Národnie Noviny, apríl-jún 1876 (VII/39-74)

1876-06-03 / nr. 65

Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 12 zl., na pol roka 6 zl., na štvrťroka 3 zl. Ročník VII. Kedakcia, administrácia a expedícia v Turö. Sv. Martine. Sobota 3. júna 1876 Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Jíefrankované listy sa neprijímajú. Číslo 65 Janko Kráľ, slavný, doma i v Slovanstve obľúbený spevec slovenský, poslednie časy advokát v Zlatých Moravcach, zomrel v tichom úkryte v Zl. Moravcach dňa 23. mája a tam bol aj dňa 25. mája pochovaný. Pokoj prachu jeho a slavná mu pamäť v národe! T. Sv. martin, 3. júna 1876. „Abdul Aziz zosadený z prestolu sultánov tu­reckých ; Mehetned Murad V. vyhlásený za sultána ; Abdul Aziz i s matkou násilne zajatý a do palácu Top-Kopu pod silnou strážou doprevadený, a tam držaný; dia jedných už „zaškrtený“, dla jiných ešte pri živote sa nachodiaci: to sú zprávy, ktoré celý politický obzor zaujaly, a vzbudiac pozornost, na jedných miestach priaznivé, jinde opát protivné po­city, na každý prípad ale diplomacii zavdaly príčinu k mnohým vyjednávaniam, dohovorom, rozhovorom; lebo vraj všetky dosavádne budovy, návrhy a plány diplomacie touto udalosťou na ruby obrátené sú. V niektorých časopisoch považuje sa táto udalosť za „víťazstvo politiky anglickej“, ktorá ten prevrat vy­volala, a súčasne za „porážku politiky ruskej“ v Tu­recku; a v niektorých za „neslýchané šťastie“ prp grófa Andrássyho tak veto Angiié, ako i odstránenie Abdul Aziza z prestolu. Teraz vraj, a tak zdá sa, že sa to v jistých kruhoch s jistotou predpokladalo, môže Turecko regenerovať sa už vlastnými silami, ako to gróf Andrássy v delegáciách predpovedal, keď vraj zavedená bude ústavnosť, a na ústavnej ceste prevedú sa nie len dosial sľubované, ale i vôbec všetky reformy, ktoré zvykly bývat výsledkom a ná­sledkom ústavných pomerov; a ktoré v stave budú zodpovedať požiadavkám v smysle západného liberá­lisom ustrojeného „moderného štátu.“ Parla­­mentárnosť vlády, a s ňou spojené ako obyčajne bez­ohľadné panstvo stránky, ako samo sebou rozumie sa, v Turecku zo samých muzulmanov záležajúcej; ved už ani korán a jeho učenia nedopustia, aby niekto jiný mohol sa dostať ku veslu vlády; a sú ľudia, ktorí myslia, že toto nápodobňovanie tak nazvaného „liberalismu“ Turecku zpráchnivelému v stave bude pomôcť na nohy; že slovanskí kresťania, ktorí za dobytie svobody lapili sa zbroje, ochotní budú pre masné motúzky tak nazvanou konštitucionálnosťou ponúkané zložiť zbroj, a dobrovoľne poddať sa na milosť a nemilosť mlado-tureckému liberalismu, pod jehožto náličnicou, ako to obyčajne býva, ukrytý je púhy Chauvinismus; ktorý na miesto dosaváď pano­­vavšieho surového násilia here tvárnosť svobodomysl­­nosti, aby jej pomocou v porobe a hanebnom otroctve udržiaval väčšinu netureckého, nemuzulmanského oby­vateľstva. A týmto a takýmto pomerom mala by prí­zvukovať vzdelaná Europa? Neomylne tá jej časť, ktorá vysiela na pr. ku králikom afrikanským slavné vyslanstvá, aby týchto naklonily k pristaveniu ku­­pectva s otrokmi zo samej humánnosti; ale netečne díva sa, ba teší sa, keď suroví a bezuzdní Aziati vraždia a ubíjajú, v putách otroctva držia kresťanov; tu už nemá citu humánnosti a ľudskosti, s ktorými jináče tak rada chvastá sa, preto: veď tie obete suro­vosti a divokosti ozmanskej sú kresfania, a