Národnie Noviny, október-december 1920 (LI/223-294)
1920-10-19 / nr. 238
vec tohoto bajonetta, no istotne nie tak, ako si to kancellária ľudovej strany predstavuje. „Oprava“ ústrednej kauc. ľud. strany hovorí, že „vojaci strieľali po utekajúcich ako po zajacoch“. Tu zas len odvolávame sa na označené už úradné náveštie Fr. Skyčáka a divíme sa, ako môžu takto páni Hlinka a spol. zavádzať svet, keď Hlinka ani nevidel tohoto aktu, ponáhľajúc sa po svujej reči do Tvrdošína? A potom keby sa už aspoň boli dohovorili, ako majú túto vec čitateľstvu „Slováka“ podávať! No keď jeden z pánov polbohov, p. Orlov v 221. č. „Slováka“ (14 X. 1920.) tvrdí, že „úbohé obete padlý už asi ä kín. vzdialené od miesta, kde sa vydržiavalo shromaždenie“ a p. Hlinka v tom istom číäle tvrdí, že „asi na 500 krokov od shromaždenia“, je jasné, že páni od Slováka tak mocú a prekrúcajú vec, že zamocú i seba a urobia smiešnym celú svoju opravu. Čo sa toho tyče, akoby v obecenstve ľadového shromaždenia nebol sa uplatnil ani jeden revolver, odvolávame sa na úradné oznámenie námestovského četníckeho okr. veliteľstva, podaného vyššej vrchnosti. Vyšetrovanie dokáže, ktorému z vojakov boly vyrvané bajonetty, ktorými niektorí Polonofilovia samých vojakov dopichali a komu bola odtrhnutá remenná taška s revolverom. Ohľadom toho, prečo mal hl. slúžny Fr. Skyčák upozorniť rečníkov na štvanie, povedali sme svoju mienku v úvodníku 233. č. našich novín, a čo sa jeho motajstva o oznámení shromaždenia ľudovej strany tyče, odvolávame sa na jeho slová povedané Floriánovi Hrkľovi dňa 8. októbra t. r. v prítomnosti pi. Hrkľovej, o čom sa verejne osvedčil sám Fl. Hrkeľ dňa 10. októbra pred dr. Jánom Vanovičom. — Takáto je naša odpoveď na „opravu“ ústrednej kancellárié ľudovej strany. My nevymýšľali sme ničoho vo svojom referáte, ale referovali sme o veci tak, ako sme podľa informácií našich referovať mali Že do .eferátu vkĺzly sa i omyly, to sme uznali v minulom čísle, no podstata veci, najmä hlavných príčin krvipreliatia, tým sa nemení, čo by sa to ako snažila dosiahnuť ústredná kancellária ľudovej strany a siuyC so svojich ľudí spoluvinu na námestovskom krvipreliatí. Ináče oznámenie proti rečníkom námestovského ľudového shromaždenia pre búrenie proti národnosti je už zadaté štátnemu zastupiteľstvu pri sedrii v Ružomberku, v súvise s tým i súdobne vyšetria príčinu krvipreliatia, a vyšetrovanie sotva bude mať pre rečníkov taký výsledok, aký by si ho priala mať ústredná kancellária ľudovej strany. No ešte jedno. Známe snahy našich novín o koncentráciu politických strán slovenských považuje generálny štáb ľudovej strany za akúsi slabosť našu a domnieva sa, že vari pod tlakom akejsi vnútornej slabosti našej nadpriadame niť možnosti spoločnej politickej taktiky a prípadného sjednotenia politického. Na tomto mieste osvedčujeme sa, že nás pri týchto pokusoch viedlo len naše ná rodné povedomie a snaha spájať ozajstné národné sily na ochranu ohroženého Slovenska. Keďže však „Slovák“ odvrhuje túto našu dobrú snahu a nadáva nám pritom i do „oplanov“ a „boho úhačov“, tým dokazuje len to, že jeho ľudia nepatria k ľuďom dobrej vôle, že sviezli sa s cesty hlbokého národného presvedčenia a ako taký, nech vezme na vedomie, že jeho k >operácie si ani nežiadame a nechceme. A ak by sme i ďalej propagovali ideu národnej jednoty s ľudovou stranou, vtedy mysleli by sme pod tým len ľudovú stranu Osvaldovu, Kmeťkovu, Budayovu atď., no rozhodne nie ľudovú síranu Grebáčovu, Klimkovu, Hamajovu a im podobných ľudí, ktorí svojím posledným písaním a chovaním sa ■urobili raz navždy nemožnou akúkoľvek kooperáciu národných ľudí s touto „pomýlenou“ skupinou ľudovej Btrany. i. t. Musí nastať sjednoteniel Veru je už svrchovaný čas, aby rozháranosť terajších politických pomerov, osobná nenávisť, nepriateľstvo, nadávanie a hašterenie strán na Slovensku už konečne prestalo a nastal ten túžobne očakávaný čas pochopenia, vyrovnania, smierenia, lásky, priateľstva, súdružnosti, vernej slovenskej