Národnie Noviny, október-december 1881 (XII/115-153)
1881-12-03 / nr. 142
mládež bude divy robiť v prospech svojej vlasti. Veľmi mnoho už urobilo sa v tomto ohľade; možno, že za krátky čas zbadáme už blahé následky nového národného prúdu. Domáce zprávy. PEŠT, 2. decembra. V krajinskom sneme zaoberajú sa ešte vždy s menej dôležitejšími prácami. V poslednom zasadnutí vydali jediného maďarského „republikána,“ ako sára sa bol pomenoval vyslanec Imrich Szalay, súdu, poneváč kr. fiškua pozdvihnul proti nemu žalobu pre poburovanie proti majetným triedam. Prečin tento mal spáchať v čase posledných volieb vydaním „ohlasu“ takého poburujúceho vraj obsahu. Zreteľ tunajších kruhov je obrátený na Karlovce, kde sa odbýva srbský cirkevný kongress. Najnovšie zprávy z kongressu robia tu zlý dojem, poneváč vždy viac tratí sa nádej, že väčšina kongressu bude viac poslušná Pešti, ako svojim voličom. Už prvá zvesť, že 51 členov hlasovalo na listinu Miletičovcov, zle tu pôsobila. Horšie ako toto účinkovalo, že Maximoviča vyvolili za predsedu 53 hlasmi proti 17, najhoršie však posledüia zpráva, že 6 členov konservativnej strany neverifikovali, čím tábor konservativcov náležíte ztenknul a tratia sa výhľady na možnosť dákeho v Pešti milého kompromissu. V strane svobodomyseľnej jedná sa teraz už len o to, má li sa upustiť od voľby Stojkoviča, alebo nie. Miletič a Polit chcú najprv vyvoliť Stojkoviča a len potom Živkoviča, kdežto zástupci z Horvatska všemožne zasadzujú sa za to, aby hneď v prvej voľbe bol svolený Zivkovič, poneváč Stojkoviča i tak nepotvrdia, demonštrácia však nie je vraj na čase. Tunajšie opposicionálne časopisy sdelujú s istou okázalosťou, že v Cislajtánii b. Gödel Lanuoy vzdal sa správneho radcovstva pri krajinskej banke, akonáhle stal sa členom rajchsráthu; u nás však gróf Belo Bánffy je vyslancom, predsedom komunikačného výboru a spolu aj podpredsedom krajinskej banky vzdor zákonu o inkompatibilite. — Hja, andere Länder, andere Sitten. Chcem ešte poznamenať len to, že tá samá krajinská banka dostala koncessiu ku stavbe kikindabečkerekskej železnice a uchádza sa aj o novú peštbudín viedenskú železnicu. hatiť vyslanca vo svojej vlasteneckej práci. Preto navrhuje, aby sa Szalay nevydal súdu a aby bol zavrhnutý návrh immunitného výboru. Po krátkej poznámke refereuta, snem 116 hlasmi proti 100 prijal návrh výboru. Jozef Török odporúča návrh zákona o výdavkoch pre uh. kr. žandarmerie. Karol Eötvös neprijíma ani tento návrh, už i preto, že on vôbec nechce žandárov. Väčšina prijala návrh bez zmeny. Konečne pojednáva! sa návrh zákona o prevzatí honvédskeho asyla skrze štát. Ďuro Széli vo všeobecaosti prijíma návrh, ačpráve mal by niekoľko modifikácií menovite zodpoveve uzavretiam sbromaždeniu honvédov. Miu. preds. Kol. Ti3za má to síce za zbytočné, avšak nedbá, ak sa urobí zmienka o uzavretiach honvédskeho shromaždeuia. Predseda vyhlásil, že snem v tomto smysle prijal návrh. Snemovňa veľmožov vydržiavala zasadnutie, v ktorom sdelilo sa jej vymenovanie Kalnokybo za ministra pre zahraničné dreilľ Gr. Ján Cziráky intérpellov^l ministra orby v záležitosti dúlu. Gr. Ferdinad Zichy interpelloval ministrapredsedu strany reformovania snemovne veľmožov a strany návrhu o občianskom