Národnie Noviny, október-december 1890 (XXI/123-153)
1890-11-08 / nr. 131
Predplatná cena pre Uhorsko a Rakúsko n t celý rok................ 12 zl. ja pol roka................ 6 zl. aa átvrt roka.............. 3 zl. do cudzozemska na celý rok................. 15 zl. Vychodia tri razy do týždňa. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankovaué listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. ■Ca'«l a* W «> • «, ■■■ fi ii laiir^ťl» rm. eacjpeÄiei» v Tmre. *W v- Majrtiiie. ......................- '------1 ------------—-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------—------------------------ ' ------— RočírfbjilxXL Sobota, 8. novembra 1890, číslo 131. ---------------#=--------------------------------------------------------------------------------------■-------------------------------------------------------------------------------------------------- íffa „Všech Svätých.“ Rozpomienka „Na Dušičky“ hádže svoju dotklivú a dojímavú povahu na predok na sviatok „Všech Svätých“, tak že už vo sviatok rozpomíname sa s rozochveným srdcom na tých mučenníkov, ktorí trpeli pred nami, na tých mučenníkov našich, ktorí trpeli s nam>. Veľa národných mučenníkov predišlo nás už na večnosť a dlho budú čakať na pomník; vela národných mučenníkov predišlo nás a vela bude jich nasledovať. Na tých a na nás pristanú najlepšie slová Spasiteľove: „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žížuia po spravedlnosti.“ (Mat. 5, 6.) Tieto slová nič neutratia zo svojho pravého smyslu, ked jich aj takto pochopíme: Blahoslavení, ktorí lačnejú a žížnia pre spravedlnosť. Légia je tých, jak v duchovnom tak v svetskom stave, ktorí cez prsty hľadia na krivdy a ne právosti; títo ani do malého prsta neuhryznú sa pre spravedlnosť, ale títo, vera Bože, ani nelačnejú, ani nežížnia, to jest tí netrpia ani hlad, ani smäd, ani nahotu, ani zimu, sediac v mastných sinekúrach, požívajúc zadarmo veiké dôchodky, hodujúc, jediac, pijúc, hrajúc a tancujúc a hýriac vo všetkom. Avšak druhá veľká légia je tých, na ktorých od slova do slova platí výpoved, žs lačnejú a žíznia pre spravedlnosť. Spravedlnosť neuie jim Hekubou, za pravdu a spravodlivosť hotoví sú ísť na smrť, zastávajú a bránia proti utlačovateľom pravdu, nevinnosť a spravodlivosť: a tá je jich vina, že musia za to lačnef a žížniť, že musia na brdárkach psotovať, hladovať, nahotu i zimu trpeť, a ledva dochodí jim na inšie, mimo krumplov. Dobre vám, bobatýri pravdy a spravedlnosti; dobre vám za živa: blahosla veuí ste, poneváč lačueť a žížniť musíte pre spravedlnosť. Dobre i vám za hrobom, dávni bohatieri pravdy a spravedlnosti: blahoslavení ste, poneváč lačneli ste a žíznili ste po spravedlnosti. Večná vám pamäť a sláva! Povážme našu pravdu slovenskú: my, že ju opustiť nechceme, musíme lačneť a žížniť. Pre ňu bojujú proti nám fiuancielne podľa návodu starého hriešnika, Tiszu, aby Slováci totiž nemali groša a aby pre nedostatok nemohli sa hnúť. Protivníci pravdy našej, ktorí neboja sa Boha, ba ani hanby nemajú, dobre doja tú našu úbohú pravdu, obsýpajúc sa peniazmi a všetkým preto, že ju utláčajú a na nás všetky krivdy páchajú a proti nám všetko dovolia. Hej, koľkí z nich vypadli by z milosti tehoto sveta, keby nám aspoň len toho katechismusa v slovenskej reči dopriať chceli! A poneváč to oni dobre vedia, preto velia Slovákom kázať slovo Božie po macfarsky. Čo tam po dušiach, oni veru nebudú pre slovenské duše lačneť a žížniť, oni radšej budú najedení a zvolajú s Horácom: Čo sa trebárs hued svet zrúti, len nás nech najedených zarúti! A tuším začína sa už rúcať ten svet. Veru ked som čítal v dnešnom čítaní zo Zjavenia sv. Jána slová: „A videl som iného anjela, majúceho znamenie Boha živého: i volal hlasom velikým na štyroch anjelo", ktorým dané je, aby škodili zemi a moru, rieknuc: „Neškodte zemi ani moru, ani stromom, dokiaľ nepoznačíme služobníkov Boha našeho na jich čelách.