Národnie Noviny, apríl-jún 1876 (VII/39-74)
1876-04-08 / nr. 42
č e v i č, Melenti Pesovič, Bači Gjuričin, 20 stotníkov a 30 povstalcov predvečerom prišli do Suttoriny. Už včera prišli: Trivko Vukalovič, a Toma Tomašeyič. Vyjednávanie vo Viedni. Naši páni ministri Tisza, Széli a Simonyi vyjednávajú vo Viedni s cislajtánskou vládou v záležitosti obnovenia colnej a obchodnej smluvy. Napriek tomu, že tu i tam diaiy sa rozsiahle agitácie, ktoré čelily ku úplnému zvrhnutiu dosavádneho pomeru, menovite v Uhorsku za samostatný colný obvod a samostatnú uhorskú banku, je smýšfauie vládnych kruhov cis i trans spoločnému colnému obvodu priaznivé. Postaviac sa na toto stanovisko je teraz už otázka, čo vlastne tvorí predmet sporu medzi oboma stranami? Dobre bude, ked si to trochu objasníme, menovite ked si povieme, čo žiada jedna a čo druhá vláda ? Cislajtáuska vláda žiada, aby zostalo všetko pri starom a len v tom aby sa zmena previedla, žeby sa colná sadzba od priemyselných výrobkov z Cislajtánie vyvážaných povýšila. Toto poslednie je menovite žíadosfuu cislajtánskych fabrikantov. Z druhej strany hovorí vláda uhorská aspoň tak dá sa to vyčítať z jej orgánov—: My sme tiež za spoločný colný obvod, ale sme uzhodne proti žiadanému povýšeniu colnej sadzby, ktoré by nám ako značným konsumeutom cislajtánskych priemyselných výrobkov valne poškodilo. Medzitým my sme ochotní popustiť a k vôli priateľskej shode pristaneme aj na to povýšenie colnej sadzby po istú hranicu, ale na vzájom žiadame: po prvé samostatnú uhorskú banku, rozumie sa, že s núteným obehom (Zwangskurs) aj pre Cislajtániu; dalej žiadame, aby náhrada a či reštitúcia dane, ktorá poskytuje sa cislajtánskym priemyselníkom od výrobkov do zahraničia vyvážaných a od ktorých títo do cislajtánskej kassy daň platia, aby reku tá náhrada neplatila sa zo spoločnej kassy, poťažne z čistého výnosu z colných príjmov, ktoré do tej kassy vtekajú, lež aby tento čistý výnos obrátil sa na spoločné potreby, následkom čoho zmenšila by sa aj kvóta príspevkov na tieže spoločué potreby; konečne žiadame istú náhradu za potravnú daň, ktorú platí Uhorsko ako konsumeut za cislajtánske výrobky. Takéto hla sú v hlavních ťahoch žiadosti oboch strán. Ako vidno sú to stanoviská príkre, jedno druhému ostro oproti postavené a teraz vyjeduávajú obe vlády medzi sebou, aby tieto protivy vyrovnaly. či podarí sa jim to? pár slov a oddal som to sluhovi, aby to oddal Dantonovi. O miuútku sa dostavil Danton. „čo že, ásnád vás zajali, priatel môj?“ zvolal, „vás jedueho z najlepších republikánov?“ — a obrátiac sa k sergeantovi doložil: „Uspokojte sa, občane, za toho dobre stojím.“ „Ale či chcete aj za túto devojku dobre stať?“ opýtal sa neohrožený sergeant. „Za koho? O kom to vravíte? „O tejto devojke tuto!“ „Zaňho, za ňu a za všetko, čo sa naň vzťahuje. Ste už, teraz spokojný?“ „Úplne, a čo ma najvcäčšmi teší, je to, že som mal príležitosť vás videť,“ odpovedal sergeant. „Aj či tak!“ ozval sa Danton so smiechom „tej cti sa vám dostane zadarmo. Dodajte si času, považujte ma tak, ako vám je najpohodlnejšie.“ „Ďakujem vám, občane. Pokračujte i dalej tak, ako posavád v zastávaní práv Iudu, a budte presvedčený, že vlasť nebude nevďačnou, či mi dovolíte, — stisnúť vám ruku?“ „Prečo nie?“ odpovedal Danton, podávajúc mu ruku. „Vive Danton!“ zavolal sergeant, a „vive Danton!