Národnie Noviny, august 1923 (LIV/66)
1923-08-19 / nr. 66
Vychodia dva razy do týždňa, vo Štvrtok a v ne* deľu. Predplatná cena: na celý rok 72 kor., na pol roka 86 kor., na štvrť roka 18 korún, na mesiac 6 kor., Jednotlivé ölsla po 80 h. Kotafk IIV. ttedekciea, «administrácia a expedícia v fuvčianskom Sv. ffartine. Nedeľa« 19. augusta 1913. Do cudzozemska: na celý rok 130 korún. časopis posielame len tým, ktorí skutočne predplatili. Číslo telet, redakcie: 56. Číslo telefónu adm.: 56. Číslo 66. Nacionalizmus nemožno vykynožiť, nemožno ho udusiť heslami socialistickými, ani komunistickými. Čo sa stalo i» svetovej vojne? Socializmus začal prekvitať všade, v každom európskom a neeurópskom štáte, bez ohľadu na to, aká vláda bola tam za vojny. Ale tento prekvit socializmu je veľmi pochopiteľný, lebo národy za vojny trpely a široké masy ľudu hľadaly uľahčenie. Trpely nielen masy, ale hlavne jednotlivci a nálada sa obracala na tú stranu, ktorá sl’ubovala mier, pokoj a blahobyt. Socialistické heslá to sľubovaly všetko. Svetová vojna sa skončila a socializmus, môžeme povedať, triumfoval. Áno, triumfoval, ale život je tvrdý a socialistické heslá ani zďaleka nedaly to človečenstvu, čo sľubovaly. Dnes tábor socialistov sa tenčí všade na svete, lebo v každom človekovi je už prírodou zasadené vedomie, že kamsi patrí. Každý človek patrí do nejakej rodiny, rodina má svoj kruh a konečný výsledok je ten, že každá rasa človečenstva má -svoíj národ, má svoj jazyk. Myslím, že základom socalistických hesiel je bránenie slabšieho, a tento základ je pochybený, lebo sa nesrovnáva so zákonami prírody. Aby som znázornil omyl myšlienky brániť slabšieho, vezmem si príklad so samej prírody. Možno, že sa to bude zdať veľmi tvrdým mnohým, ale berme to tak, ako je v skutočnosti, a skutočnosť je nemilosrdná a tvrdá. Uplatňoval sa, uplatňuje sa a bude sa uplatňovať vždy len mocnejší. Dajme tomu, že na púšti bude suchota a žirafy nebudú mať čo žrať. Čo sa stane? Pekne vyvinutá žirafa zostane žiť, lebo má dlhšie hrdlo a vyššie dosiahne, ako slabá. Žirafa, ktorá nedosiahne na zeleň stromov, ktoré by v suchote jedine dávaly potravu, zahynie. Keď prejde suchota, budú len statné a dobre vyvinuté žirafy žiť. Toto je nielen pri žirafách, ale pri všetkých zveroch: ktorý je neschopný zadovážiť si potravu, ten zahynie. A tak je to i medzi ľuďmi, Schopní žijú, neschopní odpadávajú a umierajú. Kým sa však táto schopnosť žiť ukazuje pri zveroch v telesnej sústave a v sile, zatiaľ sa to pri ľuďoch ukazuje čím ďalej, tým viacej v duševnej vyvinutosti, vzdelanosti a vôbec v urnovej pokročilosti, hoci i pri ľuďoch, telesných pracovníkoch, rozhoduje a dáva prednosť na žitie telesná konštrukcia. Zariadila to takto sama príroda a preto jiei boj proti tomu márny. A tým padá i každý socializmus, miernejší, alebo krajnejší, všetko, jedno. A dnes sa už ukazuje pomalé padanie socializmu a víťazné napredovanie starého nacionalizmu. Áno, nacionalizmus napreduje a bude napredovať, lebo sa srovnáva so zákonmi prírody: silnejší žije. Jiednotlvé národy udržiava jedine nacionalizmus na povrchu, a to bez ohľadu na štátnu formu. Podívajme sa na dnešné štáty a ich vlády. V Turecku bol všeobecný chaos po skončení svetovej vojny a toto Turecko bolo by dnes vo veľmi žalostnom stave, ak by sa za gréckotureckej vojny nehol pozdvihol nacionalizmus, ktorý na úplné víťazstvo priviedol tam Mustafa Kemal. Teda Turecko zachránil nacionalizmus. Taliansko má tiež svojho Kemala v osobe Mussoliniim, ktorý dnes drží vo svojich nikách vládu ako tvorca nového nacionalistického Talianska. Či je Mussoliniim pokračovanie zdravé, patrLíia inú stranu, ale že bolo krajne potrebné, to je isté. V Španielsku a v Maďarsku panujú