Národnie Noviny, október-december 1896 (XXVII/220-291)
1896-10-01 / nr. 220
Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok..................... 16 zl. na pol roka..................... 8 zl. na átvrt roka................... 4 zl. do cudzozemska: na celý rok...................... 22 zl. Hezmenué dopisy prijímajú sa len od známycl. už dopisovateíov. Neťrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. fr*-*—————■wm■—■■m———fTM!—- " ■ --------------1 ' -- — Redakcia, aäLmlnistráiola a expedícia v Tux’č. Sv. Martine. Ročník XX YII. -----------------------Štvrtok, 1. oktobra 1896. Číslo 220. Polocivilisácia. My často žalujeme sa na útisky národné, jazykové, neprestajne protestujeme proti zabieraniu prirodzených práv, bránime lud svoj pred chúťkami tyránkov, ktorí, aby zalichotili sa nahor, podlosti pášu nadol. Pravda, v tom'o ohľade : šovinismus je najciteľnejší, najdivší a najne- j mravnejší. Pri tomto špeciálnom utrpení trpíme ešte s celým obyvateľstvom, nevynímajúc ani maďarské, pod tlakom všeobecných bied. Medzi nimi zaujíma vidné miesto naša polocivilisácia. Je to najsmutnejší stav i vtedy, keď je iba prechodným zjavom. Žiadna zem nestala sa naraz civilisovanou. Biedy priechodných, nehotových etáp, konečne, zakúsil každý národ. Ale u nás k tomu prichodí ešte jeden moment: keď, inde polocivilisácia je len resultátom nevyhnuteľností, ale cieľom predsa je celé, opravdové vzdelanie, u nás povedomým cieľom je polo- \ civilisácia, ubmedzená na úzke kruhy, kusá, úzkoprsá, privilegovaná, neúprimná, potrhaná, inferiorná a miestami znemravňujúca jednotlivca, i spoločnosť. Prirodzený, primitívny stav národa má svoje, dobré stránky, má pôvodnosť, zdravie, silu, poesiu, junáctvo, často šľachetnosť a charakter. Človek nepožíva pohodlnosť a poriadok, borí sa na svoju päsť a zostáva pri t m celým mužom. Civilisovaný, zjemnený stav národa dáva človeku polahodu sriadeného žitia, obľahčuje borbu s prírodou, poskytuje p‘ íležitosť vzdelať sa, rozviť sa osobne i majetkové, a pri tom nekazí charakter. Polocivilisácia uesvobodí človeka od bied stavu primitívneho, neposkytuje polahody stavu civilisovaného, ale kazí charaktery, všetky hriechy, spojené so zjemneuím a istotou, dvojnásobne páše, ba od opravdovej civilisácie prejíma hlavne jej necnosti a poroky. Parížske excentricity na príklad prv prídu do polobarbarskej spoločuosti, než parížska vysoká vzdelanosť. Šantány zná polocivilisovauý človek, ale nie kusy „Théatre frangais“, oplzlé romány áno, ale nie diela vysokej francúzskej músy. To videli sme jamo počas millennárnej výstavky. Ale to dalo by sa ešte zniesť, keby polocivilisácia nemala inšie záhubné následky. Pod ňou trčíme všetci bez výnimky. Chceme mať výdobytky vzdelanosti, ale poneváč chybí príprava, musíme prosiť cudzozemcov, aby smilovali sa a za naše ťažké groše ustrojili nám niečo civ lisátorského, nejaký kúsok, ktorý by dokazoval, akí sme my civili-ovaní chlapíci. Nikdy nejdeme pekne-rúče pomaly, s posledovateľno stou, ale ihneď clutáme sa za posledné, často ešte nevyzkúsené re ul áty starých kultúr. Tak potom povstávajú ulice palácov a za nimi sto krokov topí sa ulička v špine a smrade, staviame elektrické drahý a celú jaseň a jar niet priechodu na do nej žírnei zemi. Experimentujeme s Rôntgenovými lúčami a po uliciach miest našich panuje egyptská tma, púšťame celé poto y šampaň kého, a celý lud otravuje hnusný úžerník jedom pálenky, povolávame na kongressyj celú Európu a doma všetko v neporiadku, nezametené, nevybielené! Vedieme ich do palácov a veľká väčšina obyvateľstva obýva diery. Staviame university a školy sú