Národnie Noviny, júl-september 1898 (XXIX/147-223)

1898-07-01 / nr. 147

Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok.................... 16 zl. na pol roka.................... 8 zl. na štvrt roka.................. 4 zl. do cud zozems ka: na celý rok.................... 22 zl. Ročník XXIX. Bezmenné doplsy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Nefrankované listy sa ne­prijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 147. Ftedaltcia, administrácia a expedícia v Turč. Sv. Martine. Piatok, 1. júla 1898. Maďari a Rusi. Od istého času v pešťbudínskom časopisectve pertraktujú pomer Madarov k trojčlenovérou spolku a menovite k Rusku. Zo všetkého vy­svitlo, že mimo povestného Rimíera, bývalého sekretára v rakú ko - uhorskom ministerstve za­hraničia, medzi Madarai nachodí sa ešte jeden jediný maďarský človek, ktorý opováži sa ve­rejne vyznať, že je on priateľom „rusko-maďar­­ského smierenia“. K tomuto výsledku dospelý veci nasledovne. Parížske časopisy boly priniesly článok „En Hongrie“ (v Uhorsku), ktorého pôvodcom je Madar a ktorý bol písaný údajne následkom po­verenia jednej „skupiny Madarov“. Článok ho­vorí, že strana neodvisiosti, aby ľahšie a rých­lejšie dospela k svojmu cielu, obrátila sa na francúzsku vládu, robiac jej výčitky, že „na­priek opätnému posmeľovaniu so strany smero­dajných ruských kruhov za nič nemala Uhorsko.“ — článok vraví ďalej, že „Francúzsko a Rusko sú prirodzenými spojencami Uhorska“ a vyzýva Francúzsko, že „cieľom o-ihotenia Nemecka musí organisovať nároiy Austrie a Uhorska proti germanismu“. Na tento článok Ferdinand Borostyány od­povedal v parížskej „Époque“, že je presvedčený o tom, že zásadní priatelia Franca Kossutha naj­rozhodnejšie ohradili by sa proti tomu, že by otázny článok pochodil alebo bol inšpirovaný od nich. Táto strana chce uskutočniť svoj programúi pomocou maďarského národa, bez každej zovňajšej cudzej intervencie. Tají, že by strana neod­­vislosti bola sa obrátila na francúzsku vládu o pomoc. Stalo sa len to, že pred 7—8. rokmi bývaiý sekretár spoločného ministerstva vo Viedni (Rimler) dal sa do styku s niekoľkými vyslan­cami krajnej lavice, aby sa docielil pokus k vy­jednávaniu s vládou francúzskou. Stratia neod­­vislosti nemala vedomia o pokračovaní niekoľ­kých svojich členov a ked to vyšlo do verej­nosti, energicky protestovala proti tomu, aby bola stotožňovaná s tými niekoľkými. Celá afféra zanechala vraj ten trapný dojem, ako by istí ľudia boli chceli shŕňať pomocné peniaze do vrecka. „V Uhorsku — končí epištola p. Bo­­rostyányho — nik nežiada si intervencie, ani so strany Francúzska nie, a ja som prvý, ktorý toto konštatujem.“ — Hneď po tomto článku Borostyányho ohlásil sa i hlavný orgán Kossuthistov „Egyetértés“ a osvedčil doprosta, že strana neodvislosti nemá s celou tou vecou nič spoločného. Roku 1892 Pázmándy-Rimler pomocou francúzskeho kapitálu chceli utvoriť filofrancúzsky maďarský časopis, ktorého účelom malo byť: robiť propagandu spolku s Ruskom na miesto spolku s Nemeckom. Istý člen francúzskeho parlamentu bol prišiel i do Pešťbudína a privátne vyjednával o tej veci s politikmi a vyslancami, ale všetko ukončilo sa tak, že Karol Eötvös vyslovil sa proti, nebohý gróf Gabriel Károlyi pretrhnul všetky styky s Rimlerom a Dionys