Katolícke Noviny, 1971 (LXXXVI/1-52)

1971-05-23 / No. 21

DUCHOVNÝ POKRM TÝŽDŇA (Týždffň po 7. nedeli veľkonočnej) PONDELOK: „TERAZ VERÍTE...?“ (Jn 16, 29-33) Apoštolovia sú, mužovia „tvrdého srd­ca“. Kristus Pán si získava ich „duše“ iba postupne. To Isté sa odohráva aj v dejinách s „mystickým Kristom“, s Cir­kvou. A k¥o by vedel opísať dobrodenia Cirkvi, ktoré svetu priniesla? Kto by opísal kultúrne hodnoty, ktoré tvorila v minulosti a tvorí .aj v súčasnosti? Pri budovaní domu sa používa rôzny mate­riál. Cirkev v našej vlasti chce dať k dispozícii všetok svoj duchovný a mo­rálny potenciál pre budovanie „domova šťastia a pokoja“ pre všetkých. UTOROK: „A ŽIVOT VECNÝ JE V TOM, ŽE POZNALI TEBA...!“ (Jn 17, 1—11aj Pri pohľade na Heliopolis v Baalbelku na vykopávky v Tyre alebo v Byblose, nám víria hlavou tisíce otázok. Chrámy hovoria o viere vtedajšieho človeka. Amfiteátre o láske k športu a k teles­nej zdatnosti. Ornamentika hlavíc mo­hutných obeliskov o umeleckom nada­ní. Parné kúpaliská o hygiene. Mozaiko­vé chodníky o kultúrnej vyspelosti. Cin­toríny s mramorovými sarkofágmi o lás­ke k mŕtvym, písomné pamiatky o vzde­lanosti atď. Napriek tomu vtedajší člo­v vek žil v omyloch. Nebol si na čistom otázke „pravého a jediného Boha“. Keď teraz zrovnáme túto skutočnosť s Kristovým evanjeliom, v ktorom nás učí, o „pravom Bohu", o jeho podstate, o jeho láske k fuďom, je to taká novo­ta, že nevyhnutne musela otvoriť nové dejiny Iudstva. Ozrejmiť tieto dve sku­točnosti vtedajším poslucháčom nebolo jednoduché. Preto neraz konal aj divy, aby uverili v neho. Lebo kto verí v Krista, verí v Otca — i toho, ktorého on poslal, aby nás slovom a príkladom učil, čo máme veriť a činiť, aby sme boli spaseníl Kto má túto vieru, má kfúč k životu večnému-STREDA: „BEDLITE NAD SEBOU A NAD STÁDOM . . .!“ (Sk 20, 28—38) Nikto z nás nežije vo vzduchoprázdne. Žijeme a chodíme po zemi. Žijeme v spoločnosti fudí, pod rôznymi vplyvmi. Pravdepodobne toto mal na mysli sv. Pavol apoštol, keď napísal starším Cir­kvi v Efeze: „Bedlite nad sebou a nad celým stádom, nad ktorým vás Duch svätý ustanovil za dozorcov . ..“ Bedliť nad sebou je akutálne. Žiadostivosť očú, žiadostivosť tela a pýcha života môže byť zavše príležitosťou k pádu. Kto by teda „nebedlil“, nevyhnutne padne stane sa „korisťou hriechu“. Na túto a okolnosť musia myslieť predovšetkým tí, čo boli ustanovení za dozorcov nad stá­dom, t. j. duchovní predstavení, duchov­ní otcovia a otcovia i matky vôbec. Na pleciach jedného každého z nás spočí­va povinnosť vydávať svedectvo nielen pravde, ale aj „života“, v Kristu Ježišovi Pánovi našom. Základným zákonom kres­ťanského života je sebazaprenie a bde­losť. Velký boj o duše bude trvať do konca sveta. Preto do konca sveta je aktuálna bedlivosť a sebezaprenle. ŠTVRTOK: „ABY VŠETCI jEDNO BO­LI... “1 (Jn 17, 20—26) Keď Druhý vatikánsky všeobecný cir­kevný snem vyložil n|uku o Cirkvi, za­čal „radostným duchom“ uvažovať „obnovení jednoty medzí všetkými