Katolícke Noviny, 1968 (LXXXIII/1-52)
1968-01-07 / No. 1
Za pravdu, spravodlivosť a lásku Ročník 83 7. januára 1968 Cena 50 halierov Číslo 1 Posolstvo Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva v ČSSR veriacemu ľudu V mene Božom otvárame nový rok Dr. Jozef Korec, dekan CM bohosloveckej fakulty Na úsvite každého roku ľudia si podávajú ruky, želajúc si navzájom duchovné 1 hmotné dobrá ako náplň radostného a šťastného života. Aj štátnici si vymieňajú novoročné blahoželania, želajúc krajinám a národom sveta rozkvet, blaho a mier. Aj hlava katolíckej cirkvi, Svätý Otec želá svetu požehnaný a pokojný beh celého nastávajúceho roku. Keď zhrnieme všetky nov proč n é želania do jedného mravného centra, vidíme, že spoločným menovateľom je vrelá túžba ľudí po šťastnom, sociálne spravodlivom a mierovom živote. Teraz je príhodný čas zamyslieť sa nad vnútorným svetom ľudí a spoločnosti, 5i tá obrovské energia rozumu a rúk, investovaná do výstavby sveta a spoločnosti, sleduje výlučne blaho ľudstva. Je pravdou, že súčasný ekonomický, kultúrny a technický proces prináša ľudstvu mnohé a veľké dobrá. No pravdou je aj to, že značná časť ľudskej energie a aktivity odteká kanálmi eogizmu, mamonárstva a tupého svedomia jednotlivcov mimo spoločnej pokladnice ľudstva. Spoločenský vývoj rastie súbežne s vývojom vedy a techniky. Sme stále náročnejší. Naša náročnosť však nesmie byť väčšia, než je kapacita hodnôt, ktoré vytvárame. Hoci veľa tvoríme, stále sme niečím dlžní prítomnosti pre budúcnosť, najmä často v kvalite našej práce. A preto v neustálej dynamike života nesmieme zabudnúť na mravný a duchovný rast človeka. Nechceme, pravda, iba hovoriť, akými majú ľudia byť. ale skôr akým mám byť ja. Keby každý začal sám od seba, čoskoro by bol svet taký, akým ho chceme mat. A preto zaostrime novoročné myšlienky na seba. Ľudské životy, začínajúce v lone matiek, pučiace v teplom náručí rodičov, kvitnúce a dospievajúce, sú najcennejším majetkom tejto zeme. Hodnotu ľudského života najvýraznejšie ocenil Ježiš Kristus, keď ako Boh prisvojil si prirodzenosť človeka a smrťou kríža vyplatil cenu človeka. Ako strašne a cynicky sa vysmievajú tejto pravde tí, ktorým sú cennejší vtáci a zvieratá v zoologických záhradách, než ľudia. Napríklad tí, čo nad Vietnamom zacláňajú oblohu čiernou stuhou smrti a smútku. Tí, čo vietnamskému ľudu, brániacemu svoju národnú slobodu a nezávislosť, „veľkodušne“ udelili krátku vianočnú a novoročnú prestávku v krviprelievaní. Tí, ktorým sa stala vojna profesionálnym športom. A preto tým nástojčivejšie sa dnes tlačí na jazyk slovo ľudskosť a šťastie. Toto slovo je na novoročných pohľadniciach, v telegramoch a v osobných blahoželaniach. Nuž pokúsme sa vyjadriť niekoľko zásadných myšlienok a zostaviť z nich mozaiku šťastia. Je pravdou, že všetky dobré zásady sú už dávno povedané a napísané. Ostáva už len ich uskutočňovať. Byť šťastným a iných urobiť šťastnými, to je prvá úloha človeka a spoločnosti. Veď nikto nie je zbytočný na svete, ak uľahčuje bremeno inému. A preto nestrácajme vieru v dobro ľudstva. Pomyslíme si na stámilióny ľudí, ktorí nám nikdy neurobili nič zlého. Koľko rozumu a energie sa vynakladá na to, aby sa ľuďom ukázalo, akí sú zlí. Predstavme si však, že by sa všetka energia vydala na to, aby sa ľudom ukázalo, čo je v nich dobrého. Arabská legenda hovorí, že raz išiel Kristus po ceste, zastavil sa pri skupine ľudí, ktorí stáli pri mŕtvom psovi a hovorili o ňom všetko to najhoršie. A Kristus im povedal: „Pozrite sa, aké krásne zuby má ten pes.