Národnie Noviny, júl-september 1920 (LI/145-222)
1920-09-21 / nr. 214
Národnie Noviny č. 216, 1920. BESEDNICA. Emil Boleslav Lukáč: Carmen. Kás’ divná pieseň v srdci prudko^zrastá jak vlnobitie mora, tambúr ston. . je mohutná, sťa nedobytná bašta. Z tej piesne ozýva sa temný tón i disharmónia sa vmieša do nej dáka (to iste — iste smrti barytón I) Tá pieseň zronila ma úbožiaka, ved na klávesách žitia (chvíľky) hrá si a pritom tíško plaká... horko plaká oh, odznel akkord mladosti a krásy I Valný sjazd Ústrednej jednoty česfco-slovenského lesníctva Dôa 8.—12. septembra t. r. bol IX. valný sjazd Ústrednej jednoty česko-slovenského lesníctva v Lučtnci a v Tatranskej Lomnici. Nepriaznivý, daždivý čas 8. septembra t. r. náhle sa zmenil, čo tiež prispelo k úspechu významného dňa. Z Brna išiel osobitný vlak asi s 250 účastníkmi z Čiech a z Moravy, ku ktorým sa pripojili v Trenčianskych Tepliciach a v Žiline slovenskí lesníci z Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej župy. Na Vrútkach prisadli lesníci zo Zvolena, Gemera a Novohradu a v noci prišli lesníci so slovenského východu a z Karpatskej Buši. Bolo nás všetkých dobre vyše 300. Prírodné krásy nášho Považia uchvátily českých a moravských kollegov. Hlavný lesný radca inž. Bernard a lesmajster Stejskál, ktorí sa zúčastnili na sjazde ako zástupcovia ministerstva polno hospodárstva expozitúry pre Slovensko v Bratislave a posl. dr. Pavel Blaho, zakladajúci člen jednoty dr. Karol Štúr a naši slovenskí lesníci ochotne vysvetľovali a upozorňovali na prírodné zvláštnosti Slovenska. Dňa 8. septembra večer sme prišli do Ľubochne, kde nás na stanici čakaly ovenčené vozne elektrickej železnice. Pri spoločnej večeri dr. Štúr srdečne vítal na Slovensku prišlých bratov Cechov. Prízvukoval veľký význam lesníckej jednoty, vyslovil radosť nad úspešným pestovaním česko-slo venskej vzájomnosti, ktorá, ako to dokazuje i valná účasť na sjazde, stále sa utužuje. Dňa 9. septembra ráno celá spoločnosť vy brala sa do lesov štátnej lesnej správy v Ľubochni. Správe prislúcha 21.380 3 katastrálnych jutár, z toho pripadá na hory 19.422 2 katastrálnych jutár, ostatná čiastka pripadá na lúky, pašienky, pole a asi 300 katastrálnych jutár činí plocha neobrábaná. Cesta úzkokoľajnou elektrickou dráhou vedie cez hlavnú dolinu pozdĺž riečky Lubochňanky. Železnica je dlhá 23-5 km. Jej stavbu dokončili roku 1904. Drevo dopravujú z veľkej -čiastky touto dráhou, predtým sa plavilo po riečke Lubochňanke. Na oboch stranách doliny vypínajú sa vysoké vrchy, husto zarastené smrekmi a jedlami. Pri pohľade na toto množstvo dreva každý si musí uvedomiť, koľké bohatstvo znamenajú lesy v našom národnom hospodárstve. Pozdĺž železnice sú nakopené veľké zásoby klátov, prichystaných na dopravenie do štátnej píly. Velká škoda, že ešte vždy nie sú dosť priaznivé naše pomery pre obchod s drevom. Veľmi milý dojem robia horárne so záhradkami pred domom a s kvetmi v oblokoch. Na konci dráhy pozdravil shromaždených v mene ministerstva