Národnie Noviny, október-december 1927 (LVIII/114-148)
1927-10-01 / nr. 114
iočník LVIIR. Čísle 114. Vychodia tri razy do týždňa: v stredu, piatok K. v sobotu. Predplatná cena na celý rok 140 korún, na polroka 70 korún, na štvrť roka 35 kor., na mesiac kor. 11 "70. Jednotlivé čísla po 1 kor. Do cudzozemska: na celý rok 180 korún. Jednotlivé čísla Kčs ľ I *• knítSv SV. Hedakcia, administrácia s* expedícia v Tumsnskom Sv. Martine* Sobota, 1. októbi* ^oplateným. Číslo telefónu redakcie a administrácie 56. p Jozei Gaspaí' , 39T „Felsomagyarország.“ Turčiansky Sv. Martin, 30. septembra. Dostali sme dnes z Budapešti vystrihnuté články z troch peštianskych novín — Pesti Hírlap, Újság, Az Est — ktoré sa nás týkajú a ktoré sú v mnohom ohľade charakteristické. Najväčší z nich, v Pesti Hírlapé, zaoberá sa priemyslom Slovenska pod titulom „Felsőmagyarország ipara a magyar és a cseh uralom alatt“ (Priemysel Horného Uhorska pod panstvom maďarským a pod panstvom českým). Odporúčaný je pozornosti lorda Rothermerea. Tendenciou toho to článku je: štatisticky dokázať Slovákom, že im po hospodárskej stránke pod maďarským panstvom lepšie bolo a že sa akcii Rothermereovej majú len tešiť. Nuž je to snaha celkom márna, lebo Slováci nechcú viacej pod maďarské panstvo, ani keby im tam lietaly do úst pečené holuby. Pravda je však, že im, ako Slovákom, tie pečené holuby do úst nikdy nelietaly a ak stál priemysel na Slovensku za Uhorska na lepších nohách, mali z toho osoh maďarskí magnáti a rnaďarsko-žiďovskí fabrikanti. Tým priemyslom pomaďarčovali nám mestá a celé kraje, preto stavali u nás fabriky. Ale stavali ich i preto, lebo slovenský robotník bol im lacnou pracovnou silou, na maďarských rovinách robotníkov do fabrík tak ľahko nedostali. Po tejto stránke sa ich štatistické dôkazy minú u nás bez účinku. Ale použijeme niekoľko dát z patričného článku so zreteľom na dnešok. Vtedy bolo Slovensko ich, dnes je naše a preto sa i na jeho priemysel inak dívame. Roduverné slovenské mestá, ako na pr. Turčiansky Sv. Martin, bránily sa kedysi prílivu maďarského kapitálu, chcely ostať chudobné, ale svojské. Dnes však nie sme Felsőmagyarországom, — hoci Pesti Hírlap iného pomenovania pre nás nemá, — sme Slovenskom a vieme, že dnes má priemysel u nás iné poslanie, ako vtedy. Dnes je on potrebný pre nás, nie pre tých, ktorí kedysi pomocou neho upevňovali svoje panstvo nad nami. A preto si všimnime i tých štatistických dát, ktoré nám Maďari predkladajú, aplikujeme ich na pomery v dnešnom smysile a žiadame, aby sa z nich pražské úradné kruhy poučily. V čom má maďarský štatistik pravdu, nezamlčíme, i keby sa zdalo, že tým robíme Pesti Hírlapu radosť. Maďarský štatistik Halász zaznačuje, že roku 1913 pracovalo na Slovensku (podľa neho: Felsőmagyarország) 817 fabrických podnikov s 98.000 robotníkmi. Pracovných dní bolo 23 mil. a vyplatená mzda činila 66 mil. zlatých korún. Vyrobený tovar mal ročne hodnotu 600 mil. zlatých korún. Ak by vraj Slovensko bolo ostalo pri samostatnom Magyarországu, bola by nastala renaissance jeho priemyslu. „Ale pozrime, aký osud čaká na hornouhorský priemysel pod českým panstvom.“ „Česi sa neuspokojili s tým, aby rovnakými zbraniam! bojovali proti horno-uhorskému priemyslu. Rozličné tarifné ustanovenia obťažily hornouhorskému priemyslu zadovažovanie surovín, oproti exportným trhom bol však tak zatisnutý do úzadia, že v závodení musel podľahnúť.