“ Pravdou života je, že čím je človek rozumnejší a lepší, tým viac dobra I*. Drahí veriaci! Celý kresťanský sv<jt ioslávil pred niekoľkými dňami pdfijhrtku narodenia Spasiteľa, Pána áfflfoo sveta, príchod Božej lásky nahem. Ešte stále zaznievajú v našiclfljlysliach slová radostného posolstva^jSbstierov a velebné slová anjelov: Ijpjpra na výsostiach Bohu a na zenJP pokoj ľuďom dobrej vôle. > TM Do tohto vianočného údobia padá i začiatok nového občianskeho roku, oktáva Narodenia Pána, pamiatka na deň, kedy Syn Človeka dostal meno Ježiš. Nástup nového roku, do ktorého zaznieva odozva radostného posolstva o Vtelení Lásky, každoročne hlboko pôsobí na veriace duše kresťanov, pretože človek dvadsiateho storočia si vrúcne želá a chce na tom spolupracovať, aby radostné posolstvo o všeľudskej láske a pokojnom živote na tomto svete došlo svojho uskutočnenia. ☆ Katolícke duchovenstvo našej vlasti sa pred rokom zišlo zo všetkých diecéz, aby mohlo konštatovať, že cesta, ktorou sa až dosial uberalo, je správna a preto na nej v budúcnosti nachádza v ľuďoch. A naopak, zlý človek o každom zmýšľa zle. Starogrécky Ezop to povedal takto: „Ľudia nesú so sebou dva batohy. Pred sebou batoh s chybami iných, vzadu batoh vlastných chýb. Pretože ten zadný batoh nevidia, hovoria iba o chybách iných ľudí.“ Možno, že ľudia nie sú horší dnes, než boli kedysi. Len zpravodajstvo o ich činoch je dnes dôkladnejšie. Pravda, nezatvárame oči pred ľuďmi, ktorí sú skutočne zlí, asociálni, a to z rôznych príčin, ktoré skúmajú psychiatri, pedagógovia, kriminalisti sudcovia. O nich platí, že vetva, oda rezaná od ostatných vetví, je odrezaná aj od celého stromu. Tak aj človek, ak sa svojimi činmi rozíde s druhými, odpadá od celej spoločnosti. Najviac zla pochádza z duševnej prázdnoty, nudy a lenivosti, a každý život padá do záhuby, keď si človek zvykne žiť na účet iných. No ľudskosť musí ísť tak ďaleko, aby sme trpeli hladom lásky k človekovi, lebo hladnému chutí aj zle upečený chlieb. A pretože nemáme pred sebou život neobmedzene dlhý, zanechajme po sebe niečo ako svedectvo, že sme žili pre vyšší cieľ, než je to, čo umiera s nami. Život je krásny, aj keď býva zarastený tŕním. Svet je nádherná kniha, nemá však cenu pre toho, kto nevie z nej čítať. A tak vstupujeme do nového roku s duševným optimizmom pracovať statočne, žiť šťastne a spaľovať sa v službe dobra. My kresťania začíname nový rok v mene Božom. To znamená, že sa zaväzujeme plniť vôľu Božiu, svoje náboženské, stavovské 1 občianske povinnosti a tým prispievať ku šťastiu všetkých. Rok je akoby čistý blok o 365 listoch, ktoré máme popísať činmi, za ktoré