“ (Zjav. 7, 2, 3.) Ked čítal s m dnes slová tieto, pomyslel som si: „Ach, Y-ku, snád je už poznačeno tých 144.000 spni odlivých (a bezpochyby väčší počet nespravodlivých!), ked dovolil Boh uškodiť stromom, lebo je to veliký zrak nemilosti Božej k nám, ako sú znivočené stromy ovocné mrazom, hmizom,. suchotou. Réva taktiež prináleží ku stromoviu pecnému a Boh dovolil fyloxere, aby viniciam uškodila natoľko, že teraz dolniaci a Pešťania pokropili naše horniacke vína na samých hraniciach vincúrstva v Rykynčicach a Sebechleboch ! Kto vie, či už drupému anjelovi zhnbcovi nie je dané dovolenie uškodiť moru, vodám, daždom, ktoré miesty robia škodu ohromnú. Boh vie, či nie je dané už znamenie tretiemu anjelovi zhubcovi, aby škodil zemi, na ktorej bydlíme, aby nám nevyôávala úrodu a trestala zemetrasením, neúrodou. Boh vie, či nie je dané znamenie štvrtému anjelovi zhubcovi, aby ranil povetrie, ktoré dýchame, ked v ňom vdychovať máme z roka na rok nové a nové príčiny choroby, cholery a smrti. Bože, bud milostivý pre spravodlivých aj nespravodlivým, i kíd by tých spravodlivých nebolo 144.000, ale len päť, ako žiadal Abrahám nad Sodomou a Gomorou. P. M. Politický prehľad. 7. novembra. Carevič Nikolaj Alexandrovič včera večer o ÍO1/« hodine odišiel z Viedne, vyprevadený na železnicu Jeho Veličestvom. Do Viedne prišiel o 2. hodine popoludní. „Uvítanie velkéao kúaza-následDÍka ruského vo Viedni — píše „N. fr. Presse“ — zodpovedalo nielen jeho rangu a postaveniu, lež cisár pri tomto prvom pozdravení mladistvého princa dal znať i priateľskosť a blahosklonnosť. Uvítanie dialo sa so všetkými počestami, náležajúcimi veľkému kňazovi, ako najstaršiemu synovi monarcha susedného mocného štátu, a ceremoniálne v ničom nelíšilo sa od toho, akého pred mesiacom dostalo sa nemeckému cisárovi, lebo v sprievode cisára boly na železnici tie samé osobnosti, ktoré vtedy.“ Carevič prišiel až do Viedne na ruskom dvornom vlaku. Viedenčania obdivovali najmä dĺžku ruského vlaku a v sprievode careviča silnú postavu generála kňaza Bariatinského. Slavianski študenti pozdravili careviča iskrenným volaním „živio!“ a „urrá!“ Následník trónu Nikolaj Alexandrovič zostane na ceste (okolo sveta) temer desať mesiacov. V sprievode jeho sú: generál suity kňaz Vladimir Bariatinský, ruský poslanec pri gréckom dvore T. Onou, kňaz Kočubej, kňaz Obolensky, Volkov, kňaz Uchtomský, dľa spisov svojich známy cestovateľ po Strednej Asii, Cíne a Indii. Milano, 6. nov. Ministe:predseda Crispi prišiel sem o 12. hodine poludňajšej; nemecký kaucellár dôjde zajtra ráno o 1lil. hodine. Milano, 6. nov. Nemecký kancellár Caprivi v sobotu ide do Monzi, kde kráľ dá obed jemu na počesť. Prvý radca nemeckého poslanstva v Ríme, Dörnberg, kancellárom vyzvaný prišiel sem. Belehrad, 6. nov. Z Ochridy prišla vešť o zavraždení popa Stojana v Rodgorci. Zavraždený bol veľkým protivníkom bulharskej propagandy v Makedonii. Novému bulharskému biskupovi Sinesiusovi bránil vstúpiť v Podgorci do chrámu, zatvoril chrám, a ked Sinesius dal ho násilne otvoriť, podal žalobu u sultána i u valiho. Vražda držaná