Národnie Noviny, júl-september 1876 (VII/76-113)
1876-09-12 / nr. 107
Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 12 zl., na pol roka 6 zl., na štvrťroka 3 zl. Ročník VII. Redakcia, administrácia a expedícia v Turó. Sv. Martine. Utorok 12. septembra 1876. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Číslo 107. T. Sv. Martin, 12. septembra 1876. „Vysoká porta turecká“ voči celej europejskej prímerie jej odporúčavšej diplomacie, tejto rady rozhodne odmrštiť za dobré uznala. Niektoré časopisy myslia, že tento krok a toto rozhodnutie „vysokej porty“ na vlas podobá sa tomu, čo v obecnom živote „ofiinkovaním“ nazývať zvykli. Niet vraj pochybuosti, že diplomacia toto utŕžené poctenie, ako už mnoho podobných, pekne rúče schová si, a sotvy bude sa s nimi chlúbiť. Ved ona i preto má svoje dôvody a výhovorky. Len čítajte: vlivu viedenského úradu zahraničných záležitostí podliehajúce, a od neho úpravy svoje čerpajúce časopisy, a máte na to svedoctví a dôkazov dosť a dosť. Nie len „P. Lloyd“ ale i „Frblatt“ znajú prednášať celé kopy dôvodov k ospravedlneniu kroku „vysokej porty“, a to tým viac: že porta myšlienku mieru neodmrštila vraj, ale len prímerie; no a oprávnenosť k tomuto jej držaniu nemožno vraj z čiastky ani upierať; ba ked by vraj výhody prímeria prospievaly len Srbom, a nie i Turkom, tak je držanie porty i oprávnené. A poneváč vraj bez prímeria tým skôr nastúpi otázka mieru, tedy i z tohto ohľadu je tomu prospešné, lebo tým skôr docieleným byť môže. Postačuje asnad už toto, k znázorneniu prúdu, ktorým za dobré uznávajú stúpať vo Viedni; a jestli že zpomenuté časopisy i opravdivé, tlmočia náhľady panujúce v zahraničnom úrade rakúsko-uhorskom, ktoréhožto správcom je gr. Andrássy, a zástupcom v Carihrade gr. Zichy, — tak veru netreba si hlavy mnoho lámať, zkade pochodí ten náhly odpor tureckej porty proti návrhom a- radám totožným „svornej a jednomysluej“ diplomacie. A kto nezapomenúl ešte na tie slová, ktorými jedon maďarský diplomat na počiatku tohto roku tureckému veľvezírovi tlmočil zásady zastupovanej nim politiky, tie slová: „Ked Srbsko a Čierna Hora porazené budú, tak my opäť za 25 rôkov pokoj budeme mať od Slovanov“, tomu nezostane ani stien v nejakej pochybnosti o pravej príčine „neočakávaného“ tureckého odporu a kurážu. — A kuráž tento ešte dôkladnejšie prejavuje sa v tých podmienkach, ktoré „vysoká porta“ už ustálila ako conditio sine qua non mieru. Podmienky tie dia „Tbl.“ sú nasledujúce: L, Zosadenie kniežaťa Milana a voľba nového panovníka v Srbsku; 2., obsadenie pevností Belehrad, Smederevo, Šabac a Kla do vo, tureckým vojskom; 3., Srbsko zaplatí million zl. lír (10 millonov zl.) ako vynáhradu válečných škôd; 4., Ustanovizeň milície musí sa odstrániť. Srbsko musí sa držať fermanu z r. 1830, ktorý mu lentolko vojska držať dovoľuje, koľko je potrebno k udržaniu pokoja a poriadku v krajine. Okrem ťoho zaviesť sa má ústavu z r. 1838. — Podmienky tieto dosvedčujú, že „vysoká porta,“ ako odmrštila prímerie, tak ani mier nechce, a vúbec dokazuje všetko držanie sa vladárov carihradských, že trebárs i iľosial len z milosti, ba nie tak milosti ako radšej žiarlivosti a revnivosti europejských mocností žila, teraz cíti dosť sily, vymaniť sa z tútorstva, a i proti všeobecnej vôli jednať a pokračovať. Toto znamenite zväčšuje napnutosť situácie. A všetko poukazuje na to, že mocnosti koniec koncom nútené budú samou „vysokou portou“ eksekutívne zakročiť proti nej. Slovom: „východ n i a otázka nedá sa viac odročiť, ona musí už teraz dôjsť svojho riešenia.