Národnie Noviny, apríl-jún 1895 (XXVI/39-75)
1895-04-02 / nr. 39
Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok..................... 12 zl. na pol roka..................... 6 zl. na átvrt roka................... 3 zl. do cudzozemska: na celý rok..................... 15 zl. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. JíefrankoYané listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Redakcia, administrácia a expedícia at Turč. Sv. Martine. Ročník XXVI. Utorok, 2. apríla 1895. Číslo 39. Očakávajme nadelenia. Na inom mieste podávame enunciáciu výrečného ministra-predsedu baróna Bánffyho v otázke nemadarských národností. Je to stará prax, že ked o národnosťach hovoria, hlavným slovom je „Maďar“ a zase len „Maďar“. I teraz, majúc odpovedať na prípisy municipií, Bánffy nič iného nevedel, než natiahnuť strunu neloyálneho, tyranského šovinismu, odbaviac celú komplikovanú národnostnú otázku sľubami, výhražkami, prízvukovaním všeobecného, bezpodmienečného, jediného madarismu. Politický fanatismus dá sa práve tak označiť krotkou sadou, jako náboženský fanatismus mohamedánov. „Allah, jediný Boh a Mahumed jeho prorok“. U nás znie vojenný výkrik: „Madarisácia jediná modla a každý vládu majúci jej prorok“. Tamto nemenia sa aspoň proroci: tu pri ošemetnom šovinisme je každý minulý alebo rodiaci sa vladári k jeho prorokom. A zase zkúsili sme starú, osvedčenú históriu: ked leje sa vláde pod chvost, tužibud berie pod cepy národnosti! Ked búri sa more, olej energickej reči proti národom vyleje sa do nich a ony hned utíšia sa. Bánffy naučil sa tomu šarlatánstvu od predchodcov. Národnosti už neraz trpely len preto, že vláda bola v úzkosťach, následkom vlastnej viny. Tisza to praktikoval po celý čas svojho vládárenia, menovite ked bál sa Apponyiho, hned šiel biť, „összetiporni“ národy nemaďarské, ba celú svoju slávu založil na kradmom zrušení národných slovenských ústavov. Zrabované kapitále slovenské stály sa piedstalom, na ktorom založil pätnásťročné vladárenie. Ale jako nemravný, násilnícky bol piedstal, tak i vladárenie Tiszovo bolo nemravné korrumpované, až zrútilo sa samo sebou, bez pomoci nejakého Apponyiho. Terajšia vláda má bied dosť a dosť a po nitrianskych škandáloch hovorilo sa hlasne, že trvanie Bánffyho kabinetu nebude dlhé, ačkoívek ministri odkopli múrenina Tarnóczyho, bijúc sa do pŕs, že oni s týmto človekom a jeho nitrianskymi skutkami nič spoločného nemajú. Odkopnul ho i sám kandidát Latkóczy. Ale obraz, jaký ukázal sa svetu nitrianskou volbou, táto ohromná, plastická panorama v „pleine a^r“, jak možno v Uhorsku volby prevádzať, predsa neupevnila postavenie vlády. No prišlo ešte k tomu dvojnásobné fiasko vlády v magnátskej tabuli: dva razy prepadla určite a raz ju zachránil iba predseda Szlávy, nevediac počítať hlasy. Už sme iste vedeli, že počnú mlátiť na národnosti, ačkoľvek národnosti čušia, jako myši v zatopenom poli. Nič nestalo sa, čo by vyzývalo vládu hrmeť z predsedníckeho stolca a púšťať blesky na národy. Nič nerobí. Z tisíc úzkostí razom vymaniť sa je len jeden spôsob: hodiť sa na bezvládne, zputnané, bité národnosti. Nuž tak tedy: Bánffy slubuje energickú činnosť v tomto ohľade. On je hotový prípadne i nové návrhy zákonov podať, ktorými majú byť zkrotené národy. Dojém nevystal. Možno, vláda upevnila na istý čas svoje postavenie a môže dalej viesť