Národnie Noviny, apríl-jún 1890 (XXI/38-74)
1890-06-03 / nr. 63
Predplatná cena pre Uhorsko a Rakúsko na celý rok.................. 12 zl. na pol roka................. 6 zl. aa štvrť roka............... 3 zl. do cudzozemska na celý rok................... 15 zl. Vychodia tri razy do týždňa. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. I ■■ • »•• a*. esipedULei» r ■' ■■■•<*- 8 v. VI za rt i it Ročník X X r. Utorok, 3. júna 1890. Číslo 63. Naše boje. Aké krivé náhiady panujú v našej krajine o politických otázkach ! Sám pochop vlasti predstavuje sa teudenciozne v nanajvýš temných barvách. Pre tých, čo nestavajú svoju politiku na skutočnosti, je to čistá theoria a shánanie sa po nedostižitelných cieľoch. A takí sú naši madarisátorskí chauvinisti. Oni nevidia tu obyvateľstvo, ako rozdielne celky krvou a rečou, ani nedávajú mu pravé pomenovanie. Najprv vytreli zo zákonníka národy a uviedli ta národnosti, ako by nevedeli, že toto bez tamtoho je vlastne hrubý nesmysel. A skutočný život ešte iné nám dokazuje; politická rozbujnelost nezná hraníc. Nemaďarské, zákonom uznané národnosti sú dnes už našim maďarisátorom len občanmi „cudzej mluvy“ — idegen ajkú polgárok. Aká to poblúdenosť! Vykrikujú a v najnovšom čase zase silnejšie, že máta jich panslavismus, pangermanismus a nevidia, že to všetko možné je len v tom, čo oni pred chvíľkou sami tajili. Takýmto činom nenie tu možné seriosné slovo, o vážnej, mužskej spoločnej práci ani nehovoriac, — je to len akási detinská, ale nebezpečná, znemravňujúca zábava, kde v pravdách Božských a prísnej príprave k verejnému životu vychované zástupy nútené sú. ustúpif tým, čo rozmaznali sa pohodlím na mýlne cesty upraveného života. Že aj lživá logika máva positívne výsledky, to zase najlepšie vidíme tu u nás. My prišli sme k národnému povedomiu vlastne len od tých čias, čo hlásajú sa tu zásady, že Uhorsko je už maďarské a že nás tu už ani niet. Nemali sme obstojnej literatúry ani možnosti spoludejstvovania na politickom poli. Svoj slovenský älebo práve siaviansky charakter prijali sme a dali'mu výrazu nie výlučne z vlastného pohnutia, ale aj prispením hrubého zovňajšieho tlaku. A kým obznámili sme náš ľud so slovenským spôsobom myslenia a písania, nebola by ani tak ťažká vec bývala paralysovaf tých niekoľkých literátov, ktorí zapodievali sa poznávaním slavianskych rečí a slavianskej kultúry a tak privádzali ľud k poznaniu seba. Teraz je to už pozde! Beh času, ktorý nedá sa už dnes pristaviť, nás a našich potomkov, ako mládnik slajkej haluze, ktorý naša lipa vyhnala, čím jej koruna zbujnela a zbujnela nie vlivom cudzopasných |oblúd, ssajúcich šťavu stromu, na ktorom sa živia, lež udržaním a zveľadením podstaty a všetkých vlastností zdravého rodu. Len že to strašne bolí našich liberálov i pečovičov, že tu jestvuje ľud, ktorý nemožno už zaznať a ktorý nechce byť svojmu rodu neverným, ale naopak chce žiť život svojský a silne domáha sa svojho práva. Ztade tie kriky o panslávi, tických pohyboch, ztade ten nepokoj, že slovenský ľud počína si sebavedome a po mnohých porážkach že vie už aj víťaziť. Pravda, že to všetko kladú na vrub