Národnie Noviny, apríl-jún 1898 (XXIX/74-146)
1898-04-01 / nr. 74
Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok........................ 16 zl. na pol roka........................ 8 zl. na štvrť roka...................... 4 zl. do cudzozemska: na celý rok.......................22 zl. Ročník XXIX. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Kefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po S kr. Číslo 74. Redakcia, administrácia a expedícia -v Turč. Sv. Martine. Piatok, 1. apríla 1898. Učme sa od protivníkov. Ríšsky vyslanec dr. Scheicher je Nemec čistého zrna; ako zDámo, Nemci sú asi dosť dobre zabezpečení vo svojej ná;odnosti. Majú za sebou moc duchovnú i hmotnú a majú v páde potreby i „ultima racio“, a ked všetko praskne, Ger mánia, idea všenemeckého cisárstva, znovu vzkriesená vo Versailli, nedá vyhynúť im i budúcim. A predsa spomenutý vyslanec povedal dňa 29. marca na ríšskej rade: „Národnosť, národné vzdelávanie musíme si zachrániť, čo i prináležíme k tým najrozmanitejším politickým smerom. My všetci len tak niečo kludného vykonáme, ked vyrastieme na postati svojho národa. Kto cíli sa kosrnopolitom, je netrebník. My sme podlžni nášmu národu veiké dedictvo, ktoré nám testoval, zachrániť a dalej vyvinúť. Preto veľkú váhu kladiem na to, aby sme my nielen nestali sa nevernými svojej nemeckej národnosti, ale zastávali práva nemeckého ľudu, pokiaľ jesto sila v našich údoch.“ Amen. Vieme, že táto nemecká vernosť, rozumnosť, pravidelnosť a toto správne pochopenie najreálnejších záujmov národa antagooisuje so siavianskou národnosťou na severe, juho-západe i juho-východe, že je nebezpečné pre nás Siavianov, vďaka nemeckej húževnatosti a nevyberavosti prostriedkov, ale vzdor tomu nemôžme ani len hlesnúť proti vývodom nemeckého vyslanca. Lebo zaznávanie ich, u nás, bolo by tisíc raz väčšou pohromou, než boj proti prípadným prechmatom nemeckej národnosti. Borba proti prechmatom ešte silí paže naše a ostrí smysly, ale kosmopolitické blábolenie uspáva sily, zuemravňuje a špiní charaktery. Duchovné eunušstvo kosmopolitov a všakových všesvetákov, atrofuje všetky svaly a šľachetné plodotvorué šťavy suší. Týchto ka>trátov treba sa viac báť, než čestného protivníka, trebárs protivníka s germánskym fororom. Sám Mommsen nenie tak nebezpečný, ako kosmopolitický vred v tele národa. Dobre vedia vrahovia naši, čo robia, ked kurisujú našim všakovým —istom! Oni okádzajú tým svojich spojencov. Zásady hore citované, priložené k nášmu životu, k našej národnosti, sú elektrickým osvetlením i tej priepasti, do ktorej vrhá nás dobrovoľné odnárodňovanie sa, či ono javí sa vnútri nášho života chladnosťou k národnosti, priliepaním sa k prežvíkaným vyvrhlinám dekadentským, alebo v macľarónskom renegovauí a obliekaní sa do cudzej košele. My leu na postati našej slovenskej a slavianskej národnosti sme Iudia z krvi a mäsa, ľudia s dušou a duchom, ináč sme len Shakespearom v Hamlete spomínané, fušerom shutovené lútky, sme len komedianti a pajáci. My leu na postati ľudu a národa nášho môžeme rozviť sa a byt čestnými, užitočnými robotníkmi i na roli krajinskej, bez tejto sme žobráci pod cudzím stolom ukrití, sbierajúci otrusiny, lížuci cudzie sliny. Nehoden nosiť meno človeka, nehoden milosti Božej je každý renegát, či subtílny, duchom odtrhnuvší sa od zdravej národnosti k vôli gigrlovskej fráse, či surový, zapierajúci národuosf a jazyk národa svojho. Ako nenie náhodou, ze ľud náš od čias sťahovania sa národov, ba až od praehistorických aeónov zachránil nám dedictvo národnosti, jazyka, typu, tak ani nezávisí od vôli indivídua vyzliecť sa z národnosti, jestli nechce unížit sa a lámať večné zákony Stvoriteľa. Preto učme sa od protivníkov, ktorí by si mohli skôr dovoliť luxus chladného pozerania na svoju baštami chránenú národnosť, než my, leu včera zobudení k povedomiu, vystavení či v stepiach, či v horách, či v ľudnatých mestách ustavičnému príboju kultúrne zrelších národov. To treba vyznať: smiešne je nadúvanie sa a vysmievame predností protivníkových. Nie vysmievať, ale učiť sa, prichodí nám. Ved sú tie výsmechy strašne nechutné a ich ihly umného Slaviana bodajú do srdca — protivníkov nebodajú. Rešpekt pred cudzou prednosťou nenie zrada svojeti, ani znak nízkosti smýšľania. Učme sa od protivníkov a držme sa národnosti svojej, ako lode, mimo ktorej zíva priepasť vodná a v nej smrť a utopenie! Talienvan bude zahraničnému obchodu otvorený a že lode všetkých priateľských národov budú tam požívať toho najširšieho pohostinstva Pod zahraničným územím rozumejú sa nielen susedné pevné územia, ale i territoriálne vody a dfa smluvy Čína odovzdáva to Rusku na 25 rokov, ale smluva môže byť predĺžená. Mimo toho číua povolila Rusku právo vystaviť železnicu, ktorá bude spojovať menované prístavy s velkou transsibírskou železnicou. V sobotu pred podpísaním smluvy v Tientsine Rusi čakali už a s nimi bol i kňaz, ktorý pri zaujímaní Port-Artura prednesie modlitbu a požehnanie. Ako doletela zvesť o podpísanej smluve, čínska posádka ihneď odtiahla z Port-Arturu a prepustili všetko Rusom. Plány o stavbe opevnenia Port-Arturu ruská vláda má už hotové. Japonsko tiež neprotestuje. Ako vidno, i tu platí: Beati possidentes. Smluva, v Pekingu podpísaná, je veľkým triumfom ruskej diplomacie a má historický význam pre Rusko, ale ruská vláda nevystatuje sa ním, ale usiluje sa podať Anglii túto velmi horkú pilulku, ako len možno ocukrenú, a brittský lev prehltol ju pokojne a obzerá sa tiež po dákej vynáhrade z tela nebeskej ríše. „Daily Chronicle“ oznamuje aspoň, že Čína prepustí anglickým kapitalistom asi 10.000 štvorcových míľ v provincii Šansi. Politický prehľad. -------31. marca. Že Čína pristala na žiadosti Ruska dotyčné Port- Artura a Talienvana, v Petro'nrade o tom ešte ani 29. marca nemali, aspoň noviny, bezprostrednej vedomosti; vedely iba toľko, čo telegramul „Timesov“ bol rozniesol po svete. To jest vec, na počiatku toho týždňa ešte sotva bola taká perfektná. Ale pochybnosti o privolení Číny nebolo už ani v redakciách petrohradských. „Rýchlo blíži sa čas — písalo „Nov. Vremä“ — ked na čínskych vodách Anglia ocíti sa tvárou v tvár s troma dŕžavami kontinentálnej Európy, majúcimi s ňou rovnaké práva energične brániť svoje politické a obchodné záujmy na ďalekom Východe. Jestli to docieli sa bez predbežného pokonania Angiié s Ruskom, Francúzskom a Nemeckom, tým horšie pre prvú a tým lepšie pre ostatné tri, lebo budú mat svobodnú ruku dotyčné Angiié. Doba, v ktorej Anglia hrala prevládajúcu rollu na ďalekom Východe, už sa minula, a prinavrátiť tú dobu tejto dŕžave bude ťažko už preto, že nielen na samých čínskych vodách kollidujú britanské záujmy so záujmami Francúzska, Nemecka a Ruska, ktoré (Rusko) stalo sa už temer bezprostredným súsedom Angiié v Strednej Asii. — Kombinácie, ktoré v Sofii robili z choroby ministrapredsedu Stojilova, sú už nemožné, lebo