Národnie Noviny, apríl-jún 1880 (XI/40-72)
1880-04-20 / nr. 46
NÁRODNE NOVINY í Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer, i Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý ' rok 12 zl., na pol roka 6 zl., na štvrťroka 3 zl. Ročník XI. Redakcia, administrácia a expedícia v Turó. Sv. Martin®. Utorok 20. apríla 1880. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Čisto 46. Svoboda a konštitúcia. IV. Národnia nesvoboda — dnešnia konštitucionálna svoboda, vložila na ramená nášho slovenského národa dve veľké ťarchy, dve velke negácie. Vysťahovanie je negácia nášho domorodého života. Máme dva takéto negatívne prúdy. Jedeu prúd zasiahol do duševne vysokej vrstvy. Ľudia výtečných talentov, ée3tnej snahy, ľudia hotoví a prihotoveuí alebo aspoň prichystaní k dosiahnutiu vysokého stupňa vzdelanosti, vypudení holi z našej krásnej slovenskej vlasti úporným maďarismom a vysťahovali sa do slavianskej veľdržavy. Oni konečne aj v tom oceáne samostatného slavianskeho ľudu môžu byť osož nými činiteľmi vo veľkom boji slavianskom. Oni môžu byť osožnými i pre naše Slovenstvo, na koľko Bohu bud chvála, aj tam zaujímajú čestoé, vyvýšené postavenia, súc z väčšej čiastky duševnými otcami synov toho národa, ktorého prvenstvo a vodcovstvo iba blázon zapierať sa osmelí. Ale odí sú predsa ztratení pre svojich súprsníkov, vydaných v obeť formálnej konštitúcii, oni sú ztratená čiastka z toho chudobného, drahocenného kapitálu, ktorý si náš pltnícky, drotársky, hrnčiarsky, plátenícky a roľnícky ľud v potu tvári a s obetovaním života zaopatril a nasbieral. Mám česť poznať mnohých z týchto emi grautov ideálnych, a viem, že jích emigrácia nenie dobrodružné závratníctvo, ale jedine národuia nesvoboda vtlačila čistým, čestným ľudom do ruky pútnickú palicu. Oni nám nevdojak zadali ranu, ktorú síce môžu časom zahojiť, ale dnes rana páli. Každá duša, odorvaná od duší našich, bárs nie ideelno, ale len miestno, chybí nám ; my ju želieme, lebo k nášmu špecielnému boju potrebujeme prítomných bojovníkov. Zem naša, preplnená talmi inteligenciou, ckvastavou iguorauciou, boľastne postráda každého realno - iateligentného človeka. Pri terajších amutuo smutných pomeroch, a pri veľkej potrebe slavianskej veľdržavy na solídne, ideálom nadchnuté sily, mohla by sa táto emigrácia talentov a charakterov náramne sosílif a Tud slovenský by osirel. Hrôza ma obchádza pri tejto myšlienke. Prosím vás, predstavte si ten ľud bez sporadickej duševnej podpory svojich opravdovýcb priateľov! Privedzte si pred myse! rad radom zomierajúcich veteránov, ktorých mu dala oduševnelá doba Štúrovská, veteránov, ktorých epi gouov dlávi studená ruka dnešnej z brka vyfúklej chauviuistickej výchovy! Predstavte si, že ešte aj tí, ktorí duchom božím vedení a géniom dobra udržaní boli v svätých krážoch vysokej našej myšlienky, že aj tí rad radom omigrujú: jaká tma, jaká bezodná prepásť otvorí sa pred očami našimi, bezodná prepásť, otvárajúca svoju tlamu, aby zhltla našu milú slovenskú brať! — Jako pozvať taký systém, ktorý umožňuje, ba zúmyseľne napomáha emigráciu talentov, emigráciu charakterov? Jako pozvať systém, odťahujúci od vlasti sol a duševné korenie ? Pravda je, národnia nesvoboda alebo kouštitucionálna svoboda triumfuje v mene hlúposti, vyháňajúc rozum a charakter za hraničné stĺpy. Druhý prúd vlasteneckej negácie zasiahol nie výšiny, ale korene slovenského stromu. Práve v najposleduejších maďarských uovinách čítame lamentácie o sťahovaní sa uhorských občanov do Ameriky, Romanie a Ruska. Do Romanie sťahuje sa romanský ľud, a mení tlak cudzej národnosti s národňou svobodou. O týchto emigrantoch nemáme čo hovoriť. Jako to ale vyzerá s emigrantami, putujúcimi cez atlantický oceán do Ameriky, putujúcimi cez kontingent do Ruska? Samy maďarské časopisy polo s chlúbou, zle potlačenou, zvestujú, že emigrácia do Ameriky zasiahla kraje: Šariš, Zemplín, Abauj, a že to nie sú Maďari, ale Slováci. („Pesti Napló“ od 17. apríla č. 95 večerný list: „e szerint tótok és nem magyarok“). A skutočne, najnovšia vysťahovalská zimnica pochytila práve tie „uárodnosti“ a medzi nimi najmocnejšiu po čísle „národnosť“ slovenskú. Nik nenie taký blázoD, žeby aj toto faktum pripisoval „pan slavskej agitácii.