sa nemusíme (Dokončenie na 3. str.) zotrvá. S potešením a so zadosťučinením mohli sme sledovať rokovanie koncilu, ako i texty dokumentov, v ktorých sa ozývali myšlienky, ktoré sme vo svojej činnosti už predtým často preberali a svojou prácou vo svojej vlasti uskutočňovali. Náboženský život u nás plynie pokojným tokom, naše duchovenstvo snaží sa svedomito vykonávať svoj pastiersky úrad, veriaci ľud má postarané o bohoslužby a o potreby svojho náboženského presvedčenia, naše chrámy sa veťkým nákladom štátu a vďaka obetavosti veriaceho íudu opravujú, takže naša vlasť môže sa skutočne honosiť väčšinou svojich kostolov ako máloktorý štát na svete. Buď Bohu vďaka za to, že náš veriaci ťud aj svojou poctivou prácou výdatne prispieva ku budovaniu spokojného života v našej vlasti. Veď encyklika „Populorum progressio“ velmi zdôrazňuje hospodársky rozvoj a dokonca mu dáva meno mier. „Podľa príkladu Kristovho,“ hovorí sa v encyklike, — „opovažujeme sa naliehavo žiadať: »hľadajte a nájdete, otvorte cesty, ktoré vedú ku vzájomnej pomoci, prehfbeniu vedenia, ku oživeniu sŕdc, bratskejšiemu životu vo všeobecnom ľudskom spoločenstve!«“ (Cl. 85). „Keď je rozvoj novým menom mieru, kto by sa zdráhal venovať všetky sily na jeho dosiahnutie?“ (Cl. 87). ☆ Bohužiaľ, treba konštatovať, že za uplynulý rok neuhasli ohniská ľudskej zloby, a že vojna vo Vietname dosiaľ trvá, áno, že americkí votrelci svoj teror ešte stupňujú. Dostávame listy od svojich spolubratov, katolíckych kňazov z Vietnamu, ktorí nám opisujú svoje utrpenie a žialia nad stratou svojich drahých a nad zničením svojich kostolov. Vyzvali sme vás pred časom, aby ste sa zúčastnili celonárodnej zbierky pre potreby trpiaceho, a pri tom nesmierne hrdinského ľudu Vietnamu, a dnes vám ďakujeme za vaše dary, ktoré pomôžu zmierniť rany, ktoré zasadzuje tomuto ľudu ničivá vojna, rozpútaná americkými útočníkmi. Tento neľudský stav podnietil i Svätého Otca Pavla VI. k tomu, že v osobitnom posolstve z 8. decembra 1967 navrhuje národom celého sveta uznať prvý deň každého roku za Deň mieru. Všetci ľudia dobrej vôle na celom svete usilujú o to, aby už ustalo krviprelievanie a bol nastolený mier. Mier, to je jedno z najsladších slov ľudského pokolenia. Mier, to je jeden z najdrahších darov Najsvätejšej Trojice. Mier, to je skutočné šťastie tu na zemi. Preto aj všetci Duchom Svätým osvietení spisovatelia Svätého písma Starého i Nového zákona nepoznajú vzácnejšieho Božieho daru nad tento najvzácnejší dar Boží. „Pokoj vám!“ pozdravuje Pán Ježiš znovu a znovu svojich apoštolov (Lk 24, 3B). „A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každú predstavu“ sľubuje svätý apoštol Pavol všetkým svojim verným veriacim kresťanom (Flp 4, 7). Prorok Izaiáš nazýva muža, ktorý zvestuje pokoj „poslom blahozvesti“ (Iz 52, 7). A múdry autor Knihy prísloví sľubuje: „Tí však, čo narádzajú pokoj, dožijú sa radosti“ (Prís 12, 20). Pokoj si želajú ľudia Starého i Nového zákona, pri príchode: „Pokoj ti, pokoj domu tomuto“. Pri odchode želajú pokoj sebe a pri lúčení: „Vade in pace — Odíď v pokoji“. Práve tak ako Sväté písmo, aj Cirkev oplýva vo svojej liturgii modlitbami za mier a pokoj ľudu. — Pri Obete omše svätej modlí sa kňaz t jej mene: „Zbav nás, prosíme, Pane, od všetkého zla minulého, prítomného i budúceho, a na orodovanie blahoslavenej a slávnej Bohorodičky Márie, vždy Panny... daj milostivo p ok o j v našich dňoch, aby sme, podporení pomocou tvojho milosrdenstva, boli vždy oslobodení od hriechu a bezpeční pred každým nepokojom.