Národnie Noviny, apríl-jún 1880 (XI/40-72)
1880-06-03 / nr. 64
Š i Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. < \ Predplatná cena pre Rokúsko-Uhorsko na celý j rok 18 zl., na pol rol \ m ■(., ua .rtroka 3 *1. í Ročník XI. Redakcia, administrácia a expedícia v Turó. Sv. Martine. Štvrtok 3. júna 1880. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankovaué listy sa neprijímajú. Číslo 04. „Enem nech sa nebojá!“ Muolio sa už popísalo v maďarských, nemeckých i slavianskych časopisoch tejto našej krajiny o korrupcii, o ľahkom šafárení, o nesčí selných defraudáciách verejných peňazí; mnoho duchaplných žurnalistov a mysliteľov hútalo nad touto otázkou, ale žiadnemu nepodarilo sa v lapidárnom style tak krátko-zručue a charakteri sticky vyhútať motto, ktoré by sa malo napísaf na pohraničné stĺpy, jako sa to podarilo Kuba J á n o š o v i skalickému mešťanostovi príležitosťou smutnej Horákovskej afairy, ktorá odohrala sa pred niekoľkými dňami v Nitre. Toto motto je: „Enem nech sa nebojá!“ Bezbázlivost je pekná cnosť u vojakov, u verejuýcb činiteľov, u smelých plavcov, u cestovateľov po nevyskúmaných krajinách, vôbec u ľudí idey, ktorí si pred seba vzali dobré ciele či jich oni v malom či vo veľkom prevádzajú. Bezbázlivost napísaná je na jasnom čele pocti vého bojovníka, kdežto naproti tomu chabosť a bázlivé ohliadanie je vlastnosťou pošmúrnycb existencií alebo svedeuých ľahkomyseľuíkov. Tamtí prú nepotrebujú Kubovho motta, títo druhí ho ale potrebujú. Žialbohu v našom verejnom živote stalo sa to motto na nesčíselných stranách potrebným. Úrady zakladajú sa vo veľkej čiastke na pro tekcii: beda tebe jestli nemáš hore silného patróna. Tí silní patróni ťahajú za sebou jako kométa chvost, pokrevných klientov, vytvárajúcich každý postranný talent z možnosti prísť k existencii. Nespôsobnosť kryje sa pod štít bore udaného motta, darebácke kúsky korrigujú sa šuchom tým samým prostriedkom, slabí ľudia, nenabyvší ešte dosť odvahy ku krivým cestám, postrkávajú sa na ne posmelujúcim : „Enem nech sa nebojá!“ Mnohým zle vypadne poslúchanie tejto rady, jako nám to ukazuje prípad Zichyho, Pausza a nesčíselué množstvo drobuejších ľudí: ale moloch chce mat vždy viac a viac obetí, a ony sa mu valia do hrtana. Náš správny život je rozdrtený, rozvŕzganý jako stará kára, a predsa letí do prcpasti pod zástavou toho „enem.“ [’od z.ástavou „enem“ bojujú celé stotiny stoličných klík, pod ňou leňošia autonomuí úradníci po dedinách, pod ňou skrýva sa každý neriad, každé zanedbanie povinnosti! Pod zástavou tolioto zkazonosného „enem“ pustne blahobyt krajiny a tratí sa jako sňah na slnku. Každý úradoík, učiteľ a vôbec verejne účinkovať majúca osoba, ktorá sa postavila za široký chrbát tohoto „enem“, má veľmi ľahkú prácu : a jestli jeho zamestknauie je od prírody ťažké a spojené s námahou, môže si všetko obľahčiť, lebo dobre vie, že patrí do pluku tých, ktorým vyššie moci volajú, aby sa „enem“ nebáli zle robiť alebo nič nerobiť. Naproti tomu tí ľudia, ktorým svedomie nedovolí utiekať sa pod takýto lacný štít, vystavení sú verejne prenasledovaniam, obžalobám, žalárom, a keď sú tak silní a obozretní, že vyhnú týmto neresťam, iste