Hlas Ĺudu, apríl 1971 (XVIII/77-101)

1971-04-20 / No. 92

JEDNAKO ČAS všetkým letí... Všetkým svitnú, hasnú hviezdy. Každému sa rovnak brieždi. Na každého slnko svieti. Jednako čas všetkým letí, aj deň ujde, aj sa zmračí, až nás večný sen pritlačí. M Bratislave je vela pekných * zákutí, kde môže človek nájsť nedefinovatelné čaro ti­chej pohody a zároveň zaspomí­nať na roky minulé. Poďme te­da na malú prechádzku, nazri­me spoločne na miesta, kde žíl, pracoval a zomrel klasik slo­venskej literatúry, národný umelec Janko Jesenský. Na Somolickéfoo ulici v Brati­slave stoji nenápadný poscho­dový dom. Nad bielymi dverami s ozdobnou kovovou mriežkou visí tabulka s nápisom: Múzeum Janka Jesenského. Ked prekro­číme prah tohoto domu a vystú­pime hore po schodoch, ocit­neme sa zrazu v mestskom, trochu starobylom byte. Nie, nezablúdili sme. V tomto byte, dnes dosť nezvyčajnom múzeu, už niet obyvatelov. Zostali po nich len predmety a veci, kto­ré kedysi pred rokmi boli sú­časťou ich každodenného živo­ta. Tu dotlklo 27. decembra ro­ku 1945 srdce básika, prozaika a prekladatela Janka Jesenské­ho. Od roku 1948 je jeho príby­tok sprístupnený verejnosti. Vchádzame do haly. Všade čis­to, královstvo ticha a zvláštnej atmosféry. Stôl, stoličky, diván, na ktorom spisovatef sedával, krásny ligotavý samovar, z kto­rého už dávno nikto nenalieval hosťom čaj. Jesenský bol človek pohostinný. Na fotografiách vidno ako sedí so svojimi zná­mymi za stolom pri obede, či večeri a usmieva sa. Dnes sa v tomto byte nerozlieha družná vrava a veselý smiech. Ba, predsa. Ked prídu na návštevu žiaci zo škôl, študenti i vysoko­školáci, aby na vlastné oči mohli uzrieť miesta, kde voľa­kedy žil a tvoril spisovateľ, o ktorom sa učili v škole. Vtedy sa tu ozýva tlmený šepot, všetci sú očarení, prostredie na náv­števníkov zapôsobí zvláštnym, neopakovatelným dojmom. Pri­chádzajú deti a mladí ludia z Bratislavy i z okolia. Za je­den školský rok Ich sem zavíta okolo 6000. Obdivujú Jesenské­ho pracovňu. Všetko-je na pô­vodnom mieste. Pracovný stôl, kreslo a staručký písací stroj, krásna, rozsiahla knižnica, kde sú v regáloch chronologicky usporiadané knihy. Na ich stránkach nájdeme celý život a dielo umelca. Oči nám padnú na básnické spisy ruských autorov Puškina, Lermontova, Jesenina, z ktorých Janko Jesenský pre­kladal do slovenčiny. Listujeme v prekladoch jeho Demokratov, Slnečného kúpela a iných po­viedok, poézie i dalších prác do polštiny, maďarčiny, ukrajinči­ny, francúzštiny, angličtiny i češtiny. V rohu pracovne stojí trezorová skriňa. V nej sú mno­hé dôležité písomnosti, rukopis­ná tvorba, fotografie a osobné dokumenty, ktoré treba sta­rostlivo uchovávať pre budúce generácie. Vchádzame do saló­nu. V malej vitrínke ležia svor­ne vedfa seba peňaženka, faj­čiarske potreby, biely motýlik, elegantný čierny „tvrdák“, všet­ko veci, ktorých sa s láskou dotýkali majstrove ruky. Na stene visí veľký obraz a z neho sa na nás dívajú jeho múdre, tak trochu zádumčivé oči. Uprostred izby stojí krásna ke­ramická váza. Vo vitrínach dalšieífotografie, .pár čísiel no­vín sípoZnámkami Jesenského. V pohovkách s ružovými poťah­mi sedávala pani Jesenská, tu odpočívala a trávila