pritom vierovyznaním a pokrevnosto" blízko spojení so slo­vanským Ruskom. Tedy vlastne nenávisť proti všet­kému, čo je slovanského, je vodcom v politike tých voči Zauzibarcom a jiným afrikánskym kmeňom tak humánnym a ľudsky smýšlajúcim ľudom; ktorí na tu­reckom východe nijakým spôsobom nechcú mať ob­medzenú a ohraničenú moc a vládu fanatického mu­­zulmanstva oproti Slovanom. Nuž nech že si stúpajú touto cestou; dá Bôh, že jich snahy a nádeje zma­rené budú, a pravda a právo že konečne predsa zví­ťazia. Beh udalostí pristaviť, sa nedá, a „čo sto rokov bludných hodlalo zvrtne doba!“ O samej bez krve v Carihrade odohravšej sa katastrofe došlý nasledujúce zprávy: Prvé ďaleko­pisné zvesti hovorily: o vôli a pohybe národa, o sú­­častnení sa mimo žiakov ešte i jiných rozličných spolkov a tovarišství, medzi nimi vynikajúcim spô­sobom vraj i „hasičského“, ako známo grófom Szé­­chényim sorganizovaného, a tuším pod jeho veli­teľstvom dosial stojaceho spolku. Novšie zprávy ho­voria, že zosadenie z prestolu ani revolúciou ľudu, ani revolúciou palácu, lež previedlo sa revolúciou ministrov, ktorá až potom urobená bola, keď sultán Abdul Aziz ani čuť nechcel o tom, žeby on zo svojej súkromnej pokladnice naplnil vyprázdnené kassy štátne. Novomenovaný scheik-ul-islam H ei rul la b efendi náhle osvedčil sultánovi v prítomnosti všet­kých ministrov, že národ nespokojný je s jeho pano­vaním, a on tedy zosadený je z prestolu. (Tam, ako vidno neiobia veľké ceremónie; sultánom menovaný, od neho závislý úradník oznámi svojmu pánovi, keď nechce urobif, čo žiada od neho: že národ nie je spokojný, trebárs sa národa nikto neopýtal, a fuk sultán je zhodený). Bezprostredne za tým sultán i so sultánkou Validou (jeho matkou) násilne dovedený bol do palácu Top-Kopu, kde nachodí sa vraj ešte na žive, ale v tuhej väzbe. Tak to aspoň zvästuje nasledujúci, z Carihradu 30. mája 8 hodín večer doposlaný telegram: Keď pred niekoľko hodinámi s celou určitosťou tvrdilo sa v dobre uvedomených kruhoch, že Abdul Aziz nieje viac živým, a zprávu túto i veľvyslancovia niektorých mocností vládam svo­jim zaslali, dozvedám sa práve z veľmi spoľahlivej strany, že Abdul Aziz dosial len prestol u­­tratil a nie i život. Včera večer shromaždili sa veľhodnostári ríše so scheik-ul-islamom na čele, a ústami tohto poslednieho oznámili sultánovi Abdul Azizovi, že on následkom nespokojnosti ľudu zosa­dený je z prestolu. Zvrhnutý sultán potom v sprievode svojej matky dopravený je do palácu Top-Kopu, kde nachodí sa v tuhej väzbe, tak že nemožno je zrovná kontrolovať zprávy o jeho živote lebo smrti. Dnes ráno shromaždili sa opäť veľhodnostári, dali v prí­tomnosti ulemov povolať medzi seba nástupcu pre­stolu Murad efendiho, a osvedčili mu, že on podľa žiadosti obyvateľstva môže zaujať prestol. Murad efendi osvedčil k tomu hotovosť a ochotnost, a šiel s veľkým sprievodom do moáey, a z tade do palácu uazpät, aby prijímal pokorovanie. Už i vojsko vyhlá­silo Murada za sultána. Pokoj dosial porušený nie je. I patriarchovia kresťanských vierovyznaní už po­koru vyslovili novému- sultánovi, — Takto hovoria vešti o prekonanej revolúcii, súčasne ale ďalekopis oznamuje svetu z Carihradu, že „štátna rada zaneprázdnená je vypracovaním základ­ných ťahov konštitúcie, ktorá o nedlho vyhlá­sená byt má, a obsahuje základné zásady europejských ústa*v.