nevyhnú fumigovaniu a odsocovauiu z verejného života. Protekcia kvitne u nás jako kvitla v Ríme za časov Caesara, keď duch rímskej rospubliky pochovaný bol v bahne nákazy. Jesto dvojaká protekcia, jedna dokazuje najvyšší rozkvet, najčerstvejšiu silu štátnej budovy, druhá je znamením najhlbšieho úpadku. Tá prvá protekcia chráni a vyzdvihuje ducha, vyhľadáva v tichu ukryté talenty a vyvádza jich na verejné forum k prospechu a sláve vlasti, bráni prenasledovanú cnosť, dopomáha právu, pokoruje krivda. Aj do tejto protekcie zamiešané sú osobné otázky, aj tam hovorí slovo tu egoismus, tam záujmy, poueváč ľudia sme a ľudské slabosti máme, avšak hlavné jadro tejto protekcie je zdravé a má vysoké ethické úlohy, ktoré verne plní. Druhá protekcia je tá, ktorá musí volať ku svojím klientom „enem nech sa nebojá“ robiť zle a nepráve: ja mocný patrón stojím za chrbtom! Ani brány pekelné nepremôžu systém a reťaz protekcie, reťaz, v ktorej aj ja som ohnivom. A takáto protekcia má korienky v tom najhnusnejšom výkale ľudskej podlosti, ona je znakom, že cez verejný život štátu previal už jedovatý Samum Dákazy. Nákaza rozožiera všetky vrstvy obyvateľstva a hádže Da povrch také jedovaté bubliny, jako sú ku pr. pojedni tyrankovia v mestách a okresoch, ktorí využívajú úradný vplyv a obecný majetok k svojím a svojich chúťkam. Tam, kde je protekciou podožraná pôda, možné sú potom existencie Jankovičovské, ktoré až na pokraj bláznovstva hýria v krvi ľudu, možné sú ropuchy egoistické, ktoré sa nadúvajú a chcú byť volmi až sa rozpuknú! Lebo darmo je to, svieži pstruh miluje čerstvú hôrnu vodičku, a ropucha sa dobre cíti v smradlavom bábne. My Slováci stojíme po strane činného, verejného života a hľadíme so slzami v očiach na zkazu, do ktorej sa rúti vlasť. Nám je ľúto toho zanedbaného času, zanedbaného k vôli rytí rom s „enem nech sa nebojá!“ My sa bojíme, veľmi sa bojíme následkov takéhoto hospodárstva, pri ktorom miznú majetky dedín a majetných miest, my sa bojíme, že vplyv nemravného systému vtrhne aj do nižších tried ľudu! My sa bojíme robiť zle a páchať krivdu, bojíme sa o osud nášho národa a našej vlasti. Nie tak páni rytíri dnešného ľabtikárstva. Oni hovoria a jednajú dľa „aprés nous Ie delnge“ (po nás nech príde potopa!) Nech si ja len vykŕmim bruško, naplóim meštek, nech si ja len pohýrim na verejný účeť—nech potom trebárs celý svet zahynie! Máme silnú nádeju, že tá potopa skôr príde jako si páni rytieri bez strachu myslia 1 A preto sme veľmi povďační páuu Kuba Jánošovi, že nám vymyslel tak vhodné a krásne motto! Ked sa pijavice a upíri ľudu topiť budú v spravodlivej potope poslanej na nich národom, ked už budú sa chytať britvy a slamky, zacitujeme jim klassickú výpoved klassického „pudmistra“ skalického: „Euem nech sa nebojá!