Národnie Noviny, júl-september 1884 (XV/76-115)
1884-08-02 / nr. 90
drží sa veľmi mlčanlivé. Ostatne počuť, že je nezdravý, tak že porady povedie niektorý z podpredsedov. — Dnes kolujú znepokojujúce chýry o zdravotnom stave präsidenta Grévyho. Cholera v južnom Francúzsku, Paríž, 31. júla. V Toulone od včera umreli na choleru traja, v Marseilli šiesti. Lyon, 31. júla Y ambulančnej nemocnici tej noci umrel na choleru 27-ročný mladý muž. Rím, 31. júla. Chýr, že cholera v Turíne vypukla, „Agenzia Stefani“ vyhlasuje za absolútne bezzákladný. ____________ Domáce zprávy. Uhorské ministerstvo vnútra vydalo dakoľko administrativných nariadení. Tí stoliční úradníci, čo majú cestovné, nie sú oprávnení, keď idú v úradných záležitosťach, žiadať si náhradu cestovného a diet z domestikálnej kassy; ohľadom centrálnych úradníkov platí to pre celé územie stolice, ohľadom okresných úradníkov ale pre patričný okres. Čanádska stolica splnomocnila nedávno hl. župana, že keby to záujem verejnej služby požadoval, môže podslúžnych na odôvodnený návrh podžupanov z jednoho okresu do druhého preložiť. Proti tomuto uzavretiu podali viacerí členovia stoličného výboru rekurs na ministerstvo so žiadosťou, aby ho minister zrušil, lebo že to protiví sa stoličnej autonómii. Minister vnútra ale rekurs odvrhol a potrvrdil uzavretie s tým odôvodnením, že môžu byť výnimečné prípady, v ktorých to ustanovenie môže byť nielen cieľuprimeraným, ale práve aj potrebným, a poneváč to zákon nezakazuje, žeby stolica také uzavretie doniesť mohla a s jeho prevedením hl. župana poverila, nuž že niet príčiny to uzavretie zrušiť. Tiež upozornil minister vnútra adminitrativné výbory, že pred povolením úradného pohonu na divú zver, menovite na diviakov, majú byť majitelia alebo arendátori vyzvaní, aby škodlivú zver do istého času vystrieľali, a len keby sa to nepreviedlo, má sa povoliť pohon. V daktorých časopisoch stretáme sa s úvahami, či nebolo by na mieste, aby sa počet našich snemových výslancov zmenšil. „N. P. J.“ vyslovuje sa proti tomu, menovite vzhľadom na Horvatov, ktorí majú zákonom zabezpečený počet členov v uhorskom parlamente. Skorej mohla by vraj byť reč o zvýšení toho počtu, a síce tak, žeby na každých 30.000 duší pri-padnul jeden vyslanec. Takýmto činom volilo by sa v Uhorsku (so Sedmohradskom spolu) 488 vyslancov a Horvatsko s Vojenskou Hranicou vysielalo by 66, — nasledovne bolo by všetkých vyslancov 554. Keby sa to stalo, bol by to nový dodatočný argument za stavanie novej parlamentnej budovy. Iné časopisy sú ovšem za zníženie počtu. Medzitým veľmi by sa mýlil, kto by myslel, že pri týchto úvahách jedná sa o všeobecné dobro alebo o lepšie zastúpenie ludu; naopak každý časopis vychodí z toho stanoviska, ako by jedno abo druhé jeho strane prospelo. Nuž ale je to z jednej i z druhej strany kaikul veľmi mýlny, menovite preto, že u nás v tejto otázke nemožno počítať s určitými faktormi. Rozhodná zmena možná je u nás len so zmenou vlády! Boli sme už spomenuli v týchto novinách, že započala sa dosť silná akcia v kruhoch honvédskych cieľom rehabilitovania Arthura Görgeya. Sotva ale že prišla do verejnosti určitejšia zpráva, už započala sa po časopisoch nie menej silná kontraagitácia. Istý bezmenný dopisovateľ „Fúggetlenségu“ postavil celý rad otázok, od jíchž prajného abo neprajného riešenia robí závislou aj otázku Gôrgeyovej rehabilitácie. Bezmenný dopisovateľ hovorí medzi iným: „Mojím zdaním Görgey rozumne pokračoval, že složil zbraň a že nevylieval po daromnici krev 23 tisíc ľudí; rozumne pokračoval, že pred Paškievičom složil zbraň, o ktorom bol presvedčený, že s premoženými nebude neľudsky nakladať. Aj ja som tam bol a môžem povedať, že Rusi dobre s nami zachodili, a kýmkoľvek boli s nami, mali sme zbraň, hodnosť i platy, ako ale prevzalo nás vojsko rakúske, stali sme sa väzňami, nestarali sa o nás, či mali sme čo jiesť abo nie, pozatvárali nás a odsúdili do kazamatov. Zato ale Paškievič nemohol, ak len nechcel preto započať vojnu proti Rakúšanom, ani nemožno ho považovať za rušiteľa slova, lebo ani on nemohol predpokladať, že Hayuau bude horší ako Zulukafri; Görgey ale, ktorému Paškievič sľúbil, že nestane sa nič ani jemu ani jeho vojsku, dôveroval slovu Paškievičovmu a ešte menej mohol za to, že Haynau nedbal ani na slovo Paškievičovo, ani na humanitu, ani na slušnosť válečného pokračovania a dal väzňov posGnať.“ darov a obec Dražkovce v Turci je celá maďarská. Red.) Románi 16%, Srbi 15%, Nemci 12V2%, Slováci 121 /2%, konečne Rusov 2 72%- Dľa toho by rozumným a spravodlivým spôsobom malo byť z 453 zastupiteľov: Maďarov............... 187 členov Románov............. 70 členov Srbo-Horvatov... 70 členov Nemcov.................. 56 členov Slovákov............. 56 členov Rusov..................... 11 členov Prehľad časopisov. BESEDNICA. Výlety tatranské. Píše Vajanský. III. Ticho je na Smokovci pred poludním, prázdne promenády, pusté lavičky pod jedľami. Až dvanásta hodina a hlad priženú rozpŕchnutých výletníkov. Veľký terem v staro-smokovskom hostinci naplnil sa hosťmi. „No, už sme ušli Ahasverovi z Pároviec“, radostne poznamenal môj priateľ, „obzrel som celú spoločnosť s opravdovým strachom, no nevidel som ho.“ „Nechváľ deň pred západom“, odpovedal mu náš tretí spolucestovateľ a počal umele trančírovať ľavé stehno z kačky. Dôkladne viem, ľavé bolo. Rád hľadím na cudzích, náhodou sviatych ľudí. Pozorovať náhodnosť jích spolubytia. Oni delia sa v malé skupeuiny, už viac nie náhodné, ale bližšími sväzkami spiaté. Pobyt v takej spoločnosti pol hodiny, už počítať môžeš tieto skupeniny. No neuspokojím sa s púhym roztriedením — nevoľno počnem premýšľať o jednom druhom: kto si, jaké máš povolanie, jaký sklad myslí, jaké vlastnosti; čos’ mohol prežiť, jaky je tok tvojho dosavádneho žitia, v jakom pomere stojíš so svetom, s lud’mi svojej skupeniny. Tam tri dámy. Stará, šedivá, pri nej dve kvetúce devy. Matka iste s dcérami. Vyznačujú sa prostotou odevu a nemajú v spoločnosti známych. Iste len teraz prišly. Tam zas muž obrovského složenia, plecitý, s mohutnou barnavou bradou. Jakej národnosti? Zkadiaľ? Mnohí nosia na čele svoj pôvod — na tých nie som zvedavý. Napadá mi, že zduchovnelé, myslením a citom presiakle tváre sú riedke. No mýlka je veľmi možná. Avšak pravé vzdelanie a intellektuellný vývin predsa nechá stopy i na tej najškaredšej tvári. Nestojí celkom: tvárka — lhárka. Neľúbia sa mi tie hladké, tak rieknuc všeobecné tváre. Povrchná kultúra zmazala z nich typičnosť. Bez nej nie je vyrazená individualita človeka. Takí ľudia nosia uniformu na nose — „S. P. V.