Národnie Noviny, január-marec 1884 (XV/1-38)
1884-02-23 / nr. 23
Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok............... 12 zl. na pol roka............... 6 zl. na štvrť roka............. 3 zl. Bezmenné dopísy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Jíefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po -7 kr. Redakcia, administrácia a expedicia v Turo. Sv. Martine. Ročník XY. Sobota, 23. februára 1884. Číslo 23. Sejú nenávisť. Jako maďarská žurnalistika informuje svoje obecenstvo o nás a našich snahách, známo je dostatočne. Niet klebety, ktorá by nenašla miesta a viery, jestli vzťahuje sa na slovenskú vec, slovenský záujem. A tu nieto rozdielu medzi renegátom lebo aj Maďarom. Všetka politická, spoločenská, pseudo-kultúrna, národná, literárna, umstvenná snaha ide na maďarizáciu Nemaďarov. Snaha táto opaprikovaná je nenávisťou. Debrecínsky denník „Debreczen“ prináša dopis istého Maďara dolňozemského — z Vrboviec. Jako zatáral sa ta, Bôh vie. Dosť na tom, tento pán hovorí o vrbovčianskorn chotáre, „že ho Attila, náš praotec, vydobyl v lúčach jagajúcou sa zbrojou.“ Ďalej, „že sa po vrbovčianskych výmoľoch liala maďarská krev, aby potom nimi tiekol mäd a mlieko.“ Reč tam bola čisto maďarská. No dnes už vrbovčianski kopaničiari zabudli maďarské slovo (Ani mlieko s mädom netečie po výmoľoch. Pozn. pôv.) alebo vosťahovali sa ta cudzinci Slováci, ktorých jazyk podobá sa kuvikaniu kuvika. „Keby tak vstali z mrtvých naši predkovia,“ píše doslovne, „a počuli by túto reč (t. j. slovenčinu), toto kuvikanie, obrátili by sa hrešiac (teda teremtetujúc) vo svojich hroboch, a ďalej by spali sen, ktorý menujeme smrťou. Alebo by hnevom brali do kostnatých rúk meče a vykorenili by tohoto na zemi jích lpiaceho polypa (t. j. slovenský ľud). O slovenskom ľude hovorí ďalej, že je to smradľavý vred, ktorý vypúšťa hnusný jed — panslavismus. Slováci „pri každej príležitosti jako hladní havrani priletujú.“ „Hustá mhla, prekliata nemezis spočíva tu na národnosti. Potom teší sa, že príde čas, kde Maďari víťaznou nohou rozmliažďa ošklivú hlavu našej národnosti. Za 25 rokov dúfa Maďar z Vrboviec vytisnúť usurpátora (rozumej slovenský ľud) a za 25 rokov všade znieť bude maďarský jazyk na vrcholcoch Malých Karpatov, jako vtedy, keď čistí Maďari úbývali tento kraj, keď pluh maďarského človeka oral vrbovčiansky chotár, dieťa po ma•%sky pýtalo chleba od matky, maďarsky boha chválili vo (vrbovčianskorn) kostole, maďarská kázeň znela z kančia. Teraz pravda, žiaľ, nenie tomu tak. Ľudia sa premenili a s nimi i jazyk, národnosť. Tu stojím medzi potomkami svojich predkov, ktorí majú cudzí jazyk a ktorých ťažko padá mi menovať „atyafiak“ atď. atď. “ Pre rozumného a čestného človeka takéto bláznivé huby nemajú pravda žiadneho smyslu. Ani Vrbovčanom nepoškodí, keby dozvedeli sa, že jích skalnatým chotárom mlieko tieklo. Tam sa iba zasmejú nad debrecínskym nápadom, že kedysi pod Žalostinou Maďar oral. Takéto bláznovstvá nemajú žiadneho významu pre náš kraj : ony iba smiechom odbavia sa. No vec má i vážnu stránku. Časopis „Debreczen“ nikdy neprenikne na Vrbovce lebo do Senice; a jestliby zablúdilo nejaké číselko ta, žiadna duša si ho nepovšimne. „Debreczen“ písaný je pre Maďarov, pre maďarský ľud, ktorý veľmi malú známosť má o Yrbovcach a jeho okolí. Lud uverí dopisovateľovi. No takýmito podlými lžami zavádzať ľud je hriešno, je ohavno. Priamy Maďar uverí dopisovateľovi a zášť proti Slovákom zrastie v ňom. Veď to priame kázanie zášti proti slovenskému jazyku; aj keď ho chce zhnusiť, používať musí slovenské slovo „kuvik.