“ Tedy predsa! — Podľa zpráv, píše „P. Ll.“ ktoré nám súčasne dochodia z Vidinu, Turn Scverínn a Viedne, parník ..Radecky“ na ceste hore Dunajom, asi 300 Bulharmi a Srbmi, ktorí v Giurgeve a jiných men­ších romanských stauiciach pokojne ako cestovatelia vystúpili na palubu, prinútený bol k pristátiu neďa­leko Lompalanky na tureckom pobreží. Domnelí ce­stovatelia zjavili sa ako dobrovoľníci bulharského po­vstania, a premohli kapitáňa a mužstvo lode, keď z donesenej batožiny zaopatrili sa rovnošatami, zbrojou a strelivom. Na šťastie ďalšie násilenstvá a nehody neudaly sa. Pre krátkosť času medzi tým prinútení boli povstalci, veľkú čiastku batožiny, a v nej pušky, revolvery, dýky a jiné veci ponehať, ktoré teraz na­chodia sa na zpomenutom a už do Oršovy došlom parníku. Počuť, že romanská vláda, ktorá hneď po­robila poriadky k zvýšeniu pozornosti jej úradov, ce­stou diplomatickou vyslovila svoje živé poľutovanie uad touto udalosťou, a opätovala ujisťovanie ohľadom udržania svojej neutrality. Z druhej strany turecké vojsko z Vidinu šlo na miesto udalosti: Čím dial, tým väčšmej dokazuje sa, že turecké zprávy o „úplnom potlačení povstania v Bul­harsku“ boly práve tak základné, ako svojim časom všetky „úradnie turecké zprávy o potlačení povstania v Bosne a Hercegovine. Ešte minulóh.0 týdňa povstaly Trnova, Grabova, Drenova západne Balkánu, Larisa pri Vidine, a jedno predmestie Varný. Južne Balkánu 67 obcí ľahlo popolom. Turci zaujali Avret Alan, lebo malj delá, a to možno primalo tureckých vojevodcov k písaniu víťazoplných za to ale tým lživejších zpráv. Vo vniutry Bulharska prestala každá premávka. Čer­­kesi, pomáci, kirčali a cigáni, ako domnelí bašibozuci ustrojili opravdivé lúpežnícke bandy. — Ináče ho­voria, že povstanie v Bulharsku len ešte v najbliž­ších dňoch vypuknúť má v svojej sile. Viedeňskému „Tbl.“ sdelujú z Berlína, že v tamojších politických kruhoch vyhlásenie Murada za sultána považujú za priaznivú udalosí pre akciu severných mocností, a postavenie Andrássyho, ktoré držali za porúchané, ako na novo pojistené. Midhat baša, náčelník novej vlády, platí čo dúver­­ník Rakúska. Vyprávajú, že gróf Zichy bol v dôver­nom styku. Bez pochybnosti Anglia má svoju ruku v tomto diele. V Emži panuje vraj nevolá, lebo Ig­natiev týmto obratom v Carihrade je vylúčený. Na každý prípad ruské plány sú odročené. I odovzdanie memorandums určené na deň 31. mája, odročené je na neurčitú dobu. — Parížske zprávy, došlé tomuže „Tbl.,“ chcú znaf, že Abdul Aziz utiekol sa k Ig­­natievovi a je týmto zachránený. Hotový poklad zo­sadeného sultána — udanlive 25 millionov funtov — je zhabaný. Prvá zpráva o zmene prestolu zaslaná bola veľposlancom a znela: „My Abdul Aziz násled­kom želania našich poddaných zriekame sa prestolu v prospech nášho vnuka Muhameda Murada.“ Ďalej oznamujú, že softovia pred zmenou prestolu žiadali od Abdula Aziza; aby zložil názov khalifa. Viedeň, 1. júna. Ako „Tbl.“ oznamuje, mnoho­­četní delníci peštianskej fabriky na zbroje odišli z Belehradu do Kragujevackej zbrojarne. Nepretržene prichodia cudzozemskí dôstojníci. Petrohrad, 31. mája. Ohľadom tromi cisárskymi mocnostiami formulovaných, a Francúzskom a Italiou podporovaných návrhov cieľom dosiahnutia pacifikácie následkom carihradskej katastrofy ešte pred jich od­daním dejú sa zámeny náhľadov medzi potažnými ka-

Next