Národnie Noviny, január-marec 1880 (XI/5-37)
1880-02-14 / nr. 19
Do prvej triedy kladie taimud-žídov. Cituje z talmudu všeličo, aby dokázala sa zl*st židev. My to obídeme; dostačí, čo sme z Woideggovej brešú ry uverejnili na ukážku. Do druhej triedy kladie sreformovanych židov. Týchto považuje za najnebezpečnejších. Šunku jedia, talmudom opovrhujú, žijú jako kresťania, ba často dovolia, aby sa j í r h deti pokrstili. Viichotia sa do kruhov kresťanských a tam rozširujú nákazu a šarapatia. „Sreformovaný žid panuje na bursi a v éasopisectve, stane sa lekárom a právnikom a títo sú v našich spolkoch, poradách a parlamentoch najkriklavejší a najuáročitejší rečníci.“ Do tretej triedy uvádza úžerníkov, ktorí ešte „aj s náboženstvom prevádzajú úžeru“. Uvádza štatistické dáta, z ktorých vysvitá, že vo veľkých mestách na 10.000 židov pripadá 10 a na 10.000 kresťanov 2 úžerníci. Židia sú teda na tomto poli v päťnásobnej väčšine „A toto majú v krvi! — pokračuje pôvodca. Lebo kresťan má vždy istý restlík hanby a studu, ktorého musí sa úžerník pozbaviť. Kresťan nevie sa tak plaziť, aby chytal ľahkomyseloýeh ladí, čo kopia dlhy na dlhy.“ Potom uverejňuje brosúra úradné listiny, úpisy s vypísanými menami, z ktorých vysvitá, že 'sa bralo 434 ba aj 2600 od sta. Do štvrtej triedy počituje parlamentného žida, ktorý je revolucionárom, kým nemá vplyvu. Oponuje vláde, kým nevzbudí pozornosť. Jestli vláda nevšimne si ho, obíde ju lichotením a tak sa vkradne do rozhodujúcich kruhov Akonáhle však cíti, že je pánom, kde ho trpia, naduje S3, žvatle a arreguje si prednosť popri tom, na ktorého pred tým špintal. Po tomto roztriedeuí židov vrhá brošúra celý svoj jed na „Alliance izraélite,“ ktorá „peniazmi panuje nad kráľmi, cisármi a ministrami, rozkazuje s časopisectvom, má propagandu a vzdor tomu robí dobré gšefty. Opiera sa na zlé náruživosti kresťanov a vieme s akým výsledkom. „Válka živí válku“ — to je jej heslom. Každý semita, ktorému záleží na panstve svojej fajty, patrí k nej bez toho, žeby sa zaviazal k cieľom daktorej religiosnej alebo politickej strany. Crémieux jíck náčelník (ktorý dňa 10. t. m. zomrel v Paríži) dal jím heslo: „Musí povstať nové messinské panstvo, nový Jeruzalem na miesto cisárov a pápeža. Naša spoločnosť zapravuje takú medzeru, ktorá bola od dávna citlivá: spojuje židov celého sveta.“ A dňa 25. mája r. Í865 nasledovne zahájil shromaždenie: „Veľkými kroky napredujeme. Náš spolok stal sa skutočnou mocou. K čomu sa žid prichytí, mocne to prevedie.“ Najostrejšie napáda však táto jedovatá brošúra židov, keď tvrdí o nich, že sú — nibilisti. „Medzi menami nihilistov nachodia sa nemecké mená a nosičia jích sú všetci — židia. Na rumoch kresťanského sveta chcú vystaviť svoj Jerusalem „ua miesto cisárov a pápežov!“ „Preto otvorte oči nemeckí panovníci! — volá pôvodca. Otvorte oči vy filosofi a prestaňte sa dohadovať vtedy, keď je nepriateľ váš už pred bránou!