Národnie Noviny, október-december 1919 (L/230-292)
1919-10-18 / nr. 240
Vychodia šest ráz do týždňa: okrem pondelku každý deň. Predplatná cena: na celý rok 60 korún, na pol roka 30 korún, na štvrť roka 15 korún, na mesiac 5 korún. Jednotlivé čísla po 30 hal. Do cudzozemska: na celý rok íO korún. Na samé štvrtkové čísla predpláca sa: na celý rok 12 kor., na pol roka 6 kor. Do cudzozemska: na celý rok 16 korán. Časopis posiela sa len skutočne predplateným. í VČíslo telefónu redakcie: 66. Čisto telei, administrácie: 30* Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Ročník L. Sobota, 18. oktobra 1919. Číslo 240. Remeselník, významný to člen nášho stredného stavu, od davna vystavený je prudkým nárazom spoločenských a hospodárskych prúdov. Odkedy prišiel o svoju v mnohom ohľade autonomnú ústrojnosf, o povestné »cechy«, jeho stav počínal pomaly klesať. A akoby i nie, keď úpel pod tlakom takých mohutných telies, aké sú kapitalistický velkopriemysel a organizované robotníctvo. Tak prvé ako i druhé teleso pozvoľna vykonávalo svoj fyzický tlak na remeselnícky stav, a hoci on i statočne odolával tomuto tlaku, vývinom okolností čím ďalej, tým viacej tratil sily v svojej heroickej obrane, až mu konečne hrozila istá zkaza — zproletarizovanie. A kto vie, čo by sa nádeje velkokapitalistov, skladané v úplné zničenie tejto vypuklej čiastky stredného sta /u neboly časom i vyplnily, keďže remeselníci i p i svojej vzornej obrane, vykonávanej najmä v istých priemyselných štátoch (ako na pr. v Nemecku v rámci zdarného družstevníctva), jednako len umdlievali v zápase so strašnou hydrou kapitalistického velkopriemyslu. Avšak dlhá svetová vojna i v tomto ohľade vykonala istý obrat v ideológii povolaných ľudí a celá verejná mienka europských krajín shoduje sa už teraz v tom pevnom predsavzatí, že remeselnícky stav k vôli posileniu strednej spoločenskej vrstvy treba postaviť znova na nohy. V tejto veci Francúzsko, od dávna kráčajúce na čele civilizácie, už predišlo všetky ostatné štáty hromadným zakladaním takzvaných »remeselníckych komôr«, ako najpovolanejšej inštitúcie na vybudovanie remeselníckeho stavu. Starosť o remeselníctvo naplňuje — medziinými — i duše nemeckých politikov a v našom Česko-slovenskom štáte sa už tiež pretriasa myšlienka sriadenia štátnej priemyselníckej rady, ktorá by bola predzvestiteľkou samosprávnych remeselníckych komôr. V bývalom Uhorsku naši remeselníci zažili veru tiež hodne trpkosti. Velkopriemysel ich tu pravda čosi menej tlačil, keďže Uhorsko nebolo priemyselným štátom, no zle pochopovaná zásada »slobodného priemyslu« zadávala im ranu za ranou. Táto zásada totiž neslúžila na rozmach priemyslu, ako to od nej štátnici minulého stoletia očakávali, ale práve naopak všemožne hatila ho vo vývine a zapríčinila poklesnutie jeho úrovne. A nie div, keď pod ochranou tejto zásady zakladaly sa varštaky a rozličné podujatia ľudí, ktorí svoj úradný priemyselný certifikát povaľovali iba za prostriedok na robenie »gsefiov« a naše pekné staré remeslo s roka na rok viac a viac humpľovali. Rozumie sa, že remeselníci na Slovensku boli asi najviac navštívení týmto krížom maďarského liberalizmu. Nemilosrdnú konkurrenciu všelijakých príživníckych elementov systematicky napomáhaly maďarské úradné orgány a náš slovenský remeselník musel si pred každou prácou náležíte popľuvať dlane, aby mohol vyhovieť nárokom