Národnie Noviny, október-december 1880 (XI/118-153)
1880-10-19 / nr. 123
Vychodiu v utorok, štvrtok & v sobotu večer. ( Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý s, rok 12 zl., na pol roka B *1., na štvrtroka 3 zl. Ročník XI. Redakcia, administrácia a expedícia v Tűrő. 8v. Martine. Utorok 19. oktobra 1880. Kezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Kefrankované listy sa neprijímajú. Číslo 133. Generálny konvent. „Národníra Novinám“ dostalo sa tej cti, že boly predmetom pojednávania evanjelického generálneho konventu. Že tam dobre neobstály, rozumie sa samo sebou. My sme ale veľmi dobre privyknutí na titulatúry, jaké sa nám tam dá valy, a preto sa nás veľmi málo týkajú nádavky a upodozrievania. Avšak predsa držíme za potreboé verejne odmietnuť všetky upodozrievania z uepatriotismu, a vrháme nazpak titul vlastizrady, s jakým tam šermovali. Naša vernosť oproti vlasti je tak známe faktum, že iba oplzlá myseľ môže o nej pochybovať. My sme sa ani s jedným jediným činom oproti vlasti neprevinili, a preto veľmi ľahko nesieme neodôvodnené šprihaniny. Ale vec má i vážnu stránku. Tá vážna stránka naplňuje nás opravdivým smútkom. Nenie uašou obyčajou pojednávať v stĺpcoch tohoto časopisu cirkevné záležitosti, ale ked ony berú na seba ráz čisto politický, vtedy nemôžme mlčať. Smutný úkaz rozkladu spatrili sme, hľadiac na priebeh generálneho konvetovania. SmutQe to musí stáť s cirkvou, ktorej najvyššie forum nemá vážnejšieho predmetu, jako pojednávanie o tom, či ten lebo onen učiteľ alebo farár nepísal článočok do politických noviu. Táto záležitost bola jadrom konventuálnej práce. Po dopisovateľoch sa pátralo a hrmelo pri tom po jupitersky na „Národuie Noviny“; najvyšší úradníci a hodnostári evaujelickej cirkve Uhorska nemali nič dôležitejšieho jako diškurovat o tom, či ten lebo onen učiteľ alebo farár nenapísal drobničku do chýrnika „Národních Novín.“ Difficile est satyram non scribere. Nemožná vec zostať vážnym, ked človek vidí skoky pánov shromaždenýcb v cirkevnom záujme v Pešti. Cirkevný záujem teda žiada, aby páni kouventuali drahé okamžiky svojho zasedania a veľkú múdrosť svojich hláv vynakladali na to, jakoby zamedzili dopisovanie do novín! Veru, veru, podivná situácia, v ktorej nachodí sa cirkev evanjelická, ked na jej čele stoja ľudia, ktorým je cirkev iba prostriedok ku politickým cieľom. Celý etický význam cirkve je ztratený, ked vedú jú ľudia bez živého citu pre cirkevné záleží tosti, ľudia trpiaci Da chronické jubilantstvo a pohrúžení až po uši v chauviDisme. Nik tak nedokázal nemiestnosť generálueho konventu, jako sám ten konvent. Generálny konvent nemajúc žiadnej roboty, hľadá si prácu tam, kde ju uajde. A naozaj daleko musí chodiť; všetky cirkevné záujmy nepostačujú, generálny konvent musí sa vrhnúť na žurnalistiku a vyliať tam svoju žlč. A veru žiaľbohu celkom nevinne obrazilž našich ev. učiteľov a kňazov. Jích dopisovatefská činnnost je tak malá, že bolo škoda rozborliť sa pre ňu. Jestli by sa ale soád i našli dopisovatelia, teda nemyslíme, žeby boli tak jednoduchí, pýtať sa najprv generálneho konventu o dovolenie. Dopisovanie do novin nenie zakázané posaváď v kriminálnom kodexi, ani veda, ani prax nezná „c r í men correspondenciae.