Národnie Noviny, október-december 1891 (XXII/115-153)
1891-10-01 / nr. 115
Vychodia tri razy do týždúa. Predplatná cena pre Uhorsko aBakúsko na celý rok.................. 12 zl. aa pol roka................. 6 zl. na átvrt roka............... 3 zl. do cudzozemska na celý rok................... 16 zl. ■«--Ti n lfvfl "■ j »»«1 ■■■ B ■■ 2» » "w rM ^ ** ■-«*- t#-w. Bezmenné dopisj prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Ročník XXII. Štvrtok, 1. oktobra 1891. Číslo 115. Cez mŕtvy punkt! Jako možno zachrániť národ pred celkovitým rozkladom, keď národ násilenstvom obratý je o všetky politické práva, o vplyv na politiku? Toto je najvážnejšia slovenská otázka a nesmelo k nej pristupujem. Ale pristupujem predsa, povedomý slabosti svojej, jedine v tej nádeji, že predsa najdú sa u nás hlavy, ktoré pomôžu nám mysleť, nápady, ktoré budú osožné, že ozve sa niekoľko hlasov. Ved i les odpovie, ked doňho zavoláme, skala dá ozvenu, voda zašumí, ked do nej udreme. Táto otázka je predbežne vážna a súrna, jako žiadna, ona je na dennom poriadku, ona je chlieb, ktorý treba rýchlo mať, aby hlad neporušil Organismus. Treba dokazovať, že sme my Slováci obratí 0 politické práva, že nemáme žiadneho vplyvu na politiku, to jest na svoje vlastné osudy ? Pre nás a čitateľov našich je taký dôkaz nepotrebný vzdor tomu, že madarské noviny neprestajne kričia, že ved sme rovnoprávni občania, že pred zákonom niet rozdielu medzi Madarom a Slovákom. Koľko ráz kričia, toľko ráz Ižú, lebo medzi Madarom a Slovákom už po zákone utvrdená je prepásť, v živote samom rozoviera sa už na široko daleko, lebo prevádzanie zákonov deje sa pod devisou, jednomu čím najviac, druhému čím najmenej. Na sneme nemáme ani jednoho jediného človeka, v úradoch volených či menovaných ani jednoho člena, v stoliciach ani jednoho výboru, v administratívnych výboroch ani jednoho úda, vo vyššom kléru ani jednoho hodnostára, ani jednej jedinej strednej školy, seminára učiteľského, seminára teologického, na universite nemáme katedry pre svoj jazyk, na stredných školách taktiež nemáme obligátnej hodinky pre lenže jazyk, v súdoch nemáme ani osobníctvo, ani jazyk svoj zastúpený; nemáme ani jednoho kultúrneho ústavu, ani len nižšieho, alebo najnižšieho stupňa, ba už ani najmenšieho bôžika administrácie, pána richtára nemáme, nakoľko pán richtár spolu s pánom notárom stali sa sluhami a politickými rabami hlavných slúžnych, a nakoľko bývajú prosto vymenovaní slúžnym pod lživým titulom voľby. Bubeníka nám nechali, a 1 to z milosti a nevyhnutnosti. Po železničných tratiach slovenských ešte i strážnikov dali nám z dolnej zeme, plnokrevných Macfarov, ešte i ten biedny kus služobníckeho chleba neprajú ľudom, cez ktorých kraj hrmí vlak. Len kujou môže hovoriť pri takýchto pomeroch o rovnosti. Ked chcem zostať Slovákom, nepožívam ani máčny máčik krajinskej svobody. Poneváč tento stav úplnej politickej bezprávnosti na zákonnej ceste premeniť tak skoro nemôžme, poneváč nevieme, jak dlho potrvá toto prekliate jarmenie púhym násilím, ale predsa i za ten čas žiť musíme, povinnosťou Kristom samým naloženou je, neoddávať sa zúfaniu, ale žiť ľudsky a nezradiť ho, nezradiť veliký princíp životnej energie, pilno hľadať spôsoby čím žiť a jako žiť. Pri parnom stroji, kľukou pohybujúcou kolo, je punkt, nazvaný mŕtvym, kde by stroj musel zastať, keby mu cez mŕtvy punkt nepomohlo druhé kolo, premetákom zvané (Schwungrad): My hľadať musíme také premetáky duchovného života, ktoré by nás živými previedly cez mŕtvy punkt dnešného úpadku. íestli to neurobíme, sme samovražedlníci, a mŕtvy punkt premení sa na mŕtvu plochu všenárodného cintorína bez nádeje zmŕtvychvstania. Posial premáhali sme všakovak mŕtvy punkt nášho žitia. Tak premáhali sme ho literatúrou, ale nie dosť energicky. Ked literatúra stala sa nám z veľkej časti i surrogátom verejného politického života, ked ona vzala na bedrá svoje nezvyklú ťarchu, mal by byť záujem živší. Mnoho vytýka sa nám spisovateľom, a ked stane sa nejaká chyba, oneskorenie sľúbenej práce, slabšie vydanie, a podobné nehody, hory rúcame na vinníkov a sme hotoví ich cele obetovať, odhodiť, pohaniť! Ó, na to sme veľmi chytrí. My neideme chyby okrašľovať, my uznávame slabosti cechy svojej, ale nech nám odpustí Bob a publiknm a nehádže nás za chybu do jazerného pekla! Nech nám je dovolené pozreť sa i na samé prísno súdiace pl. t. obecenstvo! či nenecháva literatúru na boku, jako by to bola Hekuba preň? A ked kúpi, alebo vydlží knihu, predplatí alebo objedná na bradu časopis, netvári-li sa, jako by robilo sa nejaké dobrodenie — podpora