“ volali za ním ostatní patrioti, dvíhajúc červené čiapky, a odmaširovali pod poručníctvom vodcu svojho. Obe strany urobily vraj slávnostný sľub, že o priebehu vyjednávania zachovajú tú najprísnejšiu mlčanlivosť, kýmkoľvek sa sporné otázky tak abo inak nerozrieša, žeby tak nezavdala sa nikomu príčina k predčasným agitáciám, ktoré by patričné kruhy v ďalšej práci len pomýliť a na saaiú vec len škodné vplývať mohly. Priro dzená vec, že pri takomto stave vecí nemohlo nič positivuého do verejnosti vniknúť, a i to, čo dozvedely sa vraj tu i tam „dobre informo vané“ časopisy, vyhlasuje sa úradne za vymyslené, poneváč pri žiadnom bode sporných otázok nenašiel sa dosiaľ ešte žiaden pevný základ, z ktorého mohlo by sa dalej pokročiť. Zostaneme teda v uejistote až do tých čias, kým nám celý elaborát úradne predložený nebude. — Avšak za to sa má, že vyrovnanie predsa docielené bude, a síce takým spôsobom, že my pristaueme čiastočne na požiadavky cislajtánske a cislajtánska vláda že pristane, ale tiež len čiastočne, na naše; menovite čo týče sa banky, že dostaneme síce dačo takého, čo bude sa volať bankou, čo ale predsa nebude samostatnou bankou. A takto bude vraj i vlk sytý i baran celý. Ako vidno sú toto hlavne otázky hospodárske, o ktoré sa tu jedná, ale ony sú predsa akoby čiastkou celého vyrovnania z roku 1867, a tak nedá sa tajiť, že sú ony aj valne politického rázu, že ony podmieňujú existenciu celého dualistického systému a že keby sa tieto hospodárske otázky nerozriešily, holy by dui dualismu spočítané. Nenie to pred nami žiadnou tajuosťuu, že tak vyrovnanie z r. 1867 ako povestná fúzia z r. 1875 previedla sa hlavne k zavedeniu, poťažne k utuženiu panstva Maďarov tu a Nemcov tam a že toto je hlavním cieľom aj pri terajšom vyjednávaní. Nás ovšem tieto veci zaujímajú, lebo ony podmieňujú aj náš materiálny blahobyt, ale my sme raz už nútene v takom postaveuí, že nám prichodí len pokojne ale pozorlive dívať sa a resolutne očakávať ďalší rozvoj veci. Buď si jakokoľvek, nás to v našich snahách nepomýli, bo my utratiť nemáme čo. Ze aj „zdarné“ vybaveuie sporných otázok našej všeobecnej krajinskej biede neodpomôže, je na bielom dni, ba mnohostranne sa tvrdí, že to len momentanná výhra a že ona konečuú katastrofu práve urýchli, k čomu sme my pravda nikdy ničím neprispeli ani prispeť nemôžeme. * So Ja som sa chcel Dantonovi za jeho ochotnosť poďakovať, ale ho volali. „Danton 1 Danton! na tribúnu! — tak sa ozývalo viac hlasov z dnukajšku klubového. „Odpusťte brat môj,“ povedal Danton, „vidíte že ma volajú. Musíte teraz pristať na tomto,“ a stisnúc mi ruku doložil „sergeantovi som podal pravicu, vám tedy podávam lavicu, lebo, kto zná, ten statočný patriot možno že má nejaký neduh na ruke!“ So smiechom odišiel do klubu, a ja som zostal s mojou krásnou neznámou samotný. „Nuž tedy, slečna moja,“ rečiem, „kam Vás mám zaviesť? Som k službám hotový.“ „Rozumie sa, že ku práčke Ledieu-ovej, ved viete, že je to moja matka,“ odpovedala so smiechom. „Ale kde býva tá istá?“ „Rue Férőn, číslo 24.“ Cestu tú sme úplne mlčky-vykonali; ale ja som mal príležitosť svoju spoločnicu pri jasne svieťacom mesiačku trochu bližšie pozorovať. Bola to devojka pôvabnej počernej tváre, 20 do 22 ročná, veľkých, tmavých očí. Aby som sa krátko vyslovil, jej postava a držanie bolo kráľovské, pri všetkom tom, že bola v pospolitom obleku ako dcéra práčkina, tak že tedy podozrenie statočného sergeanta nebolo bezzákladné. Čo fígeľ, to groš. Že sme aj my, úbohá opovrhnutá slovenská rája, predsa dakedy k nečomu dobrí, to zkusujeme zvlášte v čas volieb. Pri takýchto príležitostiach ešte aj najväčší „szövetségista“ prehltne tú pre nich ináč veľmi horkú pilulku a vydá svoj „programm“ aj v slovenskej reči. Yoličia senického okresu sú opätue povolaní, aby po tieto dni vyvolili si nového zástupcu do