v tme a zapustení, v neriade a chudobe. Školy! Na týchto ukáže sa typicky bieda polocivilisácie. Stredné školy klesly nižšie, než boly pred päťdesiat rokmi. No miesto pokroku, žiaľny úpadok. Stredné školy vypúšťajú pravých apoštolov polocivilisácie, ale takej, že je bližšie k barban-mu než k civi isácii. Veď mladík, opustivší strednú školu (jestli sám privátne nenadobudol si istej encyklopedickej známosti), stojí pred životom, vedou, universitou nepripravený, neorientovaný, keď už nechceme použiť silnejšieho výrazu. Len zaplakať nad ním. Kopať nevie, žobrať sa hanbí. Ale slabosti a zlé návyky civilisácie sú mu bežné, ani parížskemu boulovardierovi. Už veľmi trpíme pod týmto stavom. Už ukazujú sa následky i u Maďarov, ktorí, čo privilegovaní, mohli by vzdelať sa. Ale práve tam je toľko tmy, že ťažko veriť. Čím hlúpejší človek, tým viac chvastá sa! Preto, že u nás panuje polcivilisácia, počujete toľko šumu a hrmotu o pokroku, müvelődésu, preto každý somár, keď zaručí, myslí si, že spáchal civilisátorský čin. Preto toľko nedoukov, vagabundov, hladošov a darebákov. Politický prehľad. -------30. septembra. Zase sú nádeje, že dobrý obrat nastane v tureckej otázke. V usrozumení s poslami ostatných dŕžav francúzsky posol Cambon urobil vraj u porty taký krok, od ktorého očakáva sa dobrý výsledok. Z čoho pozostáva to zakročenie francúzskeho posla, telegrafické zprávy dosial nevedia. V Paríži zimnične pripravujú sa k uvítaniu cára. V porade s ministrompredsedom Melinom predsedovia komory a senátu usniesli sa na tom, že s präsidentom republiky nepôjdu do Cherbourgu, lež v Elyséskom paláci, na čele svojich zákonodarných sborov dajú sa predstaviť cárovi a cárici. Šiškin, správca ruského ministerstva inostranných diel, z Petrohradu už predvčerom odišiel do I Paríža. P. V. Maximov, ruský dragoman. Po krvavých uda'osťach carihradských, súvisevších s nápadom na Ottomanskú banku, v novinách po Europe zhusta spomínalo sa meno Maximova, dragomana (tlumača) pri ruskom posolstve v Carihrade. Carihradský dopisovateľ „Nového Vremeni“ teraz ! rozpráva, akú to mal účasť Maximov v oných udalosťach. Na ruské posolstvo prišly z mesta také zprávy, že Maximov, prvý dragoman posolstva, hneď bol poslaný do Yildiz-Kiosku. Tam našiel ministrov a oboch direktorov Ottomanskej banky, staršieho, Angličana, ktorý utiekol z banky, a druhého Francúza, ktorý ostal v rukách Arménov, silou zaujavších banku. Tohto druhého direktora, Francúza, Arméni vypustili vyjednávať, ked im dal slovo, že vráti sa do zajatia. V takom zajatí u Arménov ostalo 140 bankových úradníkov. Arméni poslali po francúzskom direktorovi do ' paláca ultimatum: alebo vyhodenie banky do povetria, alebo garancia dŕžav o reformách v Arménsku a garancia porty o svobodnom odchode revolucionárov s tureckého územia. Sultán, ako zvedel, že do paláca prišiel Maximov, povedal mu, že „sám Boh poslal ho jemu na pomoc“ a dávajúc mu na volbu, či chce vojsko, kon' voj a generálov, prosil ho, aby šiel vyjednávať s revolucionármi a zachrániť banku. Tak prosili ho i oba direktori banky, ktorí vedeli, že Arméni uveria iba predstaviteíovi europejskej dŕžavy, na sluby tureckých úradníkov však nedajú nič. Zachrániť banku bolo treba z dvoch vážnych príčin: v nej bolo práve do 20 millionov frankov, v nej bolo zadržano 140 úradníkov, z ktorých mnohí sú jedinými udržovatelmi svojich rodín. Nastupovala už noc, na rozmýšľanie nebolo času. Maximov, s dvoma direktormi banky, s tureckým generál-adj utantom a ešte jedným officierom, šiel z paláca rovno do banky. Šli cestou zakrvavenou, pomedzi teplé mŕtvoly. Prišli k banke, tam úplná tichosť, všetky okná a dvere pozamykané. Francúzsky direktor volá: „Ja dal som slovo, že sa vrátim — vpusťte ma!