oddanosti, p d zástavou slovenskosti. Pre rozličné mnohé chyby, hlavne však pre spoločenský rozklad je medzi obecenstvom všeobecná nespokojnosť neodtajiteľná; čo veru nič dobrého našej republike nedonáša a neprinesie. Z toho len naši nepriatelia majú radosť a my duševnú i hmotnú škodu. Kdeže je tak túžobne očakávaný pokoj, vrúcna oddanosť, priateľstvo, láska, dobroprajnosť v cite národne-slovenskom, za čím sme len nedávno tak vzdychali?! Za äry zúrivého maďarčenia slovenskou rodoláskou ožiarení a preniknutí Slováci, lenčo kde zbadali, že duchom, smýšľaním a citom k sebe patria, boli rozradostení, k sebe prítulní a oddaní, vzájomne blahoprajní, v otvorenosti srdca národneslovenskou plápolajúcou láskou i život si spríjemňujúc a v blaženejšiu budúcnosť dúfajúc. A teraz čo? Stránime sa, vyhýbame spoločnosti i slovenskej, lebo nenávidíme sa, bočíme jeden od druhého, vystáť sa nemôžeme, hašteríme, vadíme sa, slovne i po novinách nadávame si, brízgame jeden na druhého a v lyžičke vody by sme sa vzájomne topili. Ale o zadováženie radostnej spokojnosti, zvlášte v politickom živote, sa naši politickí činitelia, vodcovia voľajako vážne nestarajú. Tak to zostať nemôže! A preto veľmi príjemné je nám počuť hlasy vyzvania, aby prestalo už raz štvanie strán a nastala shoda, vyrovnanie protiv, aby zavládla láska, oddanosť, priateľstvo, na zásadách spravediivosti, slovenskosti a kresťanstva. Nech tedy sídu sa vodcovia strán, odhodia osobnú nenávisť, sháňanie za ziskom, postavia sa na stanovisko Slovensko národné, shotovia body programmu, čo bude dobre pre republiku a čo každý rozumný občan za dobré uznať, prijať musí, trvávajúc na svojom práve pre oppozíciu k námestníkovej oppozícii. „Môžeme to aspoň zkúsiť, ničoho neztratíme, len poplatok za inzerát a trocha času. Ale ak sa to podarí, bude to atrakcia a reklama prvotriedna.“ Na druhý deň zjavila sa vo všetkých denných novinách táto anonsa: „Hľadá sa žena najškaredšia na svete. Nateraz beloška. Okaličené a netvorné vylúčené. Osobné predstavenie podmienkou.“ „Príde? A aká bude?“ myslel si direktor. „Nepríde — nesmysel“, myslel si námestník. To by nebola ani ženskou!“ V poslednej chvíli pred zavretím závodu zaklopal ktosi na dvere direktorovej kancellárié. Vošla dáma v čiernom hustom závoji, obl-čená chudobne ale poriadne — bez všetkého nádychu koketerie, celkom lak, ako človek oddaný úplne svojmu osudu. „Madame“, povedal direktor,“ ráčite si želať?“ „Dovoľte mi, pane, sadnúť si.“ „Sadnite si, prosím.“ „Som ustatá a nastrašená, že ma neprijmete. Staviam všetko na to jediné, na váš inzerát. Prichodím uchádzať sa o miesto vami vypísané, o cenu ženy najškaredšej.“ „Tak?“ len toľko mohol povedať direktor, zadivený. „Áno, pane, a jednako mám nádeju. Lebo viem, že som najškaredšia — hovorí mi to muž, keď ma bije a kope, hovoria to priatelia, známi i neznámi. Nemôžem urobiť kroka ulicou, aby na mňa nevykrikovali; nosím teda vždy závoj — srástol už temer s mojou tvá/ou. Som, pane, najmrzkejšia žena pod slncom, verím tomu sama, ale ide o to, aby ste verili i vy. Teda — viďte!“ Odhrnula závoj a postavila sa bližšie k direktorovi. On ustrnul: nikdy dosiaľ nevidel tvári takej škaredej: bola to opica, múmia, kostra, tvar, ktorú príroda stvorila v chvíli opilstva alebo a nastane smierenie, radosť, spokojnosť, chuť k prác, čo nám je ta< preveľmi treba. Preto tedy všetci Slováci pod slovenskú zástavu smierenia, lásky a pracovitosti! Karol Bielek. ZČeskO'Slovenskej republiky. Legionárske shromaždenie v Bratislave. Protest proti buričom. Za očistu v úradoch. Bratislava, 16. októbra. (Čstk. fk.) Dnes po poludní bolo shromaždenie ľudu, svolané zemskou odbočkou Sväzu čs. legionárov na Slovensku, na ktorom niekoľkí legionári hovorili o poslednom bratislavskom štrajku a protestovali proti jeho pôvodcom a cieľom. Potom protestovali proti staraniu sa emigrantov do nášho vnútorného politického života a proti postupu, ktorý uplatnil Hlinka a rečníci ľudovej strany na shromaždeniach ľudovej