“ A potom želá kňaz všetkým prítomným v mene Pána Ježiša: „Pokoj Pánov nech je vždy s vami,“ a modlí sa úpenlivo: „Beránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, daruj nám polt o j.“ Keď teda mier je najvzácnejším darom Božím podľa učenia Svätého písma, podľa učenia Cirkvi, podľa výrokov svätých Otcov minulých dôb a podľa výrokov veľkých duchov dneška — potom zachovanie mieru je vecou každého z nás. Hovorí sa, že mier je vložený do našich zopätých rúk. Ano, je to pravda, ale nie celá pravda. „Človeče, pomôž si,“ hovorí naše príslovie, „aj Pán Boh ti pomôže!“ Modli sa, ale aj pracuj na budovaní mieru! My všetci musíme byť spolupracovníkmi, spolutvorcami a spolučiniteľmi mieru! Vyzýva nás k tomu Cirkev svätá, keď hovorí: „Sme presvedčení, že všetci kresťania, naši bratia, zdvojnásobia svoje spoločné snahy, aby svetu pomohli zvíťaziť nad egoizmom, pýchou a súperením, prekonať nesmiernu ctižiadostivosť a nespravodlivosť a otvoriť všetkým cesty ľudskejšieho života, v ktorom by každý našiel lásku a pomoc ako blížny svojho brata.“ (Cl. 81). Je našou prvou vlasteneckou povinnosťou, ale i naplnením nášho kresťanského presvedčenia stáť poctivo na mieste, kam nás Božia prozreteľnosť postavila, a plniť svoje povinnosti, ako najlepšie dokážeme. Vianoce sú sviatky lásky, a Boh od nás žiada, aby sme sa navzájom milovali. „Keby však niekto povedal, že miluje Boha, a nenávidel by brata svojho, luhal by. Veď kto nemiluje brata svojho, ktorého vidí, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí?“ (1 Jn 4, 20). Skutočný kresťan sa musí naučiť tejto veľkej láske, ktorá dokáže odpúšťať, lebo dnešná Cirkev je ľudom Božím a je tu preto, aby slúžila. o Každý z nás musí vydávať svedectvo Kristovi. „Buďte milosrdní, ako Otec váš je milosrdný! Nesúďte, a nebudete súdení... Odpúšťajte, a bude vám odpustené“ (Lk 6, 38—37). A prvým zábleskom toho skutočného humanizmu bola hviezda betlehemská, ktorá ukázala ľudstvu miesto, kde sa Najvyššia Láska zrodila. Aj my chceme ísť za touto hviezdou, za láskou, za všeľudským humanizmom, aby sme sa pričinili o súčasný svet ľudskejší a tým krajší a šťastnejší. V tomto duchu pozdravuje vás na prahu nového občianskeho roku Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva našej vlasti so želaním, aby sa v nastávajúcom roku vaším spoločným pričinením naplnili slová vianočného anjelského pozdravu: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Amen. (Toto posolstvo bolo veriacim prečítané pri bohoslužbách v nedelu dňa 31. decembra 1967) ROKLONA TROCH KRÁĽOV — oltárna skriňa bočného oltára v katedrálnom chráme o SplSskej Kapitule. (Foto: St. Klubért)