Hlas Ĺudu, apríl 1971 (XVIII/77-101)
1971-04-20 / No. 92
JEDNAKO ČAS všetkým letí... Všetkým svitnú, hasnú hviezdy. Každému sa rovnak brieždi. Na každého slnko svieti. Jednako čas všetkým letí, aj deň ujde, aj sa zmračí, až nás večný sen pritlačí. M Bratislave je vela pekných * zákutí, kde môže človek nájsť nedefinovatelné čaro tichej pohody a zároveň zaspomínať na roky minulé. Poďme teda na malú prechádzku, nazrime spoločne na miesta, kde žíl, pracoval a zomrel klasik slovenskej literatúry, národný umelec Janko Jesenský. Na Somolickéfoo ulici v Bratislave stoji nenápadný poschodový dom. Nad bielymi dverami s ozdobnou kovovou mriežkou visí tabulka s nápisom: Múzeum Janka Jesenského. Ked prekročíme prah tohoto domu a vystúpime hore po schodoch, ocitneme sa zrazu v mestskom, trochu starobylom byte. Nie, nezablúdili sme. V tomto byte, dnes dosť nezvyčajnom múzeu, už niet obyvatelov. Zostali po nich len predmety a veci, ktoré kedysi pred rokmi boli súčasťou ich každodenného života. Tu dotlklo 27. decembra roku 1945 srdce básika, prozaika a prekladatela Janka Jesenského. Od roku 1948 je jeho príbytok sprístupnený verejnosti. Vchádzame do haly. Všade čisto, královstvo ticha a zvláštnej atmosféry. Stôl, stoličky, diván, na ktorom spisovatef sedával, krásny ligotavý samovar, z ktorého už dávno nikto nenalieval hosťom čaj. Jesenský bol človek pohostinný. Na fotografiách vidno ako sedí so svojimi známymi za stolom pri obede, či večeri a usmieva sa. Dnes sa v tomto byte nerozlieha družná vrava a veselý smiech. Ba, predsa. Ked prídu na návštevu žiaci zo škôl, študenti i vysokoškoláci, aby na vlastné oči mohli uzrieť miesta, kde voľakedy žil a tvoril spisovateľ, o ktorom sa učili v škole. Vtedy sa tu ozýva tlmený šepot, všetci sú očarení, prostredie na návštevníkov zapôsobí zvláštnym, neopakovatelným dojmom. Prichádzajú deti a mladí ludia z Bratislavy i z okolia. Za jeden školský rok Ich sem zavíta okolo 6000. Obdivujú Jesenského pracovňu. Všetko-je na pôvodnom mieste. Pracovný stôl, kreslo a staručký písací stroj, krásna, rozsiahla knižnica, kde sú v regáloch chronologicky usporiadané knihy. Na ich stránkach nájdeme celý život a dielo umelca. Oči nám padnú na básnické spisy ruských autorov Puškina, Lermontova, Jesenina, z ktorých Janko Jesenský prekladal do slovenčiny. Listujeme v prekladoch jeho Demokratov, Slnečného kúpela a iných poviedok, poézie i dalších prác do polštiny, maďarčiny, ukrajinčiny, francúzštiny, angličtiny i češtiny. V rohu pracovne stojí trezorová skriňa. V nej sú mnohé dôležité písomnosti, rukopisná tvorba, fotografie a osobné dokumenty, ktoré treba starostlivo uchovávať pre budúce generácie. Vchádzame do salónu. V malej vitrínke ležia svorne vedfa seba peňaženka, fajčiarske potreby, biely motýlik, elegantný čierny „tvrdák“, všetko veci, ktorých sa s láskou dotýkali majstrove ruky. Na stene visí veľký obraz a z neho sa na nás dívajú jeho múdre, tak trochu zádumčivé oči. Uprostred izby stojí krásna keramická váza. Vo vitrínach dalšieífotografie, .pár čísiel novín sípoZnámkami Jesenského. V pohovkách s ružovými poťahmi sedávala pani Jesenská, tu odpočívala a trávila chvilky volna so