Národnie Noviny, apríl-jún 1896 (XXVII/71-143)
1896-04-01 / nr. 71
Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok..................... 16 zl. na pol roka..................... 8 zl. na štvrt roka................... 4 zl. do cudzozemska: na celý rok........................22 zl. Ročník XXVII. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Sfefrankované listy sa neprijímajú. í Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 71. Redaltoia, administrácia a expedícia v Turč. Sv. Martine. Streda, 1. apríla 1896. Nebezpeční spojenci. i. Maďarský nacionalismus má v Uhrách oprávnenie a žiadosf rešpektovať ho je zákonná a slušná. Veď predsa jestvuje maďarský lud so svojím jazykom, obyčajnú, národnými ideálmi, jestvuje už i teraz maďarská intelligencia. Pomery tak vyvinuly sa, že priznané mu bolo nielen zákonodarstvom, ale ešte i hlasami nemaďarských národností, nakoľko malý príležitosť ohlásiť sa, ako na príklad Slováci na slovenskom shromaždení v Turčianskom Sv. Martine dňa 6. a 7. júna r. 1861, isté známe prednosti, nie historické, to je humbug, lebo historických národno-maďarských privilégií nikdy nebolo, ale akoby dedičné, po zomretej latine. Národnosti dúfaly, že zámenou latiny na maďarčinu starý stav nepremení sa essenciálne. V tom bola mýlka. Táto zámena neohraničila sa udelením národného práva a rešpektu maďarskej národnosti, ale bola v rukách násilníckych podnetom ku potlačeniu, ba dnes už verejne povieme, vyničeniu, vykynoženiu nemaďarských národností k vôli jednomu jazyku, jazyku maďarskému. V tomto ohľade cudzia reč latinská bola pravým, horským mliekom oproti jedu. Ona síce tiež zadržovala vývin širších máss, odstrkovala od nóbl miest rodné jazyky, medzi nimi i maďarčinu, ale neotravovala zášťou a násilím. Nikoho neurážala, jednako traktovala vyslanca zo stolíc slovenských i maďarských, úzky kruh vzdelávala, a keď škodila, to všetkým jednako. Maďarčina nielen schvátila na seba dedictvo spoločnej latiny, ale začala hneď od počiatku zabierať i osobné dedictvo národov nemaďarských. V tomto punkte stala sa nie rečou takzvanou diplomatickou, spojujúcou štát, umožňujúcou centrálnu, jednoliatu správu, fermentom štátnej jednoty, ale skrivodlivou, násilníckou usurpátorkou cudzieho majetku duchovného. Keby táto usurpátorská úloha prevádzaná bola čisto maďarskými silami, prevahou duševnou, kultúrnou, nutnosťou, i vtedy musela by viesť k rozkladu celého krajinského organismu. Úloha je nepomerná k silám. Keby čistá idea, sytá duchom, svieža životnými šťavami, borila sa čestne s ideami druhými, majúcimi tiež oprávnenie, nebezpečne rýchleho rozkladu bolo by o mnoho menšie. Ale cítiac nedostatočnosť síl, protiprírodnosť, morálnu neodôvodnenosť, maďarismus usurpátorský, násilnícky spojil sa s elementárni cele nemaďarskými, nič nemajúcimi spoločného s ideou oprávneného, slušného maďarského nacionalismu. Spojil sa so židovstvom a posledne i dôsledne s antichristianismom, atheismom a negáciou kresťansko-kultúrnych osnov. Nič nebolo ľahšie, ako takýmto spojenstvom razom zadovážiť si mohutný sukkurs, ukázať behom krátkeho času oslepujúce úspechy. Židovstvo prilnulo k maďarismu a otvorilo vrecká, r ' kredity, stĺpce velikých žurnálov, spojenia