Národnie Noviny, apríl-jún 1899 (XXX/39-75)
1899-04-01 / nr. 39
Vychodia tri razy do týždňa: y utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok.................... 12 zl. ua pol roka.................... 6 zl. na štvrt roka.................. 3 zl. do cudzozemska: ua celý rok.................... 15 zl. Ročník XXX. Bezmenná dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Biefrankovaué listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 39. Redlalsola, aexpedícia v Tu.ro. Sv. Martine. Sobota, 1» apríla 1899 Mier. V našich časoch, pri najsilnejšom zbrojení, hovorí sa najviac o mieri. Vysokou iniciatívou ruského cára otázka upevnenia mieru a zastavenia nekonečných zbrojení prechádza zo vzdušných sfér theorie do konstantnejšícb — diplomacie. Konferencia v Haagu je už zabezpečená. Štáty oddajú svoje hlasy, vyslovia a odôvodnia svoje náhtady na toto dielo. Ale vo vnútri europejských dŕžav niet mieru. Možno, theoria je taká: najprv zabezpečiť mier medzinárodný, istota v zahraničných pomeroch, potom už bude sa môcť pristúpiť istejšie a rozhodnejšie k práci vnútorného, politického, spoločenského, sociálneho mieru. Už či takýto postup je cieľuprimeraný, nevieme. Možno, pri dobrom namerení, čestnej vôli a veľkom ume i šťastí zovňajšie zabezpečenie prea vojnami a svetovými katastrofami blahodarne povlialo by na smierenie vnútorných kontrastov v spoločnosti ľudskej. Iné by bolo, keby zlé inštinkty, poznajúc istotu a zábezpeku, dostaly sa navrch a svojimi privilegovaným položením a ťarchou svojou nedopustily by zmôcť sa citom a dielam dobrým. A tak vychodí, že prípadný absolútny mier má tiež dve strany, ako medailla. A tých kontrastov v spoločnosti ľudskej nakopilo sa veľmi mnoho na kooci tohoto stoletia. Všetky nádeje a sentimentálne utópie humanistické urobily bankrott. Viktor Hugo písal: „Smysei revolúcie (prvej veľkej francúzskej) je 8mysel mravný. Vyvinutý cit pre právo vyvinuje i cit pre povinnosť. Od roku 1789 niet chudáka, lebo má každý svoje právo. Dôstojnosť občianska je jeho vnútornou záštitou. Kto je voľný, je i svedomitý, kto hlasuje, ten panuje (na príklad čača, Varín, Sučany. Red.). Ztadiaľ tá neporušiteľnosť, to heroické klopenie zraku pred pokušením. Ozdravenie revolúciou je tak dokonalé, že nž niet luzy. Revolúcia vyhlásila pravdu, zapndila nákazlivé miasmy, ozdravila stoletie (Vid Panamu a Dreyfusiádu. Red.), koruna osadila na hlavu ľudu. Ba, možno povedať, že človeka po druhý raz stvorila, vdýchnuc mu druhú dušu — právo. Devätnáste stoletie zdedilo úžitok, dnes je celkom nemožná sociálna katastrofa. Len slepý, bláznivý človek veští ju a strachuje sa pred ňou. Choroby feudálne a monarchistické nie sú už v našej krvi. Revolúcia francúzska nie je nič iného, než ideál ozbrojený mečom. Ona jedným ramenom zamkla bránu zla a druhým otvorila bránu dobra. Osemnáste stoletie len obrys ľudu načrtalo, devätnáste stoletie ho dokončí.