Ľudové Noviny, január-jún 2021 (LXV/1-25)
2021-06-17 / No. 24
KULTÚRA ĽUDOVÉ NOVINY | 24/2021 - Do akej miery možno knihu Vtedy v Lošonci vnímať autobiograficky? - Lučenec, tridsaťtisícové malomesto ležiace neďaleko slovensko-madárskej hranice, zohral v mojom živote dôležitú rolu. Narodil som sa tam a prežil prvých osemnásť rokov môjho života. Dnes tam žijú moji rodičia, starká, starí priatelia. Mal som krásne a bezstarostné detstvo, plné hier, dôvery a fantázie. Dnes mi to pripomína ospalý sen - akoby som napoly bdel, napoly spal. Túžil som sa do toho pocitu vrátiť a pokúsiť sa ho uchopiť. A výsledkom je môj prozaický debut Vtedy v Lošonci. Je to príbeh dvoch osemročných chlapcov, najlepších kamarátov na svete, ktorí žijú svoje malé životy v južnom malomeste, nudia sa, chodia do školy, robia zlobu, prežívajú prvé kontakty s láskou, vlastnou telesnosťou, bolesťou i smrťou. Nie je dôležité, do akej miery je príbeh autobiografický - je to guláš mojich pocitov, spomienok, zážitkov, historiek, dejín, legiend, mytológie, čistých bludov a imaginácie. A, paradoxne, po tých rokoch už ani neviem, čo všetko v knihe som skutočne prežil, čo prežil niekto iný a čo sa vôbec nestalo. Stal som sa obeťou vlastnej fantázie. - Vtedy v Lošonci je o vašom rodnom meste. Prečo ste si zvolili tento názov a nedržali sa radšej všeobecne zaužívaného Lučenca? - Od detstva ma priťahovala fantázia. Dobrodružstvá Julesa Verná a Troch pátračov, obrázkové knižky o dinosauroch či atlasy hviezdnej oblohy, ktoré neskôr nahradil Julio Cortazar, Michail Bulgakov i H. P. Lovecraft. Som totiž presvedčený, že ak chceme lepšie pochopiť svet vôkol nás, našu realitu, tak nestačí, aby smejú skúmali a opisovali - musíme realitu rozmlátiť na črepy a poskladať ju nanovo. Preto Vtedy v Lošonci nie je historickým spisom ani turistických bedekrom. No zároveň som vedel, že samotné miesto je pre príbeh kľúčové - nie je totiž iba kulisou, ale živou postavou s vlastnou prehistóriou, temperamentom i snami. Zároveň som chcel zachytiť ducha miesta, v ktorom sa narodili moji starkovci a prežili v ňom celý svoj život, druhú svetovú vojnu, Felvidék, socializmus, pád režimu i chaos 90. rokov. Kedysi išlo o dôležitú dopravnú križovatku a prosperujúce multikultúrne mesto - žili v ňom Slováci, Madári, Nemci, Rómovia či Židia, tí všetci prinášali svoj jazyk, kultúru, tradíciu, gastronómiu či pamäť. A tak by to malo byť - sme totiž spoločenstvom rôznych kultúr, náboženstiev a zvykov, a tvoríme jeden krásny celok. Dnes však existujú už iba fragmenty, preto ma zaujímal príbeh pamäte, spomienok, miznutia, zabúdania. Preto som potreboval spojiť dve miesta do jedného - reálny Lučenec a bájny Lošonc. Lučenec mi poskytol reálny základ, dejiny a kontext, no Lošonc priniesol závan mágie, vdäka čomu hlavní hrdinovia cestujú v čase do minulosti, mŕtvi ožívajú, Lučenec sa stáva Lošoncom a tajomný fialový nôž putuje z Budapešti cez brucho veľryby do Škandinávie. Práve vdäka tomuto spojeniu som mohol vyrozprávať príbeh miesta, ktoré by sme dnes márne hľadali na mapách. -Ako prijali knihu doma v Lučenci? - Kniha sa v Lučenci stala - v intenciách knižného trhu v Novohrade - bestsellerom. Zviezla sa totiž na silnom lokálpatriotizme a hrdosti južanov, ktorí boli presvedčení, že na jej stránkach objavia viac než iní, pretože sú zasvätení a vedia svoje, akoby boli členmi akéhosi tajného čitateľského spolku. Že v knihe existujú kódy, ktoré dešifrujú iba Lučenčania. Ďalší dôvod na to, aby sme sa posmievali okolitým mestečkám ako Poltár či Rimavská Sobota, nikto totiž nenapísal Vtedy v Poltári ani Vtedy v Rimavskej Sobote. Dostali sa ku mne aj reakcie, že som antikrist a pošpinil som cirkev, slovenský jazyk, dobré mravy i odkaz Boženy Slančíkovej-Timravy, slávnej miestnej rodáčky, ktorá sa - paradoxne - v Lučenci nenarodila, prišla tam iba umrieť. O slávnych lučeneckých umelcoch by som vedel rozprávať! Nič to však nemení na fakte, že mám niekoľko rukolapných dôkazov o tom, že čitatelia z celého Slovenska sa na základe prečítania Vtedy v Lošonci vybrali na svoju prvú návštevu Lučenca. Dá Vtedy v Losonci očami Petra Balka Aj tento rok pokračuje úspešný medzinárodný projekt EUNIC s názvom Noc literatúry, ktorého hlavnou témou je únikový východ. Druhý júnový víkend bol dejiskom bohatého literárneho programu Debrecín, no séria čítačiek v spolupráci s hercami maďarských divadiel bude pokračovať 23. až 25. júna v hlavnom meste. Na tohtoročnej Noci literatúry slovenskú literatúru zastupuje román z metropoly juhu Slovenska, ktorý je prozaickým debutom Petra Balka, víťaza literárnej súťaže Poviedka 2012. Dielo sa vyznačuje zmesou fantázie a reality s historickými udalosťami a rodinnými spomienkami. Samozrejme, spisovateľova fantázia prepisuje tieto príbehy, takže vďaka nemu sa na cestu vydala nová „mestská legenda". Pripomína zabudnuté magické mesto Lošonc, ktoré sa nachádza na slovensko-madärských hraniciach. Mesto, ktoré bolo v minulosti dôležitým dopravným uzlom aj intelektuálnym centrom pre šláchtické rodiny. Prečítajte si viac o knihe a autorovi v rozhovore s P. Balkom. 10