Národnie Noviny, október-december 1895 (XXVI/116-150)
1895-10-10 / nr. 119
Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok................... 12 zl. na pol roka................... 6 zl. na štvrť roka................. 3 zl. do cudzozemska: na celý rok................... 15 zl. Kocník XXVI. Bezmenné dopísy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Uefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 119. Heda^cia, administráoia sa, expedícia v Trorč. Sv. Martine. Štvrtok, 10. oktobra 1895. Politický obzor. Anglia už od drahného času prevzala ochotne úlohu bubeníka alebo zvonára na poplašný zvon. čokoľvek stane sa v Europe a nenie dielom anglického kabinetu, vyhlasujú za nebezpečie pre slovútny svetový mier. Bubnovali poplach, že generál Dragomirov a kňaz Lobanov-Rostovský na dlhší čas bavili sa vo Francii. Nekonečný rad vymyslenín a konjektúr objavil sa na nekonečných stĺpcoch anglických novín. Najnovšie zatrúbili poplach pre činu. Tam vraj ruský vplyv rastie s každým dňom. Rusi vraj najviac urgujú dôkladné prevedenie dohovorov medzi Japonskom a Čínou, dohovorov, v mnohom nanútených Japonsku, prečo i v Japonsku lomcuje zimnica pomsty a revanše na Rusku. Tam vraj ani o inom nehovoria, ako o skorej vojne, sosilňujú flottu i vojsko, brúsia bajonetty, aby pokorili Rusko. Hnevá ich už i populárnosť Rusov v čine. Poueváč Rusi nemiešajú sa v čínske vnútorné diela, náboženskú propagandu nerobia, sú tam istí, ako doma i pred luzou, ktorá tak rada a často napáda na iných cudzincov, menovite Angličanov. Prístav Artur iste padne Rusom do rúk, jestli nebude vojny. Všetko toto dohromady berúc, prichádzajú anglickí bubeníci k zaklúčeniu, že prevaha Ruska na dalekom východe bude faktom, tiie li dnes večer, tedy iste zajtra. Ale ani blízky východ nerobí im veikej radosti. Na Bulharsko žalujú sa denne, ačkoľvek pri všetkej svojej ostrozrakosti nemôžu videí a udať najmenšieho fakta, ktorý by dokazoval priame zamiešanie sa nenávideného Ruska do balkánskych diel. Politika Alexandra III. posial neutrpela najmenšieho odklonenia, vzdor premenám, ktoré nastúpily po svržení stambulovčiny. A čo týka sa arménskej otázky, tu práve Anglia stojí v popredí. Pravda, tu zažila trpké sklamanie, jej výpočty neboly verné. Pevno mysleli v Londýne, Rusi skočia rovnými nohami do arménskych tenat, Angliou nastrojených. Nestalo sa tak, ztadiaľ hnev. Turci sú ešte vždy dobrí diplomati a kvitujú ruskú zdržanlivosť neobyčajnou dôverou. Na Zlatom rohu ruský vplyv naozaj rastie. A to vzdor tomu, že Anglia hrozí poslať flottu svoju ku vchodu do Dardanell. Taká morská demonštrácia nateraz utratila dojem. Na levantinských vodách pláva silná francúzska eskadra a Rusko má na Čiernom mori silnú flottu. Toho nebolo, ked mohly anglické obrnené lode u Dardanell nahnať sultánovi strachu, ked mohly beztrestne shabať colné úrady v Smyrne. Do bombardovania Carihradu anglickými pumami, ako stalo sa s Alexandriou, je dnes už daleká cesta. Salisbury sľuboval energickú politiku, ktorú vraj nevedel nastoliť Rosberry. Posiaľ jeho „energická“ politika zjavila sa iba na stĺpcoch liberálnych novín. Ani vymenovanie Kiamil-pašu za veľkého vezíra nemožno považovať za triumf nového saint-jameského kabinetu. Jeho orgány posmešne privolávajú lordovi Salisburymu, aby staral sa o oblaženie írska, ktoré mu je bližšie než Arméni. Čo týka sa trojčlenovej alliancie, ona žije idyllickým žitím, nokláti sa, ale má jednu chybu: trojnoha má jednu veľmi slabú nohu. Itália je nevýslovne vyčerpaná, a čo je hlavné, morálne upadnutá. Taký človek, ako Crispi, beztrestne nemôže za dlhé roky stáť na čele štátu, trest