Národnie Noviny, október-december 1920 (LI/223-294)
1920-11-26 / nr. 269
Noví slovanskí biskupi. Včera uverejnili sme zvesť o informačnom processe n pápežského nuncia v Prahe 3 kanditátov na «prázdneaé biskupstvá na Slovensku: Jana Vojtaššáka na biskupstvo spišské m*gr. Mariam Blahu na biskupstvo bansko-bystrické a ár. Karla Kmetku na biskupstvo nitrianske. Po informačnom (kanonickom) processe nasleduje hneď vymenovanie a teraz už môžeme oznámiť, že uprázdnené tri biskupstvá zaplnili označenými kandidátmi a že katolícky slovenský ?ud konečne dožil sa svojich slovenských biskupov. O tejto významnej udalosti, pražský „Óech“ uverejnil článok pod nápisom „Prví slovenskí biskupi“, z ktorého prepisujeme: Tri ovdovela biskupstvá sú zaplnené: spišské, bansko bystrické a nitrianské. Marian 81 ha, Ján Vojtaššák, dr. Karol Kmefko sú prví slovenskí b skúpi Od časov sv.Cyrilla a Metoda (okrem Moysesa, Rudnaya. Red) nebolo azda slovensky cítiaceho a šmýkajúceho velkňaza. Dal slovenský národ nejed oho výtečného muža maďarskej verejnosti. Belopotocký. Černoch, Satmssi, Časka, Lange boli všetko slovenského pôvodu; ale ak chceli dostať tnytru a diecézu, musali zaprieť matku a priznať sa k madarskému politickému národu. Bolo to ztrácauie našej slovenskej krvi. Maďarský system sa na Slovensku ukázal s celou svojou streštenostou a hrôzou Len geniu slovenského národa, a môže ďakovať, že sme nespohanšteli. Slovenský ctiaci kňazi, hoci boli okrasou duchovenstva, boli mravne bezúhonní, teologicky najkvaliíikovanejší, museli do hôr, na zapadié dedinky, alebo ostávali celé rady rokov ka ĺ lánmi. Napokon museli opustiť úplne Slovensko, vzíafrdo rúk pútnickú palicu, zanechať národ, diecézu, vlasť a chudoba; faričku a isť do Ameriky. Tam máte vzorky: nebobéh * Furdeka, tam mnohosľubnych: Jankolu, Dianišku, Murgaša, Martinčeka, Liščinského.’ Títo nadaní kňazi museli utiecť pred biedou a zahynutím do Ameriky. Krvácal a vymieral slovenský nadaný a mnohosfubný klérus. Prevrat — úfajme i tuto nám pomohol. Chceme veriť, že vliv pražských centralistov nebude mariť prácu slovenských kňazov a nebu te chcieť podlá maďarského systému do otroctva vháňať slovenský katolicizmus, a natískať mu nepovolaných hieran hov cirkev a náboženstvo nemilujúcich. Dnes sa to nestalo. Za pastierov vyvolení sú kňazi ducha apoštol steého. Z dedinských farárov vyšli noví biskupi. , Bez odznakov, bez vyznačenia sa vyšvihli na naj* vyšší u náä stupeň cirkevnej hodnosti. Sú zástapci mravu, práce, vedy a ľudskosti, všetci zakúsili trpkého chleba preháňania a prenasledovania uiadarssýeh hierarchov. Dr. Karol Kmefko narodil sa roku 1875 dňa 12. dec. je teda ešte nie 50-ročný; je v úplnej sile. Pápežská milosť ho našla na chudobnej dedine ako farára v Tepličke v župe Trenčianskej. Hoci končil štúdia v centrálnom semináre v Budapešti, nasle dovne pri ohnisku kandidátov professorských, — musel zametať Kysuce, Sošace, Tepličku, Nezakúsii otcovskej lásky svojho hierarcha. Marian Blaha, narodený v Liptove v Hrádku na úpätí Kriváňa 11. júla roku 1869. Popri svojej nadanosti a zbehlosti musel sa túlať svetom Zna