Národnie Noviny, apríl-jún 1885 (XVI/42-75)
1885-05-23 / nr. 60
Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko - Uhorsko na celý rok................. 12 zl. na pol roka................. 6 zl. na štvrt roka............... 3 zl. Ročník XYI. Redakcia, administrácia a, ôxpecLioia, v Tin'č. Sv. Martine. Sobota, 23. mája 1885. Na Turíce. Pred rokom písali sme na tomto mieste o tomto turičnom čase o svojom hlbokom žiali, že po devätnásť vekoch stojí náš slovenský národ pod správou, ktorá neguje poslanie a Ducha Svätého všetkým národom, ked berie a potlačuje slovenský jazyk. Dnes nemáme čo doložiť k týmto čistým žalobám. Nič neuíahčilo sa národu. Že žije, že jazyk náš má malinké prístrešie pod súkromným krovom lebo v stĺpcoch časopisu, dakujeme húževnatosti ľudových máss a pekným dušiam slovenskej, ešte'neodpadlej intelligence No, to netvorí summu národného života. Národ slovenský, 0 ktorom veliký učenec Budilovič riekol pred celým svetom, že vstave je utvoriť niečo velikého, odkázaný na tak suchú smitku, je poľutovania hodný. Stagnácia nemohla vystať, ona hrozí nám u dvier. Živorenie nenie životom; my dalej živoriť nemôžme, nechceme. Vymanenie sa z tejto otupnej stagnácie má byť myšlienkou a túžbou každého Slováka. Ked má ľud náš, ktorému veru tvrdo postlali, energiu životnú, nesmie ona od nás uprchnúť. Energiu životnú dal nám Boh; my nesmieme zmalátneť, lebo zmalátnenie pri takom životaschopnom národe málo by líšilo sa od priameho odpadlíctva. Vernosť a cit nepostačuje. My priložiť musíme ruky k dielu. Úzkostné čakáme svieže, mužné heslo . . . s trasením, pozeráme, zkade zaveje životodarný závan. zátiší dobre sa žije, no zátišie nenie pre bojujúcu eklesiu. Pôžitok nenie určením slovenského človeka. Žertvami silí sa idea. My chystať sa musíme k žertvám. Pripraviť ducha k povedomému boju, a duchom pokojným, tvrdo opreť sa protivníkom. Bár by soslal nám Boh ducha svojho, rozohnil v nás myšlienku, posvätil srdcia naše. Srdce čisté, daj mi Bože, modlime sa, každodenne. Naše dielo potrebuje predo všetkým čisté srdcia! Naše dielo nenie dielom materiálnej sily, diplomatickej múdrosti, naše dielo je slúžením Bohu a jeho Duchu Svätému. Srdce čisté, daj nám, o Bože! My sme nikdy nesiali nenávisť, ba vodcovia naši až pri daleko išli v systematickom chlácholení národných náruživostí, v učení o trpelivosti a láske i proti naším neprajníkom. No horkú sme dostali za to odmenu. Naša vernosť, krotkosť, láska a oddanosť boly nevšímané a rešpektovali iba silu a neústupné požadovanie. My nežiadali sme, my prosili. Na prosbu našu výsmech bol odpovedou. Konečne klesaly rarneuá naše, nebolo, kto by jich podoprel. Naša vnútorná, sila dejstvuje 1 dnes, len ruky slábnu. No ony nesmú zdreveneť. Idea a oheň musí hriať, v nás je idea, v nás blahodarný oheň. Nech mrzne, koho nepovznáša idea. Náš národ nespustil sa Boha a jeho príkazov, a zakiaľ podrží záveť otcov svojich, bude tvoriť mohutnú reservu synom svojim, ktorí vystavujú prse svoje zaň ranám a útiskom. Ved už i u prostred ľudu bronie zora. Už počína zastávať svojich verných proti luze najatej katanmi slovenského ľudu. My silu čerpať