“ Politický prehľad. ----- 3. júna 1880. Nemecké časopisy vychádzajúce v ríši bohabojnosti a dobrých mravov majú mnoho práce s tou cirkevnou predlohou, o ktorej práve rokuje prusský snem. A zvlášte počtovaoie, koľko členov hlasovať bude za prijatie a koľko proti nemu, zapríčiňuje jim mnohé nesnádze. A konečne, kedby i vä'šina suemu prijala tú predlohu, až potom vraj započnú sa rozpaky pre kn. Bismarska. Na každý prípad nedá sa upreť tá skutočnosť, že postavenie Bismarckovo nenie už viac bezvýminečne panstvujúce, každý odpor vytvárajúce, výlučne ton a smer vyznačujúce. Tak vo vnútorných ako i v zahraničných veciach dá sa pozorovať; tak doma ako i v zahraničí označujú diplomatické kruhy postavenie Bismarckovo za „prekärne“; tvrdia, že jiní rozhodujúci činitelia tlačia sa pred neho a hrozia ho pomaly vytisnut zo stredu situácie, ktorý dosiaľ bez odporu a prekážky zaujímal. Aký význam bolo by to vraj malo len ešte pred polrokom, alebo akoby to aspoň bolo vysvetlované bývalo, že knieža Gorčakov — podľa petrohradskej, v predošlom čísle ujavnenej zprávy — neodškriepne ostentatívnym spôsobom v prípise zaslanom „Jour. de St. Pét.“ oznamuje svoj bezodkladný odchod do zahraničia? Bolo by sa neomylne zatváralo na bezodkladné úplné odstránenie ruského ríšskeho kancelára od správy ministerstva zahraničných diel, a z toho zase na nové veľkolepé víťazstvo bismarkovského vlivu, ktorému konečne podarilo sa protivnéhojsoka svojho zatlačiť od vlády. Dnes niet ani stopy takéhoto predpokladania a následkovaoia. v tom prípade, jestliby prípis kniežaťa Gorčakova I znamenať mal vystúpenie ruského kancelára z úradu, europejskí politici nebudú mysleť na to, aby v tomto vystúpení videli víťazstvo Bismarckovo; moment protivenstva týchto dvoch sokov v tomto okamžení ueprichodí ani len do kombinácie. Pomery europejských štátnikov a europejských štátov vôbec nachodia sa v stave upluého rozkladu a kedy znovu prídu ku pokoju, a kedy ustáli sa čo i len dočasne nové konštellovanie týchto pomerov a vlivov, to okamžite nemožno ani len predvídať. Žiadnej z europejských vlád nerobí sa tým krivda, ked tvrdia, že všetky voči nadhodenej otázke obratu Európy nachodia sa v tom jistom rozpaku.* * * Poťahom na tú pruskú cirkevnú predlohu píše pápežský orgán „Voce della Verita“ v svojom článku od 31. mája takto: Keď pojednávania medzi vatikanom a berlínskou vládou neviedly ku žiadnemu výsledku, tak to nenie vinou valikánu. Dopis pápežov arcibiskupovi kolínskemu je dostatočný, k dokázaniu smierlivosti kurie. Ale pápež nemohol tak ďaleko ísť v svojej povoľnosti, aby vydal štátnej moci cirkev s poviazanými rukami a nohami; preto nemôže schvaľovať v pruskej predlohe žiadané diskretionárue plnomocenstvá. Na to zpomenulý časopis resumoje jednotlivé články predlohy, a pokračuje: V tomto návrhu zákona obsažené nároky Pruská sú väčšie ako tie, ktoré zahrnuté sú v májových zákouoch. Dopustiť túto predlohu, znamenalo by prijatie májových zákonov, čo cirkev nikdy nemôže urobiť. Presidentom provincií udelené právo rozhoduvat o pripustení ku cirkevným funkciám, je spôsobné preniesť, ducha korrupcie medzi duchovenstvo. Článok tento schvaľuje, že katolíci odmršťujú tú predlohu. Ostatne, je vraj jasné, že žiadon katolík nemôže prijať podobnú predlohu, jináče by prepadnúl trestu, ktorý dia apoštolskej bully je veľká exkommunikácia. Zlomyslnosf predlohy uznalo nielen katolícke Nemecko, ale i najmúdrejší medzi protestantami, ktorí v nej vidia takú snahu k absolutismu, jestliže na politické územie prenesená bude, ktorá rovná sa negácii všetkých občianskych svobôd. * * *