Pázmándy zostal osamo­tený so svojimi citami o spolku francúzsko­­ruskom. Za týmto osvedčením Kossuthistov ozval sa orgáu druhej frakcie strany za neodvislosť Uhorska „Magyarország“, osvedčic, že, nakoľko jemu známo, s Rimlerom nestojí v styku ani jelen maďarský politik, „Rimler, čo robí, to robí na svoju päsť“; a hneď za tým uverejnil i osvedčenie D.onysa Pázmándyho, v ktorom medziiným ho­vorí: „Ani on (Pázmándy), ani žiaden z jeho priateľov nedal žiadneho poverenia Rimlerovi. Pretrhnul i styky zdvorilosti s ním, lebo je in­diskrétny a plný illusií.“ Potom osvedčuje, že úzky spolok s Nemeckom drží za škodný pre samostatnosť Uhorska, že nikdy netajil svoje francúzske sympatie a že „umele rozpalovanú antipatiu proti Ruska v našom položení nedržím ani za oprávnenú, ani za múdru, a som pria­teľom rusko-maďarského smierenia.“ — „Uhorsko prešlo cez toľko všeličoho, pomery sa tu toľko­krát menily, že veru i v inostrannej politike môže nastať obrat. Preto netreba, aby sme za svojim chrbtom popálili si všetky mosty“ ... Týmto bola by celá vec maďarského sblí­­ženia k spolku francúzsko-ruskému utcunque vy­bavená a tie mosty náležíte popálené. Ale Rimler ide ďalej a v časopi e „Paris“, v čPle od dňa 25. júna, na zaklúčenie svojho článku „En Hongrie“, teraz už nie anonymne, ale p d svo­jím menom uvedomuje francúzske publikum, že v Uhorsku pomocou slovanských a rumunských vodcov utvorí sa nová strana v záujme spolku s Ruskom a cieľom úplného osihotenia Nemecka. „Prišli sme k tomu presvedčeniu — píše pán Rimler — že treba utvoriť novú stranu, ktorá bude bojovať za vnútornú politiku, jejž cieľom bude personálna únia na základe pragmatickej sankcie a smierenia Slovanov a Rumunov na zá­klade spravedlivosti a rovnosti, potom však za takú inostrannú politiku, ktorá vovedie Rakúsko- Uhorsko do spolku s Francúzskom a Ruskom. — Tomuto programom podarilo sa nám získať slo­vanských a rumunských vodcov, ako i jednoho štátnika maďarskej národnosti, ktorý má ruky celkom svobodné a ktorý spojuje v sebe vlast­nosti Mirabeaua a Richelieua“ . .. Tento muž požíva vraj taký prestíž v Uhorsku, že celé Madarstvo pôjde za ním. Pán Rimler tvrdí i to, že majú i všetky prostriedky potrebné na utvo­renie takej strany v Uhorsku. Na tieto najnovšie enunciácie pána Rimlera reflektuje dosial, nakoľko nám známo, len „Pesti Hírlap“. Je veľmi zvedavý na tuho madarského velikáňa Rimlerovho, potom však nazýva všetko to vecmi nesmyseľnými a že „možnosť vyžitia, zdá sa, diktovala Rimlerovi písať také ne­­smysly o Uhorsku a o Maďaroch na adressu Francúzov.“ — „U nás — zakfučuje „P. H.“ — netreba ani len dementovať také veci, lebo každý rozosmeje sa hneď, ako tie bezobsažné hlúposti prečíta“ ... Týmto boli by sme celé to thema o „ma­­darsko - ruskom smiereuí“ cieľom nášho obecenstva úplne vyčerpali. orientovania Dokladáme ešte len to, že o stykoch slovanských politikov s Rimlerom nemáme žiadneho vedomia. Politický prehľad. — — 30. júna. Amerikánci sú už iba 4 kilometre vzdialení od Santiaga, a nápad urobiť predsa neodvážia sa; ča­kajú posilu. A najradšej by boli, keby sa im mesto poddalo hladom prinútené. Z vojenskej kontribúcie, ktorú Turecko dostalo od Grécka, idú dať 10.000 funtov na podporu krét­skych mohamedánov. Horko-ťažko utvorilo sa ministerstvo i v