vraj! Konečne, každá kniha má svoj vlastný osud, ale pripomeniem len také, ktoré zasluhujú len jeden jediný osud: byť v rukách každého a všade. Neleží Vlčkova história slovenskej literatúry z velkej časti na sklade, vzdor malému číslu výtiskov, a pýtame sa každého čestného muža slovenského, nebolo by nielen žiaducno, ba nevyhnutno, chceme-li žiť čestne, aby táto kniha bola všeslovenskou lektűrön, táto jediná summárna, sústavná svedkiňa kultúrnoduchovného pohybu v lone slovenského národa?! Nemala táto kniha, chlieb vezdajší, už dávno dožiť sa druhého vydania, keby pl. t. obecenstvo chcelo vážne priložiť ruku na premáhanie mŕtveho punktu, ktorý skutočne hrozí premeniť sa v mŕtvu plochu širokého cintorína! Ešte je len punktom. Premeták literatúry ešte môže dejstvovať, ešte čestne dejstvuje. Má prestať? Neideme dalej hovoriť o tom; viac kníh sdiela osud „histórie“, alo už tento jeden príklad váži viac, než prísno karhané poklesky literátov. Taká netečnosť je priamo nepoctivá a zahanbujúca nás až do hlbín vnútorností našich!! Premeták literatúry ešte jako tak premáha mŕtvy punkt našeho trápneho položeaia, ale s jak >u obeťou tých niekoľko prísno káraných a ne vdačne odvrhovaných, s obeťou, neobľahčovanou ani len náležitou sympatiou, ani nehovoriac o činnej poddŕžke unavených ramien a umov, nehovoriac ani o tom, jak opustený je slovenský literát, jak biedne jeho hmotné prostriedky, jak krajňou biedou zavretý mu je svet, znemožnenie vzdelávať sa dalej, čerpať duchovnú potravu z nových alebo uenových kníh, jako odkázaný je v malom svete mysleť na veľké záujmy svojho národa, učiť tam, kde mu musí výnsť učebný materiál, oduševňovať, ked ho samého depce do prachu ťažká dlapa dušu i srdce otravujúcej chudoby. Toto všetko nemá byť stesk a žaloba, bez toho neužitočná, ale iba výkrik starostlivého srdca nad mŕtvou plochou, ktorá nastúpiť musí, až prirodzeným spôsobom krutá hmota potrie tých málo literárnych dejateľov a počne sa surové panstvo nemoty... Toto má byť skromné upozornenie, že my odvrhujeme jeden účinný a mocný prostriedok, ktorým možno ešte uárodne žiť v dobe politicky mŕtvej a bezsilnej, v politickom vyhnanstve, v ktorom nachádza sa náš slovenský národ, odvrhujeme blabodať literatúry, zostávajúcej všade poslednou starosťou, jako by to bol neskromne natískajúci sa luxus! Na všetko skôr nájde sa groš, hračky a čačky nachádzajú mecenátov, ale silný panýr duchovnej svobody, smelé svedectvo slovenskej pravdy, najútlejší kvet slovenského ducha, spojivo medzi slovenským národom a ostatným svetom slavianskym, literatúra, stáva sa čím diaľ tým viac sirotou a bohémou, čo týka sa i predmetu i osôb! Ešte viac prostriedkov jestvuje, ktoré nám môžu pomôcť prebŕsť temným údolím politického malomocenstva; pre Boha, chytajme sa ich, aby nebolo neskoro!! Každá činnosť, trebárs i nemá cieľ dosiahnuť politickú moc, ale kloní sa k národu, má národný význam, kultúrnu cenu, musí pomáhať prehodiť život národný cez mŕtvy punkt našich sverepých dní. Vyčerpať otázku nestačia sily moje, ale prosíme o pomoc, vyzývame premýšľať, radiť, vynachádzať pomôcky, raziť aspoň chodníky, ked nám zakazujú širokú hradskú cestu, bars sme i my na ňu vozili štrk a platíme ohromné mýto. Nečakať, sami robiť, sami pracovať, sami mysleť, hľadať, vymýšľať, kutiť musíme, nik nás nevytrhne, ani by sme nezaslúžili pomoci a vytrhnutia, sediaci so založenýma rukama a ovesenou hlavou. Pružnosť a energiu dal nám Hospodin a hriech proti nemu je nepoužívať ich. Neodhadzujte list, prečítajúc ho jako zábavu, nám neide o zábavu a šteklenie modzgov, nám ide o veľkú vec, o najjemnejšie, najcennejšie, najvyššie záujmy krásnej vetve slavianskej. Nám neide o rozprúdenie nežných citov, o vzlet a krásu slov výrečných, o hĺbku myšlienky, o hru ohnivej fantásie, o vznešený duchovný pôžitok estetiky, nám ide o sústo vezdajšieho chleba, chleba duchovného, o slovo, ktorým žije v človeku to dobré, krásne a pravdivé, ktorým žije Božstvo v človeku. Preto pozor, pokiaľ sa celkom nezvečerí!! A každá minúta upomína nás na mŕtvy bod, na hľadanie síl, ktoré by nám pomohly prehodiť kolo cezeň, aby krútilo sa živou rotáciou. V oboch cirkvách zažívame trpké sklamania, až horknú dásna a muka sviera nás. Mali sme nádeju na človeka, povedzme si priamo, nádeju hriešnu, lebo Písmo hovorí, že ztratený bude, kto spolieha sa na človeka! Nás ztrestal Hospodin za hriešne spoliehanie sa na človeka a oddal nás posmechu nepriateľov našich, lebo človek klesol, oddal sa mocným, v prach u nížil pred modlami posvätné známa naše i emblémy svojho duchovného povolania! Ďalej: dnes proti