“ vysmievajú sa našej konštitúcii a jej svobode a síce nie slovami, ale. číslicami: „V Translajtánii je 16 millionov obyvateľov, k čomu patrí iba 41% Maďarov. (Ani toľko; pôvodca berie úradnú štatistiku, dľa ktorej je v Trenčíne 1000 Ma- * i a bojím sa, i na duši. Bojím sa toho nivellovania, uniformovania ľudstva. Ved i stádo oviec poučuje nás, že pri všetkej podobnosti, každá ovečka má svoj typ. Len sa pýtajte valacha. On jích má trebárs 300, a predsa každú pozná po rypáčku. Možno, že včely a mravce sú celkom jednaké — ľudia mali by i vo svojom zovňajšku predstavovať samorostlé celky, zaokrúhlené, individuálne vyrazené jednotky. Veď to i badáme pri podobizňach ľudí vynikajúcich. Nikdy žiadna výtvarná fantásia nestvorí lebku Julia Caesara, lebo tvár Napoleona. V terajšom umeleckom svete veľmi dbá sa na typičnosť tváre. Helenské umenie skulpturné neznalo týp. Ono kresalo človeka do mramoru, lialo zlatom, kovom, rezalo do slonovej kosti, a vzhľadom na krásu telesných foriem, ľahkosť, pohyblivosť figúr vytvorilo diela, nedostižiteľné pre všetky časy. No tváre hellenských sôch boly zväčša keď nie šablonovité, no všeobecne hellensko-ľudské, konvencionellné. Jakoby všetkým sochárom dva modelly boly sedely: jeden silný, prekrásny mládenec a jedna krásna, čistá deva. I ked telo je v silnom pohybe, na pr. v boji, v pasoch, pri hádzaní mlatu, tvár borcova je tichá, krásna, chladná. Iba ked chceli naznačiť veličestvo božské, a i to len v pozdnejších časiech, premenili chladnosť v isté pathos, jako na tvári Olympického Zeusa Phidiasovho. Možno, preto kladú umeleckí historici Laokona v dobu klesania gréckeho umenia. Tvár Laokonova vyráža už nielen telesný, no i duševný bôľ. I stará škola maliarska nevšímala si náležíte rozmanitosť typov. Na svetochýrnom obraze Rafaelovom „Zjavenie Krista“ tváre učedlníkov nosia jakoby rodinný týp. V novších časoch vydobyla si osobnosť viac práva v skulptúre, maľbe i poesii. Podmienky tvorenia tým stály sa ťažkými. Musí mať umelec jasné, vycvičené oko, dar pozorovania ostrý a jemný, musí mnoho videť, mnoho cestovať, bit sa vlnami života, jestli chce zastať si pevno na svoju postať. Fantásia dostala v zdravom realisme mohutnú, blahodarnú uzdu. Baláchanie do sveta, unikanie v ríše nemožnosti, šablonovité tvorenie nemá viac miesta. Na zem postavili sa umelci a videli, že nie v bezuzdnej fantasii je skryté tajemstvo krásy, a tak by mali mať Nemaďari vyše 263 vyslancov ä Maďari len 187. Ale to je iba v theorii tak: v praxi na všetkých Nemadarov padá iba 56 vyslancov. Slováci a Rusi nemajú vôbec žiadneho, a Srbi sú smiešne malým počtom, jakoby na posmech zastúpení. Románom príjde na každý million duší po jednom vyslancovi.