Katolícke Noviny, 1942 (LVII/2-52)
1942-01-11 / nr. 2
Ročník 57. Ignác Oaíparee« Autorita Cirkvi a pápežstva minulom storočí bol vedený na lev a na pápežstvo útok zo víe/ch strán. Každá revolúcia — a bolo dí veru mnoho — bola namierená proti ne], čo a] je] vznik mal iné príčiny. Absolutistické štáty, hoci po vonkajšej stránke braly ohľad na svätú Stolicu, v skutočnosti Jej autoritu podkcpávaiy. Uberalistickó vlády s ňou nepočitaly. Veda a vysoké školstvo Sša priamo vysmievaly „zastaralým a režitým kresťanským dogmám". Sekr, ktoré sa v posledných storočiach redily ako huby po dáždi, nemalý pápežstvo v úcte a vôbec s ním nepočítaly, ako so svojím vážnym odporcom. Celé Taliansko vrelo proti pápežovi Piovi IX., v ktorom videlo nepriateľa štátnej a národnej jednoty a slobodamyseľné vlády florentská, turínska a rímska po roku 1870 nechcely áni vyjednávať so zástupcami sv. Stolice a nebyť stúpajúcej autority jednoduchého turínskeho kňaza Don Bosca, neboly by bývalý obsadené ani biskupské stolce, prípadne by boli na ne dosadení nehodní biskupi. Autorita Cirkvi a pápežstva boly v tých dobách vskutku nepatrné. V poslednej dobe sme však sved, kam! stúpajúcej autority Cirkvi a pápežstva vo svete. Tento vzrast existuje a vystupuje tým majestátnejšie, čím Väčšie úsilie vyvíja boľševizmus a rôzne sektárske a voľnomyšlienkárske spoločnosti, aby ho zmarily alebo dokonca odstrénily. Aspoň dva prípady spomeniem, z ktorých bude jasné, ako stúpa a vzrastá autorita Cirkvi a pápežstva vo svete. Keď roku 1864 vy' dal pápež Pius IX. slávny Syllabus, v ^Jcr-ím odsúdil liberaiistleké bludy. vtedy písala o ňom oko o slabomyselncm pápežovi, ktorý zaspal dobu a . pokrok, Syllabus len pomaly sa uplatňoval, ale zvíťazil. A encykliky Pia XI. alebo prejavy sv. Otea Pia XII. u| moderná svetová tlač nezamlčuje, ale Ich dosť často cituje a obšírne komentuje. Keď roku 1903 umieral pápež lev XIII. noviny iba veľmi stručne v zastrčených lokálkach referovaly o jeho úmrtí a prejavovaly skôr zvedavosť o jeho nástupcu, než aby hodnotily Íeho dielo a zásluhy. Toho sa dostalo .evcvl XIII. až po svetovej vofne, keď na slávnostnom zasadnutí Medzinárodného úradu práce, jeho predseda Thomas, pri oslave 40. výročia výjdenla encykliky „Perum novarum" chváli tva XIII. a jeho nástupcu Pia XI., ktorí mali toľké pochopenie pre sociálne potreby doby a tak veľmi pomohli robotníctvu. Aká sú príčiny zvýšenia pápežskej autority vo svete? Týchto je mnoho a spomenieme tu aspoň niektoré. Na prvom mieste treba zdôrazniť najmä to, že pápežovía vždy neohrozene a nebojácne stáli na obrane večnej a nezmeniteľnej pravdy. Pápežom vždy šlo iba o pravdu a preto označili za bjud to, čo bolo bludom a kdekoľvek to bolo a neopierali sa "rítom o odporcov bludu z druhého tábora. V tejto rade pápežov je a) terajší sv. Otec . Pius XII. ktorý svojou encyklikou „Summ! pontificate" a svojimi hlbo‘ ými prejavmi zosilnil autoritu Hlavy 'kresťanstva vo svete. Nedajme sa mý. liť, ľudstvo vždy eíti vo svojom vnír tri, v čom je jeho spása a často mi' jmovoľne vzdáva hold tomu, kto mu ju prináša a cestu k nej ukazuje. Cíti, že v sile večných právd a v ich zásadách je jeho život ako v blude je jeho smrť a tak tiež musí uznať, že pápežstvo, tento sile pravdy, je jeho naj[ väčším dobrodincom. Tým, že sa pá- I pežstvo nebojácne postavilo, hoci to bolo nepopulárne, proti bludom, proti I zbožňovaniu vedy, pokroku a človeka, vzbudilo všade stúpencov, «duševne^ ných hlásateľov pravdy, ktorí túto hlásajú