Národnie Noviny, január-marec 1889 (XX/1-38)

1889-02-14 / nr. 19

Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko sa celý rok.................... 12 zl. na pol roka................... 6 zl. na štvrt roka................. 3 zl. Bezmenné dopisy neprijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Jiefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. |(«m1 <*í -»«1 i ■■ i**< s*, .w !»«-«■ I «* í s m. w Vuvč. Wľw'. Martine. Ročník XX. Štvrtok, 14. februára 1889. Číslo 19. Národnia myšlienka. IV. Jako všade, tak i v politickom ohľade ná­­rodnia myšlienka u Dás urobila svoju školu. No na politickom poli našla najväčšie prekážky, najmenej pripravený národ. Prekážky boly: drobné zemanstvo a intelligencia už dávno žila v nezdravom vzduchu, odtrhnutá od ľudu ja­zykom a mravom. Je tomu dávno, čo naša slo­venská znať počala žiť čisto opičím žitím. Jako sa to stalo, Boh vie, ale nemýlim sa, ked tvr­dím, že dávno pred moderným madarismom pri­vilegovaná kasta čiernokabátnikov počala tratiť pôdu pod nohami Kuchynská latinita bola ne­morálnym Archimedovým punktom, z ktorého hlúposť vyzvedla národný cit, národný jazyk z jích fundamentov, a odtedy celá intelligencia počala tápať v mhle — odrodila sa. Naša znať a intelligencia odrodila sa prv než sa mohla pomadarončiť. Madarónstvo našlo pripravená pôdu medzi tými bezbarevnými „dominus“-ami, „fraj­­lajnami“, „gnädiche frauami“, a vzalo v plien bezmyšlienkovú massu zle vychovanej kasty. Jako prišlo k nám to blbé „oni“, tak rozšírené, že len málo krajov, kde by ono nebolo vniklo? Hľa, je to na oko malicherná otázka, a som presvedčený, že dokonále Studium jej, odokrylo by mnoho z histórie nášho kultúrneho zástoju. A práve história každého kultúrneho zástoju je veľmi temná, ťažká k preštudovaniu, kdežto hi­stória kultúrneho vývinu sama podáva histori­kovi ohromný material. Do čistej, zdravej reči, tak zachovalej, vderie sa nám také jazykové absurdum, taký poklesok mluvničný — a pri tom veľmi charakteristický — ale my nevieme, kedy a jakými cestami mohol prísť. Myslím, „oni“ prišlo súčasne s úpadkom tej slávnej intelligencie, s jej odtrhnutím sa od národa, s jej vyvinutím sa na kastu, vražedlnú ľudu. Toto sprosté „oni“ je pravým šiboletom nášho národnieho poníženia, ztratenia samých seba. Premôcť nemravnosť v znati a intelligencii, natoľko silnou nebola národnia myšlienka. Ona sa nemala načo opreť. Lud bol unížený až k zemi, obratý o všetko. Pianína hore, tupé čakanie dole. Naozaj, obrovia to boli, ktorí predsa znali trochu pohýbať politicky týmito čakajúcimi mas­­sami, oproti onej kabátnickej planine, oproti „dominusom“ a „ gnädige-frauom.“ Pohýbali oni ľud, jako praví idealisti, národnou myšlienkou, keby boli bývali praktici, boli by vec chytili za druhý koniec. Stal sa jediný politický slovenský pohyb, ľud povstal a volil si heslá a mená. Bol to mnobosľubný počiatok. No zostal počiatkom, lebo rakúske „divide et impera“ dosvedčilo sa i tu. Pri novom pohybe, ked stará Austria do­stala svoje na rozličných bojišťacb, slovenská národnia myšlienka zjavila sa pod lipami sväto martinskými v politickej forme. Všetkým nám je známo, jako pochodilo slovenské memorandum. Zostalo listinou bez toho, žeby bolo uvedené do života. Pravda, listinou vzácnou, ktorá raz bude svedčiť o slovenskej skromnosti a o surovosti na­šich nepriateľov. Naši potomci zadivili sa nad obojím. Myslím, tá skromnosť bude jim ešte menej pochopiteľná, než oná tvrdosť a surová pýcha protivníkov. A potom usilovala sa slovenská národnia myšlienka vyjaviť sa politicky pri voľbách ! Známe sú nám tie hrozné a pri tom až na zhnusenie špatné boje, pri ktorých nahý boril sa s obr­neným, bezpomocný s mocou a to bezohľadnou, chudobný s bohatstvom, všetko jedno z jakých nekalých prameňov ono vyvieralo. Nezdar bol úplný. Vôbec u nás každá voľba bola nezdarom a volebné zápasy patria k tým najsmutnejším zjavom nášho národnieho života. Tu na jednej strane tak veľká myšlienka, jako je národnia, tam na druhej strane všetky voľby sú ma­licherné, poneváč ony sú temer vždy výply­­vom lokálnych okolností. No a uhorské voľby patria samy sebou k tým najnemorálnejším na celom kontinente. Kde by sa tak čistá, veľká idea mohla s úpechom boriť s tak nevdač­­nou záležitosťou, jako je u nás snemová voľba!! Kto len jednu voľbu u nás prežil, na veky pre­svedčil sa, že voľba či vypadne k dobru Pavla alebo Havla, je výrazom všetkého iného, len nie politického života. Voľbište je pre voličov ko­losálnou krčmou, v ktorej darmo dávajú, pre voleného východišťom ku sinekure alebo karriere, día toho, či je skromný alebo ctibažný. A toto voľbište jediné zostalo nám voľné pre politické hýbanie sa. Nuž nezdar bol celkom prirodzený. Naši kandidáti — postavili sme jich vyše 50 — nemohli obstáť v borbe, oni bojo­vali s holými rukami proti vládnej moci a moci peňažDej. Koľko námah bolo tu zmareno! člo­veka srdce bolí, ked si na to pomyslí. Koľko národa bolo znemravneno! Celé dediny klesaly pod volebnou nemravnosťou. Vec sama dozrela. Mysliaci ľudia, zunovaní do hlbín duše, prestali mať nádeju, že národnia myšlienka pomocou snemových volieb príde k vý­razu a uskutočneniu. A tak zostala nám na duši jedna starosť, pravda žravá a veľká: zachovať sa, neklesať duchom, veriť na húževnatosť národných máss, na konečnú spravedlivosť histórie, na prajný vývin okolností — a na víťaznú moc národnej myšlienky. t Svetoeár Húrban Vajanský. Politický prehľad. ------13. februára. Nepokoje v Ríme utíchly — snád predbežne. Freycinet, vojenský minister francúzsky, vydal nasledujúci obežník guvernérom parížskemu a lyon­skému a veliteľom sborov: „Milý generál! Prosím, upozornite vojsko, sto­jace pod vaším veliteľstvom, že politické enunciácie každého druhu sú formálne zakázané. Velitelia, ked písomne alebo ústne obracajú sa k svojim sborom, povinní sú sdržat sa každej narážky na vnútornú i zahraničnú politiku. Odchýlky, ktoré už prihodily sa, potrestal som; ešte prísnejšie potrescem, ktoré prihodily by sa pozdejšie. Počítam na dobrú vôľu každého, že nebudú potrebné miery, ktoré použil by som síce s poľutovaním, ale bez váhania.“ Z afganskej hranice idú vešti o podozrivých krokoch emira, možno však očakávať, že blízkosť ruského vojska nedopustí žiaden výčin, ktorý mohol by byť nebezpečným pre mier v Ázii. Po úteku Isaka chana emir Abdurrahman osobne prišiel do Magar-i- Šerifu a začal súd nad prívržencami Isaka chana, ktorý bol gubernátorom tohoto kraja. Potom bolo počuť, že emir po svojej eksekučnej expedícii pri­blížil sa s vojskom k ruskej a bucharskej hranici, áno že začal tajné vyjednávanie s bucharským emirom. „Rusko — hovorí „Novoje Vremä“ — nezavdalo žiadnu príčinu k takému nepriateľskému vystupo­vaniu. Pri poslednom povstaní v čarvillaete Rusko nemalo žiadnej účasti, trebárs ľahko mohlo podpo­rovať povstalcov, jestli nie zbraňou a peniazmi, tak svojou autoritou. Za to emir mal by nám skorej ďakovať, než ísť na ná3 vojnou. Ostatne, emir pred nastúpením svojho trónu dlhšie žil v Rusku, on iste má taký pochop o našej sile, že ľahkomyseľne neri­skuje osud svojej zeme. Čo týka sa bucharského emira, položenie jeho zemí na žiaden spôsob nedo­pustí mn účasť v borbe proti nám. Jestli je vest pravá, tak alebo Abdurrahman koná z vnuknutia indickej vlády, čo je zo strany poslednej nanajvýš riskantným, alebo položenie emira stalo sa takým pod­kopaným následkom vnútorných zbúr, že zostáva mu len jedno — vziať zelenú zástavu proroka a ísť na kresťanov. My sme ešte presvedčení, že chýr o zá­­mysloch Abdurrahmana potrebuje potvrdenia.“ „S. P. Viedomosti“ dozvedajú sa z afganskej hranice: „Emir Abdurrahman, prenasledujúc Isaka cbana, zachránivšieho sa za ruskou hranicou, prišiel so značným vojskom k našim hraniciam ; ako počuť, má 20—30 tisíc mužov. Dľa tých samých veští, on súčasne dal sa do potyku s emirom bucharským, vy­zývajúc ho k spoločnému pokračovaniu proti Rusku. Buchara bez podmienky odmietla návrh Abdurrahmana, no Afganci neprestávajú v massách shromaždovať sa pri našej hranici. Ako dozvedáme sa, naše minister­stvo inostranných diel upozornilo o tomto anglickú vládu, poneváč je v záujmoch oboch kabinetov, petro­­hradského i londýnskeho, nedopustiť Abdurrahmanovi ničoho, čo mohlo by mať za následok nevyhnutné repressálie zo strany Ruska.“ Rím, 12. febr. Pápežskú allokúciu v doslovnom znení poslali predstaviteľom inostranných štátov, aby ju sdelili svojim vládam. Pápež osvedčil, že ľutuje ľudí, ktorí, oklamaní falošnými ideami svobody, od­padnú od cirkve a kresťanských zásad. Odtiaf sú všetky neresti spoločnosti. Obávajúc sa tohoto stavu vecí, pápež hľadá prostriedky, z ktorých bolo by možno porozumeť, že spoločnosť konsoliduje sa len navrátením ku kresťanským zásadám. Tým cieíom usiluje sa sblížiť sa vládam, čo stojí teraz i dotyčné Pruská. Dúfa, že vyjednávanie s Ruskom bude mat úspechu. Stará sa i o Poliakov, o organisáciu jích cirkve. Pápež sľubuje, že snahou jeho zostane sbli­­žovať sa vládam pre ochrana cirkevných záujmov, lebo neresti prítomnosti potrebujú pomoc nábožen­stva. Terajšie výtržnosti v Ríme, kde náruživosti obrátily sa proti základným zákonom spoločnosti, do­kazujú, že spoločenské nebezpečenstvá treba pre­máhať duchom náboženstva, lebo bez náboženstva nemožno získať ľudí zásadám a povinnosťam, ktoré sú základom štátneho poriadku. Mier, zvlášte v te­rajšie časy, veími potrebujeme. Panovníci a štátnici europejskí číta tú potrebu. Vojenské prípravy sú tiež toho dôkazom. No také prípravy a dobrá vola nie sú dostatočné zabezpečiť mier, lebo prípravy budia vzájomnú nedôveru a pod tlakom vojenských tiarch národy žiadajú si vojnu, aby jim potom bolo ľahšie. Mier, pravda, svornosť a dobré pohnútky majú svoj základ v Kristu, ktorému modlime sa, aby v Europe dal panovať mieru. Paríž, 12, febr. Ministerpredseda Floquet pred­ložil senátu návrh zákona o okresnom skrutiniume

Next