svojím manželom. Atvánajú sa pred nami po^sledné dvere. S úctou vchádzame do Jesenských spálne. Lektorka múzea súdružka Hučková nám ukazuje významný a cenný dokument. Je ním Dekrét, ktorým predseda vlády Zdeněk Fierlinger menoval Janka Jesenského národným umelcom. Stalo sa tak dva mesiace pred majstrovou smrťou. Za sklom vitrín je zachytený posledný rok spisovateľovho plodného života. Pochudnutý, s vráskami v tvári hľadí na nás z fotografií. V pozadí skromne stojí manželská posteľ. Na nej v roku 1945 oddychoval chorý človek. Svoje] chorobe sa však do poslednej chvíle nepoddal. Ešte deň pred smrťou si doniesol z pracovne písací stroj a dlho písal, vyklopkával písmenká, slová, vety ... Bodku za spisovateľovým životom a prácou dalo jeho srdce. Unavené a vyčerpané prestalo tlcť. Ovanie nás zrazu zvláštny pocit smútku. Zdá sa nám, že ešte včera tu bol, prechádzal sa, zápalisto debatoval s priateľmi, skláňal sa nad knihou, písal básne... Keď sa ruka s rukou spojí, ktože reíaz takú zlomí? Spojených sŕdc tlkot v boji neprehlušia ani hromy, hory láme, žuly zmyje, a preto, nech bratstvo žijeI Jesenský bol vždy priamy a bezprostredný. V rokoch druhej svetovej vojny sa netajil so svojím odporom k fašistickému režimu. Jeho pero vyjadrilo v odbojných veršoch nádej na skoré víťazstvo spravodlivosti. V poviedkach bol zase neúprosným kritikom nadutých meštiakov a byrokratov, nebojácne sa hlásil k svojmu slovenskému a slovanskému pôvodu. To všetko si však môžete prečítať na stránkach učebníc. My sme vám dnešnou malou prechádzkou v byte, kde šestnásť rokov žil človek so srdcom preplneným láskou ku všetkému krásnemu a dobrému, chceli povedať trochu viac. Ešte podpis do návštevnej knihy a pohľad na rozlúčku. Samovar, obrazy, fotografie a knihy. Množstvo kníh. Nenávidel porobu, miloval ľudí a slobodu. Národný umelec Janko Jesenský. Vystri ruku! Rovnaj Stju! Smelo pozri v zrak" ■ ■< StúpajI bi tých, čo ta bijú, čo ti berú volnost drahú! •/ Sem sa našu pod zástavuI — Volaj slobode na slávu! ANNA HROŠŠOVA Pohľad na časí salónu pamätného bytu Snímky: ref. Dom na Somolického ulici v Bratislave, v ktorom je Múzeum Janka Jesenského Rozladení a stratení v antikultúre Drogy, obchod a mládež v USA Prešlo takmer pol roka od smrti známeho gitaristu Jimiho Hendrixa a speváčky Janis Joplinovej, ktori zomreli následkom nadmerného požitia drog a alkoholu. V západnej tlači sa objavilo už mnoho slov o súčasnom stave kultúry mladých fudi. Asi pred siedmimi rokmi sa markantne začala šíriť tzv. antikultúra v USA. Bol to radikálne nový spôsob pohľadu na život, ktorý vybočoval z bežného rámca konvencií starej generácie, a existoval len v podvedomí ako mierové hnutie proti vojne a zlu a občas sa dostal i do popredia záujmu celej spoločnosti. Súčasťou antíkultúry bola aj „rock and roll mušie“, elektricky zosilnená hudba, ktorá vzbudila obdiv a stala sa novou formou pokojného násilia a túžby vytvoriť čosi neobvyklé, pretože mládeži sa prestal páčiť starý svet, v ktorom mala malú možnosť niečo zmeniť v intelektuálnej alebo hospodárskej oblasti. Dokonca aj ich prejavy proti vojne boli potláčané a utišované. Ked sa pohyb nahor, k zmene