s veľkoobchodom, a roztrúsené hlavne medzi nemaďarskými národnosťami, požičalo maďarismu tisíce a tisíce čulých, pohyblivých agentov, ktorí súčasne vyciciavali ľud z hmotných štiav a pri tom potlačovali, vysmievali, hanobili ho národne a démoralisovali mravne, aby nemohol a nesmel protiviť sa, keď z neho maďarismus usurpátorský robí materiál pre svoje odnárodňujúce ciele. Židovstvu nebolo dosť na svobodnom hospodárení s majetkami kresťanského, naivného obyvateľstva, vládou štedro vrhnutého im na pospas, nebolo mu dosť mohutné protegovanie ministerstiev, finančných direkcií, komorovských statkov, ono nenie tak skromné. Ono neotvára vrecká a bursy za túto privilegovanú pastvu. Vidí hlbšie a myslí logicky. Ono zaželalo si, aby štát dľa možnosti vyzliekol sa z kresťanského rúcha, zanechal zástavu kresťansko-kultúrnu, ktorá viala nad ľudstvom od časov Konštantína Velikého. Lebo darmo budú fiiosofstvovaf poklouníci špekulatívneho rozumu; jestli len neplazia sa cele na površí, uznať musia, že civilisá ia ľudstva od tretieho stoletia po Kristu má kresťansko kultúrny charakter, christianismus je vládnucou, najdôležitejšou, najhlbšou a najosudnejšou ideou celého vzdelanostoého sveta. Proti nej stoja povedome jedine židia a ich slepí nohosledi. Oni, majúc príležitosť poznať a priznať, ani nie už pravdu, ale faktický stav uadvlády christianisma, sú povedomým, schvál nym, ostrým, konsekvenťoyai a pri tom do krve maliciósnym živým protestom proti christianismu. Pohanstvo nie je protestom, ono trpí neznaním stavu, nemožnosťou poznania. Mohamedanismus nie je protestom: je resultátom zle pochopených staro i novo testamentáruych právd a reforiem, a od časti taktiež neznaním a nemožnosťou, zapríčinenou Dábožensko-mravnou diversiou, kôre uiacou konečne tiež v kresťanstve. Mohamed uznával Krista, ale iste nebolo v ňom oproti nemu za mak nenávisti. On koril sa pred ním čo učiteľom prorokom. Mohamedanismus boril sa s kresťauským svetom po junácky, čestne, čo i krvavo. Konečne v posledné časy sklonil sa bariak pred krížom, víťazstvo kresťansko-kultúrne voči nemu je už dnes nepochybné. Židia sú a zostanú nesmieriteľuými, ačkoľvek žijú v mori kresťanskom. Práve táto okolnosť dáva im do rúk možnosť potmehúdlej, subversívnej borby. Maďarismus, spojac sa so židovstvom, prirodzene spojil sa s nimi i v borbe proti christianismu. On zadal kresťansko-kultúrne osnovy uhorského štátu. Pod falošným menom liberálisom našiel si maďarismus druhého, tiež veľmi mocného spojenca, na ordinárnej, smyselnej ťheorii postavené, eudemonistické smýšlanie, materialismus, už inde vo vzdelanom svete premáhaný, i premožený, modernú ľahkomyseľnosť ku veciam viery, vedúci priamou cestou k brutálnemu atheismu. skej otázke, alebo sama hodlá urobiť niečo takého, čo uspokojí Francúzov. Na stanici francúzskeho posla vo Viedni pravdepodobne ide byt zmena: generál Loze totiž odstupuje. A to isté oznamujú i z Londýna o francúzskom poslovi. V Ríme vo vojenských kruhoch rozprávajú, že jestli mier s Menelikom nebude možno uzavreť, tak talianska vláda bude žiadať prímerie. V Massove hlavný veliteľ generál Baldissera akosi nemilosrdne nakladá s cudzincami; podozrivých dá strieľať, a Grékov i