Národnie Noviny, október-december 1892 (XXIII/115-153)
1892-10-18 / nr. 122
Vychodia tri razy do týždňa Predplatná cena pre Uhorsko a Rakúsko aa celý rok.................. 12 *1, na pol roka....................... 6 kí, na štvrt roka............... 3 sl. do cudzozemska na celý rok.................... 15 zl. H«‘<f »JU <vi i», »«1 m l *m 1 n. an. expedi«!» "w *r-^- Wv. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych nž dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Ročník XXIII. Utorok, 18. oktobra 1892. Číslo 122. Za našu bibliotéku. \ Bibliotéka pri spoluvlastníckom Dome je posiaľ t v štádiume tvorenia a zrastú, a už poskytuje 1 zjav veľmi milý, a cudzinci, ktorí nás navštívili, obdivovali fakt, že bez fondov, temer bez naj- [ menšieho výdanu, okrem na materiálie, jako sú j regále, písacie rekvisity atd., povstáva draho- ( cenná sbierka jedine dobročinnosťou slovenského i národa. i Oni súdili tak: sbierka je jasným dôkazom, , že slovenský národ má krásny fond intelligencie f a vzdelanosti. Lebo samou dobročinnosťou a obe- j tovavosťou nedá sa stvoriť také niečo. A tento ) moment mnoho váži. Taká bibliotéka už samým | množstvom kníh, tak rieknuc, svojou zovnútornou representáciou volá hlasno, že nie sme črieda | nič nemysliacich ľudí, že nie sme púby materiál, i za jaký nás vyhlasujú tí, čo by chceli utlumiť , a obezživotiť národnosť sloveuskú. Iste treba j veľký fond intelligencie, ked má z ničoho rásť bibliotéka. tívne. Ale ona má ešte iné ciele, než representa- Ona má slúžiť snaživým ľudom, ktorí chytia sa do spracovania velikého a širokého materiálu: histórie, etnografie, kultúrneho stavu v rozličných obdobiach, literatúry, spôsobu smýšľania, túžob, snáh, vôbec, má byť pomôckou každému človeku, ktorý chcel by prispet k vyjasneniu mhlistého ešte posiaľ obrazu nášho národa a jeho života. K tomu treba veľmi mnoho. Nielen úplná sbierka v oddiele „Slovenica“, to jest aby v tomto oddelení nič necbýbelo, čo vyšlo na Slovensku po latinsky, po nemecky, ba i po madarsky (jestli dotýka sa v istom ohľade národa slovenského alebo čo i len jeho pomerov k iným národom) a samo sebou rozumie sa, všetko čo vyšlo po česko-slovensky, bernoláčinou a strednou literárnou slovenčinou. K tomuto cieľu máme ešte daleko. Tí páni, ktorí uebývajú daleko od miest, kde nachádzali sa staré tlačiarne, mali by si dať záležať prekutať staré magazíny, jestli sa také nachádzajú. (Na pr. mestá: Košice, Bardejov, Trnava, Prešporok, Trenčín, Žilina, Púchov, Levoča, Kežmarok, Skalica. Tak na pr. z ľudovej, tak zvanej „bruncvikovskej“ literatúry nemáme ešte zhola nič, i tá je cenná.) Mali by sbierať klásky okolo nekdajších mandlov. A to skoro, skoro! Lebo s každým temer dňom rednú a hynú staré vydania. No treba i novšie a nové vydania. Na toto celkom pozabudlo naše obecenstvo. Vidno to z nášho katalógu: nová literatúra temer nejestvuje ešte v ňom. Ale i táto úplná sbierka nepostačila by k hore poznačenému cieľu. Potreba pomocnej sbierky, predovšetkým slavianskej (českej, ruskej, poľskej, srbskej) a potom i cudzej, lebo často treba nazreť knihu, ktorá síce nehovorí priamo o našich záujmoch, e našom národe, ale informuje, dáva parallelu, jedným slovom pomáha a je potrebnou v