Katolícke Noviny, 1971 (LXXXVI/1-52)
1971-01-10 / No. 1-2
Dr. Július G á b r i š, ordinár trnavský Naše hlavné želanie do nového roku: MIER SVETU! Na prahu nového roku od dávna si ľudia blahoželajú. Pri stretnutí sa ich prvé slová samočinne zameriavajú na to, aby si želali všetko dob ré do nastávajúceho roku. Hoci jestvuje len veľmi málo ľudí, ktorí by zavrhovali tento starý, dejinami udomácnený zvyk, predsa veľmi mno ho je tých ľudí, ktorí v novoročnom blahoželaní vidia iba prázdnu spolo čenskú zdvorilostnú formu. Katolícka cirkev, hneď od zavede nia kresťanskej éry1 v VI. st., snažila sa dať náboženskú náplň tejto starej, často zneužívanej časovej príle žitosti predovšetkým tým, že z prvého dňa v roku vytvorila zasvätený ná boženský sviatok. Hlavným poslaním tohto novoročného sviatku pôvodne bolo utvrdzovať kresťanov v presved čení. že dejstvovanie jednotlivého človeka i celého ľudstva nie je v rukách dajakého slepého osudu, ale je vytvárané dvomi dôležitými Činí * V teľmi. Jeden je prirodzený a druhý nadprirodzený. Prirodzeným činíte lom je sám človek obdarený slobodnou vôľou. Nadprirodzený činiteľ je Božia Prozreteľnosť. Pri rešpektova ní týchto dvoch danosti je mužné vplývať i na osudy ľudskej budúc nosti. Preto novoročné želanie kreš tana, najmä ak je to želanie korešpondujúce so želaním celej Cirkvi, dostáva zvláštnu reálnu bázu. Mnohí ľudia, veriacich kresťanov katolíkov nevynímajúc, sa domnieva jú, že Pán Boh stvoril tento svet ke dysi veľmi dávno na šesť ráz alebo za šesť biblických dní, ako to čítame na prvých stranách Svätého písma a odvtedy tento svet sa opotrebúva, až naraz zahynie. Toto je síce pravda, ale v Písme iba obrazne zvýraznená, pre mravné usmernenie človeka Z teológie totiž vieme, že na Boha sa treba dívať ako na „Actus purus1 (číre konanie). Preto Pán Boh hoci skutočne kedysi na začiatku času začal tvoriť tento svet, tvorí a dotvára ho i teraz. Jeho stvorenie bude ukončené až na konci času. — Pán Boh najprv začal tvoriť svet pomocou fyzikálnych zákonov. Vtedy vy tvoril štruktúru hmoty. Na základe zákonov biologických oživil vesmír. Týmito dvomi druhmi zákonov vytvo ril iba materiálne lešenie pre sku točný nadčasový svet. Ten chcel za čať tvoriť až keď stvoril človeka, a to pomocou zákonov morálnych, ktoré vtlačil do jeho svedomia. Človek mal sa stať živým nástrojom Božím pre tvorenie a dotváranie sku o oo Anketa o pápežových cestách Wickertov Inštitút v Tiibingách na otázku, čl sú za päpežové cesty do sveta, dostal takéto odpovede: 57 % opýtaných katolíkov bolo „za“, 33 % „proti“ a 10 % bolo indiferentných. Z protestantov 81 °/o opýtaných bolo „proti“, 29 % „za“ a 10 % indiferentných. Hfa, koľko hláv, toľko mienok! Smerodajné sú však slová Svätého Otca Pavla VI.: „Láska Kristova nás núti kázať pravdu, uľahčovať kríže, oznámit posolstvo spásy a posväcovať ľudí.