ultranacionalisti. V Belgicku je na čelnom politickom mieste nacionalista Theunis, hoci tam roku 1918 panoval celkom iný smier. A takto je to všade. Nemecko je dnes v kríze, nevedieť, kto bude víťazom, ale je veľmi pravdepodobné, že za nejaký čas i tam nacionalisti vezmú opraty db svojich rúk. Čo bolo a čo je duješ u nás, v republike Česko-slovenskej? My sme boh šťastní v tom, že socializmus podkopal u nás komunizmus. Chvála Bohu, dnes sa nemusíme báť ani komunizmu, ani medzinárodného socializmu. Dnes v republike našej — trochu pomaly — pevne napreduje nacionalizmus, a to tak v Čechách, na Morave, ako i na Slovensku. Hovorím: nacionalizmus te vrodený v každom človekovi a preto víťaziť musí, hoci by mal prechodiť cez tie najväčšie ťažkosti a prekážky. S. Národná slávnosť na Gerlachu. Osvobodený národ akosi zabudol hromadnejšou návštevou poctif svoje osvobodené Tatry, ktoré mu boly od vekov záštitou a pevnou hradbou. Až v piatom roku svojej samostatnosti uznal, že vzdať hold svojim Tatrám a iskrenne ich pozdraviť, je milou povinnosťou vďačných dietok podtatranského národa. Veď Tatry radi zveme svojou matkou, ktorá dávnych našich predkov odchovala vo svojom lone a chránila ich proti zlobe nepriateľskej ešte i v nedbalej dobe poroby. Piesne a básne o našich Tatrách roznecovaly a udržiavaly v nás plameň rodolásky. Tatry symbolizovaly náš národ, preto prítulnosť národa k nim musí byť preukázaná skutkom, aby každý videl a vedel, že vieme si ich uctiť, vieme si udržať Tatry slovenskými, akými už-už prestávaly byť, lebo sme ich opúšťali, nevyhľadávali, ale miesto nás vtierali sa do ich lona naši neprajníci a hanobitelia. Preto na Tatrách hromy divo bily, aby votrelcov odplašily a nás Slovákov zobudily zo sna ľahostajnej nevšímavosti. Mnohí Slováci až podnes chovajú sa oproti Tatrám ľahostajne, nepoznajú ich a dopúšťajú uplatňovať sa tam živlom cudzím, ktoré chcely aj chcú nás pripraviť o tento klenot. Nebyť bratov Čechov a hŕstočky slovenských turistov — Tatrám prichodilo by zaplakať nad svojou opustenosťou a nad tým, že v ich lone nútené sú počúvať len mondokovanie a handrkovanie. Zabúda sa u nás na to, že Tatry nie sú ešte fakticky aj zovňajškom našimi, slovenskými. Skoro prichodí sa nám domnievať, že skôr sa poslovenčia Benátky, Qrado a kadejaké Riviéry, ako naše Tatry; lebo kto sa u nás len trochu cíti pri groši, už ho nesie do cudziny a krásy svojho kraja necháva nepovšimnuté. Do týchto temných predsudkov ako iskra nádeje, že mrzká ľahostajnosť oproti Tatrám prestane, mnohosľubne zablyskla veľkolepá slávnosť národná na Gerlachu, sriadená Podtatranskou župou turistickou a hlavne odborom v Spišskej Novej Vsi z príležitosti vztýčenia kovovej vlajky štátnej, ktorej jasná trikolóra, tu na najvyššom štíte našej drahej republiky, na „suverénovi vysočín“ — ako náš Vajanský Gerlach menuje — vetrami otáčaná, na všetky strany zvestuje, že Tatry sú i budú naše. 11. augusta večer shromaždilo sa na brehu Velického plesa pod Gerlachom v Sliezskom dome do 300 ľudí, aby uctením Tatier uctili aj seba. Mnoho-mnoho neznámych tvárí. Dobrý znak. Zväčšuje sa garda ctiteľov Tatier. Povznesená nálada dosvedčovala, že v srdciach prítomných horí túžba, vystúpiť na Gerlach a živým vencom ovenčiť vztýčenú vlajku. Každý ochotne obetuje niekoľko korún za osobitný odznak tejto slávnosti, aby takto prispel zaokryf výdavky, spojené s prácami zamontovania práporu. Večer v ústí Doliny zaiskrily sa celé roje rákét, ako by boly oznamovaly podtatranskému kraju, aby aj on bol v duchu s tými, ktorí sa prišli pokloniť matke Tatre. Nasledujúceho dňa 12. aug. ráno o 5 hod. pohol sa nedohľadný rad impozantnej výpravy popod „Večný Dážď“ a krajom Kvetnice k povestnej Gerlachovskej Próbe. Menšia