spoločenského poriadku nemohol uskutočniť, prišli drogy a potem ich následky. Dnes možno povedať, že rock-kultúra je dominujúcim životným štýlom pre 40 miliónov mladých Američanov. Je paradoxom, že s rastom hnutia kvalita hudby klesala. Už na jar 1987 na Monterej Pop Festivale, ked sa zdalo, že hnutie mladých ľudí zaplavilo celú krajinu, hudba sa začala znehodnocovať a predávať zásluhou veľkých gramofónových spoločnosti. Stával sa z nej obchod a zmysel pre umenie sa strácal. Do hnutia mládeže teraz už vstupoval každý, kto sl kupoval platne s rock-hudbou a chodil s dlhými vlasmi. Z revolučných myšlienok zostali len povrchné hodnoty. I filmy, ktoré mali obsahovať slobodomyseľné názory, sa stali komerčnou záležitosťou a boli len pre formálnych hippies. Noviny Free Press the Village Voice sa museli tiež prispôsobiť aby sa udržali pri živote. Teraz má ich obsah veľa spoločného s novinami vydávanými firmami, ktorým ide iba o efekt. V roku 1969 hnutie antíkultúry vyvrcholilo do chaotického a agresívneho správania sa, čo prišlo vhod kruhom, proti ktorým bolo hnutie namierené. Jasne vidieť, že sila „rock ’n’ roll mušie“ nemohla pohnúť životom v USA a musela prijať nežičlivé a trúchlivé prímerie so skutočnosťou, ktorá sa nedala pozmeniť. Nepoškvrnená mierová energia, s ktorou sa všetko začalo, bola premenená v márnosť a zdá sa, že už niet východiska. (dp) PAIDESIATRODNA A VÍTAZNA«» Pre HLAS ĽUDU píše doc. dr. L. HUBENÁK, CSc. Manifestácia v Bratislave Sociálnodemokratická strana nevedela využiť revolučný rozmach a streľbu v Rumanovej k nástupu proti buržoázii. Pravicové vedenie sa uspokojilo s riešením prípadu v parlamente podaním interpelácie. Robotníci sa však na vlastných skúsenostiach presvedčili, že buržoázna vláda nie je ochotná riešiť ich požiadavky, a preto, ak sa má zlepšiť ich postavenie, môže to urobiť len vláda robotníckej triedy. Robotníctvo dospievalo k presvedčeniu o nutnosti rozchodu nielen s „demokratickou“ vládou, ale i s tými vodcami sociálnej demokracie, ktorí boli jej aktívnymi pomáhačmi. Skúsenosti zo štrajkových bojov na jar 1920 napomáhali kryštalizácii v robotníckom hnutí, k izolácii pravicového vedenia, vzrastu favice a k jeho prechodu na pozície III. komunistickej internacionály. V apríli štrajkovali robotníci vo viacerých okresoch juhozápadného Slovenska. Dňa 4. apríla 1920 konala sa v Bratislave konferencia poľnohospodárskych robotníkov z Bratislavskej, Nitrianskej a Komárňanskej župy. Hlavnou otázkou rokovania bol návrh na novú kolektívnu zmluvu. Tajomník július Nagy referoval o rokovaniach, ktoré boli 1. apríla za prítomnosti zástupcov vlády medzi zástupcami zamestnávateľov a robotníkov. Prítomní s pohoršením odmietli návrhy zamestnávateToir, ktoré znamenali namiesto mzdy almužnu. Viacerí delegáti vyhlásili, že sú odhodlaní nastúpiť aj do najtuhšieho boja. „Diskutéři spomenuli na kongrese, že i dnes sú ešte 180- až 240-korunové ročné platy! Na rak jednostosedemdesiat korún! K tomu hádam netreba komentár. Tu hovoria čísla, revú.