uče­o níkmi“, ktorú pokladá za jeden z hlav­ných úmyslov koncilu. Dôvod je jedno­duchý. Kristus založil len jednu Cir­kev a predsa, t. č. „viacero kresťan­ských spoločenstiev tvrdí o sebe, že sú pravými dedičmi Ježiša Krista. Všetci síce vyznáyajú, že sú učeníkmi Pána, jednako však rozdielne zmýšlajú a krá­čajú po rozdielnych cestách, akoby sám Kristus bol rozdelený . . . Toto rozdele­nie zrejme odporuje Kristovej vôli, ale je aj pohoršením svetu a prináša škodu najsvätejšej veci: hlásaniu evanjelia všet­kému stvoreniu“. Ako nastalo toto „po­horšenie svetu“, hovorí história. Otco­via Druhého vatikánskeho, snemu vydali osobitný dekrét o ekumenizme, v ktorom vykladajú svoj postoj k tejto otázke. Kon­ciloví otcovia vedia o tom, že „v mno­hých častiach sveta účinkovaním Ducha svätého, modlitbou, slovom a skutkom sa vynakladá velké úsilie, aby sa pri­stúpilo k plnosti jednoty, preto povzbu­dzujú všetkých katolických veriacich, aby pochopili znamenie času a zúčast­ňovali sa na ekumenickom diele. PIATOK: „PAS BARÁNKY MOJE, PAS OVCE MOJE...!“ (Jn 21, 15—19J Evanjeliová udalosť mohla byť dra­matická. Kristus sa pýta Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Peter už neraz dokumentoval svoju .vieru, nádej a lás­ku voči Pánu Ježišovi. Prečo sa ho však pýta 2. i 3. raz? Malo to byt vyzdvihnu­tie toho, čo za tým nasledovalo. Áno, Peter si zaslúžil, aby bol poverený vý­znamnou funkciou, aby riadil a spravoval „baránkov“ 1 „ovečky“. Čo značia v tom­to príhovore „baránky a ovečky“? Tými slovami Pán Ježiš spĺňa svoj príslub Pet­rovi, že „na tejto skale vystaví svoju Cirkev a že mu dá klúče oď královstva nebeského... 1“ Na tomto prvenstve „moci a cti“ Petrovej spočíva aj prven­stvo rímskeho pápeža ako priameho a bezprostredného nástupcu sv. Petra, ako viditefnej hlavy Cirkvi. SOBOTA: „JE VŠAK EŠTE MNOHO INÉ­HO...!“ (Jn 21, 20-25) Záver evanjelia sv. Jána je zaujímavý. Sv. Ján v ňom totiž tvrdí, že „je ešte mnoho Iného, čo učil Ježiš ..." Z toho vyplýva jednoduchá poučka. A to, že Sväté písmo nie Je Jediný a úplný pra­meň zjavených právd Božích. Druhým prameňom je tzv. „ústne podanie“, totiž to, že apoštolovia hlásali, ale nenapí­sali, ale napísali ich žiaci alebo cirk. učenci. Ostne podanie je prvoradej váž­nosti, že pomocou neho vieme stanoviť kánon posvätných kníh, ale 1 preto, že pomocou neho vieme lepšie pochopiť i Sväté písmo. Vieroučné konštitúcia O Božom zjavení nás poučuje, že „Posvät­né podanie a Sväté písmo sú vo vzájom­nom úzkom súvise a spojení. Obe vy­vierajú z toho istého božského prame­ňa a smerujú k tomu istému cielu. Z to­ho dôvodu, jedno i druhé načim prijímať a rešpektovať s rovnakou nábožnou úc­tou.