agenda. Olej utíšil vlny. Ale je to i ostatný trumf, Bánffy vyhodil ho a víťazné obzrel sa, prekvapený vlastnou vý rečnostou. Hľa, takú silu má šovinismus, rozožratý v celej snemovni, že i z nemého urobí Demosthena, nielen zo sedmohradského rečníka. A čože nám to nasľuboval. Z jeho čudno složených viet jasného smyslu nevynajdeš, no tolko z nich počuť, že národnosti nesmejú ani na minútku kochať sa tou najmenšou nádejou, žeby ich zákonné požiadavky vyplnené boly. Eh bien! Čo viac. My sme ani iného nečakali od jystrického pašu. Zato i my máme teraz slovo: že totiž neupustíme ani na minútku od svojich čestných, zákonných požiadavok, a všetky oktroa, násilenstva, ba ani sľubované nové zákony nemôžu zničiť naše večné, irečité práva, ktoré, čo sú i dnes v tôni, skôr neskôr vyjdú na svetlo a do skutočného života. Pán ministerpredseda myslí len „prípadne“ na nové zákonné torby v otázke národnostnej, ináč chce byt s národnosťami i bez toho hotový; ked bude sa len hodne madarisovať, tyranisovať, správne utlačovať a všetko robiť, aby „maďarská štátnosť“ bola vo všetkom, i ked Nemadar ide na známu pešiu cestu, nuž všetko bude dobre. Nemaďarské národy zmiznú, aspoň*ani neškrknú viac o svojich právach. To je základná mýlka. Dcérečka nezomrela, ale spí. Otázka nemadarských národov ešte len povstáva, ešte je len slabá a mladá. Ale už neďaleký čas, kde bude silná, a bude tam i lámať, kde nedá sa zohnúť, ako sprešovaný vzduch. Politický prehľad. -------1. apríla. Vo Friedrichsruhe, kde 80-ročný Bismarck prijíma gratulácie a dary, napadlo vraj, že žiaden Rakúšan v žiadnej forme neprišiel ešte pokloniť sa bývalému kancellárovi nemeckému. Cisár Vilhelm dnes dáva velky obed na počesť Bismarcka; sú pozvaní všetci princovia a princezny cisárskeho domu, všetci poslanci nemeckých spolkových štátov, ministri a plnomocníci spolkovej rady, predsedovia zákonodarných sborov, teda i ríšskeho snemu, ktorý uzavrel neosláviť Bismarcka, ministri a všetci predstavitelia mocí až po mešťanostu berlínskeho. „Freisinnige Zeitung“, orgán Richterovej strany, ktorá tiež hlasovala proti pozdraveniu Bismarcka, osvedčuje, že prvý podpredseda ríšskeho snemu, Schmidt (Elberfeld), nepôjde na obed. Vo vojne japonsko-čínskej prišlo konečne k prímeriu. Prímerie bude trvať, kýmkoľvek neukončí sa vyjednávanie o mier; ale japonské vojsko zostane v Číne až do uzavretia mieru. Europejské dŕžavy ešte naťahujú sa s Tureckom pre arménsku otázku. Chyba je v tom, že u europejských vlád, zaujavších sa za Arménov, niet mnoho úprimnosti. Carihradskí poslovia vlád sídu sa vraj do konferencie. Vyslanci o nitrianskej voľbe. Z vyslancov, ktorí boli v Nitre počas povestnej Tarnóczovskej voľby, prehovorili ešte a rozpovedali svoje tamejšie zkúsenosti: Eugen K u n d referoval ako dôverník grófa Jána Zichyho mladšieho v komissii dr. Des. Szúlyovszkého. Tu hlasovali Latkóczysti do l1/,, vtedy Szúlyovszky pretrhol voľbu na hodinu. Ked prišiel rad na Zichystov, radom odvrboval ich. Odvrhol kanonika Simku, kvardiána františkánov, biskupského kaplána, biskupského sekretára atď. Biskupského úradníka odvrhol: Yy ste hospodársky úradník biskupského panstva; ste teda odvislý od biskupa — nemáte hlasu! Keď s protestom vzdal sa dôverníctva, predseda nechcel mu dať priepustný list. Len horko-ťažko vymohol si, že ho posadili do úradného koča, na bak sadol si