Ľudové Noviny, január-jún 1999 (XLIII/1-25)
1999-01-21 / No. 3
8 21. januára 1999 ČÍTANIE PRE NAJMENŠÍCH ČITATEĽOV Miloš Kmo BBliBM Lišiak Šibal Nad priehradou Bolo teplé ráno, plné trblietavej rosy. Šibal sa pomaly spúšťal dolu húštinou a za ním poskakovali líšťatá. Učil ich lapať myši a hľadať v machu slimákov, ceriť zúbky a zatínať ich do kožuštekov, zatiaľ čo hrdzavá líška sa zdržovala s najslabším mláďatkom blízko nového brlohu. Na čistine Šibalovi stiahlo srdce. Tu videl prvý raz since a chytil v živote prvý úlovok - chrústa. Všetko tu stálo ako predtým — plánka, malinčie, černice, liesky aj vysoká borovica. Ale Šibalovmu uchu neuniklo žblnkanie vlniek. Obišiel múr s mláďatami a o chvíľu zastal pred obrovským jazerom. Ďaleko pri druhom brehu sa belela plachetnica a v sviežom povetrí sa chichotali čajky. Líščie oči ich sledovali s napätím, ako letia, ako plávajú a zosadajú na zarastený breh. Šibal sa oblizol. Vystrežie ich tam a možno nájde v tráve aj vajíčka. Nikdy nevidel čajky. Prišli za vodou a rýchle si zvykali medzi horami. Pod hladinou plávali ryby. Šibal sa hodil do vody, vytiahol tučnú mrenu a vybehol s ňou k mladým. Roztrhali ju na kusy a potom začali zápasiť. Kryli sa vo vysokej tráve, plazili sa ako hady, prískokmi útočili. Šibal si sadol pod múr, ískal si kožuch a spokojným pohľadom pozoroval bojové hry mláďat. Díval sa na vodu a vetril. Nad ním leteli čajky a z krídel im padal drobný piesok ako pozdrav od zeme. Smiali sa a slnko sa odrážalo od belasej hladiny. Odvšadiaľ voňalo cementom. Keď Šibal vyšiel na čistinu, ani mu už nebolo ľúto za starým, vytopeným brlohom. Páčila sa mu priehrada plná rýb a nad ňou vodní vtáci. Voňali jahody. Šibal sa predral cez húštinu a zastal na polianke. Belela sa skala ako šedivá hlava zakopaného obra a na skale rástol šipový ker. Z porastu sa vynoril malý lišiak, najväčší zo Šibalových mláďat. Zelené oči mu zaiskrili, pokrútil chlpatým chvostom a rozbehol sa. Pred ním letel motýľ a mladý lišiak od radosti zaštekal. Rozprávky o dinosauroch na dobrú noc Mátoha Oliver Nodosaurus vyzeral strašidelne a vede aj desivo nahlas revať. Pani Protoceratopsová, učiteľka herectva, bola presvedčená, že by sa výborne hodil do úlohy veľkého zlého strašidla v školskej hre. Hoci Oliver vyzeral naozaj hrôzostrašne, v skutočnosti bol veľmi plachý. Ani trochu netúžil vyjsť na javisko, ale neodvážil sa odporovať. V deň predstavenia mal Oliver strašnú trému. Náramne sa bál vystúpiť na javisko, a tak len postával za oponou. Práve vtedy malý Peťko, ktorý sedel v hľadisku, zazrel Oliverov tieň, dopadajúci na javisko. „Jaj, pozrite sa!” zvolal. „Tam je strašidlo! Vidím jeho hrozný tieň.” Diváci si mysleli, že šlo o veľmi nápaditý spôsob verného zobrazenia strašidla. Bolo oveľa strašidelnejšie, keď diváci videli iba tieň a sami si predstavovali, ako príšera vyzerá, ako keby videli herca, ktorý hrá svoju úlohu. „Tá učiteľka herectva je istotne veľmi šikovná,” hovorili. No nikto okrem Olivera a pani Protoceratopsovej netušil, čo sa naozaj stalo. A pani učiteľke to ani trocha neprekážalo. Ľubica Kováčova Andrej kove okuliare Na Radvanskej ulici býva Andrejko. Pretože začal jedným očkom trochu škúliť, teta doktorka mu predpísala okuliare. - Všade mi len zavadzajú, — hundral Andrejko. Chytil okuliare a zahodil ich tak ďaleko, ako len vládal. Prešiel deň, dva, ba hádam i týždeň a Andrejko začal bez okuliarov škúliť ešte viac. Kamkoľvek sa díval, všade si videl konček nosa. Zbadali to aj ostatné deti a začali sa mu smiať. - Kam sa pozeráš, Andrejko? A prečo nenosíš okuliare? Andrejko sa zahanbil a rozbehol sa okuliare hľadať. Ozaj, čo sa s nimi stalo? Okuliare spadli pod šípový krík a smutne pozerali na svet. Keď už mali slzy na krajíčku, zbadali zajka. - Mrkvu som deťom domov niesol a niekde som ju stratil. Zrak mi už neslúži, nemôžem ju nájsť, - sťažoval sa zajko. - Nesmúť, - usmiali sa okuliare. - Pomôžeme ti, len si nás nasaď na nos. Zajko si nasadil okuliare a o chvíľu mrkvu našiel. Okuliare ochotne pomohli aj veveričke. Len čo si ich nasadila, našla stratený kľúčik od komôrky. Ale sotva povedala: ďakujem, uchmatla jej okuliare straka. Vyletela s nimi vysoko, vysoko. - Čože sú to za spôsoby, straka! - urazili sa okuliare. - Či si ty ani poprosiť nevieš, keď nás potrebuješ? - Ja nepotrebujem okuliare. Ja vidím dobre. Nesiem vás mojim deťom. Potešia sa novej hračke. Okuliare sa nahnevali: - My nie sme na hranie, ale na to, aby sme pomáhali slabým očkám! - a otočili sa sklíčkami k Slnku. Slnečné lúče sa na sklíčka zahľadeli, nabrali na nich silu a začali páliť straku na nohy. Straka to nevydržala a vypustila okuliare z pazúrov. Padli rovno k Andrejovým nohám. Ako sa im len potešil! Hneď si ich nasadil na nos. Odvtedy sa mu deti už nesmejú. Prestal škúliť. A dnes už okuliare nepotrebuje. Teraz práve liečia Andrej kovho macka a netrpezlivo na ne čaká aj Ľubkina bábika. DOBRE BOLO KUBOVI Rezko J. Slujka, 1881, Zvolen Daniel Hevier bzzzzzzzzzzzzzzzzzzzíííííí! šál nenos, baranicu tiež, Snehový mixér ^ na ^ar sa P°^az‘' /e£o mi inak ochorieš! Zapli ho a nevypli. Mamy radia Namiešal nam Miroslav Florian chumáč hmly, snehuliakom p, chumelicu, Musíš sa v snehu vygúľať dlUHieilCa metelicu, a nezabudni lízať ľad. Volá vločku vločka, fujavicu, nech vraj na ňu počká, snehovicu... slnku sa radšej vyhýbaj že nevie, kam padá, Motorček v ňom vrčí a nikdy nepi teplý čaj, má zavreté očká. Scenár: M. Hlušíková________________Ilustruje: B. Plochäňová