“ K tomuto poznamenáva „Pesti Napló,“ žeby to bolo obmedzenie „svobody“, keby národnosti len svojich voliť smelý. Toto je lživá a k tomu farizejská poznámka. „Pesti Napló“ dobre vie, že práve to by bola svoboda, keby si národnosti voliť smelý svojich, a neboly svádzané a nútené posielať na snem aferistov a ľudí zkade noha zkade ruka len preto, že to slúžnovci a podžupanovci tak chcú. Donesú kandidáta z deviatej stolice, ktorého nik nezná, s ktorým nik nezjedol ani zrnka soli a nie jako sa patrí aspoň pol kila, dovedú človeka, ktorý ani len jazyk náš nezná! Kdeby mu znať iné veci, ked ani jazyk nezná. A potom taký človek zastupuje okres. Celkom pravda, pri takých pomeroch nemôže byť o svobode reči. Pokiaľ národnosti nemajú percent svojich vyslancov úplný, potiaľ je to nie konštitúcia, ale naoktroyovaný výminečný, lživý a neprirodzený stav. Jak dlho môže taký stav žrať na koreňoch zeme, nevieme. My len privolávame kruhom smerodajným: pozor na zadné kolesá! Rumimi a Maďari. Veľko-sibinský „Telegraful Roman“ píše o význame národného sviatku na pamiatku Horu a Kiosku, naliehajúc, aby idea, týmito dvoma martýrmi predstavovaná, bola k víťazstvu privedená. Osvedčuje, že Rumuni v svojom národnom boji nenaľakajú sa ničoho, nie ani šibeníc, ktorými vyhrážajú sa jim maďarské časopisy; vžijú sa i do takého nového položenia, tak že i pod šibenicou zastanú si čo Rumuni. Maďari nech sa neklamú, z assimilácie nič nebude, rumunský živel je taký, ako železo: čím ho viac bijú, je tým mocnejší. „Silný sme ako železo; a so železom že vieme zachodiť, to v kritických časoch dokázali sme už viac ráz. Nebojíme sa ani smrti. Chceme sa rozvíjať k prospechu ale v ideálnom síce, no pri tom vernom, oku i srdcu blízkom ponímaní foriem a bytu ľudského. Vrúce morí, bruncvikovské potvory, Jókaiovské šablonovité absurdné postavy ošumelý. Ľudí chceme, opravdových, typických, teplom a životom harajúcich ľudí. Večerom vrátili sme sa do Popradu. Husov park obživnul; skvostné i menej skvostné ekvipáže šumely po hladkých cestách parku. Jedálna bola zase preplnená. Ó beda! Tvár môjho milého cestovateľa zarmútila sa! V dvorane našli sme už doktera s oboma príveskami. „Nie,“ hovoril ráno, vstávajúc z bieleho lôžka a vytierajúc okuliare, „poďme niekde inam; pozri, braček, či neprší a najmi hneď fiakra!“ Dobre nám bolo v pohodlnom koči ubierať sa dobrou hradskou. Skoro prebehli sme čisté pole a vnorili sa do úzkej, malebnej doliny. Bolo pošmúrne ráno, zato príjemné; cieľom cesty: dobšinská jaskyňa. Cesta z Popradu k Dobšinej patrí k najmalebnejším. Popovú. Ona ťahá sa serpentínami na vysokú horu Temnozelené stráne ohromnými temnými plochami vystupujú v obrovskú výšku. Cesta vedie ponad strminy, prepaste, porastené horou. Až tak v očiach mrholí barva. Vápencové pohorie, priateľské bylinám, odelo sa v bujný šat Celkom sviatočne naladení, obzreli sme sa na prekonanú cestu. Za nami koč. V koči Ahasverus cum suis. Zamračily sa stráne, výhľad z Popovej hory nahorknul. Vo Vernáre neveľká krčma objala oba nepriateľské tábory. Driečna tučná krčmárka vrtela sa okolo nás; hovorila hronským nárečím, blížiacim sa k ruštine. Vernár je slovenská pravoslávna dedina; ľud horský, dobre zrastený, iba plienkou hubený. Bolo deväť hodín ráno a z krčmy teperil sa Vernárčan, pálenkou zkrútený na paragraf. Na hlave mal klobúk s ohromnou strechou. Neveľký chlapík tackal sa pod klobúkom, jako pod rotundou. Vbehol som do blízkej chalupy. Bolo v nej dosť čisto a strojne. Najstrojnejšia ale bola mladá nevestička, vysoká, zrastená; privítala votrelca pekne; mala zvučný, silný hlas; čipky čepcaobrubovaly biele, ľahkým rumeňom nadýchnuté líce. čo som sa rozsmútil nad pálenčiarom, tu potešil ma pekný zdravý zjav ženy.