“ Tvoria jediný posvätný poklad Slo­va Božieho, ktorý je zverený Cirkvi. Všetok Iud Boží spolu so svojimi pastier­mi, tým že sa ho pridŕža, zotrváva v učení apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a v modlitbe, takže sa vytvára jedinečná jednomyseľnosť me­dzi arcipastierml a veriacimi. Dr. Jozef Šesták NÁ 23. mája: SIEDMA NEDEĽA VEĽKONOČ­(po Nanebovstúpení Pána); rúcho biele. — Omša: misál, str. 607, Gl., 1. lekcia „Vidím Syna človeka stáť na pra­vici Božej“ (Sk 7, 55—60), 2. lekcia „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 12—14; 16 až 17; 20), evanjelium „Aby všetci jedno boli“ (Jn 17, 20—26), Kr„ pref. Nanebe­­vstúpenia, bez vi. Komunikantes. 24. mája: PONDELOK 7. TÝŽDŇA VEĽ­KONOČNÉHO; rúcho biele. — Omša sviat­ku Nanebevstúpenia, misál, str. 603, bez Gl., lekcia „či ste prijali Ducha Sväté­ho, keď ste uverili?“ (Sk 19, 1—8), evan­jelium „Dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 29—33), bez Kr., pref. Nanebe­vstúpenia, bez vl. Komunikantes. 25. mája: UTOROK 7. TÝŽDŇA VEĽKO NOČNÉHO; rúcho biele. — Omša sviat­ku Nanebevstúpenia, misál, str. 603, bez Gl., lekcia „Dokonal som svoj beh a službu náuke, ktorú sm .dostal“ (Sk 20, 17_2ý), evanjelium „Otče, osláv svojho Syna“ (Jn 17, 1—Haj, bez Kr„ pref. Na­nebevstúpenia, bez vl. Komunikantes. Alebo ľubovoľne Pamiatka: SV. GRE­GOR Vlil., pápež: rúcho biele. — Omša Si diligís me, misál, str. 6 (s hviezdič­kou), bez Gl., čítania ako vyššie, pref. Nanebevstúpenia. 26. mája: streda 7. týdňa veľkonočné­ho: SV FILIP NÉRI, kňaz; rúcho biele. — Pamiatka (III. triedy). — Omša: mi­sál, str. 939, bez Gl., lekcia „Porúčam vás Pánovi, ktorý má moc vybudovať a dať vám podiel“ (Sk 20, 38—48), evan­jelium „Aby boli jedno, ako sme aj my“ (Jn 17, 11b—19), bez Kr., pref. Na­nebevstúpenia. 27. mája: ŠTVRTOK 7. TÝŽDŇA VEĽKO­NOČNÉHO: rúcho biele. — Omša sviatku Nanebevstúpenia, misál, str. 603, bez Gl., lekcia „Budeš musieť svedčiť aj v Rí­ms“ (Sk 22, 30; 23, 6—11), evanjelium „Aby všetci jedno boli“ (Jn 17, 20—26), bez Kr., pref. Nanebevstúpenia. ĎA Alebo ľubovoľne Pamiatka: SV. BÉ­CTIHODNÝ, kňaz a učiteľ Cirkvi; rúcho biele. — Omša In medio, misál, str. 49 (s hviezdičkou), bez Gl., čítania ako vyššie, pref. Nanebevstúpenia. Alebo ľubovoľne Pamiatka: SV. JÁN I., pápež a mučeník; rúcho červené. — Omša Si diligís me, misál, str. 941, číta­nia ako vyššie, pref. Nanebevstúpenia. 28. mája: PIATOK 7. TÝŽDŇA VEĽKO­NOČNÉHO; rúcho biele. — Omša nedele po Nanebevstúpení, misál, str. 607, bez Gl., lekcia „Ježiš, čo zomrel a o ktorom Pavol tvrdí, že žije“ (Sk 25, 13—21), evanjelium „Pas baránkov mojich, pas ovečky moje“ (Jn 21, 15—19), bez Kr., pref. Nanebevstúpenia. Alebo ľubovoľne Pamiatka: SV. AU­GUSTÍN, biskup; rúcho biele. — Omša: misál, str. 942, bez Gl., čítania ako vyš­šie, pref. Nanebevstúpenia. 29. mája: SOBOTA 7. TÝŽDŇA VEĽKO NOČNÉHO; rúcho biele. — Omša nedele po Nanebevstúpení, misál, str. 607, bez Gl., lekcia „Zostal v Ríme a kázal o Kráľovstve Božom“ (Sk 28, 16—20; 30 až 31), evanjelium „To je ten učeník, ktorý toto napísal a jeho svedectvo je pravdivé“ (Jn 21, 20—25), bez Kr., pref. Nanebevstúpenia. Večerná omša na Vigíliu: VIGÍLIA SVÄTODUŠNEJ NEDELE; rúcho červené. — Omša: misál, str. 614, Gl., 1. lekcia „Preto ho nazvali Bábelom, lebo tam Pán zmiatol ich reč“ (Gen 11, 1-9), 2. lekcia „Duch sa za nás prihovára ne­vysloviteľným vzdychaním“ (Rim 8, 22 až 27), evanjelium „Potečú rieky vody živej“ (Jn 7, 37—39), Kr., pref. turíčna. 