Arménov vypovedal z mesta. Chýry, že nové posily majú ist z Itálie do Afriky, dementuje i viedenská „Politische Correspondenz“ v zpráve z Ríma. Položenie Talianov v Adigrate je vraj už veľmi povážlivé. Pravdepodobne — hovorí oná viedeňská zvesť — i tu pokonajú sa s kráľom Menelikom tak, ako boli sa pokonali dotyčné Makaly. Vojsko svoje, obliehané v Makale od Abyssíncov, Taliani totiž vykúpili. V Adigrate malo by sa teda to isté opakovať? Pre veliteľstvo je to veru pohodlnejšie, ak len má dosť zlata. Talianski vojvodovia boli by vari hotoví kúpiť si i víťazstvo, keby to išlo s Menelikom. Politický prehľad. -------31. marca. Verejná mienka vo Francúzsku je nespokojná pre Egypt. Včera i bola interpellácia v komore, ale ministerpredseda Bourgeois, zastupujúci ministra inostranných diel, s usrozumením komory bude odpovedať až vo štvrtok. Tak sa zdá totiž, že do štvrtku vláda francúzska alebo očakáva nejaký obrat v egypt Hospodárske pomery na Slovensku. Začína sa jarná práca i po vŕškovatých poliach slovenských stolíc. No nikdy snáď nechytal sa slovenský roľník do tejto práce s takou nechutou, možno povedať dešperáciou, ako tohoto roku. Nie preto, že by tratil dôveru v lepšie, prajnejšie časy, ale preto, že výsledok jeho práce, pri ktorej neraz musel utref pot s čela, pohltia rozličné nepotrebné vymysleniny, aké povstaly z chúťok tých ľudí, ktorí nevedia, ako chlieb, ako peniaz prichodí. O to sa nikto nestará, ako odpomôcť prekážkam, ktoré zamedzujú vývin hospodárstva v tom smere, žeby roľník svoje poľné výrobky lepšie zpeňažiť mohol. Dnes na pr. platia v Turci, kde je čas sejby, a kde malo by mať zbožie najlepšiu cenu, za metrický cent jačmeňa 4 zl. Ovos má ešte horšiu cenu. Minulý rok bol pre hospodárov stredný, a keď my to u nás na Slovensku povedať môžeme, tak hovoríme o úrodnom roku. Veď vieme, že pôda v našich krajoch sotva vráti zasiate zrno. Minulý rok mohli sme povedať, že dala nám zem priemerne päť zŕn. Náš roľník vyseje na jutro zeme dve prešporské merice zbožia. Dobre musí sa oháňať, aby to jutro za deň zrobil. Jestli nepohnojí dobre, nemôže počítať na úrodu. Rátajme. Merica jačmeňa, keď je meter 4 zl. (nášho jačmeňa, teda nie takého, aký do pivovára predávajú, idú na meter 3 prešporské miery) stojí merica 1 zl. 33 kr., denná práca na statku 3 zl.; na jutro treba aspoň 10 vozov hnoja, to je 10 zl. Investícia na jedno jutro zeme robí teda v peniazoch (rozumiem zbožie na siatie, práca na statku a hnoj) 15 zl. 66 kr.; potom kosba, hrabačka, svážanka, mlatba, to je všetko práca, za ktorú roľník musí platiť denne mužskému najmenej 70 kr., ženskej 30 kr. Nuž keď jedno zrno dá päť zŕn, má na jutre 10 meríc, cena toho je 13 zl. 30 kr. Rátajme; že je slama za kosbu, svážanku a že si mláti sám a nedá výmer, nuž má ztratu 2 zl. 36 kr. Berme krajinskú, cirkevnú a obecnú daň, nuž prosím, čo príde i sám Wekerle, uznať musí, že slová maďarského básnika „itt élned, halnod keil“ (tu žiť i mrieť musíš) sú pre úbohého slovenského roľníka prázdnou frásou — to sú slová pre vytučených bursiánov a pre našich horno-uhorských „otcov vlasti“, ktorí sú i slepí, i hluchí, i nemí, keď treba v záujme hospodárstva nášho slovenského ľudu na sneme niečo povedať.