“ TerajšpnU ministerstvu Disraeli — a čiže lordov Beaetmsfield — tak sa už zove Disraeli — a Derbylio^elmi zle poslúžilo jich vrelé priateľstvo k vysokej porté a k zlohospodárstvu tureckému. Luny javnej mienky anglického národa rozbúrené ukrutnosťami muzulmanov, zpínajú sa do vysoká, hroziac pohrobiť tú vládu, ktorá mala dosť opovážlivosti tie turecké surovosti ukrývať, a ked to viac nešlo, ospravedlňovať. Neprestajue vydržiavané meetingy, vystupovanie štátnikov ako Russel, Gladstone, Taylor, atd. atď. proti vláde, dovolávanie, aby parlament svolaný bol, cieľom zmeny „diabolskej politiky vlády“; — na čelo národa postavený musí byť muž, ktorý zachráni krajinu pred nekonečnou hanbou a potupou, do ktorej upadla následkom bohaprázdnej a chladnokrevnej politiky lordov Beaconsfield — Derbyho. — Najnovšie ujavňujú „Times“ list Stratford de Redeliffea, tohto najdôkladnejšieho anglického znalca východných pomerov, v ktorom o východnej otázke pojednáva. Stratford odporúča jednomyslué pokračovanie šesť garantujúcich mocností pri riešení východnej otázky skrze sriadenie samosprávnych štátov od Čierneho až pojaderskémore. Vyslovuje ľútosť svoju, že nedúvera Angiié, (vlastne jej terajšieho ministerstva) prekazila bola hneď od prvopočiatku pokračovanie v usrozumení so severnými mocnostiamj. Z Berlína, od 9. t. m. ďalekopisne sdelujú z dobre uvedomenej vraj strany, že tri cisárske mocnosti pripravujú ultimatum pre portu, ktorým prípadne do výhľadu kladie sa i možnosť vojanskej eksekúcie. Medzi Berlínom, Viedňou a Petrohradom docielené sú nové dorozumenia, tak že netreba sa obávať na žiadnej strane osyhotenia. Petrohrad, 8. se.pt. Následkom pristavenia v Pešti ruských lekárov a dobrovoľníkov robené boly ruskej vláde námitky, že neprekáža účasti ruského národa v prospech svojich súrodných súvercov. Na to z ruskej strany odpovedajú: že vláda po zralom uvážení k takému prekážaniu nenachodí žiadnej príčiny. Rusko nemá žiadon „Foreign-Enlistment“ zákon ako Anglia, a môže na to poukázať, že Anglia vzdor tojnuto. zákonu povolila sriadenie Evanovskej legie v ptvej karlistskej vojne. Pre Angličanov jednalo sa vtedy o abstraktné ústavné zásady: pre ruský národ jedná sa o výraz súcitu vierovyznania a národnosti. Tomuto nemôže a nesmie vláda prekážať, tá vláda, ktorá s ostatnými mocnostiami úradne za zlepšenie stavu kresťanov v Turecku a proti tureckým ukrutnostiam 'zakročila, a i potomne rázne zakročiť chce. Tlačové prestupky boly trestané; ale vyslovenie národnieho smýšľania hasiť, necíti sa vláda byť povolanú. Z bojištä došlý nasledujúce zprávy: Dubrovník, 8. sept. Víťazstvo južnej armády čiernohorskej v stredu dobyté je rozhodné a značné. Nový veliteľ Derviš baša za niekoľko dní robil pokusy na rozličných stranách k útoku na Čiernu Horu. Posledné jeho pohyby smerovaly k tomu, aby vtrhnúl na územie piperské, obsadil ho, a tak Čiernu Horu od junákov kučských oddelil. V stredu 6. sept. vytrhnúl z Podgorice s 20 práporami (asi 10.000 mužmi) radového vojska, a 3000 bašibozukmi a zebekmi. S polovicou armády prekročil rieku Zetu, druhú polovicu nahal ako zálohu tam, kde Zeta s Moračou sa spája. Božo Petrovič oprel sa Turkom na černohorské územie postupujúcim s dvoma brojmi, a bojoval celé tri hodiny, kým mu prišiel na poc Miljanov s troma brojmi. A tu rozvinul sa krutý boj na Dolianskcj Glavici. Neustupne dorážaly obe strany, až o 5 hodine smelosťou čiernohorských bojovníkov boj bol rozhodnutý. S liandžarmi v rukách vrhli sa ako