všade v súkromnom a vo verejnom živote. Celé šíky vedcov, umeľ eov, spisovateľov, pracovníkov vo všetkých oblastiach myslenia, šíky, ktoré sa ešte mnoia a vzrastajú, bo ly vyvolané pápežmi. Ich encyklikami, rozkazmi, bolesťami a ich hercizmom. Pápeži mnoho ráz veru prichádzajú pred ľudstvo s heroickými pcžiadav< kaml, keďže je to treba pre tuzemské a najmä pre večné dobro ľudstva. Napr. záchrana rodiny. Predstaviteľom modernej vedy sa videlo, že rodina V Bratislave 11. januára 1042. j X C Číslo 2. SttfttšstófóninnM Slovensko na prvom mieste! Apoštolát modlitby sa najlepšie upaltnil u nás! Bratislava. — Apoštolát modlitby podniká už niekoľko rokov akciu, ktorou chce dosiahnuť, aby na svete bola nepretržite každú hodinu a každý deň slúžená sv. omša za sv. Otca, na ktorého čakajú veľmi vážne úlohy v dnešných časoch. Menujú tos Horologium míssarum (omšové hodiny). Do tejto akcie sa zapoja kňazi, ktorí slúžia sv. omšu za pápeža, a laici, ktorí dajú slúžiť sv. omšu, alebo aspoň sa zúčastnia sv, obety. Dosial pristúpilo do tohto apoštolátu 65 štátov celého sveta. Počet sv, omší, slúžených za sv. Otca, dosahuje čísla 15.586. V terajších vojnových časoch však nemožno podať úplne presné údaje o počte sv, omší na rok 1942, lebo zo všetkých štátov ešte nedošly zvesti, ale podľa zpráv z Vatikánu akcia veľmi pekne napreduje, -Pre nás Slovákov je veľmi potešiteľné, že v tejto akcií získali sme čestné miesto! 1. Španielsko . . . 2458 sv. omší 2. Taliansko .... v729 sv. omší 3. Slovensko . 1338 sv. omší 4. Nemecko .... 1226 sv. omší 5. Francúzsko . , , 1095 sv. omší 6. Protektorát . . 985 sv. omší 7. Brazília . . , , . 906 sv. omší 8. Belgicko .... 843 sv. omší Madarsko (19. miesto) 161 sv, omší. Teda iba Taliansko a Španielsko predstihlo Slovenskú republiku počte sv. omší za sv. Otca, Kecľ však uvážime počet obyvateľstva, (Taliansko 40 mil. katolíkov, Španielsko 20 miliónov, Slovensko leta 2 milióny), relatívne sme na 1, mieste. Akciu za nepretržitú reťaz omší za hlavu katolíckej Cirkvi možno nazvať teplomerom lásky k sv. Otcovi. Na tomto teplomere sme sa umiestili na najvyššom mieste. Hovorí to síce aj o tom, že ostatné národy sú zamestnané ťažšími starosťami ako my. Ale táto radostná skutočnosť môže nás naplniť hrdosťou, že pri svojich starostiach nezabúdame prosiť Ducha Božieho pre toho, ktorý láskou objíma všetky národy. Zaväzuje nás k dalšej obetavosti, aby sme sa usilovali udržať si toto čestné miesto medzi národmi. KTK Príkladné nariadenia v Španielsku Z Balangy vylučujú všetkých, ktorí svojím chovaním robili alebo robia pohoršenie Falanga, organizácia novej výstavby Národného Španielska, vytvára Zo svojich radov všetkých, ktorí v súkromnom živote dávali alebo ešte dávajú pohoršenie svojím nepekným chovaním a ktorí si vereine T- posmech z hatol Ír -Ueno iiaDuáeiľscva, jenô aymobolov alebo sluhov. Franco má jemný cit pri kladení pevných základov pre svoje podujatia. Nemôže potrebovať týcb, ktorí v súkromnom živote nezadasťučinia Bohu a Cirkvi. Podľa iného príkladného šnanielskeho nariadenia, ak sa dostane kňaz do žalára zo žaloby pre prečin alebo po právoplatnom rozsudku, trest si odpykáva oddelene od ostatných, väzňov a neslobodno ho zbaviť kňazského rúcha ani slúženia sv. omše. ak mu to povóľ’i--« cirkevná vr'\ prípflJcju'évióo'.iicíid ’ vá^unl načim Tuo sveriť biskupovmu dozoru. Nariadenie začína slovami: „Hlboká úcta a synovská oddanosť Nového španielskeho štátu k svätej katolíckej Cirkvi.. V červenom