30. mája: SVÄTODUŠNÁ NEDEĽA; rú­cho červené. — Omša: misál, str. 617, Gl., 1. lekcia „Všetkých naplnil Duch Svätý, a začali hovoriť“ (Sk 2, 1—11), 2. lekcia „Všetci sme v jednom Duchu po­krstení v jedno“ (1 Kor 12, 3b—7; 12 až 13), Sekvencla, evanjelium „Ako mňa poslal Otec, tak i ja. posielam vás; prij­mite Ducha Svätého“ (Jn 20, 19—23), Kr., pref a Komunikantes, a] Hane igitur vlastné. Siedma nedeľa veľkonočná I. LEKCI A (Sk 7, 55—60) V tých dňoch Štefan plný Ducha Svätého uprene pohliadol k nebu, uzrel slávu Božiu a na pravici Božej stáť Ježiša a povedal: „Hľa, vidím otvore­né nebo a Syna človeka stáť na pravici Božej!“ Tu skríkli veľkým hla­som, zapchali si uši a jednomyseľne vrhli sa na neho. I vyhnali ho za mesto a kameňovali ho. Svedkovia odložili si rúcha k nohám mládenca, ktorý sa volal Savói. I kameňovali Štefana, ktorý sa modlil a hovoril: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!“ Vtom klesol na kolená a veľkým hla­som vykríkol: „Pane, nemaj im to za hriech!“ A keď to dopovedal, usnul v Pánu. Šavol súhlasil s jeho usmrtením. II. L E K C I A (Zjv 22, 12—14; 16—17; 20) Ja, Ján, počul som: „Hľa, prídem skoro a odplata moja so mnou, aby som odplatil, každému podľa jeho skutkov! Ja som Alfa i Omega, prvý i posledný, počiatok i koniec! Blahoslavení, ktorí si oprali rúcho, aby mali právo na strom života a vošli bránami do mesta. — Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela svedčiť vám v cirkvách o týchto veciach. Ja som koreň a rod Dávidov, jasná hviezda — zornica.“ A duch i nevesta hovoria: „Príď!“ Kto to počúva, nech tiež povie: „Príď!“ A kto žízní, nech príde, a kto chce, nech si načrie zadrma vody života! — Ten, ktorý dosvedčuje tieto veci, hovorí: „Áno, prídem skoro!“ Amen! Príď, Pane Ježišu! EVANJELIUM (Jn 17, 20—26) V tom čase, keď Ježiš pozdvihol oči k nebu, modlil sa, hovoriac: Otče, prosím nielen za nich, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli, ako ty, Otče, si vo mne a ja som v tebe; aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, dal som aj im, aby boli jedno, ako sme my jedno. Ja som v nich a ty si vo mne, aby boli dokanale zlúčení v jedno, aby svet poznal, že ty si ma poslal a že si aj ich tak miloval, ako si miloval mňa. — Otče, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, a aby uzreli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval ešte pred stvorením sveta. Otče spravodlivý, svet ťa nepoznal, ale ja som ťa poznal a títo poznali, že si ma poslal. Zjavil som im meno tvoje a ešte zjavím, aby bola v nich lás­ka, ktorou s^ma miloval, a ja, aby som bol v nich.“ PRAH OTCOVSKÉHO DOMU „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja.“ Slová sú vzaté zo Spasiteľovej veľkňazskej modlitby, ktorú od­riekal tesne pred svojím umučením, pri poslednej veči. Predošlú nedeľu s radosťou sme uvažovali o blaže­nosti, do ktorej nás Spasiteľ chce vo­viesť. Tá blaženosť nás čaká v otcov­skom dome, v nebi. Lenže do otcov­ského domu sme nútení prekročiť prah, ktorého sa naša hriechom ska­zená ľudská prirodzenosť hrozí. Kto chce prísť do neba, musí umrieť. V dobe predveľkonočnej je povin­nosť kazateľa predstaviť nám všetky hrôzy smrti, lebo je to doba pokánia a myšlienka na smrť je veľmi účinná, ľahko nás privedie k pravému poká­niu. Ale teraz sme v radostnej dobe veľkonočnej a keď som si už za­umienil aj v tejto dobe hovoriť o smr­ti, chcem to robiť tak, aby ste, keď aj nie s radosťou, aspoň s dôverou a láskou čakali všetky jej hrôzy. Smrť je skúška, naša posledná ži­votná skúška, pri ktorej sa rozhodne o našej večnosti „Ustanovené je, že ľudia raz umrú“ píše sv. Pavol (Žid 9, 27). Kladie pritom dôraz na slovo raz a v tom je pre nás útecha, že cez tento bolestný prah prekročíme iba raz. Ale je v tom aj upozornenie, že po tejto skúške, ak sa nepodarí, niet opravy. Strom ostane ležať na mieste, kam dopadne (Kaz 11, 3). Apoštol dobre vie, že táto skúška ja bolestná a žeby sme sa radi bez nej zaobišili. On píše, že naša duša, ak sa chce obliecť do nebeského rúcha, musí najprv zhodiť pozemské rúcho, telo. Ale my vzdycháme, nechceme si ho vyzliecť, ale naň by sme si chceli obliecť rúcho nebeské. Krátko a bez obrazných rečí: radi by sme neumrieť ale spolu aj s telom prejsť do nebeskej slávy (Porov 2 Kor, 5 1-4). Nebojme sa, aj naše telo bude raz nebeským odevom, bude oslávené a spolu s dušou bude oslavoval Boha v nebeskej radosti. Ale najprv sa musí od duše odlú­čiť, dať sa zasadiť na „sväté pole“ — tak volajú Česi cintorín — a vyčkať veľký deň žatvy, vzkriesenia. Vtedy ho Boh zase spojí s dušou a vezme k sebe do otcovského domu. Apoštol, ktorí píše, žeby sme tak radi vyhli smrti, vie, že ju musíme okúsiť. A jednako sa jej nebojí, čaká ju s túžbou, chcel by čím skôr u­­mrieť, lebo vie, že smrť ho spojí s je­ho milovaným učiteľom, Pánom Je­žišom; vlečie ďalší život len z lásky k veriacim, ktorým je ešte potrebný: „Túžim už zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo omnoho lepšie; ale pre vás je osožnejšie, aby som ostal v tele,“ píše svojim milovaným Filipa­­nom (Fii 1, 23). A krátko pred smr­ťou píše svojmu učeníkovi Timotejo­­vi, že s radosťou očakáva veniec slá­vy, ktorý mu dá Pán, hoci vie, že mu­sí vyliať svoju krv, že musí umrieť bolestnou, mučeníckou smrťou (2 Tim 4, 6—8). Svätej Bernardete sa nezjavil osláve­ný Pán Ježiš, len jeho matka. Prebla­­hoslavená Panna. A táto svätica pred­sa vzdychala; „Keď ju — Pannu Má­riu — človek raz videl, chcel by umrieť, aby ju mohol vidieť znovu, aby ju mohol vidieť navždy.