svojich odberateľov a aby si zabezpečil ťažkú existenciu. Tak to šlo stále a neprestajne a slovenský remeselník naozaj len mocou svojho zdravého slovenského ducha a výplyvom vrodenej slovenskej usilovnosti stačil sa udržať v terajšom krutom existenčnom zápase. Bolo by teda hrubým nevďakom zo strany ostatných skupín slovenského stredného stavu, no i ostatnej slovenskej spoločnosti, keby v nových lepších pomeroch, v novom Česko-slovenskom štáte nevenovala sa potrebná pozornosť remeselníckemu stavu. Nám, ktorým ide o vybojovanie našich miest,' dosiaľ ešte nezapriahnutých do služby slovenskej myšlienky, muu predovšetkým záležať na posilení nášho remeselníctva, ako najvážnejšej čiastky meštianskeho obyvateľstva na Slovensku. Bez remeselníctva bolo by naše slovenské meštianstvo slabou trstinou, klátiacou sa pri najmenšom záchvate vetra a v jeho žilách nebolo by nadostač zdravej, teplej krvi. Remeselníctvo silou svojej individuality je oporou každého stredného stavu a ako také je hýbadlom duševného pokroku patričnej spoločnosti, s ktorou žije a kultúrny vývin ktorej nie málo napomáha. Nech sa teda neopakujú prípady, poukazujúce na nevšímavosť našich vládnych kruhov oproti nášmu remeselníckemu stavu. Také prípady, keď istý vládny človek zatají jestvovanie »Slovenskej remeselníckej jednoty« a keď istý vládny referent (»súdruh«) obviňuje meštianstvo, teda i remeselníctvo z komótnosti a darebáctva, veru nenapomôžu získanie remeselníckeho stavu pre tú našu kultúrnu prácu, ktorou chceme zabezpečiť naše mestá pre ďalší potrebný vývin slovenského národa. Slovenské remeselníctvo je cenným údom našej spoločnosti, napomáhajme teda jeho snahu prísť tak na politickom ako i hospodárskom poli k istým výhodám, ktoré nebudú na úkor ostatných stavov a obľahčiac jeho životné pôsobenie, súčasne upevnia a zosilnia i celý náš národný a štátny organizmus. Na čo sa pri školskej otázke nedbá. Bkokká otázka na Slovanská ja veľmi pálčivá Vyvolala už nie rai kritické položenia, bola pri Čínou napnutosti a siahla i do politického, mladého života Slovenska. Menej zaťatosti, viao uznania a pcrozumenia, viao praktického citu — a holo by sa mohlo pracoval intenzívnejšia na poli školstva, kde je potrebná náprava súrne a rozhodne. Netreba dokazovať, že príčinou zaostalosti a pre to i nešťastného otroctva, všemožného vyko ri*tovania Slováka bola v naj v kői ej miere nedbalo^, ba zlomyseľnosť maďarského panstva pri školskej otázke. Pri uvažovaní o príčinách vyššej vzdelanosti našich bratov Čechov postáéi poukázal na školy české a moravské, ku ktorým škola slovenská sa ani porovná t nemôže. Chodím až I dlhé roky do Čiech a Moravy a bol som častejšie ‘v ich školách. A vidiac pedantnosť a výtečoosť týchto škôl ľadových, vidiac menovite vždy plný počet dielok v škoie, vždy plné lavice, vždy ma s*, bolelo srdce, keď som si pomyslel, že oproti týmto na úbohom Slovenska Škola len živorí na úkor dieťaťa a celého národa. Odhliadnúo od iných ťažkých chýb v minulosti, o ktcrýoh by sa daly celé knihy napísať, nešťastná zvláštnosť školy slovenskej bok neporiadni navštevovanie školy. Po mestách s niektorých mestečkách to ešte šlo, ale po dedinách tak v školách štátnych, ako i cirkevných bol tento neporiadok skutočne žalostné:-o rossahu. Maďarský zákon síce trestal istou peňažitou pokutou, ale mätou (1 kor.) táto nedbalosť rodičov, no, zákon tento, ako aj iné