Katolícke Noviny, 1971 (LXXXVI/1-52)
1971-05-23 / No. 21
DUCHOVNÝ POKRM TÝŽDŇA (Týždffň po 7. nedeli veľkonočnej) PONDELOK: „TERAZ VERÍTE...?“ (Jn 16, 29-33) Apoštolovia sú, mužovia „tvrdého srdca“. Kristus Pán si získava ich „duše“ iba postupne. To Isté sa odohráva aj v dejinách s „mystickým Kristom“, s Cirkvou. A k¥o by vedel opísať dobrodenia Cirkvi, ktoré svetu priniesla? Kto by opísal kultúrne hodnoty, ktoré tvorila v minulosti a tvorí .aj v súčasnosti? Pri budovaní domu sa používa rôzny materiál. Cirkev v našej vlasti chce dať k dispozícii všetok svoj duchovný a morálny potenciál pre budovanie „domova šťastia a pokoja“ pre všetkých. UTOROK: „A ŽIVOT VECNÝ JE V TOM, ŽE POZNALI TEBA...!“ (Jn 17, 1—11aj Pri pohľade na Heliopolis v Baalbelku na vykopávky v Tyre alebo v Byblose, nám víria hlavou tisíce otázok. Chrámy hovoria o viere vtedajšieho človeka. Amfiteátre o láske k športu a k telesnej zdatnosti. Ornamentika hlavíc mohutných obeliskov o umeleckom nadaní. Parné kúpaliská o hygiene. Mozaikové chodníky o kultúrnej vyspelosti. Cintoríny s mramorovými sarkofágmi o láske k mŕtvym, písomné pamiatky o vzdelanosti atď. Napriek tomu vtedajší člov vek žil v omyloch. Nebol si na čistom otázke „pravého a jediného Boha“. Keď teraz zrovnáme túto skutočnosť s Kristovým evanjeliom, v ktorom nás učí, o „pravom Bohu", o jeho podstate, o jeho láske k fuďom, je to taká novota, že nevyhnutne musela otvoriť nové dejiny Iudstva. Ozrejmiť tieto dve skutočnosti vtedajším poslucháčom nebolo jednoduché. Preto neraz konal aj divy, aby uverili v neho. Lebo kto verí v Krista, verí v Otca — i toho, ktorého on poslal, aby nás slovom a príkladom učil, čo máme veriť a činiť, aby sme boli spaseníl Kto má túto vieru, má kfúč k životu večnému-STREDA: „BEDLITE NAD SEBOU A NAD STÁDOM . . .!“ (Sk 20, 28—38) Nikto z nás nežije vo vzduchoprázdne. Žijeme a chodíme po zemi. Žijeme v spoločnosti fudí, pod rôznymi vplyvmi. Pravdepodobne toto mal na mysli sv. Pavol apoštol, keď napísal starším Cirkvi v Efeze: „Bedlite nad sebou a nad celým stádom, nad ktorým vás Duch svätý ustanovil za dozorcov . ..“ Bedliť nad sebou je akutálne. Žiadostivosť očú, žiadostivosť tela a pýcha života môže byť zavše príležitosťou k pádu. Kto by teda „nebedlil“, nevyhnutne padne stane sa „korisťou hriechu“. Na túto a okolnosť musia myslieť predovšetkým tí, čo boli ustanovení za dozorcov nad stádom, t. j. duchovní predstavení, duchovní otcovia a otcovia i matky vôbec. Na pleciach jedného každého z nás spočíva povinnosť vydávať svedectvo nielen pravde, ale aj „života“, v Kristu Ježišovi Pánovi našom. Základným zákonom kresťanského života je sebazaprenie a bdelosť. Velký boj o duše bude trvať do konca sveta. Preto do konca sveta je aktuálna bedlivosť a sebezaprenle. ŠTVRTOK: „ABY VŠETCI jEDNO BOLI... “1 (Jn 17, 20—26) Keď Druhý vatikánsky všeobecný cirkevný snem vyložil n|uku o Cirkvi, začal „radostným duchom“ uvažovať „obnovení jednoty medzí všetkými učeo