strely na Turkov. Turci zarazení ustupovali. Černosi dali sa do zúfalého kriku. Za chvíľu hnali sa Turci nazpät, a hneď nastal zmätený útek. Turci utekajúc alebo rúbaní boli Čeraohorcami, alebo padali v kopách do srazov. Zúfalý bol jich útek cez rieku Moraču. Vyšše tisíc Turkov utopilo sa v rieke Morači, na bojišti ostalo jich dve tisíc. Černohorcov padlo 67 a 122 sú ranení. Korisť ohromná padla do rúk víťazov. — Zimunič a Sočica prerušili spojenie s Nikšičom, vtrhli na Dugu a vzali útokom tureckú pevnosť Zlostup, panujúcu v priesmyku dužskom. Belehrad, 9. sept. Horvatovič s 25.000 mužmi stojí poldruhej hodiny cesty za Gramadou ku Nišu. Viedeň, 9. sept. Zo Zemuuu telegrafujú: Dnes 8. o 4 hod. ráno vojsko'čeiňajevovo na oboch stranách Moravy začalo oílenzívu. Turci zahnatí boli z jich posíc a 2 hodiny za Alexinac vrhnutí. Ilorvatovič s 20.000 mužmi preťal Turkov od Nišu. Turci zapálili Zäjčar. Deligrad, 9. sept. Horvatovič zahnal turecké predvoje pri Topolnici, a stojí medzi týmto mestom a Gíamadou na tureckom území. Celý pravý breh Moravy je čistý od Turkov. ^ * Londýn, 10. sept. — Na meetingu odbývanom v Blackheathu súčastnilo sa 12.000 osôb. Gladstone hovoril: „Krimská vojna naložila Anglii slávnostné povinnosti; prišiel sem, aby na jich splnenie upomenúť Nikdy nevidel pohyb, ktorýby tak rýchle riastol, také rozmery významné nabýval, a sa zmenil v čisto národní, ako prítomný. Otázka, o ktorú jedná sa, stojí vyšše stránok, vyšše národnosti, ba i vyšše kresťanstva, lebo je to otázka všeobecnej ľudskosti. Turecko nie len že nepodvrátilo, zhoršilo jich upieraním, ktoré stalo sa zvelebovaním zločincov, pokutovalo tých, ktorí sa pokúsili tie ukrutnosti v známosť uviesť, a poniektorých z najhorších zločincov vyznačilo ešte. Chcú so Srbskom ako s druhým Bulharskom nakladať. Zodpovední sú za všetko tí, čo mali moc v rukách, a neurobili koniec ukrutnostiam. — Gladstone hovorí ďalej za s p o 1 u d e j s t v i e An g 1 i e s Ruskom; ačpráve Rusko, ako každý jiný národ nenie svobodné od ctižiadosti, je predsa vedené citom ľudskosti. Nezná veľkej otázky, v ktorej by mocnosti a národy Európy takú jeduomyslnosť dokázaly boly. Medzi veľkými mocnostiami niet ani jednej, od ktorej by Anglia nemala očakávať srdečný súhlas. Rakúsko v požitku svojej mladistvej svobody nenie žiarlivé ako na konci krimskej vojny; nepochybuje, že s ostatnými mocnostiami spoludejstvovať na dosiahnutie spoločného ciela. Nemecko, na čele germanského plemena, dojista nezatemní dobytú česť svoju, ani svoju miavnú moc v Europe nebude chcet ohrožovať pokusom oddelenia celé kresťanstvo prenikajúcich šľachetných pocitov od vytknutého účelu. Tak málo možno čakať od veľkého francúzského národa, ktorý toľko už vykonal v prospech civilizácie, a teraz zdá sa našiel cestu k pevnej svobode. Zadržanie Italie on sám by prejal rukojemstvo, lebo od počiatku zmutkov na východe vždy dosvedčovala Sympathie k potlačeným. Gladstone zakončil reč: „Osyhotene nedosiahnu cieľa, ovšem ale v jednote.“ — Lord Elliot odoprenie prímeria zo strany porty označuje v zpráve zaslanej Derbymu čo víťazstvo vlivu Angiié. Zdá sa, že anglická vláda nenie veľmi potešená týmto víťazstvom; lebo dľa dnes smerodajnému miestu z Petrohradu došlého telegramu medzi ruským kabinetom a viedeňským veľmi živo zamieňajú sa náhľady ohľadom ďalšieho vzdorovania porty oproti prostredkujúcim mocnostiam, a označujú okkupáciu Bosny rakúskym vojskom až do uspokojujúceho zakončenia záležitosti mieru za veľmi blízko ležiacu eventualitu. —