“ Po dlhom čakaní revolucionári, v hrobovej tichosti, žiadajú smelého direktora, aby vošiel oknom, lebo oni ináče že neotvoria. Začal vyjednávať s nimi Maximov. Nanovo a nanovo začal ich presvedčovať. Chcel im vybiť z hlavy myšlienku, že Europa príde k nim pod okná banky a modlikať o kapituláciu. „Vyhoďte banku do povetra — hovoril Maximov —, Europa ani nepocíti toho výbuchu; ale ak zabijete 140 nevinných ludí, ktorých tu držíte, uvalíte na meno svojho národa neslýchanú hanbu.“ „Vydajte svedectvo, že my nie sme zbojníci, ani kmíni“, hovorili z vnútra Arméni; „so zajatými slušne zachádzame, z kassy bankovej nedotkli sme sa ani jednoho centima 1“ „Verím a vydám svedectvo“, odpovedal Maximov a presvedčoval ich dlho, aby hľadeli zachrániť svoje životy. Vyše dvoch hodín ťahalo sa vyjednávanie. Konečne, premožení logikou a výrečnosťou Maximova, Arméni boli hotoví opustiť banku. Dynamit a bomby nechali vnútri, pobrali si iba revolvery. Maximov vydal rozkaz obstúpiť vojskom banku a zastať cestu od banky do nábrežia, a sám bez zbrane šiel spolu s ozbrojenými Arménmi pomedzi musulmanov-vojakov, účastných v krvavých udalostach celého dňa. Až nepochopiteľná vec, že tento nočný pochod mohol byť šťastlivé vykonaný, bez jediného výstrelu. Sedemnástich Arménov o tretej hodine po polnoci dali na parník direktora banky Vincintiho, piatich ranených však odviedli do ruskej nemocnice. méni. Prepadnutie banky viedli štyria intelligente' ArDvaja z nich pri tom boli zabití. Dvaja zachránení sú mladí ľudia, majú najviac po 30 rokov. Ostatní Arméni — živí, ranení i mŕtvi — boli z mládeže slúžobnej, nasbieraní takrečeno po uliciach carihradských. Sultán ďakoval ruskému dragomanovi za ratovanie Ottomanskej banky. Uličné obecenstvo nazvalo Maximova „džesaretli“ — smelým. Čo rozpráva kataster našej obce? Čo sa dalo videť v zrkadle pozemnej knihy našej í obce, ktorá — ako bolo spomenuto — leží v Hédervárii, o tom bolo prv hovoreno. Slyšme teraz už, čo rozpráva kataster! „Ja delím pozemky chotára — hovorí — na osem tried, podlá akosti pôdy; podlá vrstvy kultúry ale na sedem. V našom chotári totiž nachodia sa ornice, ovocné zahrady a zelnice, lúky, vinice, pašienky, trstiniská a hora. Okrem toho odpadá hodný počet jutár na neplodný priestor, menovite na hradské i 1 polné cesty, na dvory a potom na také čiastky chotára, kde nerastie vonkoncom nič. Kto je zvedavý, kolko pôdy odpadá na jednotlivé vrstvy kultúry a aká je tá pôda, i to mu poviem. Pôdy takej, ktorú by sme dať mohli do prvej triedy, v našom chotári niet, a málo je tej, ktorá dobrým právom do druhej triedy zarátaná byť môže. Z tohoto vysvitá, že náš chotár neprináleží medzi najlepšie, ale ani nie medzi najpodlejšie. Ešte treba poznamenať, že površina, vykázaná pre vinohrady, jestvovala v takom objeme len dotedy, kým révokaz nedošiel, teraz je tá pôda väčším dielom premenená na ornice alebo pašienky, a niet výhladu, že by tak skoro amerikánskymi vinohradmi pokryla sa pôda teraz, ked obyvateľstvo našej obce je nad mieru zadlžené.“ Ale nielen o akosti pôdy, lež i o pomere, v ktorom stojí zem k jednotlivým vlastníkom, hovorí nám kataster, menovite jeho súhrnný výkaz. Zaslúži tedy, aby sme si i tento jeho oddiel bližšie obzreli. Hneď pri prvom povrchnom prekonaní padnú nám do očí tí majitelia, ktorí najväčšiu plochu chotára ako svoj majetok v rukách držia, a to je u nás panstvo kniežaťa Odescalchiho, jehož dielom sverené dobro, dielom vlastný majetok zaujíma 2232 katastrálnych jutár.