poľného hospodárstva ministerský radca Dušek. Popoludní vrátili sme sa nazpäť do Ľubochne, kde bola pri predsedníctve inž. Holuba schôdzka širšieho výboru. Pri tejto príležitosti hovoril i posl. dr. Blaho, dávny priateľ Česko slovenského lesníctva. Nakreslil jasný obraz našich politických a hospodárskych pomerov, prízvukoval veľký význam našej organizácie a pripomenul, že ióa neúnavnou usilovnosťou a svedomitosťou zdoláme prekážky, ktoré sa nám do cesty stavajú. Tunajšie pomery i ked sú ťažké, ale sú nie beznádtjné. Netreba na ne pozerať príliš pessimisticky. i tonanie a nadávanie nepomôže, každý musí sa cho.riť práce a odmenou každému nech je povedomie, že čo vykonal, to vykonal za blaho národa. Musíme požiadať vládu, : aby mala zvláštny ohľad na ivláštné potreby Slo-' venska. Nielen ministri, ale i každý úradník musí; mať popri dvoch českých očiach ešte jedny slo ■ ’ venské. Je veľkou chybou pozeral na naše pomery z pražského hľadiska. Posielajte najlepšie sdy na Slovensko a získate ľud pre štátnu idea. Napokon menom referátu poľno-hospodárstva a poslancov národnej a roľníckej strany privolal našej práci „Na zdar!“ Reč dr. Blahu, z ktorej sme sa mnohému naučili, vypočuli účastníci valného sjazdu s napnutou pozornosťou a odmenili búrlivým potleskom. i Dňa 10. septembra bolo valné shromaždenie. Po úvodnej reči predsedu inž. Holuba podali obsažné referáty tajomník inž, dr. Karol Šiman a pokladník lesmajster Ján Frič. Potom rokovali o rozličných organizačných otázkach, najmä o obrane proti mníške (Asilura monacha), ktorý hmyz práve teraz ohrožuje české lesy. Rokovali sme i o nadviazaní najužších stykov medzi Úradníckou Jednotou a Jednotou lesných zamestnancov, ktorá otázka je dôležitá už i preto, lebo v demokratickej republike nemožno kráčať v šľapajách bývalého madarského režimu, za ktorého maďarskí lesní inženieri v svojej namyslenosti z nedosiahnuteľnej výšky pozerali na svojich spolupracovníkov medzi zamestnanci. Do debatty zasiahli lesmajster Macháček z Trenčína, správca horárskej školy v Liptovskom Hrádku Procházka, lesmajster černý, predseda inž. Holub, inž. dr. Šiman a iní. Popoludní odcestovala celá výprava do Tatranskej Lomnice. Idúc cez Liptov kochali sme sa opäť v nových krásach nášho Slovenska. Videli sme i zasnežené, vrcholy Vysokých Tatier. Už bola noc, keď sme sosadli v Tatranskej Lomnici. Tu nás ubytovali v hotely „Lomnica“ a „Praha“. Najmä posledný hotel uchvacuje svojou utešenou polohou a nádherným zariadením. Dňa 11. septembra vybrali sme sa na Štrbské Pleso. Za cestou sme si obzreli Smokovec, odkiaľ nás viedla cesta serpentínami cez široké lesy. Tu sme videli účinok straš”á; , -íehru, ktorý r. 1915 celkom sváľai les 10 km. dlhý a 1—2 km. široký. Štrbské pleso urobilo na nás nezapomenuteľný dojem. Priezračná hladina jazera, okolo ešte kvety, príroda v úplnej životnej sile a hore snehom zapadlé vrchole nebotyčných Tatier v majestátm-m pokoji. Prichodia mi ako symbol večnosti. Chápem, prečo sú nám Slovákom také milé, prečo sú často spomínané v básňach, v ľudových piesňach a v rozprávkach. So Štrbského Plesa išli sme ku Popradskému Plesu. Tu už cítiť bezprostrednú blízkosť ľadového sveta. Ostrý vietor duje so zasnežených vrchov. Je to naozaj krásny a romantický kraj. Kompetentné kruhy zamýšľajú zvláštnym zákonom chrániť Tatry, celé okolie smeje, ba čo viac, zadiera neprestajne doň, a to nemilosrdne: „No! už ste chytili since do hampuľe? kapčiari, hej!