Španielsku, v Mexiku, Rusku atď. vrhali do žalárov kňazov-mučeníkov. Franco pozná pravú tvár katolíckeho kňaza! Preto aj jeho postoj ku kňazom je celkom iný. Národné otázky ešte i teraz zamestnávajú Španielsko, ba i snahy x> rozvrat. Môže sa stať, že v y spôoftôsti s týmto — alebo vo prípade /i rjre obyčajný prečin — dostane sa kňaz pred súd, azda je i odsúdený. Toto však neotrasie úctou španielskeho štátu voči Cirkvi a kňazstvu. Tento španielsky príklad nás teší! Vidno, že sa mnoho poučili z nedávnej minulosti a dobre poznajú kňazožrútov. Novosti z Madagaskaru 15. zmobilizovaní misionári sa vrátili, jeden zahynul na bojisku Ako pôsobí vojna na tamojších kresťanov J. E. František X. Thoyer S. J., apoštolský vikár vo Fianarantsoa na Madagaskars, píše o udalostiach v posledných mesiacoch Udáva, že 15. zmobilizovaní misionári vrátili sa do svojich staníc. Jeden páter misionár sa nevrátil. Zahynul na bojišti. Miesto neho však prišlo niekoľko celkom nových misionárov. Nedbali na nebezpečenstvá plavby po mori v dnešných vojnových časoch a neľakajú sa ťažkostí, ktoré ich ča kajú v misionárskej činnosti. Následkom anglickej blokády vo svojej tradičnej forme je odsúdená k zániku. Tu vystupuje pápež s encyklikou „Časti connubii" s úplnou dôverou hlása: „Nevzdávať sa ani jediného základného rysu, daného Bohom rodine a manželstvu". Alebo odproletarizovanie: Svet sa priamo vy' smial tomuto s poukazom na stále ra< stúcu biedu a núdzu robotníctva. Pápež odpovedá: „Nech si nikto nenamýšľa, že bude možno účinne uhájiť verejný poriadok, pokoj a súlad v ľudskej spoločnosti, ak sa neprikročí mužne a bezodkladne k prevedeniu odpreletarfzovanía". Kresťanská výchova mládeže: Svet namieta: Holá nemožnosť! Pozrite sa len otvorenými očami na laidzáciu výcljovy v rodinách a spolkoch. Pápež v „Divinl Hlius Magistri" húževnato trvá na požladav' ke: „Nemôže byť v pravom slova smy' sie výchovou taká výchova, ktorá by obmedzenia sú tvrdou skúškou pre misionárov. I samé dielo misionárske tým trpí. Napríklad zmenšená dávka benzínu znemožňuje mnohé cestv, čim sa hatí práca misionárov na širšom poli pôsobnosti. Veľmi ťažkou stratou pre madaeaskarskú misiu je znivočenie veľkostatku, ležiaceho dvadsať kilometrov od Fiamarantsoa, ktorý bol jediným stálym príjmom misie. Z neho sa hradily aspoň tie najpotrebnejšie výdavky. Vojna a ťažkosti z nej plynúce neviedla k poslednému cieľu. Preto v tomto poriadku svetovom, ako ho zariadila božia Prozreteľnosť, nemôže byť plnej a dokonalej výchovy ako kresťanskej. „Svet si nevedel takrečeno rady s boľševickým komunizmom a nerozhodne preberal od neho prvok za prvkom. Pápež však nebojácne označuje komunizmus, ako „sústavu, plnú bludov a rozporov,' ktorá sa nesrevnáva s rozumom a božím zjavením, rozvracia spoločenský poriadok až v samých základoch, neuznáva pravý účel a podstatu štátu, popiera práva ľudskej osobnosti, jej dôstojnosť a slobodu". Ešte jednu príčinu načim zdôrazniť. Pápežstvo v dobe toľkej nespravodlivosti a nenávisti je stĺpom spravodlivosti a lásky. Pripomeňme sl ako Lev XIII. po porážke Talianov v Abesínii pôsobia na veriacich rozlične. Menej horliví všetko znášajú trpko, vracajú sa k pohanským zvykom a spúšťajú sa Boha. Tí, ktorí sú vo viere pevní, stávajú sa pod údermi tvrdého osudu ešte lepšími. Na konci júna 1940 mal vikariát Fianarantsoa 179.500 pokrstených, z ktorých je 1500 Európanov. V období 1939—1940 bolo 9491 krstov, 508.365 spovedí, 1 mil. 502.913 sv. prijímaní. V školách bolo 20.347 