musíme z ľudu, ľud svoj milovať úprimne, náruživé a ľud nás neopustí. Láska k ľudu posilní zomdlievajúce ramená naše. Milovať ľud je možno len čistým srdciam. My neveríme na nevdak ľudu slovenského. Jednotlivé prípady nevšímavosti a nevdaku nemožno postaviť na vrub ľudu. Lud náš je vdačný, on neopustí svojich, len že ho musíme skutkami presvedčiť, že láska naša nenie frásou. Všetko treba odhodiť, čo upomína na opovrhovanie kabátnické. Tieto slová nie sú celkom zbytočné i medzi nami. Naša neprirodzená výchova zatvrdila srdcia naše a vtlačila nám nevdojak do duší pochopy nesvojské. Na nás rúti sa zkaza zo školy, z života verejného, zo spoločnosti, nieto teda divu, ked na nás prilipnulo nevdojak šosácke kabátníctvo so všetkou neoprávnenou pýchou. Povzniesť sa až k láske k ľudu nenie vecou ľahkou, k tomu treba mať srdce čisté a ducha priameho, o uehož prosíme denne Hospodina zástupov! Politický prehľad. ------22. mája. „Daily News* sdeľuje, že brigáda telesnej gardy, vracajúca sa zo Suakima, dostala rozkaz, aby ostala v Alexandrii, kým nepríde nové nariadenie. Počut vraj, že toto stojí v spojení s vyjednávaním v záležitosti afganskej hranice. „Standard“ dozvedá sa, že Rusko vystúpilo s požiadavkami veľmi vážnymi. Nielen že spiera sa tomu, aby Herat potvrdil sa pod anglickým dozorom, lež žiada i to, aby cieľom opevnenia afganskej hranice zo strany Angiié nerobilo sa nič. Z druhej strany pod vracajú takéto zprávy. „Times“ myslia, že zadržanie onoho vojska v Alexandrii nemožno privádzať do spojenia výlučne s vyjednávaním medzi Ruskom a Angliou, poneváč i v egyptskej záležitosti je dosť takých punktov, ktoré vyhľadávajú opatrnosť. Sú zprávy, ktoré dementujú i ťažkosti v postupe vyjednávania. V Paríži koluje chýr, že vytiahnutie z Egypta Anglia chce odročiť na dva roky. Hassan Fehmi paša, ktorý bol od sultána do Londýna poslaný, sdeľuje teraz novinárom niektoré interessantné veci z najnovších politických otázok. Tak dozvedeli sa od neho: že Bismarck je nespokojný s pokojným riešením afganského sporu, preto chce sa opäť vrátiť k svojej predošlej politike, snesvárit Francúzsko s Angliou pre Egypt a tým pomôcť Rusku, aby toto vydobylo platnosti svojim požiadavkám v Ázii. Bismarck osvedčil pred francúzskym veľposlancom Courcelom, že on hotový je v egyptskej záležitosti podriadiť každý záujem záujmom Francúzska, i bude sa vynasnažovať, aby vliv Francúzska bol v Egypte utvrdený proti vlivu anglickému, predpokladajúc, že Francúzsko bude podporovať Bismareka v jeho návrhoch, týkajúcich sa Dardanell a namerených proti Anglii. Návrhy tie majú za cieľ postaviť ochranu neutrality Dardanell pod všeobecnú autoritu a garanciu Európy. Hassan Fehmi paša osvedčil, že Turci nikdy neprivolia k tomu, aby jim dozor nad Dardanellami bol odňatý. Výsledok Courcelovej missie je ešte neznámy, no od niekoľkých dní Bezmenné dopísy prijímajú sa len od známych už dopísovatelov. Nefrankovaué listy sa neprijímajú. Jednotlivé éísla predávajú sa po 7 kr. Číslo 60. už pozorovať, že Francúzsko mení svoje držanie sa voči Anglii. V Londýne vo štvrtok boly chýry o ministerskej k r i s i. „Pall Mall Gazette“ tiež