spoločnosť zostala dolu, aby pozdejšie vystúpila na Poľský Hrebeň a zúčastnila sa na nezvyklej slávnosti. Popredku šlo technické oddelenie, ktoré malo ešte dokončiť práce s upevnením vlajky spojené. Za nimi vodcovia-horolezci, aby vykonali bezpečnostné opatrenie na „Próbe“, kde príkladnou obetavosťou pomáhali zdolať ťažkosti prelezenia tohoto príšerného brala. Keď sa predné voje prevalily cez Čertov Chrbát nad Gerlachovský Kotál, koniec výpravy boril sa ešte s „Próbou“ hlboko dolu. S Dromedárovho Chrbta s radosťou zočili sme na vrcholí Gerlacha, na vysokej železnej týči ovievať sa vlajku, ako by nám bola kývala na pozdravenie. S novou chuťou oddali sme sa premáhať žleby a rebrá západnej stráne Kotlového štíta, za ktorým pnie sa cieľ našej výpravy. 1 tu na ťažších miestach vypnuté boly povrazy, aby slabším poskytly pomoc. Predná časť zaujala vrchol už o V2Q h. a ďalší dochádzali do 11. h. Bol to povznášajúci pohľad na spoločnosť, ktorá, tak hovoriac, zakryla bralá končiara. Zastúpené boly kraje našej republiky od Plzne a Bratislavy až po Užhorod. Čo na podobných vychádzkach nebývalo, videli sme zastúpenú i našu pospolitosť piatimi mládencami z Vážca. Z Liptova (hlavne Mikuláš, Vrbica, Hrádok, Vážec) bolo 57, zo Spiša (hlavne Nová Ves, Smokovec, Poprad, vojaci z Podolinca) 58, z Košíc 19 (iba 1 Slovák), zo Šariša 2, z Užhorodu 2, z Turca len 3, z Trenčianskej 11, z Oravy nikto, zo Zvolenskej 2, z Novohradu 1, z Gemera, Hontu, Tekova nikto, z Nitrianskej vl, z Bratislavskej 9, z Prahy 14, z ostatných Čiech a Moravy 15 a ku koncu slávnosti prišlo ešte 17 skautov. Pri účasti vyše 200 osôb (medzi nimi 30 ženských a jeden jednoruký invalid) započala sa slávnosť odspievaním našich hymien, na čo prítomní vojaci vystrelili salvu. Hneď za tým pod nami v doline zavznely zvuky národných hymien, hraných vojenskou hudbou. V mene povážskej župy turistickej Miloš Janoška srdečne privítal prítomných a potom slávnostnú reč povedal dr. Jur Janoška ml., ktorou pozdravil v mene prítomných a v mene národa celé Tatry a vztýčenú vlajku. Jeho, pádnymi citátmi z Hviezdoslava popretkávaná reč, v ktorej pripomenul aj väčšie vychádzky národné v minulosti, a ktorou poukázal na svornú prácu Čechov a Slovákov a na potrebu pestovať všeslaviansku spolupatričnosť, pôsobila hlbokým dojmom. Po jeho reči zarachotila trojnásobná salva a odspievaním hymny Hej Slováci slávnosť sa skončila. Zima a hmly, ktoré len občas odhalily ďalší výhľad, nerušily slávnostnú náladu. V skupinách počalo sa sostupovaf. Obetaví vodcovia: štáb. kap. Dusil, Gustáv Nedobrý, Mikuláš Mlynárčik, Fero Liptai, Jozef Pietsch, inž. Václav Holý, sl. Mária Sobotková a ešte niekoľkí vzorne a ochotne pomáhali a im je čo ďakovať, že všetci, ktorí podnikli túto alpinistickú túru, nielen vystúpili na Gerlach, ale i sišli s neho bez akéhokoľvek úrazu, čo je výkon ozaj pozoruhodný pri takejto húfnej výprave. Turistickému odboru v Spiš. Novej Vsi, jeho agilnému predsedovi G. Nedobrému a jeho bezzištným pomocníkom patrí česť a uznanie za obrovskú prácu, ktorú mali s vynesením súčiastok kovovej vlajky a s jej upevnením na Gerlachu. Ich a predsedníctva podtatr. župy turistickej zásluhou je i celá podarená slávnosť, s ktorej každý odchodil s mysľou povznesenou. Nechže sa podobné slávnosti opätujú každoročne vždy na inom mieste v Tatrách, aby sa tak láska k Tatrám prehlbovala a získalo sa im čím viacej verných prívržencov, turistov i horolezcov. Pripomínam ešte, že večer pred slávnosťou bola v Sliezskom dome užšia porada, ktorá vypracovala návrh rezolúcie v otázke Javoriny. Po návrate z Gerlacha malo byť shromaždenie,^ ktoré však pre pokročilosť času muselo vystať. Škoda! Spoločnosť, ktorá bola na Poľskom Hrebeni,