“ (d) točného trvalého sveta, čiže „Kráľovstva Božieho na zemi“, ako ho nazval Kristus. Jednou z dôležitých známok tohto ľuďmi budovaného sveta má byť pokoj. Kráľovstvo lásky a pokoja, ako spievanie v prefácii o Kristovi Kráľovi. Keďže človek má slobodnú vôľu, sám rozhoduje, svojou slobodnou vôľou, či sa chce stať nástrojom Božím pre budovanie „kráľovstva pokoja“, či len materiálneho lešenia tohto sveta, alebo či vyhnaním Ducha Svätého zo svojej duše neprepožičiava sa dokonca za nástroj ducha zla, ktorý je nepriateľom „kráľovstva pokoja“. Svätý Otec Pavol VI. už pred štyrmi rokmi vyhlásil prvý január za „Deň mieru“. Týmto chce, aby každý katolík už v prvý deň roku nielen sa nad problémom mieru zamyslel, mier a pokoj ako predpoklad ľudského šťastia svojim blížnym zaželal, ale tiež sa pevne rozhodol, že v nastávajúcom roku chce sa stať skutočným budovateľom mieru. Lenže budovanie skutočného mieru musí mať svoj logický postup. Najprv sa človek musí snažiť vybudovať si mier v sebe. Človek buduje mier v sebe vtedy, keď sa snaží tak zmýšľať a žiť, aby jeho skutky zodpovedali hlasu jeho svedomia. Potom musí začať budovať mier okolo seba a to v tom najbezprostrednejšom prostredí. Je to prostredie rodinné a prostredie každodenného pracoviska. Už prví kresťania za ideálny prostriedok budovania mieru okolo seba pokladali dôsledné realizovanie kresťanskej zásady: „Co nechceš, aby tebe iní robili, nerob to ani ty im. — Čo chceš, aby tebe iní robili, snaž sa to robiť ty im!“ Toto je jediná metóda, pomocou ktorej môže kresťan spĺňať základnú požiadavku svojho náboženstva, t. j. zachovávať zákon lásky k Bohu a k blížnemu. Pri zachovávaní tohto zákona Boh prijíma človeka za svoj živý nástroj pre budovanie nadčasového sveta, pre budovanie pozemského kráľovstva lásky a pokoja. V tohtoročný prvý deň v intenciách Sv. Otca Pavla VI., modlili sme sa k Všemohúcemu, aby dožičil mier celému ľudstvu. Treba však, aby sme si vytvorili aj pevné predsavzatie, že v tomto novom roku urobíme všetko, čo bude v našich silách, aby sme dosiahli mier v sebe, a stali sa nástrojom pre budovanie mieru okolo seba, najmä v kruhu svojej rodiny a na svojqm pracovisku. Na tento novoročný úmysel Cirkev, naša spoločná pozemská Matka, s radosťou nám dáva svoje požehnanie a Prozreteľný Formovateľ osudov jednotlivca i celého ľudstva svoju účinnú milosť. Naša istota a nádej za bránou nového roku (Snímka: L. Kramář) Jednota je sestrou mieru Z novoročného mierového posolstva Svätého Otca „Ľudia roku 19711 Ručičky času na hodinách našej histórie, ručičky nášho času oznamujú začiatok nového reku. Ako aj pri predchádzajúcich príležitostiach, aj teraz tento nový rok chceme otvnrif ze srdca prameniacim dobroželaním a mierovým posolstvom. Mier vám! Mier celému svetu! Vypočujte si nás, lebo je to hodné. Áno. So známym slovom predstupujeme pred vás: Mier. Toto slovo veru potrebuje svet a práve preto toto slove aj dnes pôsobí silou novoty. Otvorme len oči na úsvite nového roku a všimnime si dva rady tých všeobecne sa ukazujúcich faktov, ktoré majú ťažký vplyv na národy, rodiny aj jednotlivé osoby, a bezprostredne riadia naše osudy. Každý z nás môže z nich čítat.“ „Na konci vojny každý zdôrazňoval, že DOST. Coho však bblo dosť? Všetkého, čo viedlo k vraždeniu a nezmeratetnému ničeniu. Bezprustredne po vojne, pri rodení sa súčasnej generácie v duši ľudstva so svetlom blesku sa ozrejmilo: Nestačí, že sa zakryjú hroby, liečia rany, odstránia stopy ničenia, obnoví a zlepší sa pôda.. Treba likvidovat aj príčiny vojny. Hľadať a odstrániť treba tieto príčiny. To bola múdra myšlienka. Svet si aj vydýchol, zdalo sa, že rodí sa nová epocha všeobecného mieru. Aby sa vyhlo novým vojnám, každý sa pripravoval prijať zásadné zmeny. Zo strany pulitických, sociálnych a hospodárskych štruktúr otvárali sa perspektívy