Národnie Noviny, október-december 1887 (XVIII/114-152)
1887-11-22 / nr. 136
Vyehodia tri- štyri razy do týždňa. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok............... 12 zl. na pol roka.................. 6 zl. na štvrť roka................ 3 zl. Redakcia, administrácia a expedícia v Turö. Sv. Martine. Koénák XYIII, Utorok, 22. novembra 1887. Číslo 136. -------------u ; - ~ - ' " ■-------—-------------- ------------------ ~ --------=" ~ /:T~ ‘ľa~s^r~ ! Hniloba v Bulharsku. (—a.) Odkedy Bulharsko pri pomoci „priateľských“ europejských mocností stalo sa „samostatným,“ bulharské pomery dospelý k neslýchanej biede Lud bulharský, po mnohých krvavých bojoch zpod tureckého jarma osvobodený,! upi teraz v jarme vlastných synov svojich. Pa- i šovia tureckí nemohli horšie, divokšie, ukrnt-j uejšie nakladať s ľudom bulharským, ako na- í kladala s ním hrúzovláda Ižeregentov a terajšia’ hrúzovláda Stambulova. Ústava a ústavnosť stály sa v rukách bulharských „štátnikov“ prostriedkom udržať v rukách svojich moc toho najsve-1 voľnejšieho panovania. Sobranie soženie sa z pod-! platených, odvislých kreatúr. Vyvolenie týchto prevedie sa spôsobom, ktorý je posmechom na svobodné voľby. Vieme, ako to vyzerá u nás s voľbami; no voľba sučianska, alebo kapošvárska neprevyšuje voľby v Bulharsku. Lehocký, Tallián, Bakonyi sú ešte len fušeri popri Stambulovcoch. Títo nepodrobia sa námahám kortešovania; nejazdia po dedinách, nepodplácajú; nevyhovárajú sa na nedostatok búd; neprosia ministra, aby postaral sa o verifikovanie nečistého mandátu; nevystavujú viac menej korrigované, alebo padelané mandáty: Stambulovci volia jednoduchejším a lacnejším spôsobom vyslancov svojich do národného sobrania. Vystaví sa kreatúra za kandidáta, a komu napadne ozvať sa proti tomu, toho jednoducho chytia a zavrú, kým sa voľba neprevedie; na odstrašenie postrieľa sa tu i tu na nebezpečnejších miestach niekoľko občanov; konečne aby aj Parlamentarismus dostal koľké-toľké zadosťučinenie, dajú vyvoliť niekoľkých, k tomu cieľu určených opposicionalistov. Tým spôsobom je potom už národné sobranie pohromade a Stambulovcom umožneno parlamentárne a ústavné panovanie v „ne- , odvislom a samostatnom“ Bulharsku. I „kňaza“ volí takto sohnané sobranie ! —- Možno povedať, že v histórii svetového parlamentarismu len jeden bol, ktorý — nevravíme bezzákonitosťou— ale. svojou originálnosťou prevýšil Parlamentarismus! Stambulovcov. Myslíme prvý parlament turecký, blahej pamäti, ktorý bol dohromady sohnal ue-1 bohý, našimi švagry tak veľmi zbožňovaný, „ veliký“ reformátor turecký, povestný Midbat paša. Možno povedať, že Parlamentarismus a! ústava stály sa rakom na tele osvobodeného j Bulharska, sožierajúcim sily a život bulharského í ľudu. Notorní nihilisti, kupeckí závratníci, dva- j trikráť bankrottovaní „obchodníci,“ súdom stí-j haní zločinci, suroví dobrodruhovia rázu stredovekých nemeckých „Klopífechterov,“ slovom ľudia bez všetkého mravného citu a svedomia pomocou „ústavy“ strhli vládu do svojich rúk a pomocou „ústavy“ držia ju pevne v rukách. V krvi potlačia každé lepšie hnutie v národe, ako to urobili v Ruščuku, kečf dali postrieľať najlepších a najzaslúženejších synov Bulharska. Pomocou „ústavy“ natoľko prekvitá hrúzovláda v Bulharsku, že ešte i tí, ktorí nedávno brali ešte účasť na nej, musia utekať za hranice, akonáhle nevedeli dohodnúť sa so svojimi kamarátmi obladom kože, ktorú derú z bulharského národa. Karavelov i Radoslavov sú svedkami toho. No beztrestne nedá sa hrešiť na veky. I Stambulovcom blíža sa už ťažké dni. Škandál Načevič - Waldapflovský ešte väčrni otrasie postavenie Stambulovcov, ktorí posledne už len pomocou autority „vyvoleného kňaza“ udržovali b voj u moc. Princ Koburg akosi nebars dobre cíti sa v objatí čeladínov ä la Stambulov, Načevič, Mautov et tutti quanti. Je to celkom vec prirodzená. Princ Koburg —■ odhliadnuc od poklesku, ktorého dopustil sa, keď proti svojim vlastným slovám predsa len vybral sa do Bulharska — je predsa snád len inakším mužom, než by sa dobre mohol cítiť pri takom pauovaní, aké Stambulovci prevádzajú v mene jeho a pod jeho firmou. Práve preto nám velmi pravdepodobne znejú tie vešti, ktoré vravia, že princ Koburg hodlá opustiť Bulharsko a ponechať Stambulovcov jích dávno zaslúženému osudu. Ťažko veriť, žeby sa Stambulovcom ešte raz podarila kvešta, usporiadaná po Europe, aby lapili „kňaza,“ ktorý by jim dal firmu k olupovaniu národa o práva, svobodu a blahobyt. Huiloba v Bulharsku doziera a vyžaduje potrebnú operáciu. Takú ranu uemôže trpeť na sebe zdravé ináče ešte telo bulharského národa. Závratníctvu, aké Stambulovci prevádzajú tam v mene parlamentarismu a ústavy, musí byť už raz koniec. Beztrestne nemožno hrešiť na veky, tým menej hrešiť v mene celého národa. Bezmenné áopisj neprijímajú sa )en oú z/iámyc. už dopisovateľov. Síefrau kované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Politický prehľad. ------21. novembra . K návšteve čara Alexandra III. v Berlíne zvláštny kommentár donáša brusselský „Nord.“ Na čele čísla uverejĎuje poloúradnú nótu, ktorá konštatuje, že carova návšteva v Berlíne stala sa nevyhnutnosťou, keď car následkom zatvorenia lodnej plavby na Baltickom mori musel vstúpiť na nemecké územie. Len následkom smutných okolností, ktoré nastúpily v cisárskom dome nemeckom, vzala táto návšteva zdvorilosti charakter prejavenia osobnej Sympathie. Ďalej „Nord“ rozdráženo hovorí, že Bismarckovské časopisectvo zúmyselne rozpaluje zášť proti Rusku. Dotyčné poriadkov ríšskej banky nemeckej proti ruským cennosťami poznamenáva, že miery tie neprišly neočakávane, no v Petrohrade urobily nemilý dojem preto, že v Berlíne vystúpili s nimi v predvečer cárovej návštevy. Túto voľbu času v smerodajných kruhoch ruských ponímajú ako urážku medzinárodnej zdvorilosti. A Nemecko márne očakáva z toho nejakých výsledkov: Rusko v zahraničných dielach bude sa držať politiky svobodnej ruky, vo vnútorných politiky prísneho rusifikovania. Paríž, 20. nov. Ako „Republique Fran^aise“ oznamuje, ked ministerstvo Rouviera odstúpilo, Präsident republiky Grévy mal dlhú poradu s Freycinetom, ale nepoveril ho utvoriť nový kabinet. Grévy osvedčil, že cielom utvorenia nového ministerstva urobí všetko možné a je odhodlaný neurobiť zadosť protiústavnému vyzývaniu, to jest neodstúpiť. Día mienky časopisov, kríza rieši sa až v stredu. Ináče v Paríži neboly výtržnosti. Belehrad, 20. nov. Vešť Havasovskej agende, o mierach bulharskej vlády proti srbskému plnomocníkovi, dosial nie je potvrdená. Srbská vláda nemá vedomia o tejto údajnej udalosti. Bismarck a Rusko. Známy incident z roku 1875 vysvetľovaný jevknihe „Bismarck a Rusko,“ rozumie sa, z nemeckého stanoviska. Tomuto posvätená hlava má názov „Rusko-francúzska komédia“ a v nej opakuje sa, čo už neraz tvrdili i berlínski officiosi, i sám Bismarck, že totiž dielo bolo intrigou Gorčakova a vtedajšieho francúzskeho ministra inostranných diel. Na oznámenie generála Lcflôa o zbrojení Nemecka car odpovedal, že on môže dať čestné slovo, že nemecká vláda nemá žiadnych agressívnych zámyslov. Žatým už v januári 1876 princ Reis písal Bisroarckovi: „Car riekol mi: Povedzte Bismarckovi, že ja prechovávam k nemu bezpodmienečnú dôveru. Jestü, čoho Bože chráň, stala by sa premena na prestole, on bol by povinný štátu viac, než kedykoľvek. Minulého roku nikto nesdielal moju mienku, že Bismarck ani nemyslí na vojnu s Francúzskom, a všetkým tým, ktorí potom ďakovali mi za udržanie mieru, rozhodne odpovedal som, že ja v tom nevykonal som ničx poneváč Bismarck naplnený je takou mierumilovnosťou, ako ja sám.