zákonníku. Min. preds. Kol. Tisza osvedčil, že onedlho požiada členov snemovne velmožov, aby v súkromnej porade vyslovili sa o hlavných zásadách spomenutej reformy. Snemovňa s úľubou prijala toto osvedčenie ministrapred3edu. • Prehľad časopisov. V otázke Hercegoviny „Novoje Vremä“ vystupuje už s návrhom. „Ozaj či Austria nekonceutruje príliš veľkú vojenskú silu na balkánskom polostrove? Dopusťme — vyslovuje sa — že mobilisovauie nových dvoch plukov je na každý prípad potrebné, načo je námorská armáda, načo práve v hôrnej vojne, kde i pechota sotva vie sa pohybovať. Nieto tu druhej odpovede, ako tá, že Austria chystá sa k novej vojenskej demonštrácii proti Čiernej Hore. — Terajšie prekážky sú výplyvom berlínskeho kongressu, lebo tento prisúdil Austrii i južnú časť Hercegoviny, ktorá je prirodzeným majetkom Čiernej Hory tak geograficky, ako podľa obyvateľstva a po práve vybojovania. Vo Vučidole vydobyli s Hercegovcami spojení Černohorci skvelé víťazstvo nad Muktarom; tu počal sa šľachetný boj proti samopanstvu asiatickému Intrigy berlínske vychytily z rúk Čiernej Hory ovocie tohto úspechu, nešťastné obyvateľstvo stane sa ešte nešťastnejším, prevedúc ho zpod tureckého pod panstvo rakúske. Rakúska vláda vyhlaby zbytočnému prelievaniu krv e, keby južnú Hercegovinu odstúpila čiernej Hore. Nevesinský dopisovateľ „S. Pet. Vied.“ líči nasledovne hercegovinské udalosti: „Včera (píš 8 nov. starého štýlu) v bivšinských skalách styklo sa 120 insurgentov pod náčelníctvom Omer-agu Tanoviča a Stepana Kokoja s rakúskym bataillonom, chcejúcim preist z Mostaru do Gacku, k posile bataillonu v Metochii. Iusurgenti počali páliť proti Rakúšanom okolo jedenástich hodín ráno a pálili až do štvrtej popoludňajšej hodiny. V tejto šarvátke zahynulo 24 Rakú platze“. Strojné „karety“ (hintovy) hrmia dlažbou; ťažká trojka s trimi drevenými dúhami teperí tovary. Pred parádnym vchodom do velkébo dvorca stojí vojak Da stráži. Obeceustvo valí sa vedľa neho, tak že často ustúpiť sa musí do svojej búdky. Nikoho neodháňa a „nehaltverduje.“ Z prepočetnýcb väží ozve sa bitie hodín.... rad za radom bijú kladivká na kraje zvonov, harmonicky, súladne; z jích bitia jasno vyjmeš prvné tóny melódie „Bože car j a chráni“. A tak každú hodinu vinie sa modlitba za čara zo studeného kovu, každú hodinu križuje sa tisíc rúk pri zvukoch týchto. A okolo nádherného Kremľa rozkladá sa široká Moskva na všetky strany, tak pohodlne, jakoby v povedomí svojej samobytnosti a dôležitosti. Jakoby vedela, že jej meno je na pernách každého Rusa, že po jej nesčíselných svatináeh túži srdce zbožných pútnikov, jakoby cítila celú sladkú ťarchu slávy, ktorú vydobyla si v ťažkých dňoch francúzskeho nápadu. Celá mohutnosť deržavy žiari z jej vrázkami pďcrytej tváre — oca matuška, ona perla a poklad velikého národa. Veky slávy, bojov, zlých i dobrých osudov hľadia z týchto starých múrov, nové stavby, nové paláce hlásajú zas i prítomnú silu i prorokujú vývin a budúcnosť. Moskva, porfyronosná vdova, uklonila síce hlavu pred mladou caricou na nevských brehoch, ale ueztratiia čarský svoj majestát. Ona žije samostatne, a z joj garderóby šatí sa i mladá carica, z jej činov a blesku krášli mladú hlavu. Kreml nešanov, ranených bolo sedem. Povstalci mali