“ Každý myslenia schopný človek zná, že práve tie kraje, z ktorých sa biedna Slovač schytila na kriedla, najmenej prístupné sú národnej agitácii: oni viac menej hraničia s národom vyvoleným a samospasiteľným. Kde národnia intelligencia koľko toľko vplyvu má. tam ľudia sa nesťahujú, tam trpia, nesú, potia sa na hrudu svoju sladkú, otcovskú, prikutí svätým citom ľúbosti a dedovskýih rozpomienok. Čože je toho príčinou? Hlad? Neúroda? Vojna? Nesmyseľ. Boly u nás drahoty, kde jedna mierka zbožia stála tridsať zlatých, bol hlad — slovenský to hosť — bola u nás vojna, panoval v Budíne turecký baša, panovala miestodržitelská kancellária, ale uikdá neoviádla kraje naše vysťahovalská zimnica. Dožili sme sa toho až pod konštitúciou a jej svobodon. Slovák miluje svoju vlasť. Hlad, bieda a neúroda vyháňa ho síce z vlasti, ale len na čas. On vezme drôt, cbjtí veslo plti, chytí šúlok plátna a precestuje Európu a Asia, aby sa po roku po dvoch vrátil zas do biednej svojej chaty. On platí — jako ku pr. trenčianski drotári — v skalnej pôde viac za jutro zeme, jako sa platí na dolniakoch za jutro žírnej nivy. To nenie frása, to je faktum. Probujte kupovať roľu v Rovnom alebo na Dlhom Poli. Slovák drotár tým neplatí skutočnú hodnotu role, ktorá ženou opustenou obrábauá málo úrokuje, on tým platí svoju lásku k svojej zemi. Zasporený, vymozolovauý groš po Prusku a Anglicko, hodený do skalnatého bedrá vršku, je obolus jeho návratu do svojej vlasti. A takýto ľud sa sťahuje!! Taký ľud, ktorý z Liptova až po Komárno teperí plť za 12 zl. r. č.! Taký ľud, ktorý skáče do studenej sňažnej vody Váhu, a mozoli sa päť hodín, aby uviaznuté plavidlo osvobodil, kdežto nemecký pltník od Altenburgu po Pešť, na svobodnom, pohodlnom Dunaji vyrobí najmenej 50—60 zl.! Taký ľud, ktorý toto hrozné mučedlníctvo znáša od stá liet preto, aby nemusel opustiť doliny Ľubochne lebo Hrádku, taký ľud sa sťahuje. Jak hrozné to musia byť pohnútky! Jak mohutná to musí byť páka, ktorá ho odtrhá od zeme milovanej! My nepozuáme náš ľud, jako tento náš orgán raz s dôrazom vyslovil. Preto nebud snáď od veci pripomenúť, že ku pr. pltníckj ľud tak ťažko a nebezpečno pracuje, že od hliadnuc od nešťastných pádov, sotva dožije mu silný 50. rok, ktorý sa zapodieval s pltníctvom že predok plte vedúci veslári, najsilnejší a najzručnejší to chlapci, obyčajno polo slepý zostávajú za 15 rokov svojej práce!! To je stará vec, ktorá je tak každodennia, že ju nedržia za hodnú spomienky. A takýto ľud, ktorý odumiera vo vernej práci, ktorého práca je totožná s nenáhlym umieraním, ktorý už zajdúc za prvý vršok pri svojej dediae, žiali a túži po domove; takýto a tento ľud, snášajúci mučenníctvo pre lásku ku svojej hrude, počína sa sťahovať do dalekej transatlantickej cudziny. A to práve teraz, kde kvitne maďaromanstvo, kde sa zdokonaluje celými bachantami nových zákonov naša slavná konštitúcia. Zákony sa množia, ľudu a dobra ubýva. Národ, bárs neupovedomelý, cíti vo svojej hlbokej duši Dátlak národuej nesvobody. On ti nepovie prečo tiahne, jako sluka ta ďaleko ďaleko, ale tiahne. Zločin proti prírode nemusí byť vždy jasuo cítený a pochopený tým, na kom spáchaný bol, ale jeho následky nevystanú. Náturám si furca expellas. Vidlami z nášho slovenského národa vyháňajú prírodu. Pocítil on tie vidly tam, kde bol najmenej duševne pozdvihnutý svojimi priateľmi, národovcami. A to je veľmi prirodzené. Telesný bol uchvátil údy. Hlava, vo svojej mravnej sile utlačuje bôl, ale úd sa kŕčovite, nepovedome kriví. Jaká hĺbka, jaká etnograficko psy chologická sfiux hľadí na nás bezbarevuým okom svojím!! Dva pády podotkol som v článku tomto obšírnejšie a so všeobecným pohľadom zakončiť chcem svoj cyklus s piatym článkom v budúcom čísle. Kto by chcel vyčerpať predmet tento ? Poviem s Mickievičom : „Zamĺkla pieseňka moja, nech ju svetlý archanjel v nebesiach, a čulý poslucháč v duši svojej dospieva.“ Politický prehľad. ------20. apríla 1880. Nemecké časopisy, ktoré vychodia v ríši bohabojuosti a dobrých mravov, ešte vždy zaoberajú sa vyskumavaním príčin, ktoré pohly kn. Bismarcka, aby žiadal za svoje prepustenie z ríšskeho kancelárstva. A všetky prichodia k tomu, že tá porážka v spolkovej rade bola len záminkou, ale nie príčinou. Podlá „Köln, Ztgu“ hlbšie siahajúca príčina primala kn. Bismarcka k zadaniu prosby o prepustenie. Bismarckovo znechutenie zapríčinené bolo vraj menovite tým, že Rusko má bohatých na vliv priateľov v Berlíne a v jiných nemeckých hlavných mestách. Tedy nepraje mu už ani to, a svojim odstúpením chcel popretrhovat tieto priateľské sväzky, ktoré pravda datujú sa od dávnej doby, ale teraz nehodia sa do uhelnice bismarckovskej politiky. Dobre rozumel celý nemecký národ svojim časom oduševniť proti „od