k obdivuhodnému horinzontu mravných a sociálnych obnov. Hovorilo sa o spravodlivosti, o ľudských právach, o pozdvihnutí slabých, o usporiadanom spolužití. organizovanej spolupráci. Prišiel rad na veľké gestá. Víťazi napr. pomáhali premoženým. Zakladali veľké ustanovizne. Svet sa začal zariaďovať podľa zásad solidarity a spoločného dobrobytu. Zdalo sa, že je určená cesta mieru, ako prirodzená a trvalá podmienka života. Co však vidíme po 25 rokoch z tohto myšlienkového pokroku? Predovšetkým na rôznych miestach pôsobí vojna sta nezahojiteľná rana. čenstvo, že vojny sa |e veľké nebezperozšíria a budú ešte vážnejšie. Miestami ďalej trvá, ba rastie spoločenská, rasová i náboženská diskriminácia. Oživa mentalita zaniklých čias. Vífazia psychologické, potom politické pozície minulosti Sarapia démoni včerajška. Hospodársky záujem ako najvyššia moc znovu vykořisťuje slabého. Znovu vládne nenávist a triedny boj. A medzi nárudmi, ale aj v nich sta epidémia sa šfri vojna. Opát dvíha hlavu nacionálna pýcha a boj o politickú moc. Proti sebe stojace ambície, uzavretý a nerozriešiteľný šovinizmus rás a ideologických systémov opát hlása pästné právn žnnvu podrobujú ľudí mučeniu, novým prostriedkom sa stal teror, zločin, násilie, znova sa hrajú s ohňom, nestarajúc sa, že môžu spôsobiť veľký požiar.“ „Na šťastie vidíme aj iné idey a skutky. Ustavične rastúcu silu mieru. Lebo napriek všetkému vec miera napreduje. Zavše zastane, potkne sa o prekážky, ale napreduje a čoraz viac dáva svetu tušiť, že zvíťazí. Všetci vieme, že mier je potrebný. Morálny vývoj ľudstva, ktorý rozhodne smeruje k jednote, napomáha vec mieru. jednota je sestrou mieru, keď obe v slobode sa stretnú. Aj verejná mienka žiči mieru, lebo pokladá za nemožnost, aby protiklady samoúčelnou vojnou, ako jediným fatálnym prostriedkom, sa mohli vyriešil. Aj čoraz užšie kultúrne, hospodárske. obchodné, športové styky, ako aj styky cudzineckého ruchu, napomájú mier. Musíme žiť spolu a je krásne spoznávať sa, uctiť sa a pomáhať si navzájom. Celkom hlboké bude v našom svete vedomie solidarity. Aj to nesie mior dopredu. Aj medzinárodné spojenia ustavične sa rozvíjajú a vytvoria pod mienky aj záruky porozumenia. Prozretefnostný charakter veľkých me dzinárodných a nadnárodných ustanovil ni sa čoraz lepšie ozrejmuje. Myslime čl už na začiatok, či na splnenie mierového spolužitia ľudstva. Hľa, dvojakosf: Aj naša otázka je dvo jaká: Prečo chátra mier? a: Prečo na preduje mier? Aký živel vyzdvihuje na ša analýza v pozitívnom a negatívnom zmysle? Tým živlom je vždy človek. V prvom prípade devalvovaný, v druhom svojimi hodnotami obdarený človek. A teraz nastolíme také slovo, ktoré zdaň livo môže mat aj viac pojmov, ale ktoré, ak - ho skúmame podľa meradla jeho hľbký, vždy ostáva vysoko šľahajúcim plameňom. A týmto slovom je: láska, láska k človeku. Ako prvá hodnota nášho pozemského životného poriadku. Láska a mier totiž sú dve navzájom súvisia(Dokončenie na 4. str.) A] príslovie hovorí, íže minulý čas sa ni- Ikdy nevráti. Rok sedemdesiaty Je nenávratne za nami. Tí, [ktorých tlačí zodpovednosť, ostali niekomu alebo za nieča dlžní, ktorí sa previnili, nesú bremeno do novédio roku, lebo povinnosť skladania účtov neostáva suspendovaná na prahu nastávajúceho roku. Je povinnosťou každého z nás, aby sme sa zavše vážne zaa mysleli nad