dokonále po latinsky, f ancúzsky, maďarsky, nemecky a poľsky okrem svojej materčiny. A musel zakúsiť chlieb exuläntstva. Za 8 rokov bol vychovávateľom u gr. Andreja Zamoyskóho v Starej Ľubovni. Jeden rok musel žiť v Krakove, lebo mu jeho biskup nedal zamestnania 5 rokov bol pri spolku sv Adalberta, keďže mohol dostať len fary-brdárky Bez biskupského odporúčania dostal hodnosť pá pežského komorníka; Od prevratu, po návrate z Paríža vyše roka ako generálny vikár riadil spišské biskupstvo. Tam ho našla milosť sv Stolice. Ján Vojtaššák, spišský biskup, narodený v Orave roku 1877, teda 43 ročný, nastupuje dedi ctvo Alexandra Párvyno. Neslýchané zádosíučiaenie za krivdy na ňom páchané Pred 3. rokmi sa uchádzal o nepatrnú faru v Nemeckej Lupči. Hoci vždy vynikal pokorou, skromnosťou a dokonálosíou, hoci mal najodbornejšiu kvalifikáciu, jednako ne vzali bo medzi kandidátov. Fam nezaplnili, lebo sa uchádzali o ňu traja Slováci: Mcoheľ, Moyš a Vojtaššák. Verejne boli v cirkulároch označení ako takí, ktorí nemajú kanonickej spôsobnosti. Toto by vari postačilo. Vojtaššáka to nezranilo. Kaplanoval ďalej v Ústi, Tvrdošiue, Veľkej Vsi. Roku 1911, napokon dostal faru medzi protestantami v Orave vo Veľkej Vsi. Poľa účinkovania mnoho nemal. No on za to nespal. Založil a prevzal vydávanie, administrovanie a redigovanie katolíckeho rodinného časopisu .Svätá Rodina“. Co je to za práca, uzná lenten, ktorý musí administráciu konať pr? 25.000. náklade mesačníka. Oa to koná i dnes. Pri prevrate ho poslali za direktora kancellárié k staručkému Mišíkovi do Fpiša. Prevzal ťarchu, ale neopustil aui fary, ani časopisu Pracoval a pracoval. Bol pri každom katolíckom podniku. Všade pracoval ako nepatrná a neúnavná včelička. Tu ho nachodí vymenovanie. Ono nezmení na ňom ničoho. Bude pracovať ďalej neúnavne za kráľovstvo Božie na zemi. Nedonáša na biskupský stolec spišský vyznačenia sni dôstojnosti, ale donáša vlastnosti biskupa: lásku, vieru a nábožnosť. BESEDNICA. Ked človek sám je, sám... Tichosť má posvätné báje, kde neruší nepokoj samoty ríš, kde úroda myšlienok vlaje, kde duša k duši blíž. Tiene kde trepocú krýdlom, kde šepoty pošmúrne kráčajú spať, kde vzdych je aephodél*) sídlom, kde lkanie vsiate v sad. V zátiší, v tajených kútoch tak dobre je vystaviť z rozvalín stán, tak dobre je, keď s nami smútok, Keď človek sám je, sám 11! H. Strhám Emil Boleslav Lukáč, Pávov tanec. Kedysi dávno vyvolili si štvornohé zvieratá fva za kráľa a vtáci zlatú labuí za kráťovnú. Táto kráľovná, zlatá labuť, mala dcéru, peknú labufku, i sľúbila jej splniť nejakú žiadost Labuťka si vyvolila, aby si smela vybrať muža podľa vlastnej vôle a srdca. Všetky druhy labutí, pávy a ostatní vtáci eišli sa na snem vtákov na veľkom skalnom štíte. Priviedla kráľovná labuť svoju dcéru a povedala jej: „Poď si vybrať muža podľa svojho srdcal“ Labuťka obzerajúc si všetkých vtákov zazrela páva, ktorého hrdlo je ako posiate drahokamy a chvost toľká nádhera. Zvolala: .Tento nech je mojím mužom 1* •) Kvet mlčania, nemoty. Juhoslovanskí) a Taliansko v St. Margerite. — Osud Wrangla. — Kongres Sväzu národov. — Homerule