“ „Spomeňme jeden príklad tarifných ustanovení: trovy pri doprave cúkr. repy na 50—100 km činia v Juhoslávii 157 českých(l) korún, v Maďarsku 192, v Nemecku 194, v Československu však 274 českých korún. Takúto vysokú tarifu preto uviedla česká vláda, lebo české fabriky shromažďujú repu z úzkeho obvodu, avšak maďarské!!) cukrovary nútené sú svážať repu pomerne z ďaleka a musia preto dva razy i tri razy toľko platiť na železnicu, ako české cukrovary.“ „Okrem toho, podľa kalkulácie hornouhorských cukrovarníkov, doprava hornouhorského cukru do Hamburgu alebo Triestu je o 2000 českých korún drahšia na vagóne, ako v českých cukrovaroch.“ Ďalej vyratúva Halász, že „kým r. 1914 vo 112 hornouhorských fabrikách a baniach bolo potrebné 99 mil. pracovných hodín, r. 1926 reflektovaiy tieto fabriky len na 63 mil. pracovných hodín.“ To značí pokles zamestnanosti o 37%. Nestačíme zaznačiť ešte mnohé takéto veci z dlhého článku Pesti Hírlapu, ale citujeme ešte: „Potrebné je, aby tieto zdrcujúce dáta prišly pred svetovú verejnosť, potrebné je, aby sa o nich dozvedel i sám ľud hornouhorský a uvedomil si svoj hospodársky úpadok. Úlohou rozumnej maďarskej propagandy je nakresliť celkom verne obraz okolností pod maďarským panstvom a hlavne obraz pomerov, ktoré by boly rozhodne prišly, keby Horné Uhorsko bolo ostalo pri Maďarsku.“ Čo Maďari píšu o našich tarifách, o dnešnom stave priemyslu na Slovensku, nebolo u nás tajnosťou. Vie o tom všetkom naša vláda i od nás samých. A vie veľmi dobre, že ostáva hluchá, dáva príležitosť Maďarom, aby si takto obchádzali ten svoj ztraíený Felsomagyarország. Do súvisu s týmto uvedieme i článok „Az Estu“ o tom, že maďarská vláda dovolila prístup 20 časopisom z Československa do Maďarska. Medzi tými časopismi sú i naše Naroďme Noviny, ďalej Rob. Noviny, Slov. Politika, Slov. Denník, Nár. Denník, Slov. Východ, Cirk. Listy, Rudé Právo atď. Maďarská vláda má tu svoj cieľ: chce dosiahnuť, aby peštianske noviny boly viceversa pripustené k nám. „Dúfame, že i československé hranice sa otvoria pred maďarskými časopismi“ — píše Az Est. A my zas dúfame, že sa neotvoria. To by bolo treba, dodávať teraz nového ducha maďarskej iredente. Otvoria sa azda potom, keď sa maďarskí rothermereovci definitívne utiahnu na odpočinok. Písanie ľudí, ktorí stále diškurujú o „Felsőmagyarországu“ a „Felvidéku“, nemá u nás čo hľadať. Minister Najman chce podať demisiu. Praha, 30. septembra. Možno, že ani sám minister Najman o tom nevie, že v jeho vlastnej strane už skoro mesiac uvažujú o odňatí mu ministerského kresla. Fakt je však, že jeden z členov klubu živn. strany sa v tomto smysie vyslovil — pravda, veľmi diskrétne — už na začiatku septembra. A teraz skutočne prichodia zvesti, že pán minister Najman zamýšľa opustiť ministerstvo železníc, pre diferencie so železničiarskymi organizáciami. Podľa informácií časopisov však nechce prestať byť mimstrom, lež chce len začarovať železnice za rezort obchodu, na ktorý čaká nár. dem. Matoušek. Ministerstvo obchodu v rukách nár. demokratov — to by bolo pre živn. stranu nebezpečné. Preto chce Najman min. obchodu a železnice chce prepustiť Matouškovi. Nevieme čo z toho bude a či, keď Najman železnice nechá, dostane min. obchodu. Tu sa ukáže, ako sinýšľa s Najímanom živn. strana. Doteraz je známé, že ho