“ Na návrh delegátov miestnej skupiny z Dolných Salíb prijala konferencia uznesenie, v ktorom žiadala: Upraviť pracovný čas, na veľkostatkoch zamastnávať predovšetkým robotníkov z okolia, zákaz nútiť pracovať deti mladšie ako 14 rokov, postaviť hospodárske školy a v kolektívnych zmluvách, ktoré sa v budúcnosti uzavrú, zaistiť účasť robotníkov na čistom zisku. Konferencia rokovala aj o pozemkovej reforme, žiadala jej spravodlivé vykonávanie, prídel pôdy pre pracujúcich roľníkov a ohradzovala sa proti tomu, aby sa rozdeľovanie pôdy používalo ako politická agitácia. Na veľkonočný pondelok usporiadali poľnohospodárski robotníci v Komárne zhromaždenie za účasti okolo 60Ü ľudí z vidieka, ktorí demonštrovali solidaritu poľnohospodárskych robotníkov s priemyselnými a ich odhodlanie k spoločnému vedeniu triednych bojov. Zhromaždanie ukázalo silu, sebavedomie a vyspelosť poľnohospodárskych robotníkov, ktorí poznali, že sú pre veľkostatkárov predmetom vykorisťovania. „Poznali, že aj kňaz aj notár sa spolčujú, aby ich utláčali, využívali“. Zhromaždenie sa uznieslo, že si založia Zväz poľnohospodárskych robotníkov so sídlom v Komárne. Prvé mesiace roku 1920 sú v znamení zostrených štrajkových bojov aj priemyselného robotníctva. Dňa 16. marca vyhlásil bratislavský proletariát všeobecný štrajk. Všetky továrne zastavili prácu a robotníci v uzavretých zástupoch odobrali sa do Robotníckeho domu, kde sa konali tábory ľudu. Prevádzku zastavili aj zamestnanci pouličnej a,J)b6hodníci pozatvárali obchody. Bola to Jaká manifestácia, Vkú ^Bratislava ešte nevidela. Okolo 25 tisíc bratislavských robotníkov ukázalo svoju silu, mohutnosť a jednomyseľnosť. V zástupoch niesli transparenty s nápismi: „Dolu so zdražovateľmi“. „Na šibenicu s keťasmi“. Na rohu Dunajskej a Klemensovej ulice bola na kandelábri šibenica s nápisom v troch rečiach „Miesto pre keťasov!“ Rečnilo sa na viacerých miestach, a to slovensky, maďarsky a nemecky. „Nech žije diktatúra pospolitého ľudu“, „Nech žija komunizmus,“ „Dolu s vládou“, „Nech žije Rusko!“ Bolo počuť i prejavy za zlúčenie robotníckych strán, za vytvorenie robotníckych rád, za prevzatie moci do rúk robotníckej triedy, za spojenectvo s Ruskom, za marxistický program ľavice. Demonštranti žiadali, aby sa vláda opierala o pracujúci ľud a nie o úžerníckych agrárnikov a veľkopriemyselníkov. V rezolúcii okrem hospodárskych požiadaviek žiadali socializáciu všetkých veľkých podnikov, baní a veľkostatkov. Napriek jasným požiadavkám robotníctva odráža sa v rezolúcii i vplyv reformistických ilúzií v názore, že socializmus má uskutočňovať vláda. Veľký význam demonštrácie je predovšetkým v tom, že sa ho zúčastnil proletariát všetkých národností jednotne, že sa v praxi utvára skutočná bojová jednota robotníctva rôznych národností, ktorá bola predpokladom pre úspešné vedenie triednych bojov i pre vytvorenie proletárskej strany. (Pokračovanie) Po Stopách sťažnosti í^——— Šesť nevďačných detí Všade cítiť dotyky jari. prebúdzanie života v najkrajších podobách. Na vlfianskom chotári stoja vetrolamy a nemo sprevádzajú každého, kto sa sem vyberie za prácou na pole, alebo do dediny. Vinna réva na priedomí domov plače miazgou života. Lastovičky vyhrávajú s vrabcami súboje pri hnlezdach. V malej Izbietke uprostred dediny stonle sedemdesiatpäťročná