níkmi“, ktorú pokladá za jeden z hlavných úmyslov koncilu. Dôvod je jednoduchý. Kristus založil len jednu Cirkev a predsa, t. č. „viacero kresťanských spoločenstiev tvrdí o sebe, že sú pravými dedičmi Ježiša Krista. Všetci síce vyznáyajú, že sú učeníkmi Pána, jednako však rozdielne zmýšlajú a kráčajú po rozdielnych cestách, akoby sám Kristus bol rozdelený . . . Toto rozdelenie zrejme odporuje Kristovej vôli, ale je aj pohoršením svetu a prináša škodu najsvätejšej veci: hlásaniu evanjelia všetkému stvoreniu“. Ako nastalo toto „pohoršenie svetu“, hovorí história. Otcovia Druhého vatikánskeho, snemu vydali osobitný dekrét o ekumenizme, v ktorom vykladajú svoj postoj k tejto otázke. Konciloví otcovia vedia o tom, že „v mnohých častiach sveta účinkovaním Ducha svätého, modlitbou, slovom a skutkom sa vynakladá velké úsilie, aby sa pristúpilo k plnosti jednoty, preto povzbudzujú všetkých katolických veriacich, aby pochopili znamenie času a zúčastňovali sa na ekumenickom diele. PIATOK: „PAS BARÁNKY MOJE, PAS OVCE MOJE...!“ (Jn 21, 15—19J Evanjeliová udalosť mohla byť dramatická. Kristus sa pýta Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Peter už neraz dokumentoval svoju .vieru, nádej a lásku voči Pánu Ježišovi. Prečo sa ho však pýta 2. i 3. raz? Malo to byt vyzdvihnutie toho, čo za tým nasledovalo. Áno, Peter si zaslúžil, aby bol poverený významnou funkciou, aby riadil a spravoval „baránkov“ 1 „ovečky“. Čo značia v tomto príhovore „baránky a ovečky“? Tými slovami Pán Ježiš spĺňa svoj príslub Petrovi, že „na tejto skale vystaví svoju Cirkev a že mu dá klúče oď královstva nebeského... 1“ Na tomto prvenstve „moci a cti“ Petrovej spočíva aj prvenstvo rímskeho pápeža ako priameho a bezprostredného nástupcu sv. Petra, ako viditefnej hlavy Cirkvi. SOBOTA: „JE VŠAK EŠTE MNOHO INÉHO...!“ (Jn 21, 20-25) Záver evanjelia sv. Jána je zaujímavý. Sv. Ján v ňom totiž tvrdí, že „je ešte mnoho Iného, čo učil Ježiš ..." Z toho vyplýva jednoduchá poučka. A to, že Sväté písmo nie Je Jediný a úplný prameň zjavených právd Božích. Druhým prameňom je tzv. „ústne podanie“, totiž to, že apoštolovia hlásali, ale nenapísali, ale napísali ich žiaci alebo cirk. učenci. Ostne podanie je prvoradej vážnosti, že pomocou neho vieme stanoviť kánon posvätných kníh, ale 1 preto, že pomocou neho vieme lepšie pochopiť i Sväté písmo. Vieroučné konštitúcia O Božom zjavení nás poučuje, že „Posvätné podanie a Sväté písmo sú vo vzájomnom úzkom súvise a spojení. Obe vyvierajú z toho istého božského prameňa a smerujú k tomu istému cielu. Z toho dôvodu, jedno i druhé načim prijímať a rešpektovať s rovnakou nábožnou úctou.