“ Zatiaľ ale dopisovanie nenie zakázané v trestnom zákonníku, zatiaľ je dovolené každému človeku. Smutný úkaz, ked takéto vážne forum, jako je generálny konvent, zapodieva sa s takými vecmi, smutnejšie, ked osud evanjelickej cirkve leží v rukách fanatických svetákov, ktorý zaujímajú sa za cirkev jedine z politiky, najsmutnejšie ale je, ked cirkev tratí z roka na rok svoj ethický význam. U evanjelikov je národnia reč úzko spojená s cirkevným životom. Kto národuiu reč potlačuje v cirkvi, ten ničí samú cirkev. Najväčší vrah cirkve je ten, kto vytíska z nej národní jazyk. Toto by mal vedet generálny konvent a ešte posmelovať učiteľov v do pisovaní, aby sa takto cvičili v peknom písaní, a vzdelávali svoj rodný jazyk, veľkú to páku cirkevného života. Avšak u nás ide všetko naopak. Ked to dlho potrvá, povstane babilonská smuta, jakej nebolo. Na každý pád je vec nebezpečoá zahrávať sa s cirkvou, ktorá v posledné časy akoby leu na to tu bola, aby mohla venčiť všelijakých jubilantov. Politický prehľad. ------19. oktobra 1880. Ešte je Olgún v rukách tureckých, povoľnosť turecká ohľadom jeho odovzdania neuskutočnená, a už časopisy vedú dišputu o tom: komu patrí zásluha rozhodnutia sa sultánovho ohľadom pokojného odovzdania Olgúna. Anglické, liberálne časopisy dávajú výraz tomu presvedčeniu, že len tlaku a hrozbám Angiié patrí zásluha, že sultán zrazu stal sa veľmi povolným. A kto s pozornosťou sledoval všetky výjavy, pohyby a záhyby tejto až do zunovania rozvlečenej záležitosti, nemožno, žeby neuznal, že bez hrozieb anglickej vlády obiadom zavretia Smyrny, zhabania dôchodkov tureckých, sotvy by bol sultán dokázal zo svojej strany nejakú povoľnosť. Ved i predtým dosť bolo tých dobrých rád, ktorými neskúpili zástupcovia vefmocností v Carihrade, a sultán trval tvrdošijne a neústupné na svojom. Nuž ale jiní opäť toho sú presvedčenia, že anglické hrozby nedocielily tento výsledok, ale že sultán zmenil svoje smýšľanie hlavne následkom radenia a naliehavého dohovárania veľposlancov Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Francúzska. Gróf Hatzfeldt, veľposlanec Nemecka stál v prvom rade a najčastejšie obcoval so sultánom. A je tomu dia časopisných zpráv i vskutku tak. Rozhovory tieto boly celkom dúverné, a tak jích obsah málo preniknúl do verejnosti. Ale nedá sa upierať pravdepodobnosť toho, že práve aDglické návrhy poskytovaly zpomenutým veľposlancom hlavné a najzávažnejšie dôvody k zlomeniu odporu sultánovho, a tak prostredné predsa len anglické hrozby majú hlavnú zásluhu o dosiahnutie povoluosti tureckej. Že je tomuto tak, to dokazuje sama turecká nóta, ktorou sdeluje sa veľposlancom najnovšie rozhodnutie 8a tureckej vlády, ked vyslovuje nádeju, že vystane demonštrácia lodstva, t. j. že návrhy anglické nebudú prijaté, a hrozby nedôjdu uskutočnenia. Že Je toto domýšľanie sa nielen možné, ale veľmi pravdepodobné, to zrejmé je zo všetkého. A zdá sa, carihradská vláda spolieha, že jej nádeje ohľadom pristavenia ďalšieho nátlaku zo strany veľmocností sú nielen oprávnené, ale i blízke uskutočnenia, preto ohľadom samého odovzdania Olgúna robí z novu ťažkosti, ako to telegrafické zprávy zvestujú. Tak telegramm z| Castelnuovo od 16. t. m. oznamuje: „Kirby Green, generálkonsul Angiié, odišiel do Cetini. Tenže donáša kn. Mikulášovi návrh Angiié, aby Čierna Hora bezodkladne vyslala zvláštneho kommissára do Skadru, kde