sedem mrtvých a troch ranených. Bataillon bol prinútený reterirovať, povstalci prenasledovali ho až po rovinu. V rovine zajali ešte dvoch vojakov, pobrali jim pušky a pustili na svobodu. V Nevesine počali vojaci prísnu prehliadku domov, ale nenašli, čo hľadali. Mnoho rozprávali o svojich hrdinských skutkoch včerajších. Dnes ráno prišlo 15 konníkov a doniesli smutnú zprávu, že na celej ceste od Mostaru zjavili sa insurgenti a prervali všetky telegrafické spojenia. Ustatý bataillon hneď alarmovali a vojsko pohlo sa k Metochii. Tu zostal iba jedeu bataillon posádkou a popravuje staré turecké opevnenia. Nové vojsko maširuje z Metkoviča a Dubrovníka do južnej Ilercegoviuy. Celými karavauami vozia proviant, ktorým naplňujú chrámy i mečety, čo veľmi rozhorčuje obyvateľstvo. Prípravy robia sa také, jakoby chystalo sa Rakúsko do vojny — s veľkou deržavou. Toto je príčinou chýrov, rozšírených medzi rakúskym dôstojníctvom, že prípravy tieto robia sa proti Čiernej Hore, ktorú chcú vraj napadnúť zo troch strán a tak zničiť nádeju a oporu južných Slavianov semel pro semper. Starí ľudia hovoria, že ked ešte Turci tu vydržiavali šesťdesiat bataillonov proti Čiernej Hore, nebolo nahromadeno toľko munície a proviantu v Hercegovine. Kupectvo a obchod celkom zatíchly; čeruohorská hranica je celkom obsadená a uzavretá rakúskym vojskom, Telegrafické spojenie s Tučoa a Trebiujem je tiež pretrhnuté.“ Dalmatíiiskej záležitosti všíma si i neodvislé časopisectvo Srbska. V článku „Boka sa ozvala“ píše belehradské „Národno Oalobodenie“: „Ozvanie sa Boky je memento mori i pre Srbsko. My sme dnes v tom samom položení, čo sme boli 1875. roku. Udalosti môžu sa vyviňovaf v rozmeroch nepredvídaných, povstanie zo všetkých strán môže plameňom vybúšiť, Austria ho alebo udusí, a vtedy vráti sa opäť doba Haynaua, smutné dni pre srbský ľud, a Austria, ktorá na dlhé roky zlomila a zašliapala na juhu srbský živel, veľmi ľahko môže dostať chuti i na nás, aby i nás opustených annektovala; alebo následkom tohto môže povstať europejäký konflikt a príde na denný poriadok: rakúska otázka. Srbsko má byť pripravené na každý prípad, pripravené na obranu i nápad; lebo uprostred takýchto udalostí stáť so založenýma rukama, znamenalo by vzdať sa budúcnosti. A ako stojíme? Ruky naše sú tohto času poviazané; v krajine rozpadnutí na strany, na vonok slabí, lebo udalosti našly nás v úplnom chaose. A kto ešte i teraz myslí, že hroziace nebezpečenstvo dá sa odstrániť politickými theoriami, je politickým deckom. Mat sa na pozore, to buď naším heslom!“ „Deutsche Zeitung“ ešte vždy nemôže sa uspokojiť, že pešťanské nemecké časopisectvo napadlo „Allgemeiner deut. Scbul-Verein“ pre jeho snahu, že chce napomáhať uhorských Nemcov na poli školstva. „Človek môže byt priateľom neinterventie“ — hovorí menovaný časopis — „bez toho žeby zatracoval takú, ktorá cieli k podporovaniu občanov cudzieho štátu v hmotnom a duševnom ohľade. Ani sa nepamätáme, žeby maďarská pýcha s pohoršením bola nazpätblíska sa v jssu cárskej prítomnosti; pusté stoja gigantické teremy jeho, a Moskva predsa nielen že neupadla v sile vo vážnosti národa, ale rastie a zmáha sa bohatstvom i vehlasom. Čoby stalo sa s Petrohradom v podobnom prípade? Nespustly by