je za politickú a poneváč spáchali ju prívrženci Sinesiusa, v obyvateľstve spôsobila také rozčúlenie, že obávajú sa výtržností. Vešť o vražde robí i tu trápny dojem. Ako pripravoval sa Ferdinand Koburg na bulharský prestol. Ruský publicist Tatiščev v úvabácu, napísaných o svojej návšteve v Sofii, menovite i o rozhovore so Stambulovom, dotknul sa i nein kovania generála Kaulbarsa v Bulharsku. V. „Novom Vremeni“, kde Tatiščev uverejnil svoje úvahy, generál Kaulbars teraz odpovedá a vysvetľuje svoje postupky. V úvode rozpráva o princovi Ferdinandovi Koburgovi: „F.šte roku 1885 vo Viedni (Kaulbars bo! tam vojenským plnomocníkom pri ruskom poslanstve) prišiel ku mne do bytu princ Ferdinand, ktorý v rozhovore, trvavšom temer tri hodiny, napádal kňaza Battenberga, že nevie žiť s našim carom, a počas tejto besedy uiekoľko ráz opakoval, že keby on bol na mieste Battenberga, predovšetkým postaral by sa prísť s Ruskom do pomeru čo najlepšieho, lebo že ono má najväčší vliv na všetky otázky, tykajúce sa Bulharska. Táto írása opakovala sa niekoľko ráz tak nástojčivo, že ja hned podal som zprávu do Petrohradu, „že z rozhovoru s ním prichádzam k zakľúčeniu, že tento mladý princ, v presvedčení, že rozbroje Batteaberga s Petrohradom prv alebo pozdejšie musia priviesť k jeho pádu, — už ter, z (roku 1885) kandiduje na bulharský prestol.“ Nasledujúce naše schôdzky ešte lepšie presvedčily ma v tomto pre ipokladaní, najmä keď Ferdinand začal píš»? li?ty so slavianskym monogramom CdtK, t. j. Saský Ferdinand Koburg a, učiac sa bulharskému jazyku, podpisoval sa na listoch: „Ferdinand C. K.“ Toľko z osvedčenia generála Kaulbarsa. Kandidovanie a vyvolenie Ferdinanda Koburga nasledovalo potom 1887. roku. Vysťahovanie Poliakov. Z tej príležitosti, že Poliaci začali sa sťahovať i z niektorých ruských gubernií, „Poznanski Denník“ pripomína, že podobná epidémia už dva razy bola zachvátila obyvateľstvo veľkej Poľši. Roku 1826 poľský ľud eelými dedinami začal sa sťahovať do Portugalska „za zemou“, no z akej príčiny, nevedelo a nevie sa. Násilne bolo treba vracať ľud domov, pričom udávaly sa dotklivé výjavy. Roku 1870 to samé opakovalo sa v západnom Prusku a Poznani. Dedinčania predávali svoje nepobnuteľuosti a hrnuli sa do miest, najmä do Toruna, že pôjdu do Egypta. Ľudia títo neverili žiadnemu odhováraniu, mysliac si, že tí, čo jich odhovárajú, s ú podkúpení od „pánov.“ Príčinou pohybu teraz bola cesta korunného princa (potom cisára Fridricha III.) k otvoreniu Suezského prieplavu, z ktorej príležitosti sultán daroval Prusku v Jeruzaleme miesto pre (.hrám a bydlo protestantského biskupa. Odtiaľ prišiel chýr, že princ Karol pruský vydobyl v Egypte mnoho zeme a dáva darom zem a na ceBtu peniaze, len páni podkúpili landratov (Landrath, predstavený v okrese), aby jich nevydávali biednym ľudom. Kto je povinný popisovať školopovinné dietky? Každá škola, už či elementárna, či meštianska a stredná, za svätú povinnosť pokladať si má, aby z dietok jej výchove a výučbe sverených vychovala nábožných údov pre cirkev, statočných ľudí pre spoločnosť a verných občanov pre vlasť. Obec, cirkev a každá morálna spoločnosť zase za najväčšiu povinnosť pokladať si má, aby školu potažne učiteľa v jeho práci napomáhala, žeby tak, ked započne sa učenie, i celý školský rok riadne a v poriadku zákonom a cirkvou predpísanom konať mohol. Ľudový učiteľ je človek ľudu, ktorý celý svoj život pre blaho ľudu posvätí. Smutné je ale, že za Itoto obetovanie sa samého seba nenachodí sa na tom