strany v poslednom čase. Vláda sa musí postarať, aby už raz prestalo poburovanie ľudu, aby sa tent® mohol venovať pokojnej mierovej práci. Rečníci vyhlásili, že v záujme republiky panuje medzi legionármi úplná jednota, a že sú odhodlaní priniesť každú obeť za slobodu a rozvoj národa. Po volaní na slávu Čs. republike a präzidentovi Masarykovi sa shromaždenie rozišlo. Po návrate ministra dr Mičuru vyšlú legionári k nemu deputáciu, ktorá mu prejaví súhlas s jeho postupom za posledných udalostí v Bratislave a úplnú dôveru, ktorú majú legionári k terajšej úradníckej vláde. Deputácia bude žiadať, aby v rozličných úradoch, obsadených nespoľahlivými úradníkmi, bola vykonaná očista, tak menovite na mestskom a župnom dome bratislavskom, aby bytová otázka bola riešená radikálne, aby pri obsadzovaní úradníckych miest pamätalo sa ua legionárov, a aby sa bezohľadne zakročilo proti vojenným zbohatlíkom. Zvesti zo zahraničia. Rakúske snemové voľby. Víťazstvo kresťanských socialistov. Porážka sociálnych demokratov a Yelkonemcov. BESEDNICA. Najmrzkejšia žena. A.ug. Eug. Mužík. Niekde v Londýne alebo kde, možno v Amerike, sídle najstreštenejsích výmyslov, potrebovali pre akýsi podnik zvláštnu atrakciu. Mala to byť reklama, akej dosiaľ vôbec nebolo. Šéf Whitte so svojimi úradníkmi sosknpili hlavy a začali premýšľať. Premýšľali a uvažovalf všetko, a nič z toho nevyšlo; všetko tu už bolo. Všetko ľudia už videli, všetkého sa nabažili, všetko zovšednelo. Mali už černochov, čiernych albínov strakatých mulatov, ľudí škuľavých, hrbatých, kaliky, ale i ženy krásne a krajšie a najkrajšie — k nim prihlásilo sa zakaždým také množstvo ženských, že museli offertu skoro odvolať; lebo — ktorá žena nemyslí, že je aspoň krásna, keď už nie najkrajšia. Nelákalo to už úplne nič — obe censtvo si tých žien „krásnych a najkrajších“ už ani nevšimlo. Direktorovi prišla myšlienka. „Čo, keby sme to zkúsili s opakom? Keď nie krásna, krajšia a najkrajšia, teda škaredá, škaredšia a najškaredšia. Co na to poviete, pánovia?“ Všetci pozreli na seba zadivenej myšlienka ich naozaj prekvapila. Prvý spamätal sa zástupca šéfa Brown, a aký bol — námestníci bývajú oproti šéfom vždy oppoziční duchovia — ozval sa úlisné, ale určite: „Nehovorím, že je to myšlienka zlá, naopak -------ale jednu základnú chybu má: ktorá ženská vyhlási sa verejne, takrečeno úradne a právoplatne za najškaredšiu na celom svete? Nenájde sa takej, čo by ste sľubovali i africké zlaté dolyl“ „Ktože vie, kto vie,“ smial sa direktor, zoViedeň, 18. oktobra. (Čstk. fk.) Vo Viedni na včerajších snemových voľbách kacnjamru — karikatúra obrazu, na ktorý s/ne vraj všetci stvorení. „Nao—zaj—pani-“ povedal direktor, neschopný dosial slova — „naozaj — — ale bojím sa len-------“ „Čoho?“ spýtala sa zarazene. „Že ste primrzká — odpusťte moju priamosť.“ „Ale veď ste chceli najmrzkejšiu. .“ povedala chvejúcim sa hlasom. „No — áno, áno,“ vyhováral sa direktor, ale predsa, predsa — — nepredstavoval som si to také úžasné-------“. „No, pane, nebojte sa — — tieto červené oči, to je od stáleho plaču, červené škvrny na čele a lícach, to je od úderov mužových — to sa časom ztratí.“ „To by som nerád“, povedal direktor. „Ide to dobre k celku.“ „No, nebojte sa, nebojte, pane,“ chlácholila h® pani. „Stačí, aby ste ma posiali na niekoľko dní k mužovi, vráti sa to zas-------“. „No, dobre, dobre“, povedal direktor. „Dúfajme, že toho nebude treba. Teda, pani — páčite sa mi. Angažujem vás pre svoju reklamu — o jej spôsobe sa ešte dohovoríme — čo sa týka honorára, dúfam, že budete tiež spokojní.“ „Oh, to verím“, usmiala sa. „Veď ste gentlemani“ „Áno, áno, oproti dáme, oproti každej dáme, madame! Teda, od zajtra rána, od ôsmej hodiny, keď prídete, ste v našich službách, A najlepšie by bolo, keby ste už vôbec ostali tu; o útulok by som sa vám postaral.“ „Nie, nie, to nemôžem“, povedala úzkostná „A prečo?... Domov, ku svojmu mužovi mž chodiť nemusítel“ „Ale musím sa rozlúčiť...“ „S kým?“ „S mojím dieťaťom, s mojím synkom.“