zdravie Stojilova popravilo sa natoľko, že onedlho už bude môcť pracovať. V zprávach, idúcich z Ameriky alebo zo Španielska, ťažko je vyznať sa. Ale položenie ostáva asi, aké bolo. Triumf Ruska v Číne je úplný a Rusko ani neostýcha sa hned za horúca sdeliť ho dŕžavám. Úradný časopis petrobradskej vlády uverejňuje totiž telegrafický obežník ruského ministra pre inostranné diela, gr. Muravieva, datovaný od 15. (27.) marca, nasledovného obsahu: „Mocou konvencie, podpísanej dňa 15. (27.) marca v Pekingu zastupiteľom Ruska a k tomu cielu pravidelne splnomocnenými členmi Čung-li-Yamenu čínska vláda odstúpila lluslcu prístavy Port-Artur a Talienvan, ako i hraničné s nimi územie cieľom užívania. Vyzývate sa, aby ste toto oznámili vláde, u ktorej ste akkreditovaní, a aby ste doložili ešte, že vojská Jeho veličenstva cára, nášho vznešeného pána, iboed obsadia menované prístavy a územie, a že ruská zástava bude vytýčená popri čínskej. Súčasne môžete informovať ministra pre zahraničie, že prístav Brašov, 30. marca. Pre ten „15. marec“, pre to, čo sa im prihodilo v tento deň zrodenia „svobody, rovnosti, bratstva“ v „občianskom a náboženskom ohľade“ (tedy v národnom nie\), nemôžu príst k sebe „patrioti“, ako tu takých posmešným spôsobom prezývajú. Nemôžu za budnúf na potupu, že vraj pre oslavovanie tohoto najkrajšieho dňa v dejepise „národa“ dakolkí učnia a potúžení tovarišia strávili so pár hodín na polícii. Prvá a nevyhnutná vec je, že polícia musí byt soštátnená— volá tunajšia muchotrávka „Brassói Lapok“. Britkostou písania vyznamenáva sa hned po „Kronstädter Zeitungu“, „Bistritzer Zeitungu“, ktorá mala pokonávauie tlačovej pravoty dňa 29. marca pre článok, vyšlý ešte v septembri počas odhalovania pomníka Petôfiho v Schässburgu, článok, zabývajúci sa touto slávnosťou pod nápisom: „Eine Petőfifeier in einer sächsischen Stadt“. Na dôkaz o vzrušenom národnom oduševnení Sasíkov nech slúži aj okolnosť, že na povzbudenie „Kronstädter Zeitungu“ v tunajšej saskej spoločnosti robí sa dost silná propaganda za uvedenie národného kroja i do kruhov takzvanej intelligencie, a to medzi mužskými; keby sa nedal uviesť celý oblek, aspoň jednotlivé časte, alebo prispôsobenie národných motívov k moderným šatám. Z vypravovania tunajších saských dám vyzerá vec byt ozajstnou; prevedú to. Jeden z najpotešitelnejších a i v širšom národnostno-politickom smysle dôležitých úkazov vzmuženia sa Sasov je to, že prízvukujú, ako ešte nikdy dosial, solidaritu s Rumunmi a dávajú jej i výrazu v skutočnom živote. Ešte v oktobri, ked som tu meškal a s jednými i druhými o tom sa shováral, dôvody a výklady jedných i druhých počúval, predsudky tamtých o týchto podvracaf hľadel; ked už všetko takrečeno bolo vyjasnené, nedorozumenia vysvetlené, vždy na konci predsa len i jeden i druhý vyrukoval s dákymsi akoby dôkazom vzájomnej nedôvery. Preto sme sa vždy rozchádzali so slovami: počkajme tedy ešte trochu, však ono to snád predsa len príde k tomu, že nám nebude nič iného zbývaf, ako ísť ruka v rube proti „spoločnému nepriateľovi11. „Naplnil sa čas!“ Tu je; urýchlili ho sami tí, čo ho najviac chceli odstrániť múdrosťou svojou, vyjadrenou v zákone o madarisovaní miestnych mien. Už i súrodáci z „rajchu“ napomínajú Sasov, aby uzavreli sväzok s Rumunmi. V tom ohľade „Kronstädter Zeitung“, k podopretiu svojich vývodov za spoločnú akciu s Rumunmi, vyníma nasledujúce riadky z jednoho periodického časopisu nemecko-ríšskeho,