“ Na konci uvádza štatistické dáta, ktorými dokazuje plodnosť židov. Z dát tých je najinteressantnejšie, že Berlín mal roku 1819 439 99‘i obyvatelov, medzi nimi 9604 židov; r. 1875 čítal Serlíu 822.487 obyvatelov, medzi nimi 50.000 židov. My tu ešte dokladáme, že „Ellenőr,“ ktorý všetky tieto veci o mnoho obšírnejšie uverejňuje za najťažšiu a najoprávnenejšiu považuje tú obžalobu, ktorá vytýka nemeckým židom, že sú zlí patrioti. Do ktorého terču chce tým „Ellenőr“ trafiť, je zbytočné poznamenať. Myslí si: ipse, vtip se! — Nedbáme. ____________ hovotí opätne, že je už aj konkurs proti Szendemu žiadaný a dfa najnovších zpráv že podal už aj detnissiu. Dues zajtra sa to istotne vysvetlí. Vystúpenie Samassovo v snemovni veľmožov malo vraj svoju predihru. Skôr ako svoju reč držať mal, konferoval o tom s tými členami vládnej strany, ktorí patrili kedysi ku strane1 Deákovskej a teraz hrajú neutrálny zástoj. Títo ujistili vraj Samassu, že ak on prvý lad prelomí a korunu o postavení Tiszovom poučí, oni že pričinia sa, aby bývalé Deákistické živly z liberálnej strany vystúpily. Samassa urobil svoje, teraz je len otázka, či urobia to aj tí bývalí Deákisti, čo má sa dokázať pri nastávajúcej debatte o rozpočte, ktorá započne sa dňa 20. t. m. Uhorskí hospodárski a lesnícki úradníci zakladajú si krajinský pensijný spolok a tým cielom vydržiavali tu po tieto dni svoje porady. Predsedom spolku je Alex. Bujanovics. V južnom Tyrolsku začínajú sa zjavovať isté povážlivé pohyby následkom ustavičných agitácií „Italie irredeuty“. V uedelu vydržiavala sa dla „E.“ pod predsedníctvom Jeho Veličenstva vefká vojenská rada, na ktorej súčastnili sa aj viacerí arcivojvodi, menovite Albrecht a Vilhelm. Za príčinu udávajú sa práve tie pohyby a s tým spojené potrebné vojenské poriadky. Nápadné je, že aj daktoré pluky v Bosne dostaly rozkaz, aby boly pripravené k pochodu. Domáce zprävy. PEŠT, 13. februára. V kruhoch uhorského ministerstva zjavuje sa opäť velmi zajímavý prípad. O ministrovi Szende boli totižto rozchýrili, že je voliče zadlžený. čo že jeho úradné postavenie znesnadnuje, tým viac, keďže v tomto ohlade citlivo dotkla sa ho aj záležitosť Pauszova. Žeby veci tak zle stály, to mnohí nechceli veriť, ale „Függ.“, ktorý prvý tie chýry priniesol, „Osamelý stojí dom ... Pekná mládež tančí v ňom: Milú noc v ňom strávil som!“ Viem, že Vám to už niekto sdelil, ale do mojho remesla nech sa mi nemieša pod čiaru nech neide, bo nemá nik také fašangové myšlienky — ako ja; a ten pocit čo som ja mal, keď na slovenskej zábave Madar húdol variácie na slov. pieseň a nemkine slovensky čisto hovorili i strašiak a po „val-sky od zeme“ tančili tiež nik tak hlboko jako ja pocítiť nedovedie, bo ak sa tni zprotiví, donútim bo k skutku, vyvolám ho na súboj, totiž na preteky v polke trainblante, ktorú som ja na tom plese dia úsudku znalcov vzdor mojím vykriveným opätkom — najgracioznejšie tančil, kým som sa tak nezatočil, že som sa po točil ... Ale dosť už toho besedovania. Vy si pomyslíte p. redaktor! čo ma ako dosť vážneho muža znáte pri počúvaní tohoto mojho klebetenia: pre Boha! čo sa tomu človeku stalo? či bláznivé buby pojiedol? ... Nebojte, nestrachujte sa o mňa ... ja mám len fa šangové myšlienky, toho roku boly fašangý krátke — a máme priestupný rok. Ja som bol dh „bláznivom večeri“ a chodím podvečer každý deň do velmest Prehľad časopisov. Nový prorok otvoril svoje ústa! Už nám naozaj hrozí čirá potopa samých kapustu jediacich prorokov. Tento najnovší volá sa čisto — maďarským svojím menom Roth József, a je škôldozorca prešporskej stolice. Tento pán musí mať velmi vela svobodného času pri svojom škôldozorstve, lebo našiel si pri velkej starosti o školstvo prešporskej stolice hodne dlhú chvíľu na premýšľanie o pomaďarčení horňouhorských miest. Ale on nielen lámal si hlávku svoju tuhým premýšľaním a vymýšľaním, ale aj napísal o resultate svojich trudovín velký článok do „Pesti Naplova,“ tohoto arci-madarisatora a divého chauvinistu medzi svetobornými žurnálmi maďarskými. V tomto svojom článku píše pán škôldozorca prešporskej stolice, že síce dietky v mestských školách ele mentárnych majú príležitosť naučiť sa „náš jazyk,“ ale že v útlych srdciach detí nezanechá biifiovanie maďarčiny „národný cit, a túžbu po vlasti.