Národnie Noviny, január-marec 1920 (LI/1-73)
1920-02-14 / nr. 35
pohodia šesť ráz do týždňa: okrem pondelku každý deň. Predplatná cena: na celý rok 84 kordu, na pol roka 42 korún, na Štvrť roka 21 korún, na mesiac 7 k. 50 k. Jednotlivé čísla po 40 kal. Do cudzozemska: m celý rok 110 korún. Ma samé štvrtková čísla predpláca sa: na celý rok 20 kor., na pol roka 10 kor Do cudzozemska: aa celý rok 24 korún. Časopis posiela sa len skutočne predplateným, Cfglo telefónu redakcie: 5i. Číslo telel, admlnlstr&cle i 30. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom 8v. Martine. Eoéník LL Sobota, 14, februára 1920. Číslo 35. čo by nás čakalo t Medarsku? Teraz, keď M t darí a macľaróni vynakladajú posledné zbytky svojho zbytočného namáhania a daromných fígľov na to, aby pomútili vodu v Paríži a aby pomútili i niekoľko ľahkoverných hláv u nás, môže byť azda i poučná pre nás zvedavá otázka: čo by nás čakalo v Maďarsku, kam sa už, chvalabohu, i tak nedostaneme viacej. Predovšetkým musíme vedieť, že by sme v tom prípade len dvaja bývali v jednom dome: »šógor« a my Slováci, a to Slováci od svojich vodcov, pracovníkov opustení, lebo ani jeden povedomý Slovák by sa už potom nemohol dívať na umieranie svojho rodu. Áno, Slováci ako národ v tom momente by začali umierať. Predstavme si len: Maďar je teraz zbankrottovaný. Prevratmi, boľševizmom, propagandou rozmrhal, čo trocha mu ešte zostalo z národohospodárskeho majetku. Rumuni si vzali i s úrokami, čo si bola nemecko-maďarská armáda za vojny od Rumunska bodákmi napožičiavala. A majú platiť ešte ťažkú vojennú vynáhradu víťaznej dohode! Ak by sa z toho všetkého chceli vykýchať, museli by tvrdo robiť, pracovať. Ale páni Maďari — a práca! Po tejto stránke ich poznáme všetci. Hja, ale práve na tú prácu by boli veľmi dobrí Slováci. Tí robotní, dobrí, tichí Slováci. Oni by robili za zbankrottované panstvo Maďarov, dali by ta svoje krásné bohaté Slovensko, Maďari by platili svoje dlhy za dlhú lumpačku rozkošnými horami, bohatými baňami a tvrdými mozoľami slovenskými. Potrebovali by však Slováka nielen ako pokorného robotníka, ale i ako vojaka. Maďari teraz najlepšie vidia, ako je to zle, keď ich je málo: biednych 77a millionov, a okolo nich všetko mocné nové štáty: temer 14 millionové, Československo, 15-milIionové Rumunsko, 12- millionové Juhoslovansko. A k tomu Maďari sú neplodný národ, s roka na rok by ich ubúdalo, a naokolo všetky národy v najlepšej sile, stále mohutnejúce Vedia oni dobre, že ak to i len desať rokov tak zostane, ako je teraz, potom už môžu povedať o sebe, že »amen«. Preto by chceli ešte spraviť niečo, kým si súsedné štáty celkom nezariadia svojich domácností. Ale ani myslieť, že by takto sami niesli svoju kožu do istej smrti. To by si i sto ráz rozmysleli. dobrí vojaci! Ale Slováci, Slováci, to sú Veď sa len teraz chvastal Apponyi na mierovej konforencii, ako udatné bojovali Slováci popri boku Maďarov za svetovej vojny, a preto že treba, aby spolu s Maďarmi trpeli. (Ale o slovenských legionároch nehovoril!) Takých otrockých, svoju krv pre pánov Maďarov prelievajúcich vojakov by oni zas potrebovali, aby mohli potom ďalej bojovať proti Rumunom a Juhoslovanom, aby zas potokom tiekla slovenská krv za integritu maďarského panstva a aby zas prehrali vojnu, ako túto poslednú, a aby biedni Slováci zas delili s nimi všetky neresti z toho vyplývajúce. Či chápete, Slováci, čo oni chcú? Tak by vás assentoval divý Horthy do posledného chlapa, ako to bol© za svetovej vojny, tak by ste museli zas revať »éljen a háború !« ako za tých čiernych dní 1914-ho, a tak by vás hnali — za svoj maďarský blahobyt a za svoje panstvo — proti Rumunom a Juhoslovanom, ako nedávno proti Rusom a Talianom, aby ste pre maďarských grófov svojou krvou vydobyli ich starú krajinu, ich starý Magyarország. Pamätáte sa na hrôzy svetovej vojny, pamätáte sa, keď vás i po piatom poranení, ešte nevyliečených, postavili d© vody, do blata studených zákop ? Pamätáte sa na svoje opustené ženy a deti ? A na tých kamarátov, ktorí v cudzej zemi hnijú pre ten »hősi halál«? A čo by zo Slovákov nevykrvácalo na bojišti, to by vykrvácalo a umrel© v školách. Veď je ešte tam gróf Apponyi! Ten by sa už hladel pravým maďarským spôsobom postarať e to, aby Slovákovi nikdy viacej neprišlo na um odtrhnúť sa od Maďara, a to tak, že by ho vyzliekol z jeho slovenskosti a vydusil z neho slovenský národný cit. Lebo kým by bol národný cit v Slovákovi, Iahko by sa mohol opakovať BO. október 1918 i v budúcnosti. V živej pamäti mi je, čo povedal istý Maďar pri prevrate: len