mnohé zákony, vôbec nie, alebo len na oko v najmenšej miere bol vykonávaný. Veď vieme, ako to bolo. Každá maličkosť, každá nepatrná práca rodiča, alebo iného člena rodiny bola zámienkou, aby dieťa doma zostalo. Aká škoda trpelo týmto spôsobom vyučovanie a školská výchova a tak celý národ, je zrejmé. Učiteľ učil tých niekoľko detí od začiatku septembra riadne, kým koncom oktobra a začiatkom novembra nezačatý deti postupne po jednem — po dvoch do školy chodiť. K vôli týmto muselo sa, samo sebou sa rozumie, každodenne znovu začať, lebo veď v Škole jeden deň súvisí s drahým, a ktoré dieťa nebolo včera v škola, nemihlo porozumieť a naučiť sa, čo sa Unes prednáša. Takto potom trpely nielen dietky nedbalých rodičov, ale i dietky školu riadne navštevujúce. Odhliadnúo od toho, že učiteľ pri takomto neporiadku s nechuťou pracoval, alebo sa nudil pri toľkom opakovaní tej istej veci, konečný výsledok bol, že dietky 4 zimy chodiace do školy, sotva sa naučíly Čítat a písať, tým menej rátať a iné prvotná vedomosti, ktoré sú základom *1*1- šícb, do života siahajúcich duševných a hmotaýoh potrieb a vedomostí. Slovák, ktorý sa vôbeo nenaučil ani len čítať a písať, nemohol sa vzdelávať ďalej, nemohol čitat noviny a knihy, nemohol « nich čerpať vedomosti, čo len pre každodenný život potrebné. (Na šťastie však nebolo týohto analfabetov mao medzi Slovákmi, Čo i maďarská štatistika dokazuje) Ktorý sa však naučil, nenaučil sa dokonáte, a keďže mu to Šlo tažko a trápne, radšej to zanedbal, až časom \6atko zabudol, keď potom bol tam, kde ten, ktorý škola vôbeo ani nevidel. Preto slovenský ľud bol vystavený prechmatcm a vykeristovania židovských obchodníkov, pri súde, pri administrácii, pri politike a vôbeo všade a vždy. Že maďarské vlády to trpely, nie je div, ich záujmom to úplne slúžilo — nie je potrebné to dokazovat — a hooi malý zákon pre trestanie tohotn priestupku, na jeho vykonávanie nedbtly. No dnes to už nesmie tak zostať. Keď nastal štátny prevrat, hneď aa s täžobnostou očakávalo, že Škola sa Čo najrýohiejšie skrz na skrz zreformuje a poskytne «a možnosť ľudu vo škole skutočne sa vzdelávať. No v prvom školskom roka sme sa nápravy v tejto veci nedočkali Neob sú výmluvou Školských vrchností neriadné a začiatočné pomery a mnohé iné ťažkosti školskej otázky, ktorých riešenie s celou svojou (archou a vážnosťou sa svaíilo na niohl (Ža váiaé otázky nebcly riešené, patrí na inú stranu) Taras však nachádzame sa v plnom prúde druhého školského roku a o náprave v tejto veci sni chýru niet. Všetko ja tak, ako doteraz boí©, ba ešte horšie. Povinnosťou vlády je nemeškať ď,lej, aie hneď zakročiť Buďco čo najprísnejšie exukvovať starý maďarský zákon, alebo nový sostavif. Darmo tu budú naliehať na rodičov a vyhovárať sa Školskí inšpektori, predsedovia školských stolío a učitelia, že sa nemajú na čo oprieť, keď sa nemôžu nejakej zákonitej zbrane chytiť. A náš Iu*l je ešte nie natoľko zrelý, aby sám od seba nahliadol, a v niektorých, hooi nemilých veciach, svoj prospech videl. Pozrime na české a moravské školy, ktoré sa tak pekne vedia ndržat na náležitej é rovni, nech sú nám vzorom I Elte najľahšie riešenie otázky by bolo jeduoduoho prevziať zákon Česko.moravský, pofažoe bývalý rakúsky, ale tento potom radikálne do života uriesť a vec je zariadená. Musí sa však rýchle pracovat a nie odkladať. Smrteľným hriechom je proti republike a