Taliansku, pod náčelníctvom generála Pellouxa, ktorý v kabinete Rudinibo bol ministrom vojenským. Nedávno sme citovali hlasy ruských novín, ho­­vorivších, že v záujme Ruska Francúzska a Nemecka je podporovať Čínu proti Anglii, napomáhať jej zmoc­nenie. Teraz to isté hovoria londýnske noviny o An­glii. Tak „Times“ radia, aby Anglia zo všetkých svo­jich síl pracovala na zmocnení činy, lebo táto potom že bude môcť spieraf sa druhým dŕžavám. „My — hovorí orgán londýnskej City — radi by sme po­zdravili mocnú Čínu a bolo by nám milo vedieť, že ona je v stave vlastnými silami a prostriedkami po­staviť sa na odpor nárokom europejských dŕžav, kto­rých tradicionálna politika stojí v priamej protive so systémom „otvorených dverí“. Preto my sme vždy hotoví pomôcť Číne sriadiť armádu a flotta, ale predsa s tou podmienkou, aby za naše služby čínska vláda tiež priniesla obeť, potrebnú v takej veci, a aby officieri, ktorým pridelí sa ťažká úloha korenného pretvorenia čínskej armády a flotty, neboli odvislí od čínskych vrchností.“ Cesta Vilhelina II. na Východ. Noviny, i vo Viedni, uvažujú otázku, čo vedie nemeckého cisára na Východ: púť a či svetský ciel? Či cisár Vilhelm II. ide do Jeruzalema iba navštíviť starobylé mestá kresťanstva a videť Svätú zem, alebo spojuje so svojou cestou aj iný ciel? „Reichswehr“ odpovedá na tú otázku: „Cisárova cesta skorej zodpovedá tým cieľom, ktoré mal princ Henrich na svojej ceste do východnej Asie: upevnenie moci, zväčšenie územia, sriadenie nemeckých kolonií k rozvitiu obchodu, vyhľadanie nových rynkov pre nemecký priemysel a nových miest k poskytovaniu nových produktov. Je to v svojom spôsobe križiacky pochod, ale pochod našej dobe pri­meraný. Čože i robit okovaným do panciera rytierom teraz, v dobe pancierových lodí? Kto vie, či na cestu nemalo vliv i to, že pre vojenskú flottu nemeckú chceli by dostať kamenno-uholnú stanicu na Stredo­zemnom mori?“ Mickiewiczovské slávnosti v Krakove. V starom Krakove Mickiewiczovská slávnosť mala dva hlavné momenty: odkrytie bronzového pamätníka na rynku pred chrámom Panny Marie (v nedeľu 26.) a pochod z tohoto kostola na Wawel ku sarkofágu básnika Okolo tohoto bolo potom už navešano mnoho okrás: banketty tri, dve divadelné predstavenia, hudby, vence, pokriky. V politickom smysle všetko ostatné prevyšoval a všetko ostatné prehlušoval moment česko-poľskej shody. Česi následkom hojného obo slania slávnosti Palackého Poliakmi oddali im 18- členovú revisitu. V tomto ohľade i obecenstvo poľské rozohrialo sa: na pochode z chrámu do Wavelu vo­lalo sa výlučne Čechom „na zdar“, a poľskí študenti z balkónov jednoho domu odspievali všetky tri sloky „Hej Slované“. Hostia a poľské veličiny zaujali krytú tribunu pred pomníkom, dve veľké tribúny zaujaté boly ostat­ným obecenstvom. Obšírny rýnob bol naplnený vo väčšine intelligenciou. Sedliacke kroje boly zriedkavé. Socha je takáto: Mickiewicz stojí na vysokom pod­stavci, s hlavou pozdvihnutou, čo mu pridáva mysti­­cko-oduševnený výraz. Na štyroch stranách sú obrov­ské figúry: na fronte allegorická ženská postava (veľmi pekná), držiaca v ruke tabuľku s nápisom: „On ko­chal národ“; rukou ľavou ukazuje nahor, na ľavej strane sedí starec (Halbon?), učiac mladého šuhaja (Konrád?), ktorý tríma v ruke meč. Na zadnej časti

Next