“ Tvoria jediný posvätný poklad Slova Božieho, ktorý je zverený Cirkvi. Všetok Iud Boží spolu so svojimi pastiermi, tým že sa ho pridŕža, zotrváva v učení apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a v modlitbe, takže sa vytvára jedinečná jednomyseľnosť medzi arcipastierml a veriacimi. Dr. Jozef Šesták NÁ 23. mája: SIEDMA NEDEĽA VEĽKONOČ(po Nanebovstúpení Pána); rúcho biele. — Omša: misál, str. 607, Gl., 1. lekcia „Vidím Syna človeka stáť na pravici Božej“ (Sk 7, 55—60), 2. lekcia „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 12—14; 16 až 17; 20), evanjelium „Aby všetci jedno boli“ (Jn 17, 20—26), Kr„ pref. Nanebevstúpenia, bez vi. Komunikantes. 24. mája: PONDELOK 7. TÝŽDŇA VEĽKONOČNÉHO; rúcho biele. — Omša sviatku Nanebevstúpenia, misál, str. 603, bez Gl., lekcia „či ste prijali Ducha Svätého, keď ste uverili?“ (Sk 19, 1—8), evanjelium „Dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 29—33), bez Kr., pref. Nanebevstúpenia, bez vl. Komunikantes. 25. mája: UTOROK 7. TÝŽDŇA VEĽKO NOČNÉHO; rúcho biele. — Omša sviatku Nanebevstúpenia, misál, str. 603, bez Gl., lekcia „Dokonal som svoj beh a službu náuke, ktorú sm .dostal“ (Sk 20, 17_2ý), evanjelium „Otče, osláv svojho Syna“ (Jn 17, 1—Haj, bez Kr„ pref. Nanebevstúpenia, bez vl. Komunikantes. Alebo ľubovoľne Pamiatka: SV. GREGOR Vlil., pápež: rúcho biele. — Omša Si diligís me, misál, str. 6 (s hviezdičkou), bez Gl., čítania ako vyššie, pref. Nanebevstúpenia. 26. mája: streda 7. týdňa veľkonočného: SV FILIP NÉRI, kňaz; rúcho biele. — Pamiatka (III. triedy). — Omša: misál, str. 939, bez Gl., lekcia „Porúčam vás Pánovi, ktorý má moc vybudovať a dať vám podiel“ (Sk 20, 38—48), evanjelium „Aby boli jedno, ako sme aj my“ (Jn 17, 11b—19), bez Kr., pref. Nanebevstúpenia. 27. mája: ŠTVRTOK 7. TÝŽDŇA VEĽKONOČNÉHO: rúcho biele. — Omša sviatku Nanebevstúpenia, misál, str. 603, bez Gl., lekcia „Budeš musieť svedčiť aj v Ríms“ (Sk 22, 30; 23, 6—11), evanjelium „Aby všetci jedno boli“ (Jn 17, 20—26), bez Kr., pref. Nanebevstúpenia. ĎA Alebo ľubovoľne Pamiatka: SV. BÉCTIHODNÝ, kňaz a učiteľ Cirkvi; rúcho biele. — Omša In medio, misál, str. 49 (s hviezdičkou), bez Gl., čítania ako vyššie, pref. Nanebevstúpenia. Alebo ľubovoľne Pamiatka: SV. JÁN I., pápež a mučeník; rúcho červené. — Omša Si diligís me, misál, str. 941, čítania ako vyššie, pref. Nanebevstúpenia. 28. mája: PIATOK 7. TÝŽDŇA VEĽKONOČNÉHO; rúcho biele. — Omša nedele po Nanebevstúpení, misál, str. 607, bez Gl., lekcia „Ježiš, čo zomrel a o ktorom Pavol tvrdí, že žije“ (Sk 25, 13—21), evanjelium „Pas baránkov mojich, pas ovečky moje“ (Jn 21, 15—19), bez Kr., pref. Nanebevstúpenia. Alebo ľubovoľne Pamiatka: SV. AUGUSTÍN, biskup; rúcho biele. — Omša: misál, str. 942, bez Gl., čítania ako vyššie, pref. Nanebevstúpenia. 29. mája: SOBOTA 7. TÝŽDŇA VEĽKO NOČNÉHO; rúcho biele. — Omša nedele po Nanebevstúpení, misál, str. 607, bez Gl., lekcia „Zostal v Ríme a kázal o Kráľovstve Božom“ (Sk 28, 16—20; 30 až 31), evanjelium „To je ten učeník, ktorý toto napísal a jeho svedectvo je pravdivé“ (Jn 21, 20—25), bez Kr., pref. Nanebevstúpenia. Večerná omša na Vigíliu: VIGÍLIA SVÄTODUŠNEJ NEDELE; rúcho červené. — Omša: misál, str. 614, Gl., 1. lekcia „Preto ho nazvali Bábelom, lebo tam Pán zmiatol ich reč“ (Gen 11, 1-9), 2. lekcia „Duch sa za nás prihovára nevysloviteľným vzdychaním“ (Rim 8, 22 až 27), evanjelium „Potečú rieky vody živej“ (Jn 7, 37—39), Kr., pref. turíčna. 