nepadne, možno, na jeho hlavu, ale iste na Itáiiu. Nemecká politika nedá sa posúdiť ani zo stanoviska trojčlenového sväzku, ani zo stanoviska všeobecného sveto - politického položenia. Mladý nemecký cisár zabral ju skutočne do rúk, urobiac sa sám svojim vlastným kancellárom. A poneváč je ešte sám nie ustálený, poneváč má živý temperament a bodrú fantásiu, pri tom dosť úpornej vôle a hrozne mnoho povedomia, nik nenie istý pred veľkým prekvapením. Nič zato, že dosial prekvapoval hu slovami, rečiami, cestami a pohyblivosťou elektrickou, on nenie z takej látky, žeby nepokúsil sa prekvapiť svet i činami. Znalci nemeckých pomerov divia sa, že do dnes neurobil nejaké fait-accompli, ktoré by už nedalo sa zahladiť diplomaciou, ako daly sa poniektoré reči oslabiť úradnými dementi. No posiaľ trvá mier. Humbug je len tá večne opetovaná reč, že je pevný, ako oceľ. Y duši na tú oceľovú pevnotú Víivťri nik. Politický prehľad. -------9. okt. Porta vydala úradnú zprávu o krvavých udalostach carihradských 30. sep'embra. Soznáva i táto úradná zpráva, že potom ešte tri dni a tri noci trvalý krvavé srážky medzi arménskym a mohamedánskym obyvateľstvom v Carihrade. Prišlo o život do 200 ľudí. Europejskí lekári preskúmali viac mrtvých tiel a konštatovali, že rany malý od palíc, skál, nožov, sekier, v najmenej prípadoch od strelnej zbrane. Predstavitelia dŕžav boli prinútení ústne zakročiť u porty, ked prenasledovanie Arménov nechcelo mať konca a s väzňami tiež neslušne zachodili. Menovite grécke časopisy energične píšu o carihradských udalosfach. Hovoria, že sultán a porta teraz už mohli sa presvedčiť, že Arméni hotoví sú i k revolúcii a môžu si násilne vydobyť, čo odopreli im dať pokojnou cestou. Y zpráve z Carihradu obdržanej „Kölnische Zeitung“ oznamuje, že porta je odhodlaná po riešení arménskej otázky hneď vziať na denný poriadok macedonské reformy. Toto zueje síce hodne po turecky, t. j. ako by sa vec mala odbaviť sľubom. Yed ešte arménska otázka je temer len pri svojom počiatku, a už nadpriadajú k jej riešeniu riešenie druhej otázky. Ináče táže zpráva hovorí, Že dotyčné Macedónie sultán protiví sa všetkým ústupkom; hotový je len biskupov vymenovať. Sofia, 8. okt. V zasvätených kruhoch povráva sa, že budúce národné sobranie pouzaviera také veci, ktoré budú veľkým prekvapením pre cudzozemsko. Cankovisti predložia návrh, aby sobranie vyslalo novú deputáciu do Petrohradu. Myslí sa, že do tých čias princ Boris prestúpi na pravoslávnu vieru. Tlačová pravota „Nár. Novín“. (3. oktobra.) Kr. vicefiškus Fr. Csapó: V napísanej reči, kukajúc do rukopisu, hovoril obšírne o vzniku národnostnej idei, pravda v duchu peštianskych novín, ešte i s ich fraseologiou. Vlny národnostnej idei, vyrazivšie z čistého prameňa, v Uhorsku však skoro stretly sa vraj s prúdom protimaďarským, ktorý vlial do nich ťažko vykorenitelný zárodok nenávisti. Tak stalo sa, že prebudené maďarské národné povedomie už za niekoľko desaťročí robilo divy v službe svobodných ideí, ľudských práv a kultúry, kdežto v práci tamtých vraj nezrelo ovocie všeobecného dobra, ale hynulo i to, čo v lepších rukách bolo by muselo doniesť lepšie ovocie. Spomína ďalej kritické udalosti, uprostred ktorých však práve horno-uhorský slovenský ľud najlepšie pochopil oproti maďarstvu slovo lásky; fiškus vraj môže tvrdiť, že veľká väčšina jeho i does verná je týmto tradíciám svojich otcov. Ažtažko bolo by pochopiť, kde sa vzalo medzi Slovákmi národnostné búrenie. Snáď svoboda má taký rušiaci účinok? Alebo plnosť občianskych práv budí také nesplniteľné nádeje? Nie; to je dielo buričov. Týchto nástrojom sú buričskí novinári, ktorí