zaznamenáva tento chýr, no neverí mu, poneváč len Gladstone môže zamedziť ostrú s r á ž k u s Ruskom. Kým je Gladstone ministrom, car zostane trpelivým a sliovievavým. Proti nástupcovi Gladstona car neviedol by takú s m i e r 1 i v ú politiku. Paríž, 21. mája. Z Tienčinu oznamujú, že vyjednávanie medzi Patenôtrom a Li Hung-Čangom postupuje priateľským spôsobom. Vybavili už osem punktov, tak že zostaly jim už len dva. Londýn, 21. mája. V nižnom parlamente Hartington odpovedal, že nie je želateľným, pre zadržanie gardy v Alexandrii podrobne udávať toho príčiny. Parlament zná príčiny nedávno sdeleného úmyslu sbory v Sudane koncentrovať pre službu v inej čiastke sveta, — príčiny, pre ktoré bol žiadaný úver. Tie prípravy nie sú suspendované. Vláda drží za radné, aby garda predbežne zostala v Stredozemnom mori, no nedrží za želateľné, udať, na ak dlho a prečo. — Kimberley dementoval, žeby Rusko žiadalo diplomatického zástupcu v Kábule. Londýn, 21. mája. Dnes predpoludním bola dlhá porada medzi Staalom (veľposlanec ruský) a Lessarom (plnomocník ruský), po ktorej oba šli k lordovi Granvillovi. Zdá sa, že vyjednávanie v záležitosti hranice pretiahne sa až do polovice júna, poneváč generála Lumsdena až 16. júna očakávajú sem. Hercegovský list. Milobod, v máji. Prší májový dáždik a napadla mi v mysli Janka Králova báseň—jestli sa nemýlim — „Orava,“ kde hovorí: Padaj dáždiček, padaj len pomaly, aby sa v poli žitká nezalialy. — U mňa v doline padá on pomaly, ale mi predsa do „Salónu“ tečie, takže musím všetko sem tam hýbať a učím sa praktične svoje komisné möble dislokovať. Za to ale chudák môj súsed hore v Šijeme 600 metrov vyše mňa, toho ľutujem; aj tie beztak biedne tri okienka na jeho kule mu ľadovec rozbil a jeho primitívny komín vetor odniesol. Das Land der Unwahrschanlichkeiten; včera sme mysleli, že od slnkových papršlekov shoríme, dnes aj na nízkej Ijubomírskej planine bielo.------A jako kraj, tak i ľud. Ostatne vedeme pomerne idillycký život v zemi, ktorá toľko krve predtým popila. Ja mám záhradku, sadím reťkov, cibuľu, uhorky a šalát; orechy sa mi dobre prijali a kaštan rastie znamenite. Myslíme si, potrebné je kultúru, ktorú na východ nesieme, aj v tomto ohľade rozširovať, a budúcnosť nám za t© musí povďačnou byt, jak nám to medzitým kozy nespasú. — Slúžim teraz štátu na kordoné; sedím v mojej kule alebo sa túlam na brehoch Trebinjčice, chytám ryby a rakov, navštívim aj kuče. Mám aj kaviareň, kde som Stamgast, to je kuča Markova; ked neprijdem 1—2, dni on ma vyhľadá a opýta sa celkom prísne: jeli si se najedio, gospodine? Tohoto Marka ti musím opísať, lebo takého exempláru z bývalých hajdúckych časov sotvy vyše nájdem. Zavolal som ho na čašu „ernoga“ ; jaký život vlastne predtým viedol, je moja otázka. On si upije, napáli z mojeho pašovaného čibuk, utre fúzy i čelo a začne: Gospodine môj, ináče to vyzeralo v Hercegovine, keď sa moja rozprávka začína. Bol som 15 rokov starý, otec mi bol pod zemou, Turci mi jednej noci zapálili kuču, ubili staršieho brata, ja poranený som sa ratoval, ušiel som na Grahovo (v tomto čase povestný hajdúcky stán), moja m aj k a stará biedna zo