chvilky volna so svojím manželom. Atvánajú sa pred nami po­­^sledné dvere. S úctou vchádzame do Jesenských spál­ne. Lektorka múzea súdružka Hučková nám ukazuje význam­ný a cenný dokument. Je ním Dekrét, ktorým predseda vlády Zdeněk Fierlinger menoval Janka Jesenského národným umelcom. Stalo sa tak dva me­siace pred majstrovou smrťou. Za sklom vitrín je zachytený posledný rok spisovateľovho plodného života. Pochudnutý, s vráskami v tvári hľadí na nás z fotografií. V pozadí skromne stojí manželská posteľ. Na nej v roku 1945 oddychoval chorý človek. Svoje] chorobe sa však do poslednej chvíle nepoddal. Ešte deň pred smrťou si donie­sol z pracovne písací stroj a dlho písal, vyklopkával písmen­ká, slová, vety ... Bodku za spisovateľovým životom a prá­cou dalo jeho srdce. Unavené a vyčerpané prestalo tlcť. Ova­nie nás zrazu zvláštny pocit smútku. Zdá sa nám, že ešte včera tu bol, prechádzal sa, zá­palisto debatoval s priateľmi, skláňal sa nad knihou, písal básne... Keď sa ruka s rukou spojí, ktože reíaz takú zlomí? Spojených sŕdc tlkot v boji neprehlušia ani hromy, hory láme, žuly zmyje, a preto, nech bratstvo žijeI Jesenský bol vždy priamy a bezprostredný. V rokoch druhej svetovej vojny sa neta­jil so svojím odporom k fašis­tickému režimu. Jeho pero vy­jadrilo v odbojných veršoch ná­dej na skoré víťazstvo spravod­livosti. V poviedkach bol zase neúprosným kritikom nadutých meštiakov a byrokratov, nebo­jácne sa hlásil k svojmu slo­venskému a slovanskému pôvo­du. To všetko si však môžete prečítať na stránkach učebníc. My sme vám dnešnou malou prechádzkou v byte, kde šestnásť rokov žil človek so srdcom preplneným láskou ku všetkému krásnemu a dobrému, chceli povedať trochu viac. Ešte podpis do návštevnej knihy a pohľad na rozlúčku. Samovar, obrazy, fotografie a knihy. Množstvo kníh. Nenávidel poro­bu, miloval ľudí a slobodu. Ná­rodný umelec Janko Jesenský. Vystri ruku! Rovnaj Stju! Smelo pozri v zrak" ■ ■< StúpajI bi tých, čo ta bijú, čo ti berú volnost drahú! •/ Sem sa našu pod zástavuI — Volaj slobode na slávu! ANNA HROŠŠOVA Pohľad na časí salónu pamätného bytu Snímky: ref. Dom na Somolického ulici v Bratislave, v ktorom je Múzeum Janka Jesenského Rozladení a stratení v antikultúre Drogy, obchod a mládež v USA Prešlo takmer pol roka od smrti známeho gitaristu Jimiho Hendrixa a speváčky Janis Joplinovej, ktori zomreli násled­kom nadmerného požitia drog a alkoholu. V západnej tlači sa objavilo už mnoho slov o súčasnom stave kultúry mla­dých fudi. Asi pred siedmimi rokmi sa markantne začala šíriť tzv. antikultúra v USA. Bol to radikálne nový spôsob pohľadu na život, ktorý vybočoval z bežného rámca kon­vencií starej generácie, a existoval len v podvedomí ako mierové hnutie proti vojne a zlu a občas sa dostal i do popredia záujmu celej spoločnosti. Súčasťou antíkultúry bo­la aj „rock and roll mušie“, elektricky zosilnená hudba, ktorá vzbudila obdiv a stala sa novou formou pokojného násilia a túžby vytvoriť čosi neobvyklé, pretože mládeži sa prestal páčiť starý svet, v ktorom mala malú možnosť niečo zmeniť v intelektuálnej alebo hospodárskej oblasti. Dokonca aj ich prejavy proti vojne boli potláčané a utišované. Ked sa pohyb nahor, k