použijú ešte i zmeny ministerstva, aby nádavkami mohli rozpáliť náruživosti. Rozoberajúc obsah inkriminovaného článku, fiškus hovoril: Dvíha ruku, aby udrel po tvári pietu, vytekajúcu z tisícročného bratského pomeru, keď maďarský národ biľaguje ako mizernú, slúžebnícku kreatúru, baDkrotovanú čeliadku, ako podlú háveď tú slovenskú intelligenciu, ktorá nechce byt rebríkom pre buričov ľudu. Otvorene hlása rozpadnutie medzi maďarstvom a väčšinou svojej národnosti, lebo takto volá: „Na Slovensku nemá práva bašovať cudzia čeliadka, ba ani zrenegátčená svojeť.“ Nuž už sme tak ďaleko? V tisícročný sviatok nášho štátneho jestvovania najdú sa ešte falošní proroci, ktorí jedným trhnutím pera chceli by sotreť existenciu politického maďarského národa, zahrňujúceho v sebe všetky národnosti? . . . Poznať, aká je to kultúra, o ktorej obžalovaný sníva: kultúra Matice a panslávskych gymnásií. Jedno ovocie tej kultúry tuhla môžete videť. Proti takej kultúre bojovala a bude bojovať národná vláda a vlastenecká' spoločnosť. Obžalovaný chce pomýliť svoje obecenstvo tým, že od madarstva sú hatení v rozvíjaní svojej kultúry. A predsa užívanie ich materinského jazyka vo verejných inštitúciách je úplne (tökéletesen) uznané, a tak i tu ako inde zákonom zabezpečené práva prídu k platnosti. V svojej materinskej reči môžu konať služby Božie, v školách vyučovanie deje sa v materinskej reči, maďarská reč je len osobitným predmetom. Na universitách v krajine sú osobitné katedry pre reči národností, a tak synovia národností môžu svoj jazyk študovať po najvyšší stupeň. Podotkol som, že rozširovanie maďarskej reči v elementárnych školách v akých úzkych hraniciach sa pohybuje. Od tejto požiadavky nemôžeme upustiť, jestli nechceme zapreť ideu maďarského štátu. Čo ďeje sa na poli maďarčenia, deje sa len dobrovoľne. Je to zjav, ktorý nepožadujeme, ale ktorému sa zo srdca tešíme. Spomínal ďalej i kongress 10. augusta, v takom smysle, že by to nebol povolil žiaden druhý štát v Europe. Žiadal od porotcov, aby vyslovili vinu podľa 172. §. trestného zákona, ktorého 2. odstavec tresce poburujúcich k národnostnej nenávisti. Dr. Štefan Pop: Obžalovaný článok a 2. odstavec 172. §. trestuého zákona sú natoľko odchodné, že ozaj som v rozpakoch, čo by som mal odpovedať. Ct. predstaviteľ obžaloby túto trestnú záležitosť privádza do súvisu s národnostnou nenávisťou. Ct. páni porotci, ja tiež tak myslím, že národnostná otázka je to, čo žalobníka pohlo k tomu, aby vás v tejto záležitosti vyzval povedať verdikt. Bol by som sa rád pustil do rokovania o tejto otázke, keby pán predstaviteľ žaloby bol bral za základ historické fakty a keby si za merítko bol vzal mienku veľkých mužov maďarského národa. Hlboký mysliteľ barón Jozef Eötvös čože hovorí o národnostnej otázke, ked ustarostený dumá o osude svojho národa? Hovorí, že národnostná zásada zrodila sa naraz s ideou svobody a rovnosti a ona nie je výlučným právom žiadneho národa, lež práva a povinnosti jednako patria každému plemenu. Len z tohoto vychodiac môžeme riešiť národnostnú otázku. Vct. páni porotci! Nejdem sa tu púšťať do diškussie o tom, či vôbec jest národnostnej otázky alebo niet, lebo día doterajších mojich zkúseností sú maďarskí štátnici, ktorí ju vyhlasujú za nebezpečnú, zajtra zas ignorujú a taja i jej existovanie. Ale akokoľvek má sa vec, ja konštatujem ten smutný fakt, že o tejto otázke my hovoríme len tu pred porotou, lebo ináče zahodená je do kúta. Ct. páni porotci! Voľme radšej ostrú dišputu, nežli máme mlčať. Mlčanie rodí len nedôveru a znemožňuje riešenie akejkoľvek otázky. Hovorme teda o národnostnej otázke tam, kde je to možno; vy na-