zoskupené do osád Pekníci, U Smolíkov, U Majtánov, U Kavických a Pánikov, sprava sú to zase Lipiari, Dúbrovčíci a ďalší. Chodníček však nekončí ani U Vdoviakov, ba naopak, škriabe sa strmo až k horizontu, k Vysokému Vŕšku a ku Kamenným Vrátam, dvom dominantám na severe údolia, za ktorými je už Morava. Och, keby tak tento chodníček vedel rozprávať, nestačili by sme ho ani počúvať. Koľké tisíce nôh tadiaľto prešli, aby sa viac do rodného kraja nevrátili. Tadeto totiž húfne „šľapali“ po skončení prvej svetovej vojny ubiedení ľudia, hľadajúci šťastie v šírošírom svete, ďaleko od domova. Nejednému bolo ťažko pri srdci, keď mu zurčiaca Myjavanka dávala posledné zbohom a on sa s batôžkom prehodeným cez plece ešte raz pozrel do údolia, kde sa narodil a strávil detské dni. Rudolf Fábry, citujúc časť z článku dr. M. Slavíka, píše o kopaničiaroch minulosti z okolia Myjavy, teda 1 z Brestovca, takto: „Kopaničiari z roľníctva, horyl a borov žijú. V boroch si nazbierajú suchého dreva, šišiek, hríbov, jahôd, „truskavcov“, červených malín, narobia si pníkov, nahrabú si šuštia, narežú prútia, vytnú buček na rebrík, zápinku a podobne, z ktorých mnohé v mestečku speňažia. Obecné hory sú takmer výlučne bukové, ale sú tu aj duby, brezy, jelše, osiky, lipy, javory, jesene, smreky a bory. Teda chudobným kopaničiarom bola hora zavše matkou. Z týchto kopaničiarov bolo veľa ľudí nútených vysťahovať sa aj za hranice vlasti, najmä do Ameriky a Kanady; dievčatá slúžili pri deťoch v mestách. Brali ich do najlepších rodín, lebo ... sú čistotné a spôsobné krásavice, zdravé ženv.“ Chodníček do sveta A Tajomník MNV Ján MICHALEC a účtovníka MNV Alžbeta KONEČNÍKOVÁ nad sčítacími hárkami. PABERKY Z BRESTOVSKÝCH KOPANÍC A Podľa posledného sčítania ľudu má novoutvorená obec 1808 obyvatelov, z ktorých väčšina (asi 500) pracuje v Slovenskej armatúrke na Myjave, ďalší sú členmi dohre — hoci za sťažených podmienok — hospodáriaceho miestneho JRD, zamestnancami Štátnych lesov a rôznych iných menších podnikov. A Tých spomínaných 1608 obyvateľov žije v 400 domoch; štyridsiati z nich majú osobné autá a v 184 domácnostiach sú televízory; o rádiách, chladničkách a práčkach ani nehovoriac ... A Telovýchovná jednota v Brestovci má dva prosperujúce oddiely: futbalový a stolnotenisový. Vedie ju predseda Ján Zeman. A V budove bývalej školy asi 200 rokov starej, sa každú sobotu schádzajú mladí. Pod patronátom SZM (predseda Pavol Cérnák, 23-ro5ný tesár Pozemných stavieb) si utvorili až tri hudobné krúžky. Tu sa zabavia, pospievajú si a zatancujú. V organizovaní týchto podujatí sú veľmi aktívne aj Viera Púdelková s Annou Škanderovou. A Zväzu žien zasa treba poďakovať za pomoc pri organizovaní brigád pri skrášľovaní obce. Na jeho čele je Kristína Vdoviaková. A S radosťou sme sa dozvedeli, že medzi brestovskými kopaničiarmi je 300 stálych predplatiteľov Hlasu ľudu. A Predsedom miestneho Poľovníckeho spolku s 11 členmi je sám predseda MNV Michal Zábojník a predsedom Zväzarmu zase jaroslav Horňáček, Ináč zamestnanec armatúrky. A A nakoniec ešte niekoľko mien ľudí, ktorí v súčasnosti prestavujú svojím umom i prácou Brestovec: Pavol Bruško, predseda JRD, pod vedením ktorého dostávajú členovia na každých, vlani zarobených 1000 korún ešte 300 