“ Y posledných hlavách „Berlínsky kongress“ a „Francúzsko-ruský spolok“ najrelifnejšie vystupuje tendencia knihy — dokázat, že terajšie položenie vôbec nie je vyzvano politikou, ktorej Bismarck začal pridŕžať sa v pomere k Rusku od časov poslednej ruskej vojny s Tureckom. Obsah hlavy „Berlínsky kongress“ záleží z nasledujúceho: Pre Rusko najvážnejším punktom bola takzvaná „velkobulharská otázka,“ t. j. otázka o premenení Bulharska, tvoriaceho nerozdielny celok s Východnou Ruméliou, v ruskú prednú stráž, neprestajne ohrožujúcu Carihrad. Anglia za nič nechcela s tým súhlasiť, bola by radšej šla do vojny. Nebezpečenstvo europejskej srážky mohlo sa odstrániť len svolaním kongressu, no to predstavovalo sa nemožným, kým medzi najinteressovnnejšími krajinami, Ruskom a Angliou, nedocielila sa shoda v hlavnom predmete sporu. Bismarck domáhal sa shody, plniac povinnosť „čestného makléra,“^ no sama shoda bola výsledkom vyjednávania grófa šuvalova s markisom Saiisburyrn, v ktorom vyjednávaní Bismarck nemal žiadnej účasti. Všetky ustanovenia kongressu boly len ratifikáciou tajného dorozumenia medzi týmito štátnikmi. Vo všetkých otázkach, vyzývavších spor medzi Ruskom a západnými deržavami (Batum, Dobrudža, válečná kontribúcia, bulharská hranica), Nemecko vždy nakloňovalo váhu ua stranu Ruska a vôbec nebolo takého ruského návrhu, ktorý nemeckí plnomocuíci neboli by podporovali. No byť väčším Rusom od samých Rusov nemohlo byt úlohou nemeckej politiky, a čo Rusko neodvážilo sa žiadat, od toho jej, rozumie sa, bolo treba odriecť sa. Pripomenuté žiadosti boly vyplnené pričinením Nemecka, len samého Nemecka. Pre uskutočnenie velko bulharského plánu gr. Suvalov nikdy nežiadal podporu Nemecka. Pre Veľkú Bulgariu viest vojnu, napríklad proti Anglii a Austrii, Nemecko sotva mohlo, ved i Rusko neraz osvedčilo, že na to ono ani nepočítalo. No ani miernu diplomatickú podporu berlínskej vlády Rusko nežiadalo a vyjednávalo o základných punktoch kongressu radšej so samou Augliou. Po tomto výklade „hodnovernej,“ ako tvrdí, histórie berlínskeho kongressu, pôvodca knihy žaluje sa, že napriek všetkým úsluhám, preukázaným Rusku berlínskou vládou, hned po kongresse v Rusku vznikla veľká agitácia pre „nemeckú nevdačnost,“ ktorá našla úrodnú pôdu v tej časti ruského národa, ktorá nikdy nepriala Nemcom. „Kňaz Gorčakov nielen že neusiloval sa rozptýliť tieto lživé náhľady, lež podporoval jich. Nápady ruských časopisov na Nemecko malý vždy ostrejší charakter, krém toho konštatované boly zjavné symptómy sblíženia officiálnych ruských kruhov s večným nepriateľom Nemecka, s Francúzskom.“ To všetko pohlo, ako podrobne vykladá sa v poslednej hlave knihy, Bismarcka k zakíúčeniu positivneho dorozumenia s Austriou, ktonm obe deržavy garantovaly jedna druhej položenie veľkej deržavy % celistvosť územia. 27. okt. 1879 patričný protokol bol podpísaný obidvoma panovníkmi. Pôvodca rozpráva, že cisára Vilhelma tažko bolo presvedčiť, aby urobil tento brok. Na schôdzke s nebohým carom v Alexandrove (15. sept. 1879) on urobil pokus obnoviť bývalé pomery s Ruskom, no schôdzka nemala žiadnych výsledkov. Len ked o tom úplne presvedčil sa a Bismarck začal vyhrážať sa, že odstúpi, cisár Vilhelm odhodlal sa podpísať rečeDý protokol. Pozdejšie k austro-nemeckému spolku, ako známo, pripojila sa Italia. Samo sebou rozumie sa, že pôvodca knihy predstavuje trojčlenový spolok produktom ne-