škoda, že sme nezačali aspoň pred 50 rokmi tak maďarčiť Slovákov, ako v posledných rokoch — dnes by už nebolo Slováka a vec by bola navždy riešená. Tak, drahí bratia Slováci, ste ešte zvedaví, ako by nám bolo znova pod Maďarmi ? Vyhadzovanie zo škôl. Keby ja bol historikom, v histórii nášho národa obšírne by som sa zaoberal s vyhadzovaním našich žiakov zo škôl maďarských. Ale nezistil by som len to, kedy, kde, pod akea zámienkou a kolko žiakov vyhodili, lež Bledoval by som i ďalší život vyhodených. A z tejto kapitoly poznali by sme nielen utrpenia nášho národa, ale poučili by Brne sa aj o tom, že v tejto politike boli Maďari velmi krátkozrakí, lebo práve vyhadzovaním našich žiakov zo škôl pomohli nám vychovať najbezahľadnejšíeh borcov za práva nášho národa. Ktorí ostali v školách maďarských, museli sa akosi zjednat b pomermi; vylúčení, odkázaní na školy české, v prajnejšíeh pomeroch, v čestnejšom ovzduší upevnili 8a v národnom povedomí a k boju za práva svojho národa, nadobudli si väčšej odhodia noBti a rozhodnosti a poznali nový, neskôr vííazný smer. Z tejto kapitoly môžeme sa pre dnešné pomery naučit tomu, že v našich školáeh nemôžeme, ba nesmieme nasledovať politiku bezohľadného vyhadzovania vo vlastnom zánjtne, lebo tonto politikou by sme viae škodili, ako osožili nášmu národu. Národ náš má tých vnútorných nepriatelov práve dosť a uplynie mnoho časn, kým ieh budeme môcť stroviť. Máme velký počet nepriateľov, v starých úradníkoch a najnebezpečnejších medzi prepustenými, ktorí práve preto, že ostai. bez chleba, stali sa ešte zúrivejšími. Máme si vychovať ešte nových? Libo veď z vyhodených žiakov ani jeden ; nebude pracovať za národ, ale vždy len proti nemu, I čo je ľudsky pochopiteľné. Ale viďme túto otázkn ohľadom na terajšie I prechodné pomery. Naše školy prevzali 8me< s materiálom veľmi ’pokazeným. Mali sme len veľmi malý % žiakov, i národne r povedom elých, väčšinou boli to, ba ešte íi dnes sú, maďarskými školami zmaďarónčení a t’naše školy ešte nemalý času ukázať, koľko možno [z nich odmadarčit, poslovenčiť. Čo desaťročia po' kazily, týždne napraviť nemôžu. Ale že môžeme v tomto ohľade očakávať veľmi priaznivý výsledok, s to vidíme nž i teraz. Slovenčenie naprednje t rýchlejším krokom, ako predtým maďarčenie. Predo mnou leží výrok ministerstva školstva í a národnej osvety, ktorým vyše dvadsať učiteľských í chovancov vylučuje na návrh profeBsorBkého eboru ; z levického učiteľského ústavu i zo všetkých stred■ nýeh škôl našej republiky preto, že bs nepriateľsky ! chovali za boľševického vpádn. Tento výrob, i keď nvážim, že školy naše j môžeme sveriť len ľuďom úplne spoľahlivým, ná! rodne uvedomelým, zdá sa mi nadmieru tvrdým. Veď za tie 2—3 týždne, čo títo chovanci našu f školu navštevovali, nemohli sa vymaniť zpod starého vplyvní Ked by niektorí boli aj zarytými Maďaróami, keby sme na učiteľskú dráhn ani jedného nemohli pustiť, či na inej nemohli by byť 'neškodnými alebo azda i osožnými? Prevzali sme | celý rad učiteľov nespoľahlivých, kde nádej úplného ■ preporodenia je veľmi malá — prečo vylučovať "bezohľadne tých, o ktorých môžeme predpokladať, že sa v značnom %-e prospešné premeniť môžu? Ale výrok zdá sa mi byt nadmieru tvrdým najviac preto, lebo viem, do akého ťažkého položenia sa doBtal celý ústav, ked do Levíc vtrhli bolšev ci. Chovanei aj s professormi na úteku pred boľševikmi, boli nž na Novej Bani, ked na falošný telegram m vrátili sa do Levíc, ro vno do pasce, im nastavenej, a boli všetci internovaní. Že z chovancov niebolbí dostali sa do boľševických hord, je ’pochopiteľné, keď vieme, že kamkoľvek prišli boľševici, nútili každého do gardy. Že oni bez nebezpečenstva nemohli vyhnúť tomu, možno nverit. Je síce pravda, že ich viacej vstúpilo do služby boľševikov dobrovoľne, a tak trestu zaslúžili. Ale nikoho neslobodno poebavit toho práva, aby sa proti obvineniu bránit mohol. A vylúlení jednomyseľne tvrdia, že oni v tejto veci ani len vypočutí neboli. Je8tii je to pravda, tým sa professorský sbor dopustil veľkej chyby, ktorú nepriateľskí agitátori využijú. Jestli Ba to ozaj tak stalo, chybu treba rozhodne napraviť. Ked toto žiadame, nemienime zastávať našich boľše vikov- madarónov, ale sa len zasadzujeme za to, aby sa od právneho podkladu nikdy v ničom, ani v najmenšej veci neodstnpovalo. Ked sa tí vylúčení prehrešili, nech i sú trestaní, ak sa zisti ich nenapraviteľnosť, hoci i trestom najprísnejším, ale len zachovaním správnej zásady: „audiatur et altera pars*, ktoré Ba ešte aj pri dokázanom vrahovi v najúplnejšej miere zazachováva.