“ Ku zhanobeniu slovenského jazyka, požičať si musí slovenské slovo. Slovenský ľud mu je cudzím, hnusným, kuvikajúcim, usurpátorom, ktorý Maďarom odobral zem! zločinné To zrejmé, schválne vyzývanie ku zášti, búrenie proti slovenskej národnosti, ktorá od nepamäti sveta poctivé žije na podžalostinných dolinách a vrškoch. A tá hrozba, tá krvežížnivosť, ktorá i mrtvým tiskne do rúk meče, aby vykántrila slovenský ľud 1 Nie div, keď medzi pospolitým maďarským ľudom naozaj povstane nenávisť proti domnelým usurpátorom. Nuž tak píšu maďarské noviny o Slovákoch, také lže roznášajú o nás po Debrecínoch. Eklatantné takéto prechmaty nik nepokutuje, nik nestíha. Ba ešte patriotismom pomenujú vyzývanie ku kántreniu národov. Nemožno upreť, že v krvožížnivom dopisovateľovi je logika. Jestli je dovoleno, jestli je patriotismom duchovné mordovanie ľudu, prečo by nebolo patriotismom i samé násilné vykántrenie? Keď vyhadzujú z obecných škôl slovenský jazyk, prečo by ho nemohol vrbovčiansky divoch z dolnej zeme pomenovať ho „kuvikaním“ ? Keď starý Štefan Szécheny mohol povedať vo svojej reči: „Én e hazában minden kifejlődést, a mely nem magyar, lelkemből gyűlölök,“ (Já v tejto zemi z duše nenávidím každý vývin, ktorý nenie maďarský) prečo by nemohol bláznivý muchotravkár nevyzývať ku vykoreneniu každej slovenskej duše? Takto sejú zášť proti nám svobodne len preto, že „kuvikáme,“ t. j. že máme svoj jazyk, svoju národnosť. No takou rečou nehovoria kultúrne národy, také výbuchy sú nemožné u národov zrelých a životaschopných. My unesieme i takúto tiaž divej, mongolskej bezhraničnej nenávisti, a Zalostina, práve tak jako Barvínek, Javorina voždy rozumeť budú jazyku Vysokej Tatry i spevu Poľany širokolebej. Ešte Slováci žijú a budú žiť. či so slávou, alebo tichým žitím ujarmeného národa, závisí od Božej vôle a chodu histórie človečenstva. Isté je len to, že podobná besnota je už predznakom blížiacej sa malomocnosti. Politický prehľad. ------22. februára. Súčasná cesta Dolgorukova, vojenského plnomocníka ruského, a Bronsarta, vojenského ministra nemeckého, do Friedrichsruhe k Bismarckovi je ešte vždy predmetom úvah. Najnovšie, a síce z prameňov nemeckých, vykladá sa tak, že boly to dohovory o umiestnení vojska, ktoré Rusko má už od dlhšieho času pozdĺž pruskej hranice rozostaveno. Také rozostavenie ruských plukov častejšie znepokojuje mysle a teraz pomery týchto dvúch susedov majú sa ustrojiť tak, aby vytváraly každú pochybnosť o priateľstve. Vzhľadom na zaujatie Mérvű „Alig. Corresp.