“ Názov „kapčiar“ pochodí od bieleho, doma tkaného kapca, ktorého sa pravý Ľubietovan nespustí, ani v zime, ani v lete. Ked Ľubietová bola ešte banským mestom, Ľubietovan mýta nikde neplatil, a legitimoval sa pred mýtnikom tým, že vystrčil z voza nohu v bielom kapci. To vraj úplne stačilo. , * Kedysi siali bryndzu, a chodili pozerať na ňu, či ím už vzchodí. Posiate miesto zarástlo bujne žihľavou. Lubietovci, ak ochutnávajú, tak ochutnávajú: „Ono to bryndza bude. . ale, ľúta .. I“ * Bolo to už dávnejšie, že ktosi z okolia ztratil na ich chotári jadernicu. Ako ju hájnik zočil, letel ani „bez duše“ na ratúz: „Slávni páni. . už je s nami zle...!“ „A čože sa stalo?“ zdesí sa slávna rada. „Jój! strach pomyslieť... obrovská húsenica sa zjavila na našom chotári... už sme tam, čo len robiť? „Čo robiť? nuž zadláviť si ju mal, a to hneď na fľaku! ty bibas, ty.. 1“ vytýkajú mu. „Ale ja zadláviť? ja sám?“ žasne úbohý hájnik, „čo ma priam tu skolete, sám sa nepodoberiem na takú potvoru... “ Poľutujú ho dobrosrdeí Ľubietovania, a usnesú sa, že tú „pandravu“ zastrelia. Tento hrdinský čin i hneď vykonali, a keď výstrel odznel, jeden z nich pristúpiac bližšie, obzrieť si ju, udivene zvolá: aby sa zachovalý aspoň niektoré druhy stromov (limba) a zvierat (kamzík, svišt) V noci sme sa vrátili nazpäť do Lomnice a 12. septembra na obed, po zaspievaní hymny „Hej, Slováci“, posilnení k ďalšej práci nastúpili sme zpiatočnú cestu, odnášajúc si nezapomenutelné dojmy. Trenčín, 18. septembra 1920. J. Kodón. Lubietovské anekdoty. Sosbierala Ľupčianka. Ľubietová, vo Zvolenskej župe, má zvláštny týp ľudu. Možno preto, že od hradskej odtrhnutá a ukrytá v husté lesy, každej možnej „novote sveta tohoto“ je neprístupná Ale rýdzi Ľubietovan i z celej duše nenávidí kadejaké novoty. On si žije ticho, beznáročne. Rozum svoj veľmi nenamáha, žije verne svojím tradíciám statočne a svedomité. Je pravda, že niekedy odohrajú se v Ľubietovej čudné udalosti. Nuž ale či Ľubietovan môže za ne? Yerubože nie! Ved on vždy a všetko a dobre chce... a tu kolko ráz mu to už tak čudne vypálilo, že sa dosial - 3 Finančné starosti Anglicka. Všetky štáty, ktoré sa zúčastnily vo vojne, majú ťažké finančné starosti, len Spojené Štáty vyšly z vojny bez finančných ťažkostí, ba tak sa zdá, že vojnou len získali. Anglicko, o bohatstve ktorého pred vojnou sa toľko bájilo po celom svete, nachodí sa vo vážnej situácii. V októbri t. r. má zaplatiť Spojeným Štátom 250 millionov šterlingov a okrem toho ručí za požiadavku Francúzska v summe 500 millionov šterlingov. Všeobecne sa