Malba 19. a 20. storocia na vychodnom Slovensku (Vychodoslovenská galéria Kosice, 1982)
Máloktorý región má takú bohatú výtvarnú tradíciu ako východné Slovensko. Už od stredoveku možno vo významnejších mestách sledovať pomerne intenzívnu aktivitu. Od prvých rokov 19. storočia zaznamenávame nepretržitý umelecký ruch. V súvislosti s hospodárskymi a spoločenskými premenami dochádza pritom k jeho presunu do viacerých centier. Po Levoči, respektíve Prešove, kde výtvarnú produkciu v rozhodujúcej miere určovali svojrázne osobnosti ako maliar dánskeho pôvodu Ján Jakub Stunder (1759 — 1811), Jozef Czauczik (1780 — 1857), Ján Jakub Müller (1780— 1828) a Ján Rombauer (1782 — 1849), okolo polovice storočia prevzali hegemóniu Košice predovšetkým vďaka rozvetvenej rodine Klimkovičovcov. Stalo sa to nielen prostredníctvom druhovo rozmanitej tvorby, ale i podielom najznámejších bratov Františka (1826 — 1890) a Vojtecha (1833 — 1885) na zriadení múzea, vyučovaním na gymnáziu a v súkromnej výtvarnej škole, v ktorej začali cestu za umením aj niektorí poprední predstavitelia uhorského maliarstva. Na konci 19. a na začiatku 20. storočia prichádzali na východné Slovensko alebo sa sem vracali po štúdiách na budapeštianskych, viedenských, mníchovských a zriedkavo i na parížskych školách mladé talenty. V rodných Košiciach tvorili Akos Aranyossy (1870 — 1898), Konštantín Kővári (1882 — 1916), Anton Jaszusch (1882 — 1965), o niečo neskôr Gejza Kieselbach (1893 — pôsobil i Elemír Halász-Hradil (1873 — 1965). Z význačnejších tu 1948) a do roku 1919 Eduard Lengyel Reinfuss (1873— 1942). V susednom Prešove žil maliar nemeckého pôvodu Max Kurth (1869 — 1962), Július Török (1879 — 1963), Ernest Rákoši (1881 — 1973) a o svoje miesto vo výtvarnom dianí sa hlásiaci Mikuláš Jordán (1892 — 1977). V Slanci sa prechodne usadil dovtedy jediný absolvent pražskej akadémie Ľudovít Čordák (1864 — 1937), v Chrasti nad Hornádom Jozef Hanula (1863— 1944), v Michalovciach Teodor Jozef Mousson (1887 — 1946). S Tatrami spojil svoj osud Andor Borúth (1873—1955).