rozličných nebezpečných agitácií a nevidia neprirodzenosť, nepopulárnosť svojho stanoviska, ktoré sú vstave brániť a udržovať len surovou mocou. j Týmto liberálom a pečovičom, ktorí sú v tomto ohľade jeden ako druhý, niet už ovšem inej rady, len aby konečne spriatelili sa s nutnosťou okolností, žeby tak dopomohli vlasti ku pokoju a blahu. Ale u nás nevesluje sa k takému prístavu. Bolo to už tisíc a tisíc ráz opakované, ale oni na to nič nedajú, lebo blaho a budúcnosť vlasti je u nich púha frása, je jim len kepienkom pre jích špinavé sebecké chúťky. Našim madarisátorským chauvinistom ide len o to, ako mohli by čo najväčmi Slaviaustvu poškodiť. Vidíme to aj v tak zvanej vysokej politike. Kým Srbsko stálo jim k službám, huckali ho proti Bulharsku; teraz, ked Bulharsko stojí v službe západu a Srbi poznali, akým záujmom vlastne slúžili, huckajú Bulharov proti východu. Politika nenie síce nič iného, ako čo najmožnejšie vykoristenie daných okolností, ale ked dakto myslí o sebe, že je on sám povolaný vyúžitkovat iných k svojmu zisku a nemá oproti nim žiadnych povinností, taká politika nemôže mať trvácnosti, lebo každý podvod predsa raz vystúpi na javo a ked ho šľachetní poznajú, odvráťa sa od podvodníka a povrbnú ním. A je to tak aj v súkromnom živote, že tí, čo starajú sa len o seba a inému ani nepomôžu ani nenechajú mu kus voľného života, dosť chytro sa zoderú a výudu z obyčaje. Naše žulopevné charaktery, lebo podliak neobstojí medzi nami, vystavené sú dnes posmechu, osočovaniu; no vďaka Bohu, my zo dňa na deň rastieme počtom i mravnou silou a len kde tu odpadá suchá halúzka alebo nezdravý výhon zo sviežeho bujného stromu. Je to isté rukojemstvo, íe aj naša láska k rodu a svojmu jazyku domôže sa skorého víťazstva. Luza, ktorá blatom hany obkydáva nás, ked vidí, že tu nepomáhajú už žiadne priekory, naopak že to práve osteňom k plodnej činnosti, kričí síce, [ale v celku slabne a nabýva úcty pred silou charakteru. My vytrváme! Politický prehľad. ------2. júna. Korunný princ italianský v piatok prišiel z Moskvy do Petrohradu. Na železnici čakal a vítal ho sám car. Okrem členov italianského posolstva pri vítaní boli prítomní i poslanci portugalský a dánsky. Nevský prospekt, pozdĺž ktorého, cer viezol hosta do Zimného dvorca, bol okrášlený ruskými a italianskými zástavami. Panica odsúdený je na smrt guľou, no bude odporúčaný na omilostenie. Ostatným vymeraný je trest nasledovne: Kalubkovi žalár na 9 rokov, poručíkovi Rízovi na šesť rokov, Arnaudovi tiež na šesť, Tatev, čavdazov, Molov a Kesimov po tri roky, Štefanov na pät rokov. Ostatní obžalovaní sú osvobodení. Sofia, 1. júna. Panica a ostatní odsúdení appellujú ku kassačnému dvoru. Belehrad, 1. júna. Na dotaz zdejšej bulharská vláda dala uspokojujúce objasnenie dotyčné zmien v rozpoložení vojska v okolí Vidina. Zmena, ako každý rok, i teraz bola nariadená z príčin nastávajúcich manévrov. Pokojné časy. Všetky príznaky ukazujú na mier. Časom síce nemecký cisár Vilhelm II. udre na éablu — pravda na salónnu — a pri štrngu tom spomína zase len mier — a ďalšie zbrojenie. Pessimisti chceli videí v Panicovom processe morského