“ Okoľko viac by sme túžili umrieť, keby sme boli videli osláveného Pána Ježiša, človeka. A keby sa nám raz dal vi­dieť z tváre do tváre Boh vo svojej nádhere a kráse, to by sme azda ani neprežili, túžba vidieť ho vždy, by nás okamžite preniesla z tohto plačlivého života do života večnej slávy. Ale Boh nás skutočne čaká so všet­kou krásou, dobrotou a láskou, o ktorej sme sa pokúšali uvažovať pre­došlú nedeľu. A vieme, že nijaké ľud­ské úvahy nám nemôžu Boha a jeho nebo predstaviť také, aké je. Chápem, že sa smrti nezdolateľné boja ľudia, čo nemajú nádeje. Ukon­čiť tento krásny život je naozaj veľmi bolestné. My však vieme, že budeme aj ďalej, aj po smrti. A budeme viac, ako sme teraz. Teraz sme smrteľní, ubolení pútnici, potom budeme ura­­dostnení oslávenci. Keď prekročíme prah smrti, dosta­neme sa do otcovského domu. A Kris­tova Cirkev nám pomáha, ako len môže. Tri sviatosti vysluhuje za se­bou tým svojim dietkam, ktoré sa už chystajú prekročiť tento prah: sviatosť pokánia, pri ktorej obsiahne umierajúci odpustenie hriechov; svia­tosť svätého pomazania, ktorá zotrie v duši aj zvyšky hriechov a posilní človeka v smrteľnom boji, a konečne Sviatosť Oltárnu, najsvätejšie telo Spasiteľovo ako pokrm na cestu do večnosti. A okrem toho udelí matka Cirkev vo chvíli smrti aj odpustky, t. j. odpustenie trestov, ktoré by na umierajúceho čakali v očistci. A keby sme umierali tak, žeby sme nemohli prijať pomoc kňaza, vieme, že úkon lásky k Bohu, z ktorého úkonu vždy vyviera dokonalá ľútosť, od­stráni z duše každý hriech a naplní ju milosťou. A ak sme sa pravidelne modlievali za života, obsiahneme pl­­nomocné odpustky aj keby nemohol byť kňaz pri nás, keď budeme umie­rať. Neboj sa, za nijakých okolností ne­budeš umierať opustený. Nech to bu­de hocikde, budú nad tebou, umiera­júcim, vystreté ramená nebeského Ot­ca, ktorý ťa čaká a phce ťa preniesť do večného domova. Táto myšlienka na lásku Otca, iste vzbudí aj v te­be lásku k nemu. A láska ťa zbaví každého hriechu a večne spojí s Ot­com. Dr. Jozef Búda MENLIVÉ ČASTI svätej omše (23. mája) PIESEŇ PRI PRÍCHODE KŇAZA: Čuj, Pane, môj hlas, ktorým volám, aleluja; — prihovára sa moje srdce ta be, — neschovává) svoju tvár predo mnou, aleluja, aleluja. RESPONZORIOVÝ ŽaIm; Pán kraľuje: — nech plesá zem, nech ostrovy mnohé radujú sa! — Spravodli­vosť a právo podopiera trón jeho. R/. Pán kraľuje, Najvyšší na celej ze­mi. — A 1 e b-o : Aleluja. Zvestujú spravodlivosť jeho nebesa — a vidia slávu jeho všetky národy. — Klaňajte sa mu všetci anjeli jeho. — R/. Lebo ty, Pane, na celej zemi Najvyšší si, — nad všetkých bohov vyvýšený naj­väčšími. ALELUJOVÝ VERS: Aleluja, aleluja, (aleluja). — Neopus tím vás ako siroty, hovorí Pán: — od­chádzam a prídem ku vám, a zaraduje sa vám srdce. — Aleluja, (aleluja, ale­luja). PIESEŇ NA OBETOVANIE: S jasotom vystupuje Boh, Pán 7 hla­­holu poľnice, aleluja. PIESEŇ NA PRIJÍMANIE: Otče, kým som bol s nimi, — chránil som tých, ktorých si mi dal, aleluja. — Ale teraz odchádzam ku tebe. — Nepro­sím, aby si ich vzal zo sveta, — ale aby si ich chránil od zlého, aleluja, aleluja. Kresťania v obrane práv človeka Federácia luteránskych cirkví v juho­africkej republike pripravuje na august t. r. zjazd v Johannesburgu, venovaný problémom