“ dozvedá sa, že medzi Ruskom a Angliou už dávnejšie jestvuje dorozumenie, v smysle ktorého zaujatie Mervu Anglia nebude považovať za ohroženie Indie. Dľa náhľadu anglických štátnikov vládnutie Mervom nemá žiadnej strategickej ceny a pre prípad jeho ruského zaujatia z anglickej strany nebolo vraj nikdy žiadnych plánov. V egyptskej otázke Gladstonova vláda stojí i teraz na stanovisku, ktoré bola označila hned pri okkupovaní tejto zeme. Zvlášte po posledných udalostach afrikánskych verejná mienka anglická žiadala, aby Egypt bol annektovaný. Gladstone vydržal nápady, nepoddal sa a stojí pevne na svojom. Už počas poslednej debatty v parlamente bolo počuť od vlády osvedčenie, súhlasiace s ubezpečovaním, ktoré dávala Europe pri obsadení Egypta. Minulý pondelok v nižnej snemovni finančný minister vykladal egyptský program. V prvom rade — hovoril minister — chceme výnsť zo Sudanu, jestli možno, pokojnou cestou; po druhé, okkupácia Egypta povedie sa ďalej, kým nedosiahneme cieľov, o ktoré tam ide; po tretie, chceme mať na zreteli progressívny návrat z Egypta na ten čas, až khedivova vláda príde do toho položenia, že záležitosti krajiny bude v stave viest i bez našej účasti. Štvrtým cieľom je, nakoľko len možno, uviesť nazpät rovnováhu vo financiách egyptských. „Post“ dozvedá sa o ceste korunného princa Rudolfa na východ, že v prvom rade ide tu o vrátenie návštevy kráľovi Milanovi, ďalej o upevnenie dobrých pomerov s portou a Romaniou. Na ten prvý cieľ dalo by sa poznamenať, že Milan už viac ráz bol vo Viedni, bez toho, žeby bolo prichodilo vrátiť mu návštevu. Ostatne toho leta temer súčasne s Milanom bol vo Viedni i rumunský kráľ. # * * Gladstone skutočne zvíťazil v nižnom parlamente. Northcotov návrh, ktorým vláde mala sa hlasovať nedôvera pre egyptskú politiku, napriek námahám konservativnej strany, ku ktorej pripojili sa i Parnellisti, prepadnul 262 hlasmi proti 311. „Times“ 0 tomto hlasovaní poznamenávajú, že opposícia pre svoju fatálnu slabosť dala si ujsť príležitosti, pri ktorej mohla žiadať pre Egypt anglický protektorát. Časopisy konservativnej stránky potešujú sa tým, že väčšina vlády je pomerne malá, že Gladstonovi dodomohla k víťazstvu iba disciplina stránky a nie presvedčenie nižnej snemovne. Výsledkom tohto hlasovania anglická vláda zbavila sa svojej najväčšej starosti. Ináče z Afriky dostali v Londýne novú nemilú vešť, a síce o páde mesta Tokaru. Pravda, vešť táto dosial nenie potvrdená; známo je len toľko, že mahdiho vojská obkľúčily mesto Tekar, majú sebou 1 delá, ktoré vydobyly v predchádzajúcich víťazných bitkách, ohrožujú mesto natoľko, že jeho veliteľ súrne pýta pomoc. Medzitým Gordon, generál bez vojska, už začal svoje účinkovanie. A začal ho pálením daňových knižiek. „Timesom“ totiž telegrafujú z Chartumu: Gordon paša proklamoval neodvislosť Sudanu. Dal spáliť daňové knižky a v miestnosťach súdu prúty a korbáče. Svolal arabských náčelníkov a porobil poriadky, aby egyptské vojsko a Europejci mohli odísť z mesta. Gordon ufá sa, že vytiahnutie z mesta prevedie sa bez prelievania krve. Osman Digma, švagor a vojevodca mahdiho, vyhráža sa, že napadne britické vojská, akby šly na pomoc Tokaru. — Druhá zpráva z Chartumu znie: Generála Gordona, ktorý včera došiel sem, obyvateľstvo prijalo ako osvoboditeľa. Gordon odpustil daňové reštancie až do konca minulého roku a nariadil, že od roku 1884 bude sa platiť len polovica dane. Obchod s otrokmi dovoľuje sa a mahdi vyhlásený je za kordofanského sultána.