“ Všetko toto, niekdy obdivované, ba ešte dnes od obneskorených filosofov chválené, vypadá dnes pre každého, len trocha mysliaceho a neslepého človeka, ako horká satyra a krvavý sarkasmus nad trpiacim ľudstvom, nad pomermi a tokom politického, spoločenského a kultúrneho života národa. Sto rokov už prešlo od zrumenia mestskej bastilly a toho „velikého osvobodzujúceho skutku“ a celý bugovský liberalismus a humanismus neodstránil ani jednej jedinej dôležitej a životnej otázky. Naopak, koncom devätnásteho stoletia všetko je omnoho rozvŕzanejšie, hrozivejšie, než koncom osemnásteho. Katastrofa sociálna, o ktorej nemožnosti tak kategoricky mudruje Viktor Hugo, stala sa nielen možnou, ak veľmi blízkou. Nemier a vlnenie zachvátily millionové massy, dva veľké tábory, sýtych a hladajúcich, stoja si proti sebe v rozhorčení, o akom nebolo ani chýrovať v stoleti osemnástom. Revolúcia a jej nezákonná dcéra konštitúcia nestály sa panaceami blaha, naopak, ošúchaly sa a sodraiy tak, že ešte niekoľko takých nezdarov, ako sú konštitúcie v strednej Europe a takzvaná „republika“ vo Francii, zvíri sa proti ním inakšia búra, ako bola tá, ktorá na „place de la republiqu?“ stála pol milliona ľudských životov. Mier vnútri národov a štátov je arci želateľný a omnoho dôležitejší, než mier medzi národami. I on potreboval by „konferenciu“, na ktorej by sa pretriasaly vnútorné neshody národov, národné, sociálne, národo - hospodárske, žalúdkové i duchovné. Lebo jestli vnútorné biedy štátov a národov zrastú, jestli katastrofálne vlnenie sociálne nebudú miernené úspešnými prostriedkami, tedy zahraničná búrka bude skôr poľahčením, než obťažením ľudstva. O ten vnútorný mier uik sa nestará: egoismus, sediaci navrchu, myslí, že panuje večne, a kričí massám: „ Vy panujete, lebo hlasujeteAle massy už fatálne pochybujú o vernosti tejto frásy a počínajú cítiť, že hračka hlasovania a volenia čím diaľ tým istejšie ukazuje sa byť hračkou, aby to veliké dieťa, ľud, neplakalo, ale bavkalo sa pekne ticho v kútiku. Politický prehľad. -------31. marca. Už skoro všetky dŕžavy vymenovaly svojich zástupcov na konferenciu v Haage. Rusko bude zastupovať jeho londýnsky posol Staal, Nemecko parížsky posol gróf Münster, Rakúsko-Uhorsko gróf Welsersheimb, odborný radca v ministerstve zahraničných diel, Franciu bývalý minister Leon Bourgeois, Itáliu bývalý minister zahraničných diel Visconti-Venosta. Nie je ešte známo, kto pôjde do Haagy menom Angiié. Velká je konkurrencia medzi mocnými národami. Ked pre Samoánske ostrovy malý sa povadiť Anglia, Nemecko a Spojené Štáty, roku 1889 v Berlíne sišla sa konferencia, ktorá uzavrela, že ostrovy tieto sú neutrálne, kde občania Spojených Štátov, Nemecka a Angiié majú jednaké právo. Tak potom bolo dobre na čas. Ale dnes je už zase zle. Na Samoánskych ostrovoch nemôžu sa zniesť Nemecko a Spojené Štáty, a Anglia ich veru nebude pokonávať — tá je všade rada nepokoju. Peštianska brošúra o Bánffyho veľkom vlastenectve a či madarisačných výčinoch pobúrila opposíciu bukureštského snemu. Z toho, čo v peštianskej brošúre spomína sa o Dimitrovi Sturdzovi, ako náčelníkovi rumunskej vlády, opposícia postavila proti nemu obžalobu, ale pri hlasovaní ostala v menšine. Dlhé vyjednávanie medzi Ruskom a Angliou o Čínu skončilo sa. Ale nedostáva sa nič na verejnost o tom, ako sa teda pokonali, A zvedavosť v Europe je veľká. Noviny hádajú, či vraj teda bude delenie činy a či Rusko a Anglia pokonaly sa tak, že integritu Číny postavia ako zásadu pre dalšiu politiku na asiatskom Východe. „Národnostná politika Desidera Bánffyho.