“ Jako vidno pán škôldozorca velmi čudne chápe úlohu elementárnej školy. Ďalej vzdychá, že veru je ťažká úloha pre učitela tak pomaďarčiť deti, aby na nich nezostaly stopy jích materčiny. Ale aj ten najusilovnejší, a k madarisácii detí najschopnejší učiteľ nedosiahne ten ciel, aby jeho žiaci, vyjdúc zo školy, nielen Maďarmi i na ďalej zostali, ale všetko okolo seba maďarčili. Aby sa ale aj toto stalo, navrhuje pán Roth, ten naozaj do žeravého idúci návrh, aby sa rnadarisácia ešte nižej a blbej niesla: do lona rodiny. Aby aj tie školy ešte neschopné deti vzal štát do ruky, a pomocou detských zahrád a opatrovní malých detí pripravil náležíte deti, aby takto už do mala-malička dokonale napacované prešly do elem. škôl. — O nemravnosti takéhoto návrbu netreba slová šíriť — každý rodič, paedagog a vôbec nebesný človek nahliadne, že vychovávanie detí dla ského lesíka — na lad. Viete, ked bláznovi dobre ide — ide na ľad. My v Uhorsku chodíme už roky — na lad. Dajže Bože' aby tohoto priestupného roku ostali všetci naši národní odporníci — na lade! A ešte poviete, že ja nemám dobré fašangové myšlienky? To si vyprosím. Počujte, čo vám zavinšujem. Žiadam aby tento priestupný rok bol skutočne priestupným. Krátky bol v ňom fašang — tak krátko nech trvá sláva tých, čo našu slávu potupujú! Nie tak ako teraz žiadneho, ale nech má sto domov osvety a vzdelanosti Slovák v krátkom čase. Nie tak ako dosial ať je ľubozvučná reč jeho zatisnutá do kútov domácich, kuchynských, pivničnícb, ale necb si vydobýva prístup i do palôt, ako si počaly plody jejej tohoto priestupného roku, i necb sa ozýva verejne bez studu a ostiechania i na rynku i na pro menade. — Kto sa týmto mojim fašangovým myšlienkam a citom protiví, tomu by som rád dokiazať skutkom, akým som mu nepriateľom a dal by bo zavreť do stodomovej garderóby, kdeby verím celú noc so zdravými údy nevydržal, ako môj úbohý cylynder, ale by prosil o milosť a prestúpil ku mojim fašangovým myšlienkam, ktoré nech Bôh zmení v sku tok. Odpustite z hrubianstvu, prosím. M. D. Rothovskébo návrhu ničím by sa nedelilo od dresúry zvierat. O tak zvaných „detských záhradách“ vyslovili sa vznešení paedagovia velmi nepriaznivé. Dieťa patrí otcovi, a predo všetkým matke. Dieťa patrí do rodiny, kde hádam milá babička, lebo tetuška vplýva blahodarne na dušu dieťaťa. Ono ale nepatrí plateným, najviac existenciu svoju pochybivším nedoukom slabého pohlavia, nemajúcim ani rodičovských citov, ani zkúsenosti a čo je blavnie ani lásky, opravdovej lásky k deťom. Mali sme príležitosť videť takúto detskú zahradu, v jednom z väčších uhorských miest. Na nás ale neutobily rozpustila deti pod kommandóm 16-ročnej dievčiny taký dojem, jako robia veselé dietky v svätom kruhu rodinnom ! Jakási koketéria, opičiactvo nachytalo sa na ne. Nuž a čo povedať na „detské zahrady,“ v ktorých ešte aj cudzia reč panovať má, cudzia, o ktorej dieťa nič nevie z rodičovského domu ! Veru že inaďarisácia berie rozumy Iudom. Takýto návrh podal škôldozorca, teda ex ofto „paedagog!