istom ohľade. Česká literatúra na pr. v tisíc punktoch týka sa nás a našeho umstvennébo vývinu — a ona je u nás ešte temer celkom nezastúpená. Z novej poetickej literatúry českej íemáme ani jednej jedinej knižky Svätopluka )echa, Jaroslava Vrchlického, Vĺčka, Stroupež- í íického, Jiráska, Heyduka, rovno povediac, ani 1 itery. Co týka sa opotrebovania, to pravda musí " )yť prísne sregulované. Posial sme tak, že každú ^ )rvú nedelu v mesiaci po obede bibliotéka bude »tvorená pre každého, a ked sa cele sriadi, roznnožíme počet svobodných dní. Kto požiada, t nôže hockedy prísť a vyhľadať si potrebné knihy i dáta, toľko ochoty u správy voždy nájde. Po- , sielanie kníh na vonok, s potrebnou garanciou, ■ e tiež umožnené. Pravda, útraty poštové a ba- i enia bibliotéka nemôže prevzať, ked posial žiad- i aych fondov nemá. ! Ani by človek neveril, jakú cenu má i nie- 1 ktorá, nepatrná a zabudnutá knižka, ked ju po- 1 trebuješ; jaká milá myšlienka, ked vieš kde nachádza sa, kde ju máš hľadať. Takým spôsobom môžeme prísť konečne k pragmatickému, reálnemu študiumu! Ale chybí ešte mnoho! Sbierajme, bratia, nie darmo bude naše sbieranie. To nenie žiaden šport, to je dôležité kultúrne dielo! ____________ Vajansleý. Politický prehľad. -------18. obt. V Srbsku veľmi mnohé obecné voľby skončily sa v prospech liberálnej strany, a síce i v takých obciach, ktoré dosial priznávaly sa k radikálom. Potešiteľná vec je, čo v protive s doterajšími zprávami oznamujú z Belehradu. Minister vnútorných diel, Ribarac, vydal totiž okresným starostam obežník, v ktorom nakladá im, aby prísne držali sa zákonov, v žiadnom smere nespustili sa zákonitej a ústavnej cesty, s druhej strany však aby nikomu nedovolili napádat autoritu štátu. Korrektné držanie sa administratívnej vrchnosti — hovorí minister Ribarac — zozostáva práve v tom, ked stále zachová rovnováhu medzi týmito dvoma úlohami. „Kölnische Zeitung“ oznamuje, že odôvodnenie vojenskej predlohy už definitívne ustálili; očakáva sa, že spolkovej rade bude predostretá už 20. oktobra. Ináče Bmýšľanie Nemcov v tejto veci zostáva, aké bolo: boja sa nových tiarch, protivia sa. „Börsen- Zeitung“, iste z nejakého manévru, ešte pred dvoma dňami písala, že návrh vojenského zákona bude odvolaný. Z príležitosti Kalnokyho osvedčení v delegáciách hovorí „Tempa“, orgán francúzskej vlády, že možno len gratulovať i cisárovi Franc Jozefovi, i Turecku, i celej Europe, že gróf Kalnoky zdržal sa stúpiť na cestu, ktorej jeden konec viedol by k urazeniu berlínskej smluvy, druhý k narušeniu svetového mieru. Len smele napred! S úľubou čítal som článok p. dr. Daxnera v 110 čísle „Nár. Novín“. Aj ja chcem pripojiť k veci svoju skromnú mienku. Chyba je ovšem, že sobrali nám naše stredné školy, no žeby sme teraz bez nich dáko zle stáli, žeby sme nemali našskej intelligencie, keby naša mládež nešla študovať von z krajiny, to ja uznať nemôžem. Naša vec je tak oprávnená, tak svätá, že čo by nás i na púšť vyhnali, i tam mali by sme svojich ľudí, svojich obrancov. Našu vec nie sú v stave utlumiť ani bodáky, ani akékoľvek prenasledovanie, ani cudzinská, našu mládež odnárodňujúca výchova. Bol som kedysi aj ja trochu pessimistom, no práve v týchto krušných časoch, ked čo