obrany práv človeka s oso­bitným zreteľom na boj proti rasizmu. Na tomto zjazde zúčastnia sa aj pred­stavitelia katolíckej Cirkvi. V stredu 11. t. m. oslávil svoje päťďe­­siatihy kňaz košickej diecézy Vincent Kováč, rodák zo Svinil, okr. Prešov, ordinovaný 20. mája 1950 v Košiciach, teraz spr. fary v Radome, okr. Svidník. V pondelok 17. t. m. dožil sa svojich sedemdesiatin kňaz kaštekej diecézy na odpočinku v Ruskove, vicedekan Ján H a r č á r, močidlanský rodák, vysväte­ný 29. júna 1924 v Košiciach, býv. správ­ca fary v Ruskove. Túto nedelu spomína svoju životnú päť­desiatku spr. fary na Španej Doline Vla­dimír M a c 1 n k a, rodák z Veľ. Bílovic, na kňaza vysvätený 29. júna 1947. V pondelok 24. t. m. dožíva sa svo­jich sedemdesiatin kňaz Apošt. adminis­­tratúry trnavskej na odpočinku Štefan Bruno R é v a y a v ten istý deň taktiež svoje sedemdesiatiny oslávi kňaz spiš­skej diepézy Daniel Oravský, tvrdo­­šínsky rodák, t. č. spr. fary v Komjatnej na Orave. ( Všetkým našim jubilantom želáme zdravia a vela Božích milostí! NOVÉ HROBY Dňa 11. mája t. r. vo veku 41 rokov náhle umrel kaplán pri dóme sv. Alžbe­ty v Košiciach Štefan S 7. m o 1 y á k. Účinkoval najprv ako kaplán v Moldave nad Bodvou, potom ako spr. fary v Ra­de a napokon ako kaplán pri dóme sv. Alžbety v Košiciach. Pohrebné obrady vykonal, zádušnú sv. omšu slúžil a roz­lúčkovú kázeň povedal 13. mája v dóme sv. Alžbety v Košiciach kapií. vikár Šte fan Onderko. V maďarskej kázni s ne­bohým sa rozlúčil kanonik Vojtech Jan­­čáry, okr. dekan v Košiciach. Telesné pozostatky zosnulého popo­ludní previezli do jeho rodných Poľan, kde opäť pohrebné obrady vykonal kapi­­tulný vikár košický, sv. omšu slúžil de­­kan-farár Ján Krémer zo Stredy nad Bodrogom, kázeň povedal Fr. Majančík, spr. fary z Bôľu. Rozlúčka so zosnulým bola v poľanskom gr.-kat. kostole, kde zaznela aj panychída gr.-kat. duchov­ných a kázeň miestneho gr.-kat. kňaza Emila Úzu. Na poľanskom cintoríne sa s nebohým rozlúčil Vojtech Jožička, spr. fary v Lelesa, do farnosti ktorého patria Poľany ako filiálka, a za spolužiakov z teológie Fr. Mašľar, spr. fary z Vyš. Kla­­tova. — R. I. P. Šťastný a nešťastný človek (Dokončenie z 1. str.) ak si svoje povinnosti plnia a vychá­dzajú zákazníkom v ústrety, ak sú pri predaji spravodliví a čestní, ak sa nedopúšťajú prechmatov pri meraní a vážení, pri stanovení kvality predáva­ného tovaru a nevyužívajú svoje po­stavenie na nezákonné obohatenie sa. V prvomájových sprievodoch sme videli pracovníkov všetkých povola­ní. Nemožno ich v naše] krátkej úva­he ani vymenovať. Spomenul by som ešte našich zdravotníkov, ktorí ko­najú priamu službu pre človeka, keď je odkázaný na pomoc. Všetkých duševných pracovníkov v školstve a kultúre, v administratíve, účtovníc­tve a riadení práce. Všetci sú potreb­ní a vzácni. Každá práca Je čestná a pre spoločnosť potrebná. Statočným plnením každodenných povinností vy­dávame aj svedectvo o svojom kres­ťanskom charaktere. Koloman Stefko

Next