“ Naozaj, také dačo je len v Uhorsku možné! „Függetlenség“ vo svojom 43. čísle dáva výr az velmi podivnej loyality. Rozpisujúc sa o zámeroch „Italie irredenty“ vyslovuje doprosta a s naivnou otvorenosťou, že aj oni „sympathisujú s Itáliou a s Italiou irredentou.“ Je to vraj velmi prirodzená vec, poneváč „Austria nevedela si vydobyť sympathií celého maďarského národa.“ Dokazuje historickými dátkami, že Maďari nikdy nesympathisovali s Austriou, ba že priali jej vždy možno veľkého nešťastia; tak na pr. v roku 1859., r. 1866 a aj počas okupačného ťaženia v Bosne, ked „so spokojnosťou na tvári prijímaly sa zprávy o porážkach Rakúšanov pri Dolnej Tuzle, Zepči atd. vzdor tomu, že tam bojovali naši bakančoši a naši husári.“ mósnom úvode pýta sa na inom mieste: Po tomto ía;,Či máme nenávidieť Italiu irredenta preto, že žiada, aby sa k Italii pripojil Terst, Trentiuo a Istria?“ A na túto otázku nižej takto par exemple loyalne odpovedá . „Nech Austria utratí Terst, Trentino, Istriu, ba aj Dalmáciu a jestli možno aj Bosnu a Hercegovinu, toto je pre Úhorsko výhra a nech sa otázka pustí pod plebiscitum, či v Uhorsku nachodí sa viac sympathií k Austrii a či k Italii irredenti, zajiste poslednia dostane viac hlasov.“ — My k týmto expektoráciam maďarskej loyality nemáme zvláštneho poznamenania a ubezpečujeme „Füg.“ len o tom, že slovenské hlasy nepadly by v prospech toho, aby slovanské kraje boly odtrhnuté od Austrie a vydané Talianom. D o p i s y. V Budapešti, dňa 9. febr. 1880. Nastala tichosť v prejavovaní národnieho života nášho v Budapešti najmieň by bola vstave niekoho oprávniť k tej obave, ako by čulé hnutie života nášho náhlym zažnútim národnieho zápalu prestať bolo malo. Práve táto tichosť pripravovala niečo mimoriadneho, ktorým slovenské obecenstvo tunajšie prechovávaným citom svojím skvelého výrazu a okázalosti vypožičať sa strojilo. Po pár týždňových prípravách, cieľom sriadenia pomerom a požiadavkám velmestským primeraného koncertu a tanečného plesu, pozastavili sme sa dňa 7. t. m. večer v priestranuých miestoosfach na Széchényi promenáde. Srdečné dozvuky našej slovenčiny z úst vystrojených, národními stužkami ozdobených riaditeľov vítaly prichodiacich. Pomaljf sa rozsiahle miestnosti naplnily šírym slovenským obecenstvom, ktoré dostavením sa intelligence slovenskej očividomého bon tonu si dobývalo. Že krásna spoločnosť vyberaného obecenstva tohoto pestro bola krásnou pleťou spanilomyselných Sloveniek pretkávaná, jnetrpí pochyby a domyslí si jedenkaždý, ktorý aspoň sblížene zná spoločenské pomery naše. V dvorane samej, v ktorej spoločnosť táto stánok svoj zarazila, hemžil sa prazvláštny pestrý duch, plný očakávania nastať majúcich vecí. Program koncertu zahájený bol ouverturou k „Wilhem Tell“-ovi od Rossiniho, ua piane predniesol p. Fr. Nitranský. Nasledovaly: proslov dfa Palárika (slečna M. Melfelber); Hymna od Dr. Achila, Sbor; Ked Pán Boh chodil po svete od Čárana (p. A. Raffay); Dobrú noc Dolina, dolina ... ., národnie piesne od Tovačovského, Sbor; Kto z koho (pp. Široko a Bella); Variácie na „Na Tatrách sa blíslia“ ua piane predniesol p. Fr. Nitranský. Z prevedených čiastok programu, ktoré vôbec nad všetko očakávanie vypadly, vyzdvihujem bravourné prevedenie hry na na piane. Variácie samým pánom Nitranským v brillantne ťažký sloh sosnované, čo concertový kus nielen, že úfubu všeobecnú ale i pravého obdivu nadaného hudobníckeho talentu vzbudily. Ostentatívneho prejavenia úruby dostalo sa sl.