pre Írsko. — Poľská vládna delegácia v Prahe. (List z Prahy.) Praha, 20. novembia 1920. Posledných 14 dní boly veľmi bohaté na udalosti v zahraničí. Zmienime sa stručne o niekolkých najdôležitejších. Išli tedy všetci shromaždení vtáci k pávovi a oznámili mu: „Milý páv, ajhľa, dcéra kráľovská vyvolila si zpomedzi všetkých teba za muža 1“ Pav hi do zvolal: „Teraz sa dokázala moja moc ako nikdy dosial,“ a od veíkej radosti prestúpil príkazy slušnosti a spoločenský takt, rozopiav krýdla začal tancovať na takom valnom shromaždení, a odkryl pri tanci svofe vady. Kráľovná zlatá labuť zahanbila sa veľmi a povedala: „Veď nemá ani hanby, ktorá pochádza z vnútorného oddelenia, ani spoločenského taktu! Nedám inu svojej dcéry, ked uráža slušnosť a takt. Labuťka povedala: Keby si mal také srdce ako máš perie, večne by som ta milovala, ale tvoje šaty milovať nechcem. A kráľovná labuť ešte v tomto shromaždení dala svoju dcéru za ženu mladému tichému labutiakovi. Páv od hanby, ktorá sa mu stala ušiel zo shromaždenia. Í Podmienky dlhého života. Kto chce žit dlho a prijemne, musí sa predo všetkým snažiť zachovať si vždy pokojnú myseľ, a musí sa chrániť všetkého, čo rozčuľuje. Nič netrávi životnú silu tak rýchlo, ako práve prudké r zčulenie. Zo zkúsenosti sa vie, že starosť a úzkosť môže rozrušiť najzdravšie telo. Viete, že laknutie a strach, áno i priveľká radosť mávajú dosť často smrť za nás edok. Tí, ktorí sú pokojnej mysli, na ktorých nemôže urobiť nič veľmi prudký dojem, ktorí sa ani nehodou ani priveľkou radosťou ne. rozčúlia, majú najlepšie v hľady na dlhý a šťastný život. Nech tedy každý hľadí pri všetkých okol nostiach zachovať si spokojnú myseľ. Nemiluj nič priveľmi, nesmieš nenávidieť prináružive, nebuď nad mieru úzkostlivým a bojazlivým. Anglický lekár hovorí: Priveľká námaha, vlhkosť a zima, Svetová verejnosť bola prekvapená, že sa tak chytro vybavily sporné otázkv medzi Talianskom i Juhoslovanskom. V St. Margerite zatvorili hranicu talianski a juhoslovanskí štátnici smiuvou, podľa ktorej získalo Taliansko veľmi výhodnú hranicu oproti Juhoslovanská, ale naproti tomu zrieka sa nárokov na Dalmáciu, Rieka a Zadar budú svobodnými mestami. Tým skončil sa vážny spor, ktorý mohol zaviniť vojenoé kotflikty, ktorého následky mohly ohrožiť ďalší vývoj nielen tejto čiastky Európy, ale i iných štátov, ktorým svetová vojna doniesla neodvislosf. Nemožno pochybovať o tom, že Juhoslov&nsko hodnými obeťami zaplatilo europský mier, lebo týmto rozhodnutím necháva pol milliona svojich synov na talianskom území a zrieka sa svojho prirodzeného prístavu Rieky, ale nemožno podceňovať i dobrú vôlu Talian-ka, ktorá vstúpila do vojny proti Bakúsko-Uhorsku s heslom získať „Mare Nostro“ („Naše more“) t. j. Adriatiekó. Štátnici oboch zemí dokázali svojou múdrou umiernenosťou veľký smysel pre zodpovednosť. Konfl kt juhoslovansko-taliansky bol riešený podľa vzoru pokojného vybavenia tešínskej otázky. Želatelné by bolo, keby Juhoslovansko i Taliansko mohly sa teraz oddať práci pre konsolidáciu vnútorných pomerov a znovuzariadenia naj priateľskejších sväzkov na poli