30. mája: SVÄTODUŠNÁ NEDEĽA; rúcho červené. — Omša: misál, str. 617, Gl., 1. lekcia „Všetkých naplnil Duch Svätý, a začali hovoriť“ (Sk 2, 1—11), 2. lekcia „Všetci sme v jednom Duchu pokrstení v jedno“ (1 Kor 12, 3b—7; 12 až 13), Sekvencla, evanjelium „Ako mňa poslal Otec, tak i ja. posielam vás; prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 19—23), Kr., pref a Komunikantes, a] Hane igitur vlastné. Siedma nedeľa veľkonočná I. LEKCI A (Sk 7, 55—60) V tých dňoch Štefan plný Ducha Svätého uprene pohliadol k nebu, uzrel slávu Božiu a na pravici Božej stáť Ježiša a povedal: „Hľa, vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť na pravici Božej!“ Tu skríkli veľkým hlasom, zapchali si uši a jednomyseľne vrhli sa na neho. I vyhnali ho za mesto a kameňovali ho. Svedkovia odložili si rúcha k nohám mládenca, ktorý sa volal Savói. I kameňovali Štefana, ktorý sa modlil a hovoril: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!“ Vtom klesol na kolená a veľkým hlasom vykríkol: „Pane, nemaj im to za hriech!“ A keď to dopovedal, usnul v Pánu. Šavol súhlasil s jeho usmrtením. II. L E K C I A (Zjv 22, 12—14; 16—17; 20) Ja, Ján, počul som: „Hľa, prídem skoro a odplata moja so mnou, aby som odplatil, každému podľa jeho skutkov! Ja som Alfa i Omega, prvý i posledný, počiatok i koniec! Blahoslavení, ktorí si oprali rúcho, aby mali právo na strom života a vošli bránami do mesta. — Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela svedčiť vám v cirkvách o týchto veciach. Ja som koreň a rod Dávidov, jasná hviezda — zornica.“ A duch i nevesta hovoria: „Príď!“ Kto to počúva, nech tiež povie: „Príď!“ A kto žízní, nech príde, a kto chce, nech si načrie zadrma vody života! — Ten, ktorý dosvedčuje tieto veci, hovorí: „Áno, prídem skoro!“ Amen! Príď, Pane Ježišu! EVANJELIUM (Jn 17, 20—26) V tom čase, keď Ježiš pozdvihol oči k nebu, modlil sa, hovoriac: Otče, prosím nielen za nich, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli, ako ty, Otče, si vo mne a ja som v tebe; aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, dal som aj im, aby boli jedno, ako sme my jedno. Ja som v nich a ty si vo mne, aby boli dokanale zlúčení v jedno, aby svet poznal, že ty si ma poslal a že si aj ich tak miloval, ako si miloval mňa. — Otče, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, a aby uzreli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval ešte pred stvorením sveta. Otče spravodlivý, svet ťa nepoznal, ale ja som ťa poznal a títo poznali, že si ma poslal. Zjavil som im meno tvoje a ešte zjavím, aby bola v nich láska, ktorou s^ma miloval, a ja, aby som bol v nich.“ PRAH OTCOVSKÉHO DOMU „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja.“ Slová sú vzaté zo Spasiteľovej veľkňazskej modlitby, ktorú odriekal tesne pred svojím umučením, pri poslednej veči. Predošlú nedeľu s radosťou sme uvažovali o blaženosti, do ktorej nás Spasiteľ chce voviesť. Tá blaženosť nás čaká v otcovskom dome, v nebi. Lenže do otcovského domu sme nútení prekročiť prah, ktorého sa naša hriechom skazená ľudská prirodzenosť hrozí. Kto chce prísť do neba, musí umrieť. V dobe predveľkonočnej je povinnosť kazateľa predstaviť nám všetky hrôzy smrti, lebo je to doba pokánia a myšlienka na smrť je veľmi účinná, ľahko nás privedie k pravému pokániu. Ale teraz sme v radostnej dobe veľkonočnej a keď som si už zaumienil aj v tejto dobe hovoriť o smrti, chcem to robiť tak, aby ste, keď aj nie s radosťou, aspoň s dôverou a láskou čakali všetky jej hrôzy. Smrť je skúška, naša posledná životná skúška, pri ktorej sa rozhodne o našej večnosti „Ustanovené je, že ľudia raz umrú“ píše sv. Pavol (Žid 9, 27). Kladie pritom dôraz na slovo raz a v tom je pre nás útecha, že cez tento bolestný prah prekročíme iba raz. Ale je v tom aj upozornenie, že po tejto skúške, ak sa nepodarí, niet opravy. Strom ostane ležať na mieste, kam dopadne (Kaz 11, 3). Apoštol dobre vie, že táto skúška ja bolestná a žeby sme sa radi bez nej zaobišili. On píše, že naša duša, ak sa chce obliecť do nebeského rúcha, musí najprv zhodiť pozemské rúcho, telo. Ale my vzdycháme, nechceme si ho vyzliecť, ale naň by sme si chceli obliecť rúcho nebeské. Krátko a bez obrazných rečí: radi by sme neumrieť ale spolu aj s telom prejsť do nebeskej slávy (Porov 2 Kor, 5 1-4). Nebojme sa, aj naše telo bude raz nebeským odevom, bude oslávené a spolu s dušou bude oslavoval Boha v nebeskej radosti. Ale najprv sa musí od duše odlúčiť, dať sa zasadiť na „sväté pole“ — tak volajú Česi cintorín — a vyčkať veľký deň žatvy, vzkriesenia. Vtedy ho Boh zase spojí s dušou a vezme k sebe do otcovského domu. Apoštol, ktorí píše, žeby sme tak radi vyhli smrti, vie, že ju musíme okúsiť. A jednako sa jej nebojí, čaká ju s túžbou, chcel by čím skôr umrieť, lebo vie, že smrť ho spojí s jeho milovaným učiteľom, Pánom Ježišom; vlečie ďalší život len z lásky k veriacim, ktorým je ešte potrebný: „Túžim už zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo omnoho lepšie; ale pre vás je osožnejšie, aby som ostal v tele,“ píše svojim milovaným Filipanom (Fii 1, 23). A krátko pred smrťou píše svojmu učeníkovi Timotejovi, že s radosťou očakáva veniec slávy, ktorý mu dá Pán, hoci vie, že musí vyliať svoju krv, že musí umrieť bolestnou, mučeníckou smrťou (2 Tim 4, 6—8). Svätej Bernardete sa nezjavil oslávený Pán Ježiš, len jeho matka. Preblahoslavená Panna. A táto svätica predsa vzdychala; „Keď ju — Pannu Máriu — človek raz videl, chcel by umrieť, aby ju mohol vidieť znovu, aby ju mohol vidieť navždy.