racka, veštiaceho tažké zápletky. Ale nedokázalo sa nič. „Dlhá ruka“, ktorá mala mat hru v tom slovutnom processe, nikde nenašla sa — čo jako hľadal ju sofijský štátny žalobník. Ba on sám bol prinútený vyznať, že v Panicovom diele ani úradne, aui neúradne cudzí štát nemal ú časí. K takémuto priznaniu nepohli ho jedine súdobné dôkazy a dokumenty. Oh — o svedkov nebolo by biedy teraz v Sofii. Tam už neraz dokázali i také veci, ktorých nikdy nebolo. Konečne i dokumenty sú na trpezlivom papieri — najmä šifrované. Ale sofij8kí vladári zle rátali. Oni mysleli, v búrke, jaká nastúpi, orli nelapajú vrabcov, ani na jích čvirik neupozornia sa. Búrka vystala — a sofijský čvirik zneje dosť hlasno v tisine mieru; kompromissia j« hotová. Odsúdenie Panicovo malo ratovať puč vládny, vyrátaný na časy nepokojná. To odsúdenie na prach a guľu, spojené s prosbou o omilostenie — spôsob to, upevniť vládu Ferdinandovu — je lucus a non lucendo. Výkrik sofijský odznel — a svet ide ďalej svojím poriadkom. Útraty za telegrammy, dopisy ponesie, žiaľbohu, biedny bulharský ľud. Malí teda nevládali narušiť mier — a veľkým sa nechcelo. Dnes stoja tak veci, že vojna stala sa tak veľkým risikom, že už sám strach pred ním pojistuje mier. Všetko do času a Boh na veky. O dlhých rokoch mieru za to nedá sa hovoriť. Lebo mier je pojistený len vtedy, ked národy majú skutočný pokoj so samými sebou a s inými národami, keď sa všetko pekne-rúče vyrovnáva, blahobyt rozmáha, spokojnosť rastie a túžba za mierom pohltila všetky iné záujmy a starosti. V takom stave nenachodíme sa. Dnešný mier má naopak svoju osnovu na strechu, zlých pomeroch, biede a nespokojnosti. Sú to zlé osnovy. Nespokojné je Francúzsko, nespokojná Austria, Nemecko zmietané je neistotou po veľkých, sráznych premenách, pod experimentujúcou rukou jeho vlády. Rusko cíti, že štrbina, berlínskym kongressom zadaná jeho obajaniu, ešte. nie je vybrúsená, že večne uťahovať sa nemôže sosilúujúca sa deržava. Na pensiu nemôže myslet taká ohromná moc. A tak pokojné časy sú síce, mier nie je ničím ohrozený, ale osnovy, na ktorých spočíva, sú veľmi vratké a neisté. A mýlili by sme sa, keby sme dnešný mier držali za zdravý, samo sebou rozumiaci sa. Má on velmi hlboké rany, menovite národo-hospodárske. Známo z histórie, že jako prepych, bohatstva môže viest ku vojenným odvážnym činom, tak i národo-hospodárske málokrvie často hrozí mieru. Ľudia bijú sa nielen z prepychu a bujnosti, ale i z biedy; ked tak tlačia jeden druhého, že jim stane sa mier väčšou ťarchou, než vojenské nebezpečia biedy. Myslíme, ten náš starý pokojný čas dovedie nás do takého nevýnosného položenia, že národy hľadať budú nejaký prieduch pre zdusenú atmosféru, ktorá jich čím dial, tým viac obklopuje. Veľké krisy hospodárske, ktoré rozšírily sa po celej Europe, sú istým barometrom tlaku vozdušného. V sklenej cieve níži sa rtut veľmi povážne. Mnoho millionov pľúc už ťažko dýcha. Životný pôžitok a blaho najvyšších desať tisícov nikdy neratoval mier. A jako zdá sa, i do tej Šťastnej, olympicky spokojnej triedy zošiel ťažký vo? ’ eh nezdravého mieru. Pokojné časy naše tečú .1 lenivým tokom;