zmene spoločenského poriadku nemohol uskutočniť, prišli drogy a potem ich následky. Dnes možno povedať, že rock-kultúra je dominujúcim životným štýlom pre 40 miliónov mladých Američanov. Je paradoxom, že s rastom hnutia kvalita hudby klesala. Už na jar 1987 na Monterej Pop Festivale, ked sa zdalo, že hnutie mladých ľudí zaplavilo celú krajinu, hudba sa začala znehodnocovať a predávať zásluhou veľkých gramofónových spoločnosti. Stával sa z nej obchod a zmysel pre umenie sa strácal. Do hnutia mládeže teraz už vstupoval každý, kto sl kupoval platne s rock-hudbou a chodil s dlhými vlasmi. Z revoluč­ných myšlienok zostali len povrchné hodnoty. I filmy, ktoré mali obsahovať slobodomyseľné názory, sa stali komerčnou záležitosťou a boli len pre formálnych hippies. Noviny Free Press the Village Voice sa museli tiež prispôsobiť aby sa udržali pri živote. Teraz má ich obsah veľa spoločného s novinami vydávanými firmami, ktorým ide iba o efekt. V roku 1969 hnutie antíkultúry vyvrcholilo do chaotického a agresívneho správania sa, čo prišlo vhod kruhom, proti ktorým bolo hnutie namierené. Jasne vidieť, že sila „rock ’n’ roll mušie“ nemohla pohnúť životom v USA a musela prijať nežičlivé a trúchlivé prímerie so skutočnosťou, ktorá sa nedala pozmeniť. Nepoškvrnená mierová energia, s kto­rou sa všetko začalo, bola premenená v márnosť a zdá sa, že už niet východiska. (dp) PAIDESIATRODNA A VÍTAZNA«» Pre HLAS ĽUDU píše doc. dr. L. HUBENÁK, CSc. Manifestácia v Bratislave Sociálnodemokratická strana nevedela využiť revolučný rozmach a streľbu v Rumanovej k nástupu proti buržoázii. Pravicové vedenie sa uspokojilo s riešením prípadu v parlamente podaním interpelá­cie. Robotníci sa však na vlastných skúsenostiach presvedčili, že buržoázna vláda nie je ochotná riešiť ich požiadavky, a preto, ak sa má zlepšiť ich postavenie, môže to urobiť len vláda robotníckej triedy. Robotníctvo dospievalo k presvedčeniu o nutnosti rozchodu nielen s „demokratickou“ vládou, ale i s tými vodcami sociálnej demokracie, ktorí boli jej aktívnymi pomáhačmi. Skúsenosti zo štrajkových bojov na jar 1920 napomáhali kryštalizácii v robotníc­kom hnutí, k izolácii pravicového vedenia, vzrastu favice a k jeho prechodu na pozície III. komunistickej internacionály. V apríli štrajkovali robotníci vo viacerých okresoch juhozápad­ného Slovenska. Dňa 4. apríla 1920 konala sa v Bratislave konferen­cia poľnohospodárskych robotníkov z Bratislavskej, Nitrianskej a Komárňanskej župy. Hlavnou otázkou rokovania bol návrh na novú kolektívnu zmluvu. Tajomník július Nagy referoval o rokovaniach, ktoré boli 1. apríla za prítomnosti zástupcov vlády medzi zástupca­mi zamestnávateľov a robotníkov. Prítomní s pohoršením odmietli návrhy zamestnávateToir, ktoré znamenali namiesto mzdy almužnu. Viacerí delegáti vyhlásili, že sú odhodlaní nastúpiť aj do najtuhšie­ho boja. „Diskutéři spomenuli na kongrese, že i dnes sú ešte 180- až 240-korunové ročné platy! Na rak jednostosedemdesiat korún! K tomu hádam netreba komentár. Tu hovoria čísla, revú.