medzinárodnej politiky, ktoré konečne prospejú obom štátom, lebo icb spor vynžívaly štáty premožené za svetovej vojny. Je to najmä Maďarsko, ktoré dúfalo, že týmto spôsobom sa najistejšie vyhrabe z izolácie, na ktorú je odsúdené. * Ruské soviety nadobudly znovu vojenného úspechu; zničily armádu generála Vrangla. Y minulom li te povedal som, že neverím, že by boľševizmus bolo možno zničiť so zbraňou. Možno to bolo r. i 918 a ešte z jara r. 1919, no od tých čias vojenská organizácia sovietov natoľko pokročila, že k vôli jej zničeniu treba bolo by už sdstredneného útoku a to s niekoľkých strán. Zaujíma azda čitateľa, prečo majú boľševici takú silnú a dosť odhodlanú armádu. Ľudia, ktorí prišli z Ruska, všetci súhlasia v tom, že v boľševickom vojsku je asi najlepšie zásobovanie, aké si teraz v Rusku predstavil možno, a tak ladia, ktorým hrozí smrť od hladu, vstupujú do vojska. Zuiiecf z vojska nemôžu, lebo za každého dezertíra smrťou platí niektorý člen z jeho blízkej rodiny. Nepokoj na fronte je nemožný zas preto, iebo i v armáde, ako po celom Rusku, rozšírená je najdokonalejšia vyzvedačská sieť, akej dos al azda ani nebolo na svete. Vyzvedači sú niekolkých typov, a navzájom pozorujú i jeden druhého, navzájom nevediac o tom. Každé počínanie nejakej nespokojnosti alebo vzbury trestá sa bez milosti smrťou. Toto sú príčiny, že boľševické vojsko víťazí. Jednako vojeané víťazstvá nie sú vstave ukriepií boľševizmus a tsk zachrániť sovietsku Rossiu od nevyhnutného rozvratu, a tak od padenia. K tomu sa smeruje nezadržateľne, no popud vyjde z vnútra a tsk krach boľševizmu bude úplnejší ako keby bol zapríčinený zvonku so zbraňou. nedostatok potrebnej živnosti a šatstva, nezdravý byt, zahalka, opilstvo sú úhlavnými nepriateľmi ľudského života; ale všetko toto je nie také zlé, ako prudké a neviazané náruživo ti. Preto je veľmi dolež té pre každého komu je miié zdravie a živct, aby sa pri všetkých pomeroch života opanoval a zachoval si pokojnú myseľ, ktorá sa nedá ničím vyrušiť. História nosovej šatky. Satôčka je dnes náš nerozlučiteľný sprievodca a jednako bol čas, keď jej celkom nebolo. Naše dámy, ktorým ozdobná šaíôčka je nevyhnutnou čiastkou toaletty, možno ani neuveria, že len asi pred 350. rokmi istá dáma začala nosiť šatôčkn. Bola to krásna Beoátčanka, ktorá svojim „fazolettom“ vzbudila veľkú pozornosť. Taliansko je kolískou nosovej šatôčky, odtiaľ prevzaiy ju najprv francúzske dámy a to za času Heínricha 11. (i547— 1559). Zhotovená z drahého tkaniva, zdobená čipkami a krásnymi výšivkami bola len ako prepy chový predmet upotrebovaná. V Čase Henricha III. (1579—1589) už ručníček paríiimovaly a volal sa „mouchoir de Venus“ (Venušin ručníček). Asi roku 1580 začali ho nosiť v Nemecku a tam ho volali „fazilietleiu“, ale nosili ho len kniežatá a iné bohaté osoby. Pri svojom drahocennom sostavení nie div, že býval ako snubný dar upotrebovaný. Nižším triedam bolo upotrebovanie a nosenie ručníčka zakázané. K nám prišiel v ten istý čas, ako do Francúzska Do Turecka prišiel v čase nádherymilovného Sulimana II. r 1520; nosili ho len hodnostári ako okrasu za pásom.