notár, a tak odviezli ho do hotelu. O 10. hodine dostal potom dovolenie, že môže ísť spať. Lad. Okolicsányi rozpovedal, ako a prečo predseda chcel ho dať uväzniť. Vojska nebolo ani treba v Nitre, lebo tamejší ľud je pokojný, triezvy a trpezlivý. Každý skutok predsedu svedčí, že všemožne usiloval sa rozčúliť ľud. Ešte ho aj trýznil; nedovolil, aby preziabnutý a premoknutý ľud dostal potravy. Otto Förster: Voličov Zichyho pristavili už 60 metrov pred mestom, museli z vozov, kdežto vládni mohli sa svobodne voziť. I jeho pristavili a vojak oprel bodák proti nemu. Ked civilnému komissárovi povedal, že je vyslanec, tento na to: Vyslanec neplatí tu nič, to je nám šmarn! Ked sa konečne vysvobodil, išiel k predsedovi a žiadal si passeport, aby mohol aspoň do hotelu a nazpät. Nedostal, bárs sa odvolával na iných, ktorí dostali. Ked sa započalo hlasovanie, voličia z Ghymešu a Kostolán stáli v daždi pred kordonom. Tarnóczy zpýtal sa ich, kto ich doviedol ? Na odpoveď farára, že povolali ich hlasovať, Tarnóczy zavolal vojakov a dal ich zahnať do táboru Zichystov. Ráno vyslal oddiel husárov, aby klusom prebehli ulice a uličky. Bola aj hasičská paráda o 9. h. ráno. Na námestí etál sud s vodou a striekačka. Keď prišli Zichysti, obliali ich. Jednoho kaplána, slabého človiečika, bez príčiny dali eskortovať celou ulicou. Ladislav Tomcsányi nerád išiel do Nitry, ale ked ta došiel, chcel urobiť tri návštevy: u predsedu voľby, hlavného župana a podžupana. Ani nebude hovoriť, ako sa mu pritom vodilo, ale umienil si odísť preč. Darmo vykazoval sa svedoctvom od kvestora snemovne, nechceli ho pustiť z mesta. Konečne volebný predseda dal mu lístok, ktorý potom prekliesnil mu priechod na železnicu. Bol rád, ked bol preč. Tak, hľa, urážali ešte aj immunitu krajinských vyslancov. Ako mohli a zaobchodili potom s jednoduchými voličmi?! Ale všetky tieto klassické svedectvá sú ničím v očiach Tarnóczyho a jeho priateľov v redakcii „Pester Lloydu“. Ba ešte aj „Nemzet“, ktorý v prvopočiatku mlčal, na počutie vyslaneckých svedectví akosi premohol sa a či odhodil hanbu a zastal si do radu tých, ktorí umývajú a chceli by umyť Tarnóczyho. Akoby nie, ked to robí aj sám minister vnútra! Obrana „Nemzetu“ je veľmi charakteristická. Tu kus z nej na ukážku: „Zabiť živého človeka! To je ohyzdná širiterská práca. Či sa nehanbia, ktorí z akejkoľvek príčiny dali sa na to? Lepší cit každého počestného človeka slušne rozbúri sa proti takejto parlamentárnej vivisekcii, ktorú ani kvalifikovať nemožno. Politika nie je melodrama. Kto sa tu oddá maloletému sentimentalismu, ten je ztratený. Jestli parlamentárna väčšina už či z netečnosti alebo chabosti dovolí, aby menšina zo snemovne terrorisovala volebných predsedov: tak nebude svobodnej voľby. Ale hec protitarnóczovská má aj druhú čisto osobnú stranu. Nehovoríme o tom, či Tarnóczy správne a odôvodnene pokračoval, ale faktum je, že desiatich členov maďarského parlamentu vyhlásil za chabých utrhačov. Či mužnosť členov maďarského parlamentu strpí, aby takáto flagrantná urážka uschla na nich? Ukrutnosť chabosti treba je k tomu, aby mužovia, ktorí urážajú, pod akoukoľvek záminkou vytiahli sa zpod zodpovednosti, ktorú spoločenský pochop nakladá voči urážajúcemu...“ Ako vidno, nedbali by vec vybaviť „rytierskym“ spôsobom. Najlepšie urobia, ked si vezmú príručné Tarnóczovské strekáče za zbraň.