očakáva, že F. ancúzsko Simo zaplatí tento dlh, ale i tak Anglicko dlhuje Spojeným Štátom 4212 millionov, ktoré sú splatné, náhle ich Spojené Štáty budú žiadať a ešte 500 millionov, ktoré sú splatné postupne v rokoch 1921 a 1937. Stav je naskrze n e potešiteľný. Je pravda, že v posledných dvoch mesiacoch na anglický národný dlh splatili 200 millionov šterlingov, ale naproti tomu za jeden rok vzrástol nezúročiteľný dlh o 400 millionov šterlingov na 7835 millionoch. Obeh bankoviek vzrástol r. 1920 z 356 millionov na 365 miliónov. Vývoz sa však zlepšil, tak že prevyšuje dovoz a práve preto Anglicko mohlo splatiť 50 millionov cudzích valút. Anglickí odborníci vidia spásu svojej vlasti jedine v poriadku v štátnom hospodárstve. Na každý spôsob chcú zvýšiť výrobu, ktorá je ešte i dnes pod úrovňou vojennou. Potom by mohli dosiahnuť čim najväčšieho vývozu najmä do štátov, Ktorých valuta je sri den). Chcú obnoviť i zlatú menu, lebo tak by sa zlepšil kurs anglickej valuty na peňažnom trhu. — Z tohoto by mohli čerpať poučenie i naši odborníci, ktorí sa zaoberajú ťažkým problémom, nápravu našej meny. Financie nášho štátu sa len vtedy napravia, as zvýšime výrobu a budeme usilovne pracovať. Pozvanie na pracovný sjazd slovenskej národnej a roľníckej strany dňa 26. septembra 1920 o 10. hodine predpoludním v Oravskom Podzámku. Programm: O 10. hod. predpol. Rokovanie o aktuálnych otázkach. (Podrobný programúi bude v novinách). Kto chce referovať, nech to oznámi sekretariátu strany najneskoršie do 20. t. m. O 3. hodine popoludní: Manifestačné ľudové shromaždenie z celej Oravskej župy. Rečníci: dr. Vavro Šrobár, poslanci: dr. „Ojojój! čiže vám tá mala tých vajíček v sebe, no prisám! Bola by nás tá poriadne zaplienila...!“ * Raz sa vraj otvorily nebesá v Lubietovej, a veľké, jasné svetlo ožiarilo mesto. Všetko sa hrnulo von kľakajúc a odosielajúc svoje túžby k nebesiam... Len istý gazda nevyšiel, ale vystrčil hlavu malým okienkom. Obzerá kde to, čo to, a či ozaj? Až zrazu, i jeho slepí jasná žiara... a vtom zmätku raz sa nemôže ustáliť, čo si len má priať, či majetky? či chválu sveta? a či... áno to, večnú slávu a chválu... 1 A preto volá skrúšene, a v náhlosti: „Hospodine! ráč mi dať .. večnú a veľkú.... hlavu .. “ Spamätal sa síce hneď, že sa stala slovná chyba, ale opraviť ju už bolo pozde, lebo z okna už vyčnievala obrovská hlava. A najhoršie, že nebolo teraz možno ani von ani dnu Dosť sa neborák namykal telom sem i tam, niet pomoci! už už sa strojil umrieť tam... Ale ho úbožiaka tesári vysvobodili z toho trápneho položenia. No veľká hlava ostala nielen jemu, ale i jeho potomkom, ktorý ešte podnes honosia sa veľkými hlavami...* Stalo sa už v novšom čase, že župa poslala bansko-bystrického staviteľa prezrieť v Lubietovej obecné stavänia — žalár. Staviteľ teda prišiel úradne a ako úradnú osobu pozvali ho úctivé na obed k mešťanostovi. Pozvanie s radosťou prijal, a len žiadal, aby mu najprv ukázali žalár. Mešťanosta ochotne zavolá hajdúcha a rozkáže mu: