Národnie Noviny, október-december 1880 (XI/118-153)

1880-10-19 / nr. 123

Vychodiu v utorok, štvrtok & v sobotu večer. ( Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý s, rok 12 zl., na pol roka B *1., na štvrtroka 3 zl. Ročník XI. Redakcia, administrácia a expedícia v Tűrő. 8v. Martine. Utorok 19. oktobra 1880. Kezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Kefrankované listy sa neprijímajú. Číslo 133. Generálny konvent. „Národníra Novinám“ dostalo sa tej cti, že boly predmetom pojednávania evanjelického generálneho konventu. Že tam dobre neobstály, rozumie sa samo sebou. My sme ale veľmi dobre privyknutí na titulatúry, jaké sa nám tam dá valy, a preto sa nás veľmi málo týkajú nádavky a upodozrievania. Avšak predsa držíme za po­­treboé verejne odmietnuť všetky upodozrievania z uepatriotismu, a vrháme nazpak titul vlasti­zrady, s jakým tam šermovali. Naša vernosť oproti vlasti je tak známe faktum, že iba oplzlá myseľ môže o nej pochybovať. My sme sa ani s jedným jediným činom oproti vlasti neprevi­nili, a preto veľmi ľahko nesieme neodôvodnené šprihaniny. Ale vec má i vážnu stránku. Tá vážna stránka naplňuje nás opravdivým smútkom. Nenie uašou obyčajou pojednávať v stĺpcoch tohoto časopisu cirkevné záležitosti, ale ked ony berú na seba ráz čisto politický, vtedy nemôžme mlčať. Smutný úkaz rozkladu spatrili sme, hľadiac na priebeh generálneho konvetovania. SmutQe to musí stáť s cirkvou, ktorej najvyššie forum nemá vážnejšieho predmetu, jako pojednávanie o tom, či ten lebo onen učiteľ alebo farár nepísal člá­­nočok do politických noviu. Táto záležitost bola jadrom konventuálnej práce. Po dopisovateľoch sa pátralo a hrmelo pri tom po jupitersky na „Národuie Noviny“; najvyšší úradníci a hodno­stári evaujelickej cirkve Uhorska nemali nič dôležitejšieho jako diškurovat o tom, či ten lebo onen učiteľ alebo farár nenapísal drobničku do chýrnika „Národních Novín.“ Difficile est satyram non scribere. Nemožná vec zostať vážnym, ked človek vidí skoky pánov shromaždenýcb v cirkevnom záujme v Pešti. Cirkevný záujem teda žiada, aby páni kouven­­tuali drahé okamžiky svojho zasedania a veľkú múdrosť svojich hláv vynakladali na to, jakoby zamedzili dopisovanie do novín! Veru, veru, po­divná situácia, v ktorej nachodí sa cirkev evan­jelická, ked na jej čele stoja ľudia, ktorým je cirkev iba prostriedok ku politickým cieľom. Celý etický význam cirkve je ztratený, ked vedú jú ľudia bez živého citu pre cirkevné záleží tosti, ľudia trpiaci Da chronické jubilantstvo a pohrúžení až po uši v chauviDisme. Nik tak nedokázal nemiestnosť generálueho konventu, jako sám ten konvent. Generálny konvent nemajúc žiadnej roboty, hľadá si prácu tam, kde ju uajde. A naozaj daleko musí chodiť; všetky cirkevné záujmy nepostačujú, generálny konvent musí sa vrhnúť na žurnalistiku a vyliať tam svoju žlč. A veru žiaľbohu celkom nevinne obrazilž našich ev. učiteľov a kňazov. Jích dopisovatefská činnnost je tak malá, že bolo škoda rozborliť sa pre ňu. Jestli by sa ale soád i našli dopi­sovatelia, teda nemyslíme, žeby boli tak jedno­duchí, pýtať sa najprv generálneho konventu o dovolenie. Dopisovanie do novin nenie zakázané posaváď v kriminálnom kodexi, ani veda, ani prax nezná „c r í men correspondenciae.“ Zatiaľ ale dopisovanie nenie zakázané v trest­nom zákonníku, zatiaľ je dovolené každému človeku. Smutný úkaz, ked takéto vážne forum, jako je generálny konvent, zapodieva sa s takými vecmi, smutnejšie, ked osud evanjelickej cirkve leží v rukách fanatických svetákov, ktorý zaují­majú sa za cirkev jedine z politiky, najsmut­nejšie ale je, ked cirkev tratí z roka na rok svoj ethický význam. U evanjelikov je národ­­nia reč úzko spojená s cirkevným životom. Kto národuiu reč potlačuje v cirkvi, ten ničí samú cirkev. Najväčší vrah cirkve je ten, kto vytíska z nej národní jazyk. Toto by mal vedet gene­rálny konvent a ešte posmelovať učiteľov v do pisovaní, aby sa takto cvičili v peknom písaní, a vzdelávali svoj rodný jazyk, veľkú to páku cirkevného života. Avšak u nás ide všetko naopak. Ked to dlho potrvá, povstane babilonská smuta, jakej nebolo. Na každý pád je vec nebezpečoá za­hrávať sa s cirkvou, ktorá v posledné časy akoby leu na to tu bola, aby mohla venčiť všelijakých jubilantov. Politický prehľad. ------19. oktobra 1880. Ešte je Olgún v rukách tureckých, povoľnosť turecká ohľadom jeho odovzdania neuskutočnená, a už časopisy vedú dišputu o tom: komu patrí zásluha rozhodnutia sa sultánovho ohľadom pokojného odo­vzdania Olgúna. Anglické, liberálne časopisy dá­vajú výraz tomu presvedčeniu, že len tlaku a hroz­bám Angiié patrí zásluha, že sultán zrazu stal sa veľmi povolným. A kto s pozornosťou sledoval všetky výjavy, pohyby a záhyby tejto až do zunovania roz­­vlečenej záležitosti, nemožno, žeby neuznal, že bez hrozieb anglickej vlády obiadom zavretia Smyrny, zhabania dôchodkov tureckých, sotvy by bol sultán dokázal zo svojej strany nejakú povoľnosť. Ved i pred­tým dosť bolo tých dobrých rád, ktorými neskúpili zástupcovia vefmocností v Carihrade, a sultán trval tvrdošijne a neústupné na svojom. Nuž ale jiní opäť toho sú presvedčenia, že anglické hrozby nedocielily tento výsledok, ale že sultán zmenil svoje smýšľanie hlavne následkom radenia a naliehavého dohovárania veľposlancov Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Francúz­ska. Gróf Hatzfeldt, veľposlanec Nemecka stál v prvom rade a najčastejšie obcoval so sultánom. A je tomu dia časopisných zpráv i vskutku tak. Rozhovory tieto boly celkom dúverné, a tak jích obsah málo pre­­niknúl do verejnosti. Ale nedá sa upierať pravdepo­dobnosť toho, že práve aDglické návrhy poskytovaly zpomenutým veľposlancom hlavné a najzávažnejšie dôvody k zlomeniu odporu sultánovho, a tak pro­stredné predsa len anglické hrozby majú hlavnú zá­sluhu o dosiahnutie povoluosti tureckej. Že je to­muto tak, to dokazuje sama turecká nóta, ktorou sdeluje sa veľposlancom najnovšie rozhodnutie 8a tu­reckej vlády, ked vyslovuje nádeju, že vystane de­monštrácia lodstva, t. j. že návrhy anglické nebudú prijaté, a hrozby nedôjdu uskutočnenia. Že Je toto domýšľanie sa nielen možné, ale veľmi pravdepodobné, to zrejmé je zo všetkého. A zdá sa, carihradská vláda spolieha, že jej nádeje ohľadom pristavenia ďalšieho nátlaku zo strany veľmocností sú nielen oprávnené, ale i blízke uskutočnenia, preto ohľadom samého odovzdania Olgúna robí z novu ťažkosti, ako to telegrafické zprávy zvestujú. Tak telegramm z| Castelnuovo od 16. t. m. oznamuje: „Kirby Green, generálkonsul Angiié, odišiel do Cetini. Tenže donáša kn. Mikulášovi návrh Angiié, aby Čierna Hora bezodkladne vyslala zvláštneho kommissára do Skadru, kde ho príjme Riza baša a dohovoria sa o spôsobe odovzdania Olgúna. Obe strany majú potom menovať delegátov, ktorí sídu sa v Kotore, a roz­hodnú o pozostalých sporných otázkach. Na každý prípad prejde pri tom ešte mnoho času, a loďstvo za ten čas ostane ešte tu. Tu sú toho náhľadu, že Turci úmyselne volili taký do neko­nečna ťahaj ú c i sa spôsob od o v z d an ia, lebo medzitým nastúpi zlá pohoda, apotom ne­bude môcť byt reč o nejakej operácii lod­stva proti ktorémukoľvek bodu. I v Cetini nekoja sa žiadnymi sanguinickými nádejami.“ A druhý telegramm takže z Castelnuovo zaslaný „N. W. Tbl.“ zneje: Admirál Seymour dostal uvedomenie z Cetini, že knieža Mikuláš zdráha sa prikročiť k zaujatiu Olgúna, jestli nebudú mu poskytnuté rukojemstvá zo strany smluvu berlínsku ^odpísavších mocností, že, jestli Albánci po prevedenom zaujatí Olgúna po­dujali by nepriateľské kroky, Europa zakročí v pros­pech Čiernej Hory. — Z týchto telegrammov jasné je, predpokladajúc rozumie sa, že sú základné, že vzdor sľubom tureckým čeruohorská záležitost je ešte značue vzdialená svojho konečného riešenia. A na­sledovne, že sú zprávy časopisov o uskutočnenom už prevedení tureckých sľubov veľmi predčasné! * * * Ked jináče diplomacia kojila sa už peknými vý­­híadami na pokojné vybavenie sporných otázok došla z Prizrendu zpráva o attentate zpáchanom na ľakúsko-uhórskom dragomanovi a jeho man­želke. Pravdepodnost hovorí za to, píše „P. Ll.,u že je tu dielo s činom barbarského fanatismu Albáncov. Jiná versia, ktorá tomuže časopisu sdelená je, ozna­čuje tenže čin za skutok súkromnej pomsty, ktorú si vraj honorárny dregomau svojimi obchodnými po­meranú ako kupec uadobudnúl. Nech je tomu ako­koľvek, očakáva vážna povinnosť spoločnú vládu, s celou ráznosťou naliehať na zlapanie vrahov a na jich prísne potrestanie. „Upozorňujeme na to, pokra­čuje zpomenutý časopis, že sme pred niekoľko dňami doniesli telegram z Carihradu, v ktorom oznamovalo sa, že vzhľadom na allarmujúce zprávy z Prízrenda o zamýšľanom ohrození cudzozemských konsulov, ra­­kúsko-uhorský veľposlanec barón Calice pozdvihnul u porty námitky, upozornil ju na jej zodpovednosť a na to naliehal, aby vrchnostiam v Prizrende vy­dané boly tieto rozkazy lebo nie. Medzitým stalo sa to nešťastie, a práve úradník rakúsko uhorského kon­­sulatu stať sa musel obeťou. S napnulosťou hladíme v ústrety ďalším zprávam o tejto smutnej udalosti.“ * * * Berlín, 16. okt. Tu považujú za jisté, že Fran­cúzsko bned po odovzdaní Olgúna nazpät povolá svoje loďstvo. To jisté očakáva sa od Nemecka a Rakúsko-Uhorska. „Kr. Ztg.“ vyzdvihuje, že Ne­mecka priateľské poťahy ku Francúzsku upevnené sú spoločnou akciou v záujme mieru. Petrohrad, 16. okt. („Pol. Korr.“) V tunajších kruhoch neznajú nič o tom, že by sa bol cisár Ale­xander morganaticky oženil s kňahyňon Dolgoruki. Ničmenej je to želanie pri tom blahosklonnými a hu­mánnymi intenciami vedeného cisára, usporiadať svoj pomer k menovanej kňahyni. Toto upravenie stane sa bezpochyby čo najskôr, lebo cisár ohľadom na meniaci sa stav svojho zdravia chce previesť svoje potažné želanie. Čo týka sa budúceho pomeru feňa­­hyne ku cisárovi, tak jeho upravenie stane sa bez­pochyby v medzách vyznačených nerovnosťou rodu jeduej manželstvo uzavierajúcej stránky. Všetky zprávy, I že potažné želanie cisárovo zapríčinilo rozklad v lone

Next