“ Okoľko viac by sme túžili umrieť, keby sme boli videli osláveného Pána Ježiša, človeka. A keby sa nám raz dal vidieť z tváre do tváre Boh vo svojej nádhere a kráse, to by sme azda ani neprežili, túžba vidieť ho vždy, by nás okamžite preniesla z tohto plačlivého života do života večnej slávy. Ale Boh nás skutočne čaká so všetkou krásou, dobrotou a láskou, o ktorej sme sa pokúšali uvažovať predošlú nedeľu. A vieme, že nijaké ľudské úvahy nám nemôžu Boha a jeho nebo predstaviť také, aké je. Chápem, že sa smrti nezdolateľné boja ľudia, čo nemajú nádeje. Ukončiť tento krásny život je naozaj veľmi bolestné. My však vieme, že budeme aj ďalej, aj po smrti. A budeme viac, ako sme teraz. Teraz sme smrteľní, ubolení pútnici, potom budeme uradostnení oslávenci. Keď prekročíme prah smrti, dostaneme sa do otcovského domu. A Kristova Cirkev nám pomáha, ako len môže. Tri sviatosti vysluhuje za sebou tým svojim dietkam, ktoré sa už chystajú prekročiť tento prah: sviatosť pokánia, pri ktorej obsiahne umierajúci odpustenie hriechov; sviatosť svätého pomazania, ktorá zotrie v duši aj zvyšky hriechov a posilní človeka v smrteľnom boji, a konečne Sviatosť Oltárnu, najsvätejšie telo Spasiteľovo ako pokrm na cestu do večnosti. A okrem toho udelí matka Cirkev vo chvíli smrti aj odpustky, t. j. odpustenie trestov, ktoré by na umierajúceho čakali v očistci. A keby sme umierali tak, žeby sme nemohli prijať pomoc kňaza, vieme, že úkon lásky k Bohu, z ktorého úkonu vždy vyviera dokonalá ľútosť, odstráni z duše každý hriech a naplní ju milosťou. A ak sme sa pravidelne modlievali za života, obsiahneme plnomocné odpustky aj keby nemohol byť kňaz pri nás, keď budeme umierať. Neboj sa, za nijakých okolností nebudeš umierať opustený. Nech to bude hocikde, budú nad tebou, umierajúcim, vystreté ramená nebeského Otca, ktorý ťa čaká a phce ťa preniesť do večného domova. Táto myšlienka na lásku Otca, iste vzbudí aj v tebe lásku k nemu. A láska ťa zbaví každého hriechu a večne spojí s Otcom. Dr. Jozef Búda MENLIVÉ ČASTI svätej omše (23. mája) PIESEŇ PRI PRÍCHODE KŇAZA: Čuj, Pane, môj hlas, ktorým volám, aleluja; — prihovára sa moje srdce ta be, — neschovává) svoju tvár predo mnou, aleluja, aleluja. RESPONZORIOVÝ ŽaIm; Pán kraľuje: — nech plesá zem, nech ostrovy mnohé radujú sa! — Spravodlivosť a právo podopiera trón jeho. R/. Pán kraľuje, Najvyšší na celej zemi. — A 1 e b-o : Aleluja. Zvestujú spravodlivosť jeho nebesa — a vidia slávu jeho všetky národy. — Klaňajte sa mu všetci anjeli jeho. — R/. Lebo ty, Pane, na celej zemi Najvyšší si, — nad všetkých bohov vyvýšený najväčšími. ALELUJOVÝ VERS: Aleluja, aleluja, (aleluja). — Neopus tím vás ako siroty, hovorí Pán: — odchádzam a prídem ku vám, a zaraduje sa vám srdce. — Aleluja, (aleluja, aleluja). PIESEŇ NA OBETOVANIE: S jasotom vystupuje Boh, Pán 7 hlaholu poľnice, aleluja. PIESEŇ NA PRIJÍMANIE: Otče, kým som bol s nimi, — chránil som tých, ktorých si mi dal, aleluja. — Ale teraz odchádzam ku tebe. — Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, — ale aby si ich chránil od zlého, aleluja, aleluja. Kresťania v obrane práv človeka Federácia luteránskych cirkví v juhoafrickej republike pripravuje na august t. r. zjazd v