starenka Rozália Andová. Necíti dotyky jari, nepočuje štebot lastovičiek, nemôže pohladkať vinnu révu. Akoby aj, ked je pripútaná k posteli, ked jej chatrný domček so slamenou strechou už dožil a steny sa rúcajú... Ale najväčšia je bolesť pri myšlienkach na šesť deti, ktoré ťažko porodila, vychovala v najhorších časoch, odtŕhala si od úst, len aby ony mail. Celý život pracovala ako služka u pánov. A deti sa rozleteli do sveta na vlastných krídlach, mnohé sa nevracajú ani len raz za rok, ako tie lastovičky, nepovedia, tak ako mama, máš sl čo obliecť, nie sl hladná ...? Izba zíva prázdnotou. Starenka leží v kuchyni na posteli v čistých bielych perinách. V kachliach praská oheň, všade je starostlivo udržiavaný poriadok. Bieda, ale aj čistota. Na stene visí obrázok ukrižovaného Krista. Ale jediným, kto skutočne počuje jej boľavý ston, je vnuk Tibor s manželkou Alžbetou. Až doteraz bývali so starenkou, pomáhali Jej, ako sa len dalo, oveľa lepšie ako jej vlastné deti. Lenže mladí chcú bývať lepšie, priestrannejšie, modernejšie. Stavajú sd vo Vlčanoch dom. Zatiaľ dostali náhradné ubytovanie na majeri Buffa, štyri kilometre od obce. Starenku by najradšej zobrali na majer so sebou, ale je v tom problém: kto bude pri nej, keď oni odídu do práce, ako zavolať lekára, ked susedia budú daleko. Ked naprší, do majera sa nikto nedostane, vedie tam len zlá poľná cesta. A potom — často budú z majera na stavbe domu v obci. Starenka by ostala opustená, bez pomoci. „Chceli sme to riešiť tak,“ — hovorí vnuk — „že zatiaľ, než postavíme dom do jesene, zoberie starenku jej syn, ktorý býva a pracuje v Bratislave. Ale ten nechce a nechce, je pod vplyvom svojej ženy, ktorá starenke nepovie mama, ale nazýva ju len po mene. . Pýtam sa, čo ostatné deti. „Všetko je vydaté, ženaté a čo najhoršie až v Cechách. Každé má nejaké starosti, veru, aj zdravotné, ťažko to je. Najlepšie by sa mohol o starenku starať syn v Bratislave, ale čo, keď nechce ani len na pár mesiacov, ved my babku nevyháňame...“ Musí to byť veľká bolesť človeka, keď sa 75 rokov trápi a žije kvôli deťom a potom ostane opustený, alebo odkázaný na pomoc iných. Ked neprídu vlastné deti so svojou láskou k rodičovi, kto iný Ich môža celkom nahradiť ...? Pocit, že možno tu budem na tomto svete len rok, dva, a ked aj desať, ale aj tak len krátko a zabúdajú na mňa vlastné deti, je hrozný. Ešte hroznejší než akákoľvek choroba. Nikto nemôže mať predsa väčšie starosti, ako je starosť o vlastnú matku. Hádam iba ten, kto si ju neváži,' kto je zlý, veľmi zlý človek ... ' príroda sa oblieka do nádhery, cez dvere starenky Rozálie Andovej preniká štebot vtákov, ale aj smiech šťastných ľudí z ulice... V perinách dožíva svoj život matka a spriada svoju bolesť do tichých slov obžaloby cudzím ľuďom. Dnes, alebo zajtra pôjde do majera a aj to len vďaka vnukovi. A nechcela by nič viac, iba sedieť v kútiku dvora, čl záhradky, objímať svoje vnúčence, cítiť slnko na tvári a keď by bolo treba, poprosiť o pohár vody ... aby mala vždy niekoho poruke, kto jej pomôže. MIROSLAV KOŠTANY Í1IÉ1Ä Dom starenky 'Andovej vo Vlčanoch lepšie, ale na mamu zabudli... Všetky jej deti bývajú- Snímka: autor