granitové b ehy éíro-éírej Nevy, nevytuchol by život na nevských ostrovoch? Slnko už bolo zapadlo, šero vtiahlo do Ivanovej kolokolne, a ja nemohol sa odtrhnúť od pohľadu na mesto. Na nebi zjavovaly sa hviezdy a nesčíselné svetlá tam dolu podo mnou. Rýchlo množily sa svetlá, už celé rady, celé skupeniny bleskov. Až tam po zatemnely nebosklon vyskakovaly ony jako bludičky z močariny. Na večerinky chystá sa matuška Moskva. Oblieka svoj večerný, bodbabný šat., diamantami zdobí strojnú hlavu. Mnoho hosťov čaká na jej zjav! Prijmi, matuška, i diaľnebo hosťa, ktorý tak mnoho o tebe dumal a túži! po tvojom lúče-zarnom zjave. Prijmi ho, odtrhnutého od tvojej slávy rovinami i nebotyčnými vrchami, avšak blízkeho duebom a srdcom! Asoád bude miestečka v tvojom širokom dome, zkadiaľ by pozerať mohol skromne a utiahnuto na tvoj jas, na tvoju majestátnu slávu .... Moja prosba nezostala mamou! Zo skromného kútika vyviedla ma za ruku ta k sebe, vo svoje pyšné teremy a v stred svojich prvých synov! Vďaka ti, matuška Moskva! Krajinský snem. Peštbudín, 28. novembra. Po predložení petícií, výborových zpráv a návrhov, Olivier S zlá vy, ako referent immunitného výboru predložil návrh, žeby vyslanec Imro Szalay bol vydaný súdu pre uverejnenie „Szózat“-u k svojim voličom, v ňomž, dľa udania kr. zástupcu, obsahuje sa poburovanie proti triedam. Gejza Pólón y i žiada, aby sa inkriminovovaný „Szózat“ prečítal. Po prečítaní ohlasu vyslovil svoje podivenie nad tým, ako možno vôbec dakoho stíhať pre dač podobného. Avšak bez ohľadu na základuosť alebo bezzákladnost fiškusovho náhľadu Szalayho’nemožno vydať súdu, lebo on vydal svoj „ohlas“ v čase volieb, čo už samo dokazuje, že tu môže byť najviac reč o politickom priestupku, za jaký však nesvobodno jako veľká slavianska idea nad malichernými vystacovaniami sa jednodenných politikov. Veď tomu mestu tuším niet kraja a konca! I tam kde nebosklon ohraničuje obzor, i tam ešte vidíš mesto, domy a stavy, tratiace sa v šerej diaľke. A to nielen na jednej strane, možno obísť kol do kola galleriu, všade ten samý obraz, to samé uedohliadne množstvo domov, tiahnuce sa až po kraj obzora. Všade kupoly a väže chrámov, všade paláce popri malých domoch. Moskva nemá osobytnú štvrť palácov, ale jej nádherné stavby rozmetané sú po celom meste tak, jako i jej patriarcha! né domky. Pravý to obraz jednoty a celistven nosti národa, pravý to odblesk ruského ducha a ruskej humanity. Hovoria, že má Moskva „sorok sorokov“ chrámov, t. j. štyridsatkráť štyridsať, čoby robilo tisíc šesťsto. Nuž nech je toho len polovica; isté je, že chrámy dodávajú jej zvláštny ráz. Rieka Moskva vinie sa jako had cez mesto, pri svojom južnom zákrute dotýka sa Kremfa. Za Moskvou riekou blískajú sa vlny „vodoodvodného kanála“ v zapadajúcom slnku. Malebný sobor Vasiljevský stráži u päty Kremľa, mobútne krenelované múry obtáčajú ho, husto okrašfované väžami a bránami v staro ruskom štýle. Nízko podo mnou blýskajú sa strechy a važe kremeľských chrámov, ba i strechy vysokých palácov kremeľských sú podo mnou! Cez ploščsď prebiehajú izvoščíci na svojich krotkých koníkoch. Dlhý rad vojska tiahne cez Spaské vorota, pušky na ramenách. Šedý, ne bliskavý to rad: vojsko pre vojnu a nie pre „exercír Vaj a n s ký.