korún doplatkov, 68-ročný kŕmič Pavol Viskup, vyše 70-ročný navážač krmiva Ján Škandera, krmičky Kristína Buchalová a Irena Vdoviaková a dojička Anna Pakniková. Najstaršími družstevníkmi sú Ján Pavlis (81- ročný) a Juraj Foltýn (narodený v roku 1891) a najlepším traktoristom Štefan Málek. Z brestovských zamestnancov armatúrky spomeňme narýchlo aspoň troch: Pavla Panika, plánovača (je zároveň predsedom DO KSS v Brestovci), sústružníka Štefana Dúbravu (je zároveň členom rady MNV a expedienta Karola Bagalu. A Za to, že v Brestovci ešte od jeho vzniku dosial nebol ani jediný oheň, treba poďakovať aj vzorným požiarnikom Vladimírovi Nemčekovi a Štefanovi Matejákovi. Ich zásadou je: prevencia! Hory ukryli každého alebo partizánska obec Vznik brestovských kopaníc sa datuje niekedy in druhej polovice 16. storočia. Pod tlakom dorážajúcich Turkov sa tu utečenci usadzovali v nádeji, že ak príde nebezpečle až sem, budú sa môcť v okolitých "horách skryt. Tu sa skrývali a odtiaľto organizovali svoje akcie i hrdinovia slovenského povstania roku 1848 a neskôr partizáni počas fašistickej okupácie. Údolie Brestovca bolo pre partizánske boje strategicky velmt výhodné. Nemci sa ho priam panicky báli a to využívali povstalci na svoje zásobovanie. Zo širokého okolia sa do brestovských osád zvážala poživeň, šatstvo, zbrane i strelivo. Jeden zo skladov ztoaní bol i u Kristíny Viskupovej. V noci ich rozvážali do hôr, do povolaných rúk okrem iných i Ján Dekánek a Martin Kováč. Najznámejšími partizánmi tohto okolia boli Ján Reptá, Martin Kavický a Ján Škandera. V boji proti fašistom padlo z brestovských kopaníc osem chlapov. Za statočnosť svojich obyvateľov dostal Brestovec vysoké vyznamenanie a titul „Partizánska obec“. KO'panlčiarka Anna z u Ticháčkov, patriac©) osady dnes do obce Brestovec, mala v roku 1922 osemnásť rokov. Chcela isť niekde pracovať, žiaf, nebolo kde. Takých ako ona, bolo mnoho. A tak sa rozhodla: pôjde skúsiť šťastie do Ameriky. Ale nechajme rozprávať už ju samotnú: „Z kokaoíc som odišla oiTazu so štyrmi priateľkami a v Prahe sa k nám pripojilo ďalších šesť dievčeniec z východného Slovenska. Najprv sme šli do francúzskeho prístavu Le Havre, potom do New Yorku a nakoniec do mesta West Hattfield v štáte Massachusetts. Tam som pomáhala na malej farme v domácnosti až do roku 1926. Dovtedy som si zarobila na cestu späť a volačo aj navyše. Konečne, po štyroch rokoch, som sl mohla znova ohliecf svoj milovaný kroj. Vtedy som sa spoznala so svojím terajším mužom, zosobášili sme sa a .. . hneď o týždeň po svadbe som opäť sama odišla do Ameriky. Tentoraz do mesta ZA CHLEBOM ZA MORE Newark v štáte New Yersey. Viedla som tam domácnosť starším manželom až do roku 1933. A znova ma to tiahlo domov a potom zase (doma zúrila kríza) späť za more, tentokrát však aj s manželom. Ten tam dostal najprv zamestnanie ako obsluhovač iv hostinci, neskoršie sa „vyšvihol“ až na skladníka. Život Slovákov v Amerike na každom kroku sprevádzala myšlienka na domov. Keď sme sa, čo len dvaja, stretli, hneď prvá otázka znela: „Kedy pocestuješ do vlasti?“ Najhoršie to bývalo pri krajanských kultúrnych podujatiach. Len čo, na nich začali na úvod hrať hymnu, hneď sa všetci prítomní púšťali do plaču a slzy tiekli aj pri ikajždej slovenskej pesničke. Tie okamihy nemožno opísať, tie sa musia prežiť. A tak -nakoniec ani my s manželom sme neodolali volaniu našioh rodných kopaničiarskych briežkov, a vydali sme sa — tentoraz už naposledy — na ce-stu cez Atlantik, a to rovno sem, medzi týchto dobrých a statočných ľudí, roztrúsených okolo potôčika My- Javanky.“ „Svetobežníčka“ Anna Dugóvá dorozprávala a spolu s manželom Štefanom si vzdychli. Znovu v duchu prežili svoju mladosť, roky strádania 1 túžob za dočasne stratenou vlasťou. Cez slzy sa im však už predieral úsmev ... Jeseň svojho života trávia v spokojnosti, láske a pohode. Štefan Duga (ma obr.) ešte, hoci by už nemusel, pracuje v družstve, pomáha pri zvážaní, mlátení a vôbec — veď čo by to bol za kopaničiara, ak by nepriložil ruku k práci, keď treba. Ruky nad Ako sme už spomenuli v predošlých riaikooh, kopaničiarsky kraj bol v minulosti veľmi chudobný, so skromnými pracovnými príležitosťami. A predsa sa vlace krosnami ri kopaničiari preslávili svojimi šikovnými rukami. Medzi tých treba počítať i domáckych tkáčov. Cez leto chodili na poľnohospodárske ipráce na Dolniaky a v zime sadali za krosná. Gazdovia zo širokého okolia im sem nosili konopné i lanové materiály na zmäkčovanie, zjemnenie, bielizne a tvarovanie. Chýr kopaničiarskych tkáčov zaletel i na Moravu, odkiaľ dokonca ešte aj dnes prichádzajú objednávky. Žiaľ, domácki tíkáči z údolia Brestovca už pomaly vymierajú ... S jedným z nich sa nám počas našej návštevy predsa len podarilo stretnúť. Bol práve plne sústredený nad prácou za svojimi krosnami. Tkal na objednávku z Národopisného múzea z Uherského Hradišfa. O 67-ročno.m Jánovi Černákovi (na obrázku) sa vie, že v tomto odbore je priam neprekonateľný. Na ním utkanom konopnom plátne sa dá vraj najlepšie vyšívať. Želáme mu, aby slávu šikovných kopaničiarskych rúk rozširoval ešte mnoho, mnoho rokov. A Jedna z posledných ... 23 OSAD V JEDNEJ OBCI Od účtovníčky MNV, Alžbety Konečníkcwej, sme sa o Brestovci dozvedeli ďalšie zaujímavé podrobnosti. Napríklad aj to, že obec vznikla iba v roku 1955 a to spojením 23 roztrúsených osád, že je dlhá 9 kilometrov a široká 4 kilometre; teda má úctyhodnú rozlohu o ploche 36 kilometrov štvorcových! Elektrinu sem kopaničiarom zaviedli až v roku 1957 a v tom istom roku začali medzi osadami premávať i autobusy ČSAD. „To ste mali vidieť“ — spomína tajomník Michalec — „s akou nevšednou obetavosťou si tunajší občania zavádzali elektrinu. Ochotne brigádničili, len aby sa konečne zbavili tých čmúdiacich petrolejok. Rovnako tomu bolo i pri stavbe provizórnych ciest pre autobusy. Teraz už máme aj peknú 5 triednu zédéešku (U Svitkov druhú), moderné pohostinstvo a vzhľadný obchod s najrozličnejším tovarom. Povyše osady U Vdoviakov, vyrástla garáž pre autobus a byt pre jeho šoféra. Toho času nám cez obec stavajú definitívnu bezprašnú cestu s troma mostárni. A Kopaničiarka Alžbeta MAJTÄNOVÄ sa vracia z nákupu. „Na Brestovci pod lipkami verbujú tam radní páni; ej, verbujú tam vojaci., pýtajú sa: Odkiaľ si? Ja som šuhaj od Myjavy, mám tam jedno potešení. Mo sím k nemu dneska ist, keby malí hromy bit." Malebné kopaničiarske údolie Brestovca vo februári 1971 navštívili, o ňom napísali a ho vyfotografovali OTAKAR HOTTMAR a JAN BLAŠČÍK