žiakov, 16 chlapcov vstúpilo do malého seminára. prosí neguša, aby šetril a vrátil talian skych zajatcov, ako Benedikt XV. v hrôzach minulej svetovej vojny sprostredkuje v štátoch výmenu zajatcov a volá k vojnuvedúcim mocnostiam, aby ukončili krviprelievanie neviných, ako Pius XI. posiela do Ruska potraviny nešťastným hladujúcim a vo svojich encyklikách opäť a opäť vyzýva svet, aby sl ľudia vzájomne pomáhali v láske a spravodlivosti, ako Pius XII. zasahuje u štátnikov v prospech obnovenia pokoja a organizuje vo Vatikáne úrad pre uľahčenie styku zajatcov a nezvestných s Ich rodinami a príbuznými, hmotne pomáha emigrantom a utečencom atď. Nuž pri toľkých ústliách a počinoch pápežstva niet sa čomu diviť, že autorita Cirkvi nevídanou mierou stúpa, čomu sa môžeme, my verné dletky Cirkvi, iba úprimne tešiť a radovať. Nezabudnite si prečítať v tomto čísle: Autorita Cirkvi a pápežstva, sír. í. List z Večného mesta, str. 4. Na Štedrý deň vo Vatikáne, str. 6. Čas modlitby, str. 8. Časovosti Charakter — to by malo byt čosi ako zázračný nápoj, ktorého by sa každý rád na/pil s najsladším pocitom. Škoda, že je to iba etnost, ktorú tak ťažko zasadiť tudtom do srdca, aby sa rozrástla v mohutný ker. Alebo aspoň tak sa vám to dnes, kect treba znášať toľko všelijakých nárazov, zdá. Ako keby mnohí z ľudí ani necítili, že treba im byt. aj charakternými. Chválime sa, že sme už dost vzdelanými, čo však zo vzdelania bez charakteru? Náš profesor náboženstva nám bol na strednej škole povedal: „Vzdelanosť bez charakteru je zločin jednak na patričnom indivíduu, jed* nak na ustanovizni, ktorú on spravuje.“ Koľkým by to dnes bolo treba deň čo deň prízvukovať. Čudné ženy. Je len zrejmé, že mnohé z tých výstrelkov, ktoré popáchaly tzv. moderné ženy„ VZ'Z.’'-. .ČÄXlí* -: U. nďUä rjO.t i tzv. ženská otázka podrobená ostrej kritike. Musíme uznať, že jestvujú dva tábory žien. Do jedného patria tie, ktoré si uvedomujú svoju ženskosť a podľa toho usmerňujú i celý svoj život a počínanie. Pre tie netreba vynachádzať nejaké evtrapomenovanie alebo ktovie aké výrazy. Najvýstižnejšie a i najpeknejšie ich možno charakterizovať slovom: matky. Ženy-matky. Druhý tábor vytvorily tzv. emancipované ženy. Ženy, ktoré sa sľlou-mocou chcú vyrovnať mužom. Sú si síce vedomé, že dosiahnuť úrovne mužov sotva budú môcť, no vždy si nájdu dosť dôvodov, i keď pričasto malicherných, aby sa dostaly ta, kde by sa život zaobišiel i bez nich. M. i. sa spomína dosť často, že ženám sa nepatrí, alebo aspoň nie v takom množstve, ako to vidíme dnes, študovať na vysokých školách. „Slovenská pravda“ bola kedysi o tom uverejnila úvodník. Jeden zo ženských časopisov ša bol do toho nedávno zadrapol, aby dokázal opak. Vidno, že tie emancipované ženy sú i neústupné a tvrdošijné. Odpovedať im znova alebo polemizovať? Možno, že by to bolo asi toľko ako hrach na stenu hádzať. Predsa im však nezaškodí zacitovať pár úprimných a pravdivých slov od G. Hauptmanna, ktoré uvádza vo svojom románe Atlantis na str. 36.: Veľkými reformátorkami ženského sveta nie sú tie, ktoré majú úmysel urobiť ženu v každom ohľade rovnocennou s mužským, ale tie, ktoré si uvodemia, že každého, ešte aj toho najväčšieho muža, porodí žena .... Prirodzeným právom ženy je právo na dieťa.“ Nuž ale niektorým to darmo budete pripomínať. Ony si budú len po svojom: rúž, cigarety, aktovka, kôň, lietadlo a pod. Niet čudnejších stvorení... St. J. Slováci a Slovenky čítajú najrozšírenejší slovenský týždenník — Kcťíolícke noviny