vyzvala, aby demisiu nepodával. „Nár. Politika“ oznamuje súčasne, že pri najbližšej, hocijakej malej zmene vlády má byť ministerstvo železníc spojené s ministerstvom post, ako i s dopravnou agendou min. ver. prác v jedno ministerstvo dopravy. Podľa tofioto ťažko predvídať, či by min. Najman ostal vôbec členom vlády. ❖ O postupe príprav k obecným voľbám prichodia z väčších miest Slovenska zvesti, že spolčovacie snahy takzv. československých strán sa nedaria. Verný obraz situácie bude však možno podať až po 2. októbri, dokedy majú byť kandidátky všade podané. Pozemková reforma na Východe v službách špekulantov. Čo verejnosť nevie o Východe. Predražovanie zeme, sdieranie Fudu. — Agrárna strana asistuje? Na západnom Slovensku dejú sa tiež všelijaké veci, ktoré by sa nemalý diať. Ale čo sa deje na Východe, je úžasné, až na neuverenie. Teraz idem odokryť pred verejnosťou len jednu hroznú ranu. Dosť bolesti spôsobí i táto jedna všetkým úprimným milovníkom Slovenska. Hlavne v krajoch vŕškovatých je chleba poskrovne a žalúdkov — chvála Bohu — dosť. Pozemkový úrad vyvlastnil a parceloval niečo z tunajších veľkostatkov. Ale to všetko nestačí. Ľud je ešte nie zasýtený. Žiada ešte zeme. Je zdravý, chtivý do práce. Chvála Bohu! Treba mu dať práce, pokým jej je schopný. Beda by mu bolo a beda všetkým nám, beda celému rodu i štátu, keby zlenivel. Nepracovať a chcieť žiť, požadovať ešte i koláčov, vyvolalo by katastrofu. Treba teda hlad ľudu po zemí ukojiť. Keď ľud bude zasýtený, bude i spokojne žiť, daňovať, povinnosti občianske konať a nebude sa po šírom svete rozchodiť. Niektorí špekulanti vystihli túžbu ľudu po zemí a podnikli a podnikajú parcelovanie väčr ších majetkov a to nie azda nezištne, ale úplne na odratie ľudu a na svoje nezaslúžené obohatenie. Zarábajú na svojich podnikoch, špekuláciách milióny a milióny. A povážte, akým fígľom to robia! Vyhľadávajú majiteľov väčších majetkov a sľúbiac im žiadanú cenu, neodkupujú majetky, lež spravia s nimi smluvu, že dotedy a dotedy prevezmú majetok za určenú cenu. Potom idú do patričnej obce, ponúknu ľudom pozemky. Ak je tam hlad po zemi, obchod im ide ľahúčko. Ak ľud neberie hneď zeme, pomastia. Zakúpia pálenky, koľko len treba, dajú užiť ľuďom, koľko len kto žiada. V stave opilom, keď ľudia nevedia, čo robia, dajú sa kupovať zeme a robia sa smluvy, podpisujú sa zmenky. Lebo títo špekulanti nepotrebujú hneď hotové peniaze, dajú si vystaviť od gazdov zmenky. Im je to dobrým peniazom, zmenku zamenia v ktorejkoľvek banke. A gazda-dlžník, podpísaný na zmenke, staraj sa, ako zaplatíš úroky a dlžobu. Keď je takto majetok rozchvátaný, rozpredaný, zaplatia zjednanú cenu majiteľovi. Ak sa občania držia a na lep špekulantom nesedajú, pálenkou sa omámiť nedajú, majú špekulanti aj iných fígľov dosť. Pošlú do obce náhončích, kupcov zaplatených. Tí prídu, chodia po obci, dopytujú sa í samých domácich gazdov na majetok, chodia po chotári, obzerajú zeme, obzerajú stavíská, statok, inventár. A žiaľ, za takých sa dajú používať i sami roľníci. Tak hrešia proti svojim bratom, lebo ich vháňajú do siete sebeckým, nesvedomitým špekulantom a predražujú zem. Takých by strana republikánska mala citeľne potrestať, alebo i zo strany vylúčiť. Šoekulanti osobitne a za rozličné ceny parcelujú a predávajú ornú zem, osobitne pastviská, osobitne lesy a osobitne inventár. A takým