ho príjme Riza baša a dohovoria sa o spôsobe odovzdania Olgúna. Obe strany majú potom menovať delegátov, ktorí sídu sa v Kotore, a rozhodnú o pozostalých sporných otázkach. Na každý prípad prejde pri tom ešte mnoho času, a loďstvo za ten čas ostane ešte tu. Tu sú toho náhľadu, že Turci úmyselne volili taký do nekonečna ťahaj ú c i sa spôsob od o v z d an ia, lebo medzitým nastúpi zlá pohoda, apotom nebude môcť byt reč o nejakej operácii lodstva proti ktorémukoľvek bodu. I v Cetini nekoja sa žiadnymi sanguinickými nádejami.“ A druhý telegramm takže z Castelnuovo zaslaný „N. W. Tbl.“ zneje: Admirál Seymour dostal uvedomenie z Cetini, že knieža Mikuláš zdráha sa prikročiť k zaujatiu Olgúna, jestli nebudú mu poskytnuté rukojemstvá zo strany smluvu berlínsku ^odpísavších mocností, že, jestli Albánci po prevedenom zaujatí Olgúna podujali by nepriateľské kroky, Europa zakročí v prospech Čiernej Hory. — Z týchto telegrammov jasné je, predpokladajúc rozumie sa, že sú základné, že vzdor sľubom tureckým čeruohorská záležitost je ešte značue vzdialená svojho konečného riešenia. A nasledovne, že sú zprávy časopisov o uskutočnenom už prevedení tureckých sľubov veľmi predčasné! * * * Ked jináče diplomacia kojila sa už peknými výhíadami na pokojné vybavenie sporných otázok došla z Prizrendu zpráva o attentate zpáchanom na ľakúsko-uhórskom dragomanovi a jeho manželke. Pravdepodnost hovorí za to, píše „P. Ll.,u že je tu dielo s činom barbarského fanatismu Albáncov. Jiná versia, ktorá tomuže časopisu sdelená je, označuje tenže čin za skutok súkromnej pomsty, ktorú si vraj honorárny dregomau svojimi obchodnými pomeranú ako kupec uadobudnúl. Nech je tomu akokoľvek, očakáva vážna povinnosť spoločnú vládu, s celou ráznosťou naliehať na zlapanie vrahov a na jich prísne potrestanie. „Upozorňujeme na to, pokračuje zpomenutý časopis, že sme pred niekoľko dňami doniesli telegram z Carihradu, v ktorom oznamovalo sa, že vzhľadom na allarmujúce zprávy z Prízrenda o zamýšľanom ohrození cudzozemských konsulov, rakúsko-uhorský veľposlanec barón Calice pozdvihnul u porty námitky, upozornil ju na jej zodpovednosť a na to naliehal, aby vrchnostiam v Prizrende vydané boly tieto rozkazy lebo nie. Medzitým stalo sa to nešťastie, a práve úradník rakúsko uhorského konsulatu stať sa musel obeťou. S napnulosťou hladíme v ústrety ďalším zprávam o tejto smutnej udalosti.“ * * * Berlín, 16. okt. Tu považujú za jisté, že Francúzsko bned po odovzdaní Olgúna nazpät povolá svoje loďstvo. To jisté očakáva sa od Nemecka a Rakúsko-Uhorska. „Kr. Ztg.“ vyzdvihuje, že Nemecka priateľské poťahy ku Francúzsku upevnené sú spoločnou akciou v záujme mieru. Petrohrad, 16. okt. („Pol. Korr.“) V tunajších kruhoch neznajú nič o tom, že by sa bol cisár Alexander morganaticky oženil s kňahyňon Dolgoruki. Ničmenej je to želanie pri tom blahosklonnými a humánnymi intenciami vedeného cisára, usporiadať svoj pomer k menovanej kňahyni. Toto upravenie stane sa bezpochyby čo najskôr, lebo cisár ohľadom na meniaci sa stav svojho zdravia chce previesť svoje potažné želanie. Čo týka sa budúceho pomeru feňahyne ku cisárovi, tak jeho upravenie stane sa bezpochyby v medzách vyznačených nerovnosťou rodu jeduej manželstvo uzavierajúcej stránky. Všetky zprávy, I že potažné želanie cisárovo zapríčinilo rozklad v lone