snemu uhorského. Na kandidátoch nechybí. Múdrych pánov je v Uhorsku dosť, zvlášte keď sa jedná o mandát vyslanca. Preto ani nebudem vypočitovať všetkých, ktorí sa za povolaných považovali a považujú. Obmedzím sa na to, že zostanem pri jednom, ktorý sa o mandát u senických voličov skutočne uchádza. Je to pán gróf Henrik O’donell. Pána grófa O’donella nemám síce česť poznať osobne; tým pozornejšie prečítal som však jeho „programm“ ; veď je písaný v slovenčine. Ked som si teda predsavzal, zaoberať sa trochu s p. gr. O’donellom, nemyslím jeho ctenú osobu, ale len ten jeho, aj v slovenskej reči vydaný „programm.“ Prečo pán gróf za dobré uznal vydať svoj „programm“ aj v slovenskej reči, vzdor tomu, že sa priznáva k tej strane, ktorej vodca nezná slovenského národa v Uhorsku — to on ovšem sám bude najlepšie vedeť. Ostatne sa toho snáď i my beznárodní nememberáci akosi len domyslíme vzdor tomu, že ja chcem veriť, že to pán gróf len preto urobil, aby ten ľud, o jehož dôveru sa uchádza, nekupoval zajaca vo vreci. Táto snaha pána grófa zaslúži na každý prípad, aby sa pomenovala — rozumnou. Toto je veľmi chvalitebné. Až po tieto medze sa mi pán gróf O’donell páči. Nie menej rozumným zdá sa mi byť i to, že si pán gróf „programm svobodomysefnej strany osvojil.“ Ostatne toto je vec presvedčenia. Jestli teda pán gróf verí v spasiteľnú missiu pána K. Tiszu pomocou veľkej fusiovanej „svobodomyseluej“ strany — to je vec jeho presvedčenia a má právo na základe „programúm“ tejto strany uchádzať sa o dôveru svojich spoluobčanov. Ci poslední — majúc pred očima jednoročnie vladárenie p. K. Tiszu a výsledky jeho vladárenia, a neberúc ani do ohľadu zrušenie slovenských gymnasií a Matice a iné svobodomyseľné nariadenia jeho medzítok — budú deliť zásady a presvedčenie pána grófa? — to je zase vecou nielen jejich presvedčenia ale aj — svedomia. Mne sa ostatne tak zdá, že je ohľadom tohoto každý opravdivý Slovák so sebou na čistom, alebo aspoň že musí byt so sebou na čistom. Pán Tisza a jeho svobodomyseľná strana nech sa starajú, ako oratujú vlasť. My od jejich smeru neočakávame nič dobrého. Tým lepšie bude pre nich, ak sa trafíme mýliť. Dostačí teda jednoducho konštatovať, že pán gróf O’donell nezdal sa byt dobre informovaným, ked sa na základe „svobodomyseľného“ programmu uchádza o dôveru slovenských voličov, ked aj z druhej strany zaslúži uznanie každého preto, že to jadrne a v slovenskej osnove patričným voličom dal vedeť. Zaslúži teda na každý prípad väčšiu úctu, ako istý pán tam neďaleko od Illavy. Tým sme ale už aj u Ked sme ku označenému domu došli, zastali sme si ticho a pozerali sme jeden na druhého. „Nuž tedy ako že, môj drahý pane Alberte?“ opýtala sa so smiechom. „Nuž len toľko som chcel povedať, milá slečna Adela“ odpovedal som, „že ak tuto má byt koniec našej známosti, tedy nebolo hodno ani začínať.“ „Odpusťte, prosím Vás; že sme sa spolu sišli, to je pre mňa neocenitelná okolnosť; lebo kedby to nie, boli by ma na strážnicu postrkovali a objavili, že som nie práčkina dcéra, ale šľachtička, čo by ma bezpochyby bolo pripravilo o hlavu.“ „Tedy uznávate, že ste šľachtička, vlastne aristokratka?“ „Ja nič neuznávam.“ „Povedzte mi aspoň Vaše meno.“ „Ved ho už viete, — Adela.“ „Ej nie, meno, ktoré som vám náhodou sám dal, nemôže byt Vaše opravdivé meno.“ „To nič nerobí, — to meno sa mi páči a ja si ho podržím; aspoň v potyku s Vami. „Ako v potyká so mnou, ked Vás ja nikdy viac neuvidím ?“ „Ved som tak nepovedala. Ja to len tak nerozumiem, že ak by sme sa ešte postretli, tedy nebude potrebno, aby sme si pravé mená znali. Ja som