pominuteľnosťou života našou zodpovednosťou. Vždy sa našli ľahkomyseľní ľudia, ktorí striasali zo seba všetky morálne záväzky. Kniha Múdrosti ich charakterizuje tak, že ich uvažovanie je takéto: „Krátky je a trudný život náš, niet lieku pre človeka na konci... Časom sa i meno naše zabudne a nik si nepripomenie naše diela. Stratí sa život náš ako stopa oblaku... Užime sveta rýchle ako za mladi. Zasýťme sa vínom drahocenným, myrhou rovnako, nech nám neunikne ani jeden jarný kvet! Ovenčme sa pukmi ruží prv než odkvitnú!“ (2, 1—22) Kto si vytyčuje za cieľ života len jeho užívanie bez plnenia povinností voči rodine a spoločnosti, ten je Bez možnosti návratu na pomýlenej ceste, ktorá vedie do záhuby. Každý rozumný človek si všíma výroku trpezlivého Jóba: „Je malý počet rokov budúcich a bez návratu cestou ja pôjdem“ (26, 12). Počet rokov sa skracuje, pre mnohých v tomto roku aj končí. Je krásnym predsavzatím, dôstojným pre kresťana, ked si na prahu nového noku ipoivie: Chcem svoje každodenné povinnosti v tomto roku tak verne plniť, ako keby som žil posledný rok svojho života. Chcem sa venovať povinnostiam všedného dňa. Každý deň sa dám s chuťou do práce. V plnení svojich drobných povinností chcem byť veľký! Na taký záväzok možno povedať že je základom hrdinstva. Lebo zo statočne konanej drobnej práce vyrastajú veľké diela a pamätníky dejín. Kresťan sl je vedomý aj toho, že práca je povinnosť, uložená samotným Stvoriteľom. Je zákonom. Viaže všetkých okrem detí, nemocných a starcov. A ked niekto práceschopný chce žiť bez práce, priživovať sa na mozoľoch svojho spolublížneho, prehrešuje sa proti platnému poriadku prírody. Ani v obtjobí vyspelej mechanizácie, automatizácie a výpočtovej techniky sa spoločnosť ľudská - nezaobíde bez práce a bez drobného plnenia povinností. Naše polia neurodia bez práce, zrno pre každodenný chlieb sa musí zomlieť, chlieb sa musí upiecť, rozvážať a predávať.' Šatstvo, ktorým sa odievame, domy v ktorých bývame, nábytok, ktorý v bytoch používame, veci, ktorými si život spríjemňujeme, spoje, ktorými udržujeme náš vzájomný styk, to všetko sú plody umnej a usilovnej ľudskej práce. A do tejto práce sa musí zapojiť každý. Ináč všetko máva svoje ukončenie. Dni školského vyučovania končia sa záverečnými skúškami. Bohoslužbám je ivenov&ný deň Pánov. Aj zotavenie má svoj rámec a čas. Dovolenky majú predpísanú hranicu. povinnosť je však zákon, Pracovná ktorému podliehame "každý pracovný deň. Na začiatku nového roku si povedzme, že svoje každodenné povinnosti budeme pokladať za prvoradú úlohu a plnenie Božej vôle. Deň bez splnenej povinnosti budeme pokladať za stratený deň, za hriech, za'ktorý sa budeme musieť zodpovedať aj pred Bohom. Najsladším a najmilším pocitom pre človeka je vedomie statočne vykonanej povinnosti. Koloman Š t e f k o Kardinál Döpfner za mierové priateľstvo Na výročnej konferencii nemeckého katolíckeho mierového hnutia „Pax Christi“ kardinál Döpfner, predseda nemeckej Biskupskej konferencie, ktorý je zároveň aj vedúcim katolíckeho mierového hnutia, vyslovil nádej, že pomery budú čoskoro také, že bude môcť vykonať návštevu u svojich bratov, poľských biskupov. V tejto súvislosti kardinál uznanlivo sa vyslovil o dohodách medzi západonemeckou vládou a ZSSR, ako aj Poľskom, ktoré — ako zdôraznil — napomáhajú mierové priateľstvo medzi ľuďmi.