starší človek uvažujem, čo deje sa okolo nás, bárs nevidím všetko v barvách ružových, predsa radosťou naplňuje sa srdce moje, lebo mám istú nádeju, že národ náš pozdvihne sa a čo by naň ešte väčšie neresti zaľahly. Čo tu hovorím, to je ovocím mnohých zkúseností. Pozrite dnes na náš ľud, ako vie sa už pozastaviť nad každou urážkou jeho reči a rodu. A verte mi, že každá urážka od kadeakého oplana viac ho privedie k národnému povedomiu, k národnej hrdosti, než mnohé napomínanie a poučovanie. Náš ľud je v cudzine hrdejéí a smelší, než doma; no i tu vie si zastať, ked vidí, že nie je sám a ked aj od vzdelanejších vidí pekDý príklad. Poviem len jedno z vlastnej zkúsenosti. Tu na blízku vyhlásené bolo farárom na rozkaz slúžneho^, aby chudobní ľudia dali svoje deti na dolnú zem. Našiel sa jeden bedár, čo bol by sa už k tomu odhodlal. Ale ako osopili sa naňho ostatní občania, nad tým som sa veru začudoval — musel som rozhorčených občanov tíšiť! Rozumie sa, že to malo aj na tamtoho znamenitý účinok. Nuž a čo týka sa škôl, uvediem dva príklady. Ked dokončil som svoje štúdia, stretnul som sa s dávnym, dobrým spolužiakom. Oslovil ma po slovensky, čo ma veru zadivilo. Bol on totižto kedysi hlavou madarónskej strany študujúcich, kdežto ja stál som v popredí študentov slovenských na —skom gymnásiume. „Ako že je to — pýtam sa ho — ved si ty hovorieval, že musíš zabudnúť reč svojej matky, a ty predsa oslovuješ ma teraz po slovensky?“ „Zmenilo sa to — odpovedal on — ved vieš, že zo —ského gymná8ia išiel som do Jászberénu a tam urobili ma tým, čím som vlastne byť mal a čím aj budem až do smrti: verným synom svojho slovenského národa. Prenasledovanie a posmešky priviedly ma na pravú cestu.“ A tak sa stalo, prepiatosť učbárov nám ho vrátila a on stojí dnes medzi nami. — Ešte jeden príklad. Znám mladíka, ktorý bol od malička a je i teraz v neprajných nám školách a predsa je zdarným šuhajom a dá Boh bude aj hodným pracovníkom slovenským. Jeho otec nevplýval naňho, ba naopak, upozorňúva ho, aby verejne nevystupoval so svojím smýšľaním, lebo žeby mu to poškodilo. Ked tohto leta po prázdninách cestoval do vyšších škôl, písal otcovi: „Na —skej stanici presadnul som do iného vozňa; tam našiel som spolužiaka ešte z nižšieho gymnásia a cestoval tiež na vysoké školy. Ten pozná Vám všetkých predných mužov slovenských a zná všetky naše bôle i túžby a žiadosti.“ Tak hľa stojíme s mládežou. Samy madarisátorské školy postarajú sa nám o ňu. Nuž netreba nám malátneť. My horlíme za pravdu svätú, všetkými božskými i svetskými zákonami uznatú, a tá pravda nájde vždy a všade svojich bojovníkov. Viem, že na poli politickom nemôžeme mnoho vykonať, ale dosť práce aj inde. Obrábajme menovite pole literárne, kde už dosial môžme sa pochlúbiť takými peknými výsledkami. Nech ľud vidí dôkazy našej národnej horlivosti a činnosti. Len smele napred! ______ ' Ď. Stará trhlina. S pamätníkom Hentziho na budínskom námestí mali už hrúzu roboty. Pred niekoľkými rokmi prišlo k pouličnej demonštrácii. Nepriatelia tejto železnej pyramídy všetko možné robili, aby pomník bol odstránený. Raz istý plukovník, Janský, položil na Yšech svätých veniec na hrob Hentziho, i povstal z toho ohromný krik. Ale to všetko nepomohlo,