“*) (Pokračovanie.) V tretej kapitoli vykladá politické a administratívne poriadky Bánffyho. Bánffy bol toho presvedčenia, že národnostnú otázku nemožno riešiť jednoducho zákonodarnou akciou (zrušením národnostného zákona atď.), alebo čisto policajnými a administratívnymi poriadkami. I to vedel, že ani štátna administrácia, ktorú mnohí vyhlasujú za prepodivný prostriedok, nie je istým liekom. On bol so sebou na čistom, že ťažkosti a nebezpečenstvá tejto otázky len systematickým, dôsledným politickým pokračovaním možno uľavnif alebo odstrániť. Pre túto príčinu predsevzal si pohýbať národnostnú otázku v každom smere a postavil ju na denný poriadok svojho vladárenia. Z politického ohľadu predovšetkým držal za potrebné ochromiť buričov, aby osvobodil rumunský ľud od ich terrorismu. Rozbil nielen rumunský národný komitét, ale i ten spolok krajinských národností, od ktorého národnostní politikovia očakávali znovuzrodenie národnostných pohybov vôbec. V zárodku napadnul tú propagandu, ktorá si bola vytýčila za ciel uskutočniť česko-slovenskú jednotu, jejž tajným cieľom bolo: kultúrnymi a politickými prostriedkami pripraviť pôdu pre českú irredentu. A pritom musel viest opravdovú querilla-vojnu s tajnou organisáciou národností, s energickými a vynalezavými pláňami ich stále agilných agentov. Neraz stalo sa, že jednoduchým, predbežným časopiseckým uverejnením plánu, ktorý vodcovia držali za bezpodmienečne tajný, mohol zmarit dobre pripravené národnostné akcie. Uvediem len jeden prípad. Vo februári roku 1897 tajný výbor národností jednoho dňa zasadnul v „hoteli arcikniežaťa Jozefa“, aby ustálil plán veľkého protimadarského pohybu, ako by na protidemonštráciu práve predtým uplynutých millennárnych slávností. Členovia národnostného výboru cez poludnie podpísali protokoll a na druhý deň ráno celý ten protokoll bol uverejnený v pešfbudínskych denníkoch. Plán, s veľkou starostlivosťou a opatrnosťou pripravený, bol odhalený a akcia bola prekazená. A tento spôsob boja na prekazenie tajných národnostných pletích musel vykonávať bez toho, že by sa bol mohol opierať o dobre sriadenú štátnu políciu, alebo čo by bol mohol najst dakde čo i len stopu politickej polície. Policajný apparát Uhorska, ktorý vláda Bánffyho prevzala od svojho predchodcu, nedala sa absolútne upotrebiť na politické služby. Musel sa teda rýchle postarať o vynabradenie tohoto ťažkého nedostatku (úradných špiclov totiž) pomocou iných prostriedkov. V tomto ohľade hlavní župani a stoličná administrácia poskytovali mu veľmi málo osohu. V stoliciach, národnosťami obydlenýcb, sotva tu i tu našiel sa hlavný župan alebo daktorý administratívny úradník, ktorý bol by držal za svoju povinnosť čo i len s pozornosťou prevádzať národnostné pohyby na území, *) „Tribúna“ sdeľuje: „V deň pred interpelláciou Polónyiho upovedomili Jeszenszkého o tom. Jeszenszky dostavil sa do snemovne a zaujal miesto medzi žurnalistmi. Ked Polónyi začal hovoriť, počúval veľmi pozorne. Na každé tvrdenie Polónyiho, ale obzvlášte ked spomínal pôvodcu brošúry, usmieval sa. Ale ked ministerpredseda Széli predniesol svoje seriósne osvedčenie, Jeszenszky zbľadol a nevedel ukryť svoju rozčulenost; ako by súd bol nad ním vyriekol, že je vinný.“ Dia toho pôvodcom brošúry bol by sám Jeszenszky, správca národnostného odboru v ministerpredsedníctve. „Tribúna“ očakáva od Szélla, že sdelí výsledok vyšetrovania.