Johannesburgu, venovaný problémom obrany práv človeka s osobitným zreteľom na boj proti rasizmu. Na tomto zjazde zúčastnia sa aj predstavitelia katolíckej Cirkvi. V stredu 11. t. m. oslávil svoje päťďesiatihy kňaz košickej diecézy Vincent Kováč, rodák zo Svinil, okr. Prešov, ordinovaný 20. mája 1950 v Košiciach, teraz spr. fary v Radome, okr. Svidník. V pondelok 17. t. m. dožil sa svojich sedemdesiatin kňaz kaštekej diecézy na odpočinku v Ruskove, vicedekan Ján H a r č á r, močidlanský rodák, vysvätený 29. júna 1924 v Košiciach, býv. správca fary v Ruskove. Túto nedelu spomína svoju životnú päťdesiatku spr. fary na Španej Doline Vladimír M a c 1 n k a, rodák z Veľ. Bílovic, na kňaza vysvätený 29. júna 1947. V pondelok 24. t. m. dožíva sa svojich sedemdesiatin kňaz Apošt. administratúry trnavskej na odpočinku Štefan Bruno R é v a y a v ten istý deň taktiež svoje sedemdesiatiny oslávi kňaz spišskej diepézy Daniel Oravský, tvrdošínsky rodák, t. č. spr. fary v Komjatnej na Orave. ( Všetkým našim jubilantom želáme zdravia a vela Božích milostí! NOVÉ HROBY Dňa 11. mája t. r. vo veku 41 rokov náhle umrel kaplán pri dóme sv. Alžbety v Košiciach Štefan S 7. m o 1 y á k. Účinkoval najprv ako kaplán v Moldave nad Bodvou, potom ako spr. fary v Rade a napokon ako kaplán pri dóme sv. Alžbety v Košiciach. Pohrebné obrady vykonal, zádušnú sv. omšu slúžil a rozlúčkovú kázeň povedal 13. mája v dóme sv. Alžbety v Košiciach kapií. vikár Šte fan Onderko. V maďarskej kázni s nebohým sa rozlúčil kanonik Vojtech Jančáry, okr. dekan v Košiciach. Telesné pozostatky zosnulého popoludní previezli do jeho rodných Poľan, kde opäť pohrebné obrady vykonal kapitulný vikár košický, sv. omšu slúžil dekan-farár Ján Krémer zo Stredy nad Bodrogom, kázeň povedal Fr. Majančík, spr. fary z Bôľu. Rozlúčka so zosnulým bola v poľanskom gr.-kat. kostole, kde zaznela aj panychída gr.-kat. duchovných a kázeň miestneho gr.-kat. kňaza Emila Úzu. Na poľanskom cintoríne sa s nebohým rozlúčil Vojtech Jožička, spr. fary v Lelesa, do farnosti ktorého patria Poľany ako filiálka, a za spolužiakov z teológie Fr. Mašľar, spr. fary z Vyš. Klatova. — R. I. P. Šťastný a nešťastný človek (Dokončenie z 1. str.) ak si svoje povinnosti plnia a vychádzajú zákazníkom v ústrety, ak sú pri predaji spravodliví a čestní, ak sa nedopúšťajú prechmatov pri meraní a vážení, pri stanovení kvality predávaného tovaru a nevyužívajú svoje postavenie na nezákonné obohatenie sa. V prvomájových sprievodoch sme videli pracovníkov všetkých povolaní. Nemožno ich v naše] krátkej úvahe ani vymenovať. Spomenul by som ešte našich zdravotníkov, ktorí konajú priamu službu pre človeka, keď je odkázaný na pomoc. Všetkých duševných pracovníkov v školstve a kultúre, v administratíve, účtovníctve a riadení práce. Všetci sú potrební a vzácni. Každá práca Je čestná a pre spoločnosť potrebná. Statočným plnením každodenných povinností vydávame aj svedectvo o svojom kresťanskom charaktere. Koloman Stefko