“ Na návrh delegátov miestnej skupiny z Dolných Salíb prijala konferencia uznesenie, v ktorom žiadala: Upraviť pracovný čas, na veľkostat­koch zamastnávať predovšetkým robotníkov z okolia, zákaz nútiť pracovať deti mladšie ako 14 rokov, postaviť hospodárske školy a v kolektívnych zmluvách, ktoré sa v budúcnosti uzavrú, zaistiť účasť robotníkov na čistom zisku. Konferencia rokovala aj o pozemkovej reforme, žiadala jej spra­vodlivé vykonávanie, prídel pôdy pre pracujúcich roľníkov a ohra­dzovala sa proti tomu, aby sa rozdeľovanie pôdy používalo ako po­litická agitácia. Na veľkonočný pondelok usporiadali poľnohospodárski robotníci v Komárne zhromaždenie za účasti okolo 60Ü ľudí z vidieka, ktorí demonštrovali solidaritu poľnohospodárskych robotníkov s priemy­selnými a ich odhodlanie k spoločnému vedeniu triednych bojov. Zhromaždanie ukázalo silu, sebavedomie a vyspelosť poľnohospodár­skych robotníkov, ktorí poznali, že sú pre veľkostatkárov predme­tom vykorisťovania. „Poznali, že aj kňaz aj notár sa spolčujú, aby ich utláčali, využívali“. Zhromaždenie sa uznieslo, že si založia Zväz poľnohospodárskych robotníkov so sídlom v Komárne. Prvé mesiace roku 1920 sú v znamení zostrených štrajkových bo­jov aj priemyselného robotníctva. Dňa 16. marca vyhlásil bratislavský proletariát všeobecný štrajk. Všetky továrne zastavili prácu a robotníci v uzavretých zástupoch odobrali sa do Robotníckeho domu, kde sa konali tábory ľudu. Pre­vádzku zastavili aj zamestnanci pouličnej a,J)b6hodníci po­zatvárali obchody. Bola to Jaká manifestácia, Vkú ^Bratislava ešte nevidela. Okolo 25 tisíc bratislavských robotníkov ukázalo svoju silu, mohutnosť a jednomyseľnosť. V zástupoch niesli transparenty s nápismi: „Dolu so zdražovateľmi“. „Na šibenicu s keťasmi“. Na rohu Dunajskej a Klemensovej ulice bola na kandelábri šibenica s nápisom v troch rečiach „Miesto pre keťasov!“ Rečnilo sa na via­cerých miestach, a to slovensky, maďarsky a nemecky. „Nech žije diktatúra pospolitého ľudu“, „Nech žija komunizmus,“ „Dolu s vlá­dou“, „Nech žije Rusko!“ Bolo počuť i prejavy za zlúčenie robot­níckych strán, za vytvorenie robotníckych rád, za prevzatie moci do rúk robotníckej triedy, za spojenectvo s Ruskom, za marxistic­ký program ľavice. Demonštranti žiadali, aby sa vláda opierala o pracujúci ľud a nie o úžerníckych agrárnikov a veľkopriemysel­­níkov. V rezolúcii okrem hospodárskych požiadaviek žiadali socializáciu všetkých veľkých podnikov, baní a veľkostatkov. Napriek jasným požiadavkám robotníctva odráža sa v rezolúcii i vplyv reformistic­kých ilúzií v názore, že socializmus má uskutočňovať vláda. Veľký význam demonštrácie je predovšetkým v tom, že sa ho zú­častnil proletariát všetkých národností jednotne, že sa v praxi utvá­ra skutočná bojová jednota robotníctva rôznych národností, ktorá bola predpokladom pre úspešné vedenie triednych bojov i pre vy­tvorenie proletárskej strany. (Pokračovanie) Po Stopách sťažnosti í^——— Šesť nevďačných detí Všade cítiť dotyky jari. prebú­dzanie života v najkrajších podobách. Na vlfianskom chotári stoja vetrolamy a nemo sprevádza­jú každého, kto sa sem vyberie za prácou na pole, alebo do dediny. Vinna réva na priedomí domov plače miazgou života. Lastovičky vyhrávajú s vrabcami súboje pri hnlezdach. V malej Izbietke uprostred dedi­ny stonle sedemdesiatpäťročná sta­renka Rozália Andová. Necíti do­tyky jari, nepočuje štebot lastovi­čiek, nemôže pohladkať vinnu ré­vu. Akoby aj, ked je pripútaná k posteli, ked jej chatrný domček so slamenou strechou už dožil a steny sa rúcajú... Ale najväčšia je bolesť pri myšlienkach na šesť deti, ktoré ťažko porodila, vycho­vala v najhorších časoch, odtŕha­la si od úst, len aby ony mail. Ce­lý život pracovala ako služka u pánov. A deti sa rozleteli do sveta na vlastných krídlach, mnohé sa ne­vracajú ani len raz za rok, ako tie lastovičky, nepovedia, tak ako ma­ma, máš sl čo obliecť, nie sl hlad­ná ...? Izba zíva prázdnotou. Starenka leží v kuchyni na posteli v čistých bielych perinách. V kachliach praská oheň, všade je starostlivo udržiavaný poriadok. Bieda, ale aj čistota. Na stene vi­sí obrázok ukrižovaného Krista. Ale jediným, kto skutočne poču­je jej boľavý ston, je vnuk Tibor s manželkou Alžbetou. Až doteraz bývali so starenkou, pomáhali Jej, ako sa len dalo, oveľa lepšie ako jej vlastné deti. Lenže mladí chcú bývať lepšie, priestrannejšie, mo­dernejšie. Stavajú sd vo Vlčanoch dom. Zatiaľ dostali náhradné uby­tovanie na majeri Buffa, štyri ki­lometre od obce. Starenku by naj­radšej zobrali na majer so sebou, ale je v tom problém: kto bude pri nej, keď oni odídu do práce, ako zavolať lekára, ked susedia budú daleko. Ked naprší, do ma­jera sa nikto nedostane, vedie tam len zlá poľná cesta. A potom — často budú z majera na stavbe do­mu v obci. Starenka by ostala opustená, bez pomoci. „Chceli sme to riešiť tak,“ — hovorí vnuk — „že zatiaľ, než po­stavíme dom do jesene, zoberie starenku jej syn, ktorý býva a pra­cuje v Bratislave. Ale ten nechce a nechce, je pod vplyvom svojej ženy, ktorá starenke nepovie ma­ma, ale nazýva ju len po mene. . Pýtam sa, čo ostatné deti. „Všetko je vydaté, ženaté a čo najhoršie až v Cechách. Každé má nejaké starosti, veru, aj zdravot­né, ťažko to je. Najlepšie by sa mohol o starenku starať syn v Bratislave, ale čo, keď nechce ani len na pár mesiacov, ved my bab­ku nevyháňame...“ Musí to byť veľká bolesť člove­ka, keď sa 75 rokov trápi a žije kvôli deťom a potom ostane opustený, alebo odkázaný na po­moc iných. Ked neprídu vlastné deti so svojou láskou k rodičovi, kto iný Ich môža celkom nahra­diť ...? Pocit, že možno tu budem na tomto svete len rok, dva, a ked aj desať, ale aj tak len krátko a zabúdajú na mňa vlastné deti, je hrozný. Ešte hroznejší než akákoľ­vek choroba. Nikto nemôže mať predsa väčšie starosti, ako je sta­rosť o vlastnú matku. Hádam iba ten, kto si ju neváži,' kto je zlý, veľmi zlý človek ... ' príroda sa oblieka do nádhery, cez dvere starenky Rozálie Andovej preniká štebot vtákov, ale aj smiech šťastných ľudí z uli­ce... V perinách dožíva svoj ži­vot matka a spriada svoju bolesť do tichých slov obžaloby cudzím ľuďom. Dnes, alebo zajtra pôjde do majera a aj to len vďaka vnukovi. A nechcela by nič viac, iba sedieť v kútiku dvora, čl záhradky, objí­mať svoje vnúčence, cítiť slnko na tvári a keď by bolo treba, popro­siť o pohár vody ... aby mala vždy niekoho poruke, kto jej pomôže